aAuthors = new Array( 'Dr. Vladimír Šotter, Národný Inštitút Francois Marie Voltaire', 'PhDr. Štefan Surmánek, CSc., vysokoškolský pedagóg. Úryvok z knihy Klerikalizácia verejného života', 'Tomáš Mrva, ECHO', 'Nota Bene', 'R.H.', 'D. Kerný, Slovenské národné noviny', 'Stephen Law, anglický filozof, úryvok z knihy Boj o myslenie detí (The War for Children´s Minds)', 'Stephen Law, anglický filozof, úryvok z knihy Boj o myslenie detí (The War for Children´s Minds)', 'Stephen Law, anglický filozof, úryvok z knihy Boj o myslenie detí (The War for Children´s Minds)', 'Alexandra Ješová, Univerzita Komenského v Bratislave Právnická fakulta', 'bzz / OBRYS-KMEN', 'Vladimír Horák / Granma Internacional', 'JUDr. Milan Janičina, predseda Panslovanskej únie', 'Abdulwahab Al-Sbenaty, úryvok z knihy Manželstvo v islame', 'Dr. Vladimír Šotter, úryvok z knihy Voltaire, chýbate nám!', 'Mgr. Anna Petríková-Klimčuková, PhD., Filozofická fakulta Prešovskej univerzity', 'Národný Inštitút Francois Marie Voltaire', 'PhDr. Marek Syrný, PhD., úryvok z Výskumnej správy v rámci projektu VEGA', 'PhDr. Vladimír Hesse, Národný Inštitút Francois Marie Voltaire', 'Jack Bernstein, úryvok z knihy The Life of an American Jew in Racist Marxist Israel', 'http://www.fatym.com/', 'ParlamentníListy.cz', 'Jack Bernstein, úryvok z knihy The Life of an American Jew in Racist Marxist Israel', 'novinky.cz', 'Jack Bernstein, úryvok z knihy The Life of an American Jew in Racist Marxist Israel', 'Národný Inštitút Francois Marie Voltaire', 'Jan Kristek, kristek-jan.cz', 'PhDr. Ján Tužinský, PhD., slovenský prozaik a esejista, autor literatúry pre deti a mládež, predseda Spolku slovenských spisovateľov', 'Jiří Oberfalzer, senátor ODS , Česko', 'Abdulwahab Al-Sbenaty, úryvok z knihy Manželstvo v islame', 'mayak.ru'); aDates = new Array( '30.7.2010', '30.7.2010', '30.7.2010', '29.7.2010', '29.7.2010', '29.7.2010', '28.7.2010', '28.7.2010', '27.7.2010', '27.7.2010', '26.7.2010', '26.7.2010', '24.7.2010', '24.7.2010', '23.7.2010', '23.7.2010', '22.7.2010', '22.7.2010', '21.7.2010', '21.7.2010', '20.7.2010', '20.7.2010', '20.7.2010', '19.7.2010', '19.7.2010', '19.7.2010', '17.7.2010', '17.7.2010', '16.7.2010', '16.7.2010', '15.7.2010'); aTitles = new Array( 'Víkendové zamyslenie – Kam smeruje Slovensko', 'Skutočná tvár vzťahu štátu a katolíckej cirkvi v podmienkach Slovenskej republiky', 'Cigáni a iné komunity na britských ostrovoch', 'Kňaz pri krste utopil novorodenca', 'Pedagogické majstrovstvo ateistu', 'Historik národa upratuje národnú pamäť', 'Úloha osvietenstva (III. koniec)', 'Človek ako morálna ovca (II.)', 'Nie len fašisti, ale aj priemerní Američania budú zabíjať z príkazu autority (I.)', 'História eutanázie', 'Úchyláci v sutanách', 'Obchod s detskou prostitúciou v USA', 'Ak by hlúposť kvitla', 'Islam - Ako by sa mali snúbenci správať počas zásnub', 'Voltaire - Úspešný muž', 'Niekoľko poznámok o hlaholike a cyrilike', 'Štvrté výročie od založenia Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire', 'O vzájomnej potrebe komunistov a ľudákov. Tentokrát v 45. roku.', 'Osvietenstvo stále aktuálne', 'Som obeť sionistickej propagandy (III.-koniec)', 'Českí kňazi: „Nenechajte si kaziť deti!“', 'Nigel Farage o Európskej únii', 'Som obeť sionistickej propagandy (II.)', 'Vysielače vatikánskeho rádia spôsobujú rakovinu, tvrdia experti', 'Som obeť sionistickej propagandy (I.)', 'Osvietenstvo - iniciátor národného uvedomenia', 'Atomový útok Vatikánu na „českou republiku“', 'Súčasná absencia hodnôt', 'Ani v Moskve nekontrovali rozpočty RVHP', 'O mnohoženstve v islame', 'Rusko a Nemecko sú veľkými obchodnými partnermi'); aTexts = new Array( '
Či chceme, alebo nie parlament a vláda ovplyvňujú náš život súkromný i spoločenský, pracovný i ten mimopracovný čas - aj keby sme sa ako tomu bránili. Nie je to len otázkou miery akú si pripúšťame. Zákony, vyhlášky, nariadenia, predpisy to sú regule, ktoré nám často znepríjemňujú život. Vstupom do EU sme dobrovoľne prijali akceptovať odporúčania, ale aj direktíva tohto spolku, do ktorého keď sme vkročili hovorilo sa mu elitný klub. Dnes už sa mu tak nehovorí, pretože aj ten najväčší eurohujer pochopil, nenáležitosť tohto prívlastku. Rozpadávajúca sa eurozóna, ekonomika krivkajúca za Čínou, Indiou, Ruskom, Brazíliou, najmä však nezmyselná a neprehliadnuteľná ideologizácia verejného života, ktorá sa v súčasnosti postupne šíri na pôde orgánov Európskej únie a ktorá má byť v súvislosti s „antidiskriminačnou" agendou vnesená aj do slovenského právneho poriadku. Pôvodná a v celku dobrá myšlienka Zmluvy o Európskej únii, podpísaná v Maastrichte vo februári 1992, v rámci ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu." (Zmluva o Európskej únii, článok 7). Lenže EU sa postupom času rozrástla na prebujnelý administratívny nadštandardne dobre platený aparát, ktorého nevolené orgány nám začínajú otravovať život, počnúc od pôvodne zakázaných zakrivených uhoriek po zákaz 100 wattových žiaroviek. A keby bolo len toto.

Naše slovenské doterajšie parlamenty a vlády svojim ohýbaním beztak krivého chrbta až ústretovo letiac do náručia európskeho molocha začínajú spochybňovať rodinu, založenú na manželskom zväzku muža a ženy, ako základný výraz ľudskej spolupatričnosti, čo sa prejavuje propagáciou homosexuálnych zväzkov. Tým nechcem nikomu uberať na práve spolužitia ľudí s rovnakým pohlavím, prekáža mi tá nadpráca a propagácia, ktorá na viac požaduje adopciu detí. Tak toto vážení NIE. Uznávam nerovnakosť a komplementaritu ženy a muža, preto snahy o demontáž toho odmietam. V súlade s týmto postojom považujem za výsostné právo muža a ženy ako rodičov na výchovu svojich potomkov, samozrejme povýšenú na povinnosť a zodpovednosť. Považujem v rámci humanistických noriem za neprípustné odviazanosť od spoločenských noriem a európskymi regulami navigovaný program bezpohlavnej spoločnosti.

Osvietenstvo započaté koncom sedemnásteho a začiatkom osemnásteho storočia nám vytvorilo podmienky pre vznik národných štátov. My Slováci sme zaostávali v národnom boji za slovenskú identitu a vlastný štát, ale nezahynuli sme. Naši predkovia však doslova viackrát o päť minút dvanásť našli v sebe dosť síl i odvahy, aby sa postavili na vlastné nohy medzi európske národy. Podľa niektorých sme mali zostať národom bez dejín, bez zásluh o európsku kultúru. Žiaľ i dnes sa nájdu medzi Slovákmi takí, ktorým výraz slovenský spôsobuje bolesť ako rybacia kosť v hrdle. Uznávam hodnotu národa a vlasti ako konštitutívny prvok formovania ľudskej osobnosti a odmietam sa rozplynúť v taviacim kotlíku europanizmu, či bezduchého kozmopolitizmu. Osvietenstvo prináša aj slobodu vierovyznania, alebo jeho popieranie. Uznávam hodnotu viery v živote jednotlivca i občas aj pozitívne pôsobenie náboženstva, ale odmietam jeho riadené vnucovanie do verejného života, ale aj jeho zneužívanie napr. vo forme financovania štátom, čiže všetkými platcami dane pod hanebným zdôvodnením, že aj veriaci sú platcami dane. I ja platím dane a som neveriaci, preto odmietam, aby aj moje peniaze si užívala cirkevná hierarchia a vláda v rozpore zo základným zákonom SR prispievala zo štátnej pokladnice pre náboženské ciele a život cirkví. Odmietam snahy o ideologizáciu školských výchovno - vzdelávacích programov vyučovaním náboženskej výchovy. Náboženstvo do štátnych škôl nepatrí.

Posledné roky nám prinášajú, či chceme alebo nie, pochybnosti o právnom štáte a nahlodávanie princípu prezumpcie neviny. Dnes obvinený musí dokazovať svoju nevinu, čo to je? Takto funguje vyspelá spoločnosť? Preto, odmietam akékoľvek pokusy o porušenie princípu prezumpcie neviny aj úsilie vniesť do slovenskej legislatívy vágny, právne irelevantný termín „extrémizmus". Týmto zaklínacím slovíčkom najviac šermujú práve tí, na ktorých je ako ušitý.

Som ruka v ruke humanista a Slovák, preto považujem za jeden z cieľov, ktoré by mali byť na prvom mieste každého programového vyhlásenia vlády, aby sa Slovensko a Slováci prezentovali ako zvrchovaný národ vo svojom zvrchovanom štáte, ako politický celok. Slobodný celok. Nie je to len hľadanie slobody, ale hľadanie pravdy. To nie je samoúčelný cieľ, ale následok poznania a dosiahnutia tejto pravdy. Neprešľapujme na mieste zbytočnými hádkami, často úmyselne vyvolanými, pretože svet, a dnes už nie len západný, napreduje čoraz rýchlejším tempom. A tento svet dnes len zriedka rozdáva dary. Nemožno pochybovať o tom, že Slovensko z darov nevybudujeme, že si ho musíme zveľadiť sami. Dnes sa nemusíme uchádzať o svoj podiel v EU ako nesmelí prosebníci, ktorí poškuľujú po niečom cudzom a neznámom. Sme jej súčasťou - prispievateľom a tvorcom.


Programové vyhlásenie každej slovenskej vlády musí obsahovať vytváranie podmienok na rozvoj a život všetkých sociálnych vrstiev, mladých aj starších, nedopustiť rozširovanie chudoby, umožniť rozvoj individuálnych schopností každého jednotlivca. Každá vláda si musí stanoviť za cieľ dosiahnuť hospodársku aj kultúrnu prosperitu Slovenska, postupne sa vyrovnať ostatným vyspelým národom. Je to cieľ, ktorý nemôžeme dosiahnuť nejednotní a ekonomicky a politicky závislí na iných. Na jeho dosiahnutie potrebujeme využiť schopnosti a sily každého Slováka, ako aj národnostných menšín na našom území. Naše šance sú v obrodení národa, v tom, že si uvedomíme zodpovednosť za svoj vlastný osud, za vlastnú budúcnosť.


Ja môžem mať výhrady voči koňovi na ktorom sedí Svätopluk, že má kopytá také, či onaké, zadok taký, či onaký, ale horlivci za odstránenie sochy majú výhrady voči slovenskosti a toto už nie je o umení, to je o otvorenom protislovenskom postoji, o protištátnom postoji tých istých, ktorí slovenský štát nechceli a nechcú. Čuduj sa svete, sú medzi nimi aj jeho štátni úradníci, či poslanci. Tadiaľ cesta k úspechu našej vlasti nevedie.

', '
Hlavné príčiny nesystémového riešenia vzťahu štátu a cirkvi v ponovembrovom procese transformácie našej spoločnosti.

V dôsledku podstatných zmien, ku ktorým došlo za ostatných niekoľko rokov v štruktúrach slovenskej spoločnosti a fungovania štátu, ale hlavne v súvislosti s podpisom medzištátnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, sa v radoch politikov, predstaviteľov cirkvi a náboženských spoločnosti (zvlášť medzi reprezentantmi katolíckej cirkvi), ako aj v prostredí odbornej a laickej verejnosti rozpútala diskusia o nutnosti vypracovania a prijatia efektívnych a potrebám dneška zodpovedajúcich noriem a pravidiel, upravujúcich vzájomný vzťah a spôsob koexistencie medzi štátom, resp. štátnymi orgánmi a inštitúciami na jednej strane a cirkvami a náboženskými spoločnosťami na strane druhej. Aktuálnosť a závažnosť uvedeného problému umocňuje tá skutočnosť, že SR sa 1. mája 2004 stala členom a súčasťou Európskej únie, t. j. zoskupenia štátov, ktoré majú bohatú tradíciu a historickú skúsenosť s realizáciou rôznych typom a modelov usporiadania vzájomných vzťahov medzi štátnou (svetskou) mocou a cirkevnými organizáciami, potvrdením čoho je fakt, že v jednotlivých krajinách tohto integrovaného celku sa stretávame s rôznymi a v nejednom prípade aj pomerne vzdialenými a navzájom sa vylučujúcimi spôsobmi realizácia uvedeného vzťahu - od úzkej spolupráce cez indiferentný vzťah až po praktickú realizáciu odluky cirkvi od štátu. Problém vzťahu štátnych orgánov a inštitúcií k cirkvám a naopak je ešte aj v dnešnej sekularizujúcej sa spoločnosti stále dôležitou a nanajvýš aktuálnou témou, a to v slovenských ale aj v celoeurópskych dimenziách. Riešiť tento problém znamená hľadať odpovede na otázky postavenia, výkonu funkcií a činnosti cirkvi a náboženských spoločností pôsobiacich v štruktúrach modernej spoločnosti, znamená to tiež vytvoriť funkčný systém vzájomného usporiadania vzťahov medzi nimi a štátnou správou, ako aj vypracovanie odborných analýz množstva ďalších problémov, akými je napr. problém financovania a materiálneho zabezpečenia cirkví, nadobúdania a správy majetku, problém postavenia cirkevného školstva v systéme výchovy a vzdelávania, vydávania náboženskej literatúry a tlače, obnovy a údržby sakrálnych objektov a pamiatok a celý rad ďalších, pre štát aj pre cirkev dôležitých otázok. Riešiť uvedené problémy tvoriace jeden nedeliteľný, vnútorne konzistentný celok oddelene, jednostranne a len politicky a mocensky motivovaným výberom, vychádzajúc pritom z momentálnych a parciálnych potrieb zúčastnených strán, teda tak, ako sme toho svedkami na Slovensku, nevedie k ich skutočnému riešeniu. Túto skutočnosť potvrdzuje celé, v podstate málo úspešné a hlavne celospoločenskému konsenzu nezodpovedajúce riešenie naznačených problémov v našom ponovembrovom vývoji, počas ktorého bolo vypracovaných viacero návrhov, prijatých množstva zákonných úprav a zrealizovaných mnoho stretnutí zainteresovaných strán, ktoré však nepriniesli požadovaný efekt a neviedli k skutočnému, ktoré by vyhovovalo kritériám modernej európskej spoločnosti.
Je možné skonštatovať, že žiadna ponovembrová vládna reprezentácia SR a jej zákonodarný zbor neriešili tento politicky citlivý problém komplexne a dôsledne, teda systémovo, usilujúc sa o nájdenie všeobecne prijateľného a dlhodobo akceptovateľného konsenzu medzi všetkými zainteresovanými subjektmi. Je možné vyčleniť celý rad príčin takéhoto polovičatého, nedôsledného a konjunkturalistického prístupu k riešeniu uvedeného problému.

K tým hlavným a určujúcim je potrebné zaradiť:
1. Príčiny politického charakteru a zamerania, v dôsledku ktorých kompetentným štátnym orgánom a inštitúciám, ako aj politickým reprezentáciám a relevantným politickým silám pôsobiacim na našej politickej scéne chýbala politická vôľa a odvaha sformulovať a predstaviť verejnosti jasnú stratégiu a následne iniciovať prijatie potrebných krokov vedúcich k systémovému riešeniu, ktoré by navodilo novú kvalitu vzťahov medzi nimi a cirkevnými organizáciami.
Obava politikov a politických subjektov zo strany priazne veriacich voličov a predstaviteľov cirkevných kruhov, reprezentujúcich záujmy tej najmasovejšej a najvplyvnejšej, t. j. katolíckej cirkvi, ako aj politická kalkulácia, sledujúca čisto mocenské ciele, do značnej miery tlmila a aj naďalej tlmí a oslabuje postoje a vyjadrenia aj tých subjektov, ktoré vo svojich predchádzajúcich vyhláseniach a pôvodných programoch zaujímali pomerne liberálne a jednoznačné postoje podporujúce realizáciu odlukového modelu usporiadania vzťahov medzi štátom a cirkvami.

2. Príčiny koreniace v neochote predstaviteľov katolíckej cirkvi (v prípade iných vierovyznaní a cirkví sa to prejavovalo v oveľa menšej miere), motivovanej v prvom rade svojimi ekonomickými a mocenskými záujmami súhlasiť a aktívne sa podieľať na príprave všeobecne akceptovateľného a z hľadiska dlhodobých potrieb rozvoja modernej spoločnosti aj perspektívneho a stabilného riešenia vzťahov medzi nimi a štátnou mocou. Prezentácia ústretovejších postojov zo strany cirkevných predstaviteľov nevyhnutne predpokladá akceptovať existujúce sociálno-politické, ekonomické, kultúrne a zahraničnopolitické charakteristiky slovenskej reality, ale aj širšie chápane európske súvislosti, čo vzhľadom na charakter a zameranie doterajšej činnosti a deklarovaných záujmov a cieľov katolíckej cirkvi a jej hierarchie je málo pravdepodobné.

3. Príčiny spočívajúce v pretrvávajúcich tradičných, vysokou mierou nedôvery poznačených a novým podmienkam a nutnostiam už nezodpovedajúcich metódach, spôsoboch, prostriedkoch a prístupoch k riešeniu problému tvorby moderného a pre všetky strany aj vyhovujúceho modelu usporiadania ich vzťahov. Súhlas s realizáciou takéhoto modelu predpokladá určitú mieru tolerancie, pochopenia a dôvery ako na strane politických reprezentácií, tak aj na strane riadiacich zložiek cirkevných štruktúr, pretože bez rešpektovania záujmov a cieľov toho druhého a bez ochoty robiť ústupky v komplexe svojich požiadaviek nie je možné dosahovať kompromisné riešenia, ktoré by zodpovedali parciálnym či národno-štátnym záujmom a potrebám občianskej spoločnosti. Žiaľ, je to katolícka cirkev a jej čelní predstavitelia, ktorí rozširujúc rozsah svojich požiadaviek a posilňujúc sféry svojho vplyvu aj na oblasti politického a verejného záujmu, čo je v príkrom rozpore s európskymi štandardmi usporiadaní vzťahov medzi štátnou mocou a cirkvami, navodzujú situáciu, v ktorej je dosiahnutie konštruktívneho a dlhodobo stabilného kompromisu apriori neuskutočniteľným želaním.
', '
„Mentálny vek priemerného dospelého Cigána sa odhaduje na úrovni desaťročného dieťaťa. Cigáni nikdy nedosiahli nič významné v literatúre, výtvarníctve, skladaní hudby, vede alebo spoločenskej organizácii. Hašteriví, rýchlo sa rozzúria alebo rozosmejú. Sú nemysliteľne ale nie zámerne krutí. Majú radi svetlé farby, radi sa predvádzajú a pýšia, ale chýba im odvaha." Toto nie je úryvok zo skinhedskej brožúry, ale z pýchy britskej vzdelanosti Encyclopaedie Britannica, rok vydania 1954.

Cigáni sú vo Veľkej Británii totiž akousi zabudnutou menšinou. Hoci sa ich počet odhaduje na 200-300 tisíc, o ich problémoch a potrebách sa hovorí len zriedka. Nemajú hlučných a vplyvných zástancov, ktorí sa za nich prihovorili na najvyšších miestach. Ak sa do médií aj dostanú, tak väčšinou len v Daily Expresse, ktorý sa už tisíci raz bude rozčuľovať nad tým, ako kočovníci svojimi karavanmi nelegálne zaberajú pozemky a robia si na nich čo chcú.

Rómovia, kočovníci aj hipíci

Jedným z najväčších problémov, ktorému Cigáni na Ostrovoch čelia je ich takmer neuveriteľná rozmanitosť a z toho vyplývajúce diametrálne odlišné potreby. Britské zákony totiž oficiálne rozoznávajú anglických Cigánov (English Gypsies) a írskych kočovníkov (Irish Travellers). Anglickí Cigáni sa označujú aj ako Romani Gypsies alebo Romanichals, čiže ide v podstate o etnických Rómov. Popri nich ešte existujú aj ich waleskí a škótski príbuzní. Zatiaľ čo waleskí Cigáni, ktorí sami seba označujú Kalé, čiže čierni, tvoria len malú skupinku presídlencov z Anglicka, v Škótsku sa ich počet odhaduje na dvadsať tisíc.

Aby sa však veci skomplikovali, tak k etnickým Rómom sa na Ostrovoch pridávajú aj rôzne komunity „nepravých Cigánov". Tou najväčšou sú práve írski Travellers, prevažne kočovnícka skupina, ktorá si v Írsku počas niekoľkých storočí vytvorila vlastnú identitu aj jazyk, nazývaný shelta. V Írsku ich žije približne 24 tisíc a patria k veľmi mladým komunitám, pretože 63 percent z nich je mladších ako 25 rokov a len tri percentá sú staršie ako 65 rokov. Druhý údaj je spôsobený tým, že polovica z nich umrie pred dovŕšením 39 rokov a sedemdesiat percent sa nedožije šesťdesiatky. K smutným kuriozitám patrí, že u mužov je najčastejšou príčinou smrti dopravná nehoda.

Popri írskych kočovníkoch však existujú aj takzvaní New Travellers - multietnická skupina s alternatívnym životným štýlom, ktorí si sami zvolili a etnicky nemajú s predchádzajúcimi skupinami nič spoločné, samozrejme okrem prípadov, keď došlo medzi nimi k sobášom. New Travellers sú vlastne akísi zabudnutí hipisáci, ktorým sa zapáčil kočovný životný štýl a dokázali si ho udržať aj v čase, keď sa už ostatné „deti kvetov" poslušne zaradili do spoločnosti a budujú si kariéru vo svete, ktorí chceli pred štyridsiatimi rokmi zmeniť.

Kruh rozmanitých komunít uzatvárajú kočovní jarmočníci, označovaní za stratený kmeň Británie. Ich počet sa odhaduje na 21 až 25 tisíc a známi sú tým, že od februára do novembra putujú z mesta do mesta, z jarmoku na jarmok. Gitarista Rolling Stones Ronnie Wood zase pochádza z rodiny „vodných Cigánov", v skutočnosti správcov anglických prepravných kanálov, ktorých kočovníctvo je skôr výsledkom toho, akú prácu vykonávajú.

Nevítaní hostia

Rómski kočovníci prišli na Britské ostrovy na prelome 15. a 16. storočia. Prvé oficiálne záznamy o ich prítomnosti sú zo Škótska z roku 1505 a z londýnskej štvrte Lambeth z roku 1514. Vďaka ich tmavej pokožke sa rozšíril mýtus, že pochádzajú z Egypta, a tak aj vzniklo ich anglické označenie. Z Egyptians sa čoskoro stali Gypsies. Nakoľko mýtus o egyptskom pôvode šírili samotní Rómovia nie je celkom jasné. Nespochybniteľné je však, že boli a sú považovaní za cudzorodý element a niektorí ľudia v minulosti dokonca verili, že Rómovia nie sú ľudia, ale pochádzajú z Mesiaca. Za vlády Henricha VIII. bolo ich postavenie také, že mohli byť uväznení, vyhnaní z krajiny alebo popravení, ak mal niekto hoci len podozrenie, že sú Rómovia.

Krátené. Titulok NIFMV
', '
V tragédiu sa premenil pravoslávny krst v moldavskej dedine Rascani pri hraniciach s Ukrajinou. Tamojší kňaz menom Valentin podľa pravoslávneho rituálu trikrát ponoril do vody šesťtýždňového chlapčeka. Dieťa sa však napilo vody a začalo sa dusiť. Novorodenec zomrel počas prevozu do nemocnice. Lekári pri pitve zistili, že sa udusil. V pľúcach mal vodu.

„Nemohol dýchať, bol celý modrý a v ústach mal penu." opísal posledné chvíle pred smrťou dieťaťa jeho otec Dumitru Gaidau. „Myslela som, že kňaz vie, čo robí. On to ale nevedel", citovala rumunská verejnoprávna televízia babičku novorodenca Alionu Vacarciucovou. .

„Podľa nášho vyšetrenia sa to dieťa skutočne utopilo", potvrdil doktor Sergiu Raileanu, ktorý správu odovzdal polícii. Kňaz napriek tomu odmieta, že by bol vinný. Kriminalisti teraz kňaza vyšetrujú. Zrejme ho obvinia z neúmyselného zabitia. Pokiaľ bude kňaz uznaný vinným, môže ísť za mreže až na tri roky.

Kňaz Valentin zodpovednosť za smrť dieťaťa odmieta, hoci svedkovia uviedli, že dieťaťu nezakryl ústa, ako ho trikrát ponoril. Dieťa pritom pred ponorením silno plakalo. „Povedal nám, že vie lepšie než my, čo má robiť, a že to nie je jeho prvý krst. Mal skúsenosti a vedel, čo robiť", sťažovala si krstná dieťaťa Aliona Vacarciucová.

„Všetci sme to videli, ten kňaz mu nezakryl ústa rukou, aby zabránil vode vnikať do úst, robí sa to tak pri každom inom krste. Nemôžeme vôbec uveriť tomu, že mu dal ruku akurát na bruško a pod hlavu a trikrát ho celého ponoril", sťažoval si chlapcov otec Dumitru Gaidau.
', '
Všetci učitelia prírodovedných predmetov, bez ohľadu na ich špecializáciu, budú sa musieť vysporiadať s otázkami o bohu. Mali by sme byť pripravení.
„Veríte v boha, pán učiteľ?" Domnievam sa, že toto je otázka, ktorú učiteľom prírodovedných predmetov, ako som ja, sa pýtajú oveľa častejšie než, povedzme, slovenčinárov, alebo učiteľov zemepisu. A obyčajne moja odpoveď je jednoduchá: „Nie, neverím", ale nedávno som na túto otázku odpovedal slovami: „Čo si myslíš?", na ktorú študent odpovedal, že on si myslel, že som asi ateista, pretože som bol „vedec". Mal pravdu som ateista, ale ja som bol ateista dlho predtým, než som sa stal vedcom.
Môj študent nemusí mať pravdu - nie všetci vedci, či učitelia prírodovedných predmetov sú ateisti. Pracoval som spolu s vedcami a niektorí z najväčších príspevkov do vedy boli vykonané ľuďmi, ktorí verili v boha . Existujú niektorí ľudia, ktorí by povedali, že nie je žiadny konflikt medzi vedou a náboženstvom, ale mladí ľudia vychovávaní v náboženských školách nie sú nevyhnutne vzdelávaní k tomu a niektorí dokonca boli učení veriť opaku. Viem, že niektorí z mojich študentov sa snažia uviesť do súladu to, čo oni vidia ako protichodné prístupy k chápaniu sveta. Mám podozrenie, že je to veľmi ťažké práve pre tých, ktorí obľubujú vedu, a sú dobrí v nej, ale pochádzajú z obzvlášť veriacich rodín.
Som učiteľom fyziky a môžete si myslieť, že by som sa najradšej vyhol otázkam tohto druhu, aby nedochádzalo k príliš veľa konfliktom tohto typu na mojich hodinách. Možno si myslíte, že je to väčšinou úlohou učiteľov biológie, ktorí majú učiť teóriu evolúcie, ktorí musia riešiť nepríjemné situácie vyučovania, niečo, čo je v priamom rozpore s náboženským presvedčením niektorých ich študentov. Ale to nie je tak. A nemalo by byť. Pravdou je, že všetci učitelia prírodovedných predmetov sa musia vyrovnať s tým, že ak sú výsledky vedy správne, bude musieť ich výučba nevyhnutne napádať náboženské presvedčenie niektorých ich študentov.
Vedy v školách to nie je len o výučbe faktov a čísiel, jedná sa o vyučovací spôsob, akým by ľudia dospeli k odpovediam na otázky od života. Vedecké poznatky by mali vybaviť študentov schopnosťami kritického myslenia, z ktorých najdôležitejšie je požiadať o dôkaz pre tvrdenie o „pravde".
Bol som prekvapený počtom študentov, ktorí boli vychovávaní k presvedčeniu, že svätá kniha a konkrétne ich náboženstvo obsahuje doslovnú pravdu o pôvode života a vesmíru. Ako učiteľ fyziky, a je to moja práca, aby som sa ubezpečil, a študenti to ocenia, že máme dobré dôvody domnievať sa, že vesmír je asi 13.7 miliardy rokov starý a že je naplnený tisícami miliárd hviezdami. Je to moja práca, učiť, že Zem vznikla asi pred 4.7 miliardami rokmi počas veľkého tresku vo vesmíre a spočiatku bola horúcou hviezdou. Je to moja práca, aby som učil, že Zem je zároveň jediná planéta, na ktorej je podľa súčasných vedeckých poznatkov voda v kvapalnom skupenstve a život. Zem je predmetom skúmania napríklad kozmogónie, geológie, paleontológie či geografie.
Ešte dôležitejšie je, že im musím vysvetliť, prečo si to myslíme. Snažím sa, aby bolo študentom jasné, že veda nemá definitívne stanovisko o týchto veciach, že je to o tom neustále snažiť sa zlepšiť naše chápanie sveta a byť otvorený k myšlienke, že môžeme sa aj mýliť.
Ak moji kolegovia a ja svoju prácu vykonávame správne, mali by naši študenti odísť s príbehom o histórii života a vesmíru, ktorý je ďaleko bohatší, ďaleko väčší a oveľa podrobnejší, než ktorýkoľvek predložený nábožensky text. Ešte dôležitejšie je, študenti mali by odchádzať zo školy s pochopením toho, ako a prečo tento príbeh bol napísaný. Ak sa nám naozaj to podarí, tak niektorí z našich študentov môžu aj odchádzať s vedomím, že i oni môžu sa stať spoluautormi tohto príbehu tým, že sa sami stanú vedcami.
Nie je to o tom, že veda a učitelia by mali usilovať o presun presvedčenia deti od náboženstva a vychovávať, alebo povedať im, že boh neexistuje. Som však presvedčený a nemôžem sa ubrániť pocitu, že riadne vedecké vzdelávanie, by malo mladých ľudí viesť k tomu, aby sami dospeli k vlastnému rozhodnutiu o tom, v čo veria, a ubezpečiť ich tak, že ak to uzavrú, že boh existuje, tak potom je to boh, ktorý sa nezastaví pred tým, aby mohli plne doceniť pravdu a krásu vedeckého poznania.

', '
Matica slovenská a Spolok slovenských spisovateľov uviedli do života monografiu prof. Matúša Kučeru.
Vydavateľstvo Matice slovenskej vydalo knižku Kráľ Svätopluk, ojedinelé dielo historika prof. Matúša Kučeru. Verejná prezentácia sa stala mimoriadnou udalosťou - nielen dôstojne vyprevadila na cestu k čitateľovi, ale ukázala aj mimoriadny záujem o knihu a tému, celý komplex tém.
Ako konštatuje Pavol Janík, tajomník Spolku slovenských spisovateľov: "Publikácia je komplexným dielom o živote, pôsobení a najdôležitejších historických súvislostiach spájajúcich sa s najmocnejším veľkomoravským panovníkom..., ktorého meno v európskej tradícii možno porovnávať s významnými panovníkmi, akými boli Karol Veľký, anglický kráľ Alfréd Veľký, bulharský kráľ Simeon a ďalší kľúčoví predstavitelia svetskej moci."
Ako pripomenul predseda Spolku slovenských spisovateľov Ján Tužinský, "Kučera je historik národa a upratuje našu národnú pamäť a nebojí sa k tomu prihlásiť ani v tejto prvej monografii o Svätoplukovi, v ktorej ožila Veľká Morava a ožili ľudia, ktorí sú súčasťou našich dejín." Prozaik a dnes už najmä výrazný esejista Tužinský pripomenul význam obrazu, ktorý vytvoril historik. "Dlho nás bude znepokojovať obraz kráľa, štátotvorného Svätopluka... Svätopluk, čo ako bol veľký stratég, bojovník, politik, nepochopil úlohu kultúry v živote svojej spoločnosti." Znie to ako aktualizácia, "akoby sme sa s ironickým prídychom vrátili z hĺbky dejín do našej súčasnosti", poznamenáva J. Tužinský. Zasadil knihu do kultúrno-politologických súvislostí konštatujúc, ako historická matéria ukazuje spoločnú cestu, ktorú prekráčali susedné národy vedno s nami priam aforisticky uzatvárajúc, že "nám nestačí byť len na ceste, musíme vedieť kam cesta vedie".
Uvedenie knihy Kráľ Svätopluk pritiahlo mimoriadnu pozornosť aj preto, lebo sa ukázalo, že vypĺňa značnú medzeru a že je živý záujem o túto problematiku, aj keď je zrejmé, že ide o generačnú publikáciu, knihu "na dlhé trate".
Napokon celá problematika je beh na dlhé trate. Zápas, či lepšie povedané konflikt o svätoplukovskú legendu v dejinách je, ako podotkol pri inej príležitosti historik Anton Hrnko, konfliktom medzi pretrvávaním svätoplukovskej tradície a posilňovaním centralizmu v Uhorsku. Centralizmu Svätopluk nevyhovoval, a preto nepretržite dochádzalo k pokusom jeho znevažovania - "tak vznikla známa povesť o Svätoplukovi ako o porazenom panovníkovi a tento motív sa celé stáročia používal v ideovom zápase proti krajinskému partikularizmu a neskôr i proti slovenskému národnému uvedomovaniu sa. Svätopluk znevážený mal byť nehodný úcty a teda aj toho, aby sa k nemu hlásili". (A. Hrnko).
   Vo všetkých návratoch do minulosti, pri všetkých odvolávaniach sa na rôzne diela, uhorské kroniky, kde sa hovorí o Svätoplukovi, v neposlednom rade samozrejme na slávnu Obranu... z pera dubnického kňaza Jána Baltazára Magina, ide o zásadnú otázku: ako sa stavať k dejinám a miestu Slovákov v nich, teda miestu Slovákov v uhorských dejinách. Podstatné je, že Svätopluk mal v nich miesto na prvopočiatku - je to súčasť a fundament slovenského národného uvedomenia, vedomia.
   Podľa niektorých hodnotiteľov, napr. Martina Homzu, prof. Kučera "mapuje Svätopluka historického a Svätopluka legendárneho, pričom legendárneho je viac, ale treba porovnať, aký je výskyt historických prameňov v legende o svätom Václavovi či legende o svätom Štefanovi; tieto legendy sú nesmieme pevné po celé stáročia, nič im nebráni, aby boli prijímané priam ako historický fakt, pritom pokiaľ ide o Svätopluka, máme viac hodnoverných historických pramenných dôkazov o ňom ako o kráľovi, než je to v prípade iných, spomínaných legiend".
O týchto porovnaniach sa hovorí veľmi málo, no všetci odborníci veľmi dobre vedia, že je to tak. A pre tú malú časť, ktorá priamo študovala pramenné listiny, to nikdy nebolo tajomstvom, ako ani to, prečo sa napríklad v Cantus Catolici hovorí o "panónskom národe". Pretože až do 11. storočia sa panovníci nazývali panónskymi, teda ani sv. Štefan nebol nazývaný uhorským, tobôž maďarským. Teda mohli by sme ďalej zjednodušovať či zovšeobecňovať, ale vždy išlo o zápas, o zápas v našich dejinách a zápas o naše dejiny, o naše miesto v európskych dejinách, v Európe, o zápas o národ. Pritom kniha Kráľ Svätopluk aj ukazuje na neopakovateľnosť krátkych úsekov dejín a ako ony ovplyvnia celé desaťročia, ba nasledujúce storočia. A taká bola Veľká Morava, a samozrejme taká bola aj postava štátotvorného Svätopluka. Preto sa profesor Kučera, ako sa aj sám vyznal, snaží urobiť všetko pre to, aby národ o sebe vedel. Národ, ktorý o sebe nevie, ten nie je. Pre historika Matúša Kučeru je monografia Kráľ Svätopluk nielen vyvrcholením snáh sprístupniť verejnosti svoje znalosti, ale v istom zmysle slova odkliatie -historik bez publikačných možností je "nemý historik a ja som nemý historik", konštatoval autor nie bez trpkosti pri uvedení svojej knihy do života (alebo na trh, ako sa dnes vraví"), pričom sebe príslovečným sarkazmom dodal: "Je to surový politický zápas, nebolo to tak ani za komunizmu, vtedy som mal ako neželaný autor viac publikačných možností ako teraz."
', '
Gloverov (profesor J. Glover, riaditeľ Centra pre lekárske zákony a etiku na King\'s College v Londýne) výskum viedol autora k záveru, že najlepší spôsob, ako zabrániť katastrofám ako sa stali v nacistickom Nemecku a v Rusku, je vychovávať ľudí tak, aby mali záujem o druhých a aby skôr mysleli kriticky a nezávisle, než odvolávali sa na autoritu. Glover súdi, že liberálny prístup k morálnej výchove je najlepšia obrana proti takým kalamitám. Nie každý s tým súhlasí. Niektorí tvrdia, že liberálny prístup tiež veľmi pravdepodobne vedie k morálnej katastrofe. Dodávajú, že sú na to historické dôkazy a neraz menovite udávajú holokaust. Mnohé z našich súčasných sociálnych ziel sú pripisované na vrub osvietenstva. Niektorí autori tvrdia, že osvietenstvo nám dalo slobodu a liberálne hodnoty; ale dalo nám aj holokaust. A idú ešte ďalej, keď nachádzajú spojovací článok v ateizme. „Osvietenstvo nám dalo ateizmus… a dve spomedzi najväčších vraždení v histórii sveta spáchali v dvadsiatom storočí ateistické vlády: nacistické Nemecko a Stalinovo Rusko. Takže, ako vidíte, vy ateisti ste rovnako zlí, ak nie horší, ako my veriaci. A vedie to k zisteniu, že koreňom všetkých týchto hrôz je osvietenstvo." Dá sa však viniť osvietenstvo? Často sa tvrdí, že Hitler bol ateista. V skutočnosti bol Hitler vychovaný, a opakovane sa vyjadril, že bol kresťan. V neskorších rokoch sa postupne odkláňal od kresťanstva, v ktorom videl hrozbu pre svoju moc. Nakoniec nazval kresťanstvo „výmyslom chorých mozgov". Ale aj keď sa začal obracať proti kresťanstvu, pokračoval v nenávisti voči ateizmu. Stalin bol iste ateista. Ale nezabudnime, že aj keby bol ateizmus hlavným dôvodom pre gulagy (čo je veľmi pochybné tvrdenie), ba aj pre holokaust (čo je ešte menej pravdepodobné), ide nám o to, že liberáli nemusia byť ateisti. Táto kniha sa nezaoberá dôvodmi pre ateizmus. Predkladá argumenty pre liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, a tento prístup je konzistentný aj s náboženskou vierou a náboženskou výchovou. Naopak, sú vážne dôvody byť liberálnym. Všimnite si, že Hitler aj Stalin boli veľmi autoritatívni. Ešte prv, než prišiel Hitler k moci, nacisti oduševnene pálili knihy, ktoré nemali „germánsky" obsah (vrátane diel Karla Marxa). Demokraciu ukončil tým, že zakázal iné politické strany a vraždil politických protivníkov. Úplne potlačil slobodu tlače. Hitler a nacisti boli brutálne autoritatívni.
Samozrejme, Stalin nebol voči kritike tolerantnejší. To neboli ani Mao, ani Pol Pot. Pol Pot chcel vyhubiť nielen súčasnú skutočnosť, ale spomienku na starú kapitalistickú spoločnosť, a tak začal sťahovať mestské obyvateľstvo na vidiek, ďaleko od kníh, novín, filmov a televízie. Potom sa dal do jeho prevýchovy. Tí, čo boli naučení myslieť, boli prví postihnutí. Okolo 1,5 milióna ich zomrelo.
Aj Maova „kultúrna revolúcia" sa týkala nemilosrdného ničenia všetkých stôp neprijateľnej kultúry, zakorenenej v hlavách občanov. Aj Mao sa zameral na vzdelané občianstvo a predovšetkým na vychovávateľov. Výsledkom bol najväčšia vražedná horúčka dejín. Všetci traja títo ateistickí masoví vrahovia - Stalin, Mao a Pol Pot - majú s masovými vrahmi Svätej inkvizície spoločnú posadnutosť myšlienkou kontroly myslenia. Vo všetkých troch prípadoch máme pred sebou autoritatívne vlády, vraždiace vlastných obyvateľov najmä pre myšlienky v ich hlavách; stačilo podozrenie, že ich majú. Najmä tí, čo boli, alebo bolo podozrenie, že sú, osvietenskí v zmysle Kantovej definície - ktorí sa opovážili myslieť a zapochybovali o autorite - boli vyhubení ako mor. 20. storočie videlo nielen holokaust Židov, ale aj holokaust osvietencov.
Mnohí sa pokúsili obviniť z morálnych katastrof 20. storočia osvietenstvo. Často sa tvrdí, že najlepší spôsob, ako sa vyhnúť takýmto katastrofám, je uznať existenciu vonkajšej náboženskej autority, ktorá nás zachráni pred upadnutím do barbarstva. No je iróniou, že odvolávať sa na nejakú morálnu autoritu v konečnom dôsledku zvyšuje riziko krviprelievania. Najlepšia obrana proti takýmto hrôzam sa ukazuje byť výchova osvieteneckých občanov, ktorí sa neboja myslieť o morálke, o náboženstve a iných aktualitách kriticky a nezávisle.
', '
Od prírody nám zväčša chýba vnútorný prameň na spoznanie zlej autority i schopnosť postaviť sa jej na odpor. Máme sklon plávať s prúdom, ísť so stádom, robiť, ba aj veriť tým, ktorých vidíme nad sebou v pozícii autority. Ako predísť výchove morálnych oviec? Profesor J. Glover, riaditeľ Centra pre lekárske zákony a etiku na King\'s College v Londýne robil výskum prostredia tých, čo najviac túžili pripojiť sa k vraždeniu na miestach vraždenia ako v nacistickom Nemecku, v Rwande či Bosne, resp. tých, čo tam zachraňovali životy, často s veľkým rizikom pre seba samých. Glover to vysvetlil takto: Ak sa pozriete z blízka na ľudí, čo skrývali Židov za nacizmu, zistíte o nich určité veci. Jedna z nich je, že mali inú výchovu ako priemerní ľudia; ich výchova nebola autoritatívna, ale obsahovala skôr prvky sympatie voči iným ľuďom. Naučiť ľudí myslieť racionálne a kriticky sa prejaví rozdielnou vnímavosťou voči falošným ideológiám. Olinerovci urobili širokú a podrobnú štúdiu o pozadí tých, ktorí uskutočňovali konečné riešenie a tých, ktorí zachraňovali obete. V knihe Altruistická osobnosť - záchrancovia Židov v nacistickej Európe (The Altruistic Personality - Rescuers of Jews in Nazi Europe) charakterizujú rodičov tých, čo zachraňovali: kládli väčší dôraz na vysvetľovanie ako na trest a disciplínu, menej zdôrazňovali fyzický trest, kládli dokázateľne väčší dôraz na rozmýšľanie, viac sa spoliehali na uvažovanie, vysvetľovanie, návrhy na zmiernenie ublíženia a na dobré rady.

Rozmýšľanie sprostredkuje posolstvo rešpektu a dôvery voči deťom, čo im dá pocit osobnej hodnoty a srdečnosti v styku s inými. Na rozdiel od nich tí, čo nezachraňovali, sa cítili „byť len pešiakmi, podrobenými sile externých autorít".
Ak sú zistenia a závery Glovera a Olinerových korektné, súhlasia s Milgramovými. Keď berieme do úvahy, že ľudské bytosti majú katastrofálnu tendenciu obracať sa na autoritu, potom by bolo najmenej potrebným posilňovať túto tendenciu. Keď zamýšľame formovať ozaj mravných jednotlivcov, a nielen morálne ovce, nesmieme napodobňovať tých, ktorí berú jednotlivcom zodpovednosť za vlastné rozhodnutie, čo je dobré a čo zlé. Naopak, treba ich konfrontovať s touto zodpovednosťou.
Iste, môže byť prednosťou pre spoločnosť, ak v jej strede pôsobí silná morálna autorita. Ak sa všetkým jednotlivcom od malička vštepuje prísny morálny kód, prípadne posilnený hrozbami božích trestov pre prípad hriechov a keď sa vôbec netrpia pochybnosti o autorite. Na takejto spoločnosti je však hrozný stav, keď sa schopnosť jednotlivcov rozlíšiť dobré od zlého eliminuje a oni môžu byť vedení k páchaniu všetkých hororov, ak sa im čosi také prikáže.
Isteže, aj tí, čo boli vychovaní liberálnym spôsobom, môžu spáchať nevýslovné ukrutnosti. Niektorí ich asi aj spáchali. Argument, o ktorom je reč, neznie tak, že tí, čo boli vychovaní liberálnym spôsobom nikdy nespáchajú také ani iné zverstvá. Ide o to, že ľudské bytosti majú dokázateľnú a zrejme nebezpečnú tendenciu správať sa ako morálne ovce, a že najlepšou obranou proti tejto tendencii sa zdá byť liberálna výchova.
', '
Ľudia majú silnú vrodenú náklonnosť odvolávať sa na autoritu. Veľmi živo to ilustroval v 50-tych rokoch 20. stor. psychológ S. Milgram. Zhrozil sa nad spôsobom, ako sa strážcovia koncentračných táborov v nacistickom Nemecku pokúšali ospravedlniť svoje konanie, že „len poslúchali rozkazy". Rozhodol sa dokázať, že niečo také, by sa nemohlo stať v USA. Navrhol pokus na zistenie intenzity elektrického šoku, ktorú uštedrí priemerný americký občan neznámej osobe na príkaz autority v bielom plášti.
Pokusné osoby vyberali inzerátom v novinách, v ktorom hľadali dobrovoľníkov na „štúdium pamäti". Každému účastníkovi „učiteľovi" priradili partnera, o ktorom povedali, že je tiež jeden z prihlásených a v experimente bude v úlohe „žiaka" (v skutočnosti to však bol herec z povolania). Keď si „učiteľ" pozrel žiaka uviazaného v elektrickom kresle, prešiel do susednej miestnosti, odkiaľ mohol hovoriť so žiakom telefónom. Požiadali ho, aby učil a skúšal svojho žiaka. Keď „žiak" urobil chybu, učiteľ - podľa pokynov experimentátora - mu mal dať elektrický šok, a to z pultu, na ktorom bolo 30 tlačidiel od 15 do 400 voltov; okrem toho tam boli stupne od „slabý šok" po „nebezpečenstvo: silný šok!" Po daní šoku sa rozozvučal bzučiak, ihla voltmetra sa vychýlila a rozsvietilo sa svetlo. Šoky boli spočiatku mierne, slabé a postupne sa zosilňovali. Ako sa napätie zvyšovalo, „žiak" predstieral rastúcu bolesť a volal na poplach; prosil, aby prestali a pustili ho. Pri 300 voltoch búchal a kopal do steny. Pri ďalšom stupni so značkou „šok krajnej intenzity" ostal ticho (ako keby bol mŕtvy alebo upadol do bezvedomia).
Milgram chcel vedieť, ako vysoko na stupnici napätia pôjde priemerný občan, ak dostane pokyn od „autoritatívnej osoby" - experimentátora v bielom plášti. Aký stupeň šoku dá priemerný občan USA, kým prestane poslúchať a pokračovať v pokuse? Výsledky boli neobyčajné. Milgram zistil, že 65 % pokusných osôb došlo až na koniec stupnice, takže prekročili bod, keď si mohli myslieť, že svojho „žiaka" zabili. Ukázalo sa, že 65 % bežných amerických občanov je schopných dať až smrteľný elektrický šok iným ľuďom, ak im to prikáže autoritatívna osobnosť v bielom plášti. Je pravda, že niektorí účastníci prejavili znepokojenie o svojho žiaka. Keď však autoritatívna osoba prikázala, aby pokračovali ďalej, že nie je iná možnosť, tak to urobili. Nič im za to nehrozilo. Hoci vedeli, že robia veľmi zle, účastníkov premohol tlak autority. Väčšina z nich nielenže zabila „žiaka", ale ani jeden sa nezastavil pred intenzitou 300 voltov, keď už „žiak" kopal do steny.
Väčšina z nás neverí, že by sme boli schopní zabiť elektrickým šokom inú ľudskú bytosť, keby nám to prikázala autoritatívna osobnosť. Myslíme si, že v takej situácii by sme konali inak a protestovali by sme proti celej akcii ako nehoráznosti. Existujú však dôkazy, že si lichotíme.

Titulok: NIFMV
Preklad: Rastislav Škoda
Výber a odborná redakcia: doc. PhDr. Matej Beňo, CSc., vedúci odboru regionálneho školstva v Ústave informácií a prognóz školstva
', '
Dilema života a smrti je stará ako ľudstvo samo. V momente, keď si človek uvedomil vlastnú smrteľnosť, zapodieval sa aj otázkou, ako zomrie. Kedy sa prvýkrát objavila myšlienka eutanázie - dobrej a blaženej smrti, nie je možné presne určiť. V pravekej spoločnosti, ktorá žila vo veľmi drsných podmienkach, bolo nevyhnutné zbavovať sa jedincov, ktorí boli na obtiaž. Tento fakt potvrdzujú aj archeologické vykopávky. Aj v neskoršej dobe u niektorých národov pretrvávala obyčaj usmrcovať starých a chorých ľudí. Týmto spôsobom mali byť ušetrení od bolesti a utrpenia. Tento historický zákon pretrval napríklad v Sparte, kde neduživých novorodencov a mrzákov hádzali zo skaly.

O zabití z milosrdenstva sa píše aj v knihách Starého zákona. V Prvej knihe Samuelovej (1 Sam 31, 1- 4) sa píše o Saulovi, ktorý so svojimi synmi podľahol v boji proti Pelištýncom. Saul vyzýval svojho sluhu, aby ho prebodol mečom skôr, ako ho dostanú do rúk nepriatelia, aby takto predišiel ich krutostiam. Zrejme prvá zmienka o eutanázii sa vyskytuje v „Suetinových životopisoch cisárov", v ktorých Suetonius uvádza, že sám cisár Augustus chcel pre seba a pre svoju rodinu rýchlu a bezbolestnú smrť a nazval ju „euthanasia".

Klasické národy v období staroveku kládli dôraz na spôsob umierania. Základná otázka znela: Ako sa postaví človek k dobrovoľnej smrti? Aké je psychické rozpoloženie človeka pred blížiacou sa smrťou? Bolo dôležité, aby človek umieral dobrou smrťou - ideálnou smrťou bolo, keď umierajúci ležal doma v posteli obkolesený svojimi blízkymi s čistou mysľou, bez bolestí, v pokoji, pred smrťou si usporiadal všetky svoje záležitosti a zbavil sa všetkých ťárch svojho života. O eutanázii sa hovorí aj v divadelnej hre „Mravec" (300 p.n.l.): „Zo všetkého, čo si môže človek želať od Boha, nemôže si nič lepšie priať ako dobrú smrť".

Ale názory na smrť, samovraždu a aj prípadnú eutanáziu sa v dielach jednotlivých starovekých filozofov líšili. Cicero - známy rímsky spisovateľ, filozof a štátnik vyjadroval svoju túžbu zomrieť čestnou, slávnou a dôstojnou smrťou. Pythagorejci s ňou zásadne nesúhlasili z náboženských dôvodov a apelovali na rešpekt k životu, verili, že Bohovia hodnotia každú prevtelenú dušu. Podľa ich názoru je existencia človeka nutne spojená s bolesťou a ťažká smrť je potrestaním za hriechy z minulých životov. Eutanázia by v tomto ponímaní bola hrubým porušením božského poriadku a človek by sa nikdy nemohol bolesťou vykúpiť zo svojich hriechov.

Keď bol Sokrates odsúdený na smrť, vypil pohár so smrtiacim jedom a na smrteľnom lôžku sa obkolesil svojimi blízkymi a pokojne čakal na svoju smrť. Priateľov, ktorí začali nariekať, zahriakol, pretože chcel zomrieť v dôstojnom tichu. Miesto slova eutanázia však použil slovo eufénia. Sokrates považoval strach zo smrti za nemúdry. Známy je jeho výrok: „Smrť je len bezsenným spánkom, z ktorého sa buď nezobudíme - a vtedy sa nemusíme báť, alebo budeme prenesení tam, kde budeme v spoločnosti tých, ktorí nás predišli - a to by malo byť naopak dôvodom k radosti." Odsudzoval snahu lekárov predlžovať život pacienta s bolestivou chorobou a oceňoval boha lekárstva Asklepia, ktorý iste nechcel preťahovať životy, ktoré už nie sú k žiadnemu dobru. V jeho ponímaní sa však jedná skôr o nezasahovanie lekárov do priebehu smrteľnej choroby ako priame zásahy lekárov na ukončení takéhoto života.

V Platónovom diele - „O ideálnom štáte" sa stretávame s nasledovným názorom: „Obce majú tvoriť jednotlivci duševne aj telesne zdraví, pokiaľ ide o tých, ktorí nie sú zdraví, tí sa nechajú zomrieť." Platón teda schvaľoval eutanáziu nevyliečiteľne chorých a nespôsobilých, nakoľko takíto ľudia sú neužitoční tak pre seba, ako aj pre štát. Vo svojom diele „Politeia" odmieta názor, že človek vďačí sa svoj život Bohom a teda nemá právo o svojom živote rozhodovať a ani ukončiť svoje trápenie. Aj vo svojom diele Ústava hodnotí eutanáziu kladne. V uvedenom diele píše, že lekár má nechať zomrieť chorých a osobne má usmrtiť duševne chorých.

S týmto názorom jednoznačne nesúhlasí Aristoteles, ktorý vystupuje predovšetkým proti ukončovaniu života v prípade najrôznejších ťažkostí. „Privodiť si však smrť, aby sme sa vyhli chorobe alebo bolesti lásky alebo vôbec nejakému zármutku, neprináleží človeku statočnému, ale skôr zbabelcovi, ktorý sa chce vyhnúť prekážkam. Samovrah nepostupuje smrť preto, že je to krásne, ale preto, že sa vyhýba zlu." Nevychádzal z náboženského podkladu, ale veril, že človek by sa mal chrabro postaviť voči smrti. Eutanáziu odsudzoval, pretože je podľa neho rovnako ako samovražda príkladom zbabelosti a unáhlených rozhodnutí. Statočný a cnostný človek umiera v odvahe a postaví sa tvári v tvár smrti, čím môže byť príkladom aj pre ostatných.

Stoici pripúšťali možnosť zvoliť si eutanáziu ako hrdinskú alternatívu nezmysleného života vtedy, ak človek pociťuje veľké bolesti vďaka chorobe alebo telesným abnormalitám. Aby mohla byť eutanázia takto ospravedlnená, museli byť splnené 2 podmienky: nevyliečiteľná choroba a samotné rozhodnutie trpiaceho, ktoré muselo byť veľmi dobre zvážené aj vzhľadom na následky, ktoré môže mať takéto rozhodnutie na iných. Známy je výrok Senecu : „ Je lepšie sa zabiť ako na seba pozerať ako na bezvládneho, síce živého, ale vlastne mŕtveho." Pre Senecu nebolo otázkou, či zomrieť skôr alebo neskôr, ale či umrieť dobre alebo zle. Vo svojom liste Lucillovi sa rovnako kladne vyjadruje aj o samovražde: „Človek má žiť, pokiaľ môže, a nie pokiaľ musí... Niektorí súdia, že si človek nemá siahnuť na život a že nie je oprávnený stať sa svojím vlastným zhubiteľom - má čakať na koniec, ktorý mu určila príroda. Kto to tvrdí, nevidí, že uzatvára cestu slobode. Nič nezariadil večný zákon lepšie ako to, že do života máme len jeden vchod, ale početné východy. Mal by som snáď čakať na krutú chorobu alebo krutého človeka, hoc mám možnosť vdýchnuť jed? To je jediný bod, v ktorom si nemusíme sťažovať na život. Nikoho pevne nedrží. Nikto nemusí byť nešťastný, iba ak z vlastnej viny. Ak si spokojný - ži! Ale ak si nespokojný, môžeš sa vrátiť odkiaľ si prišiel!"

Aj Hippokratova prísaha znie: „... ani prosbami sa nedám pohnúť k podaniu smrtiaceho lieku, ani sám k tomu nedám nikdy podnet..." (neque cuiusquam precibus adductus, alicui medicamentum lethale propinabo, neque huius rei author ero...). Táto myšlienka sa stala počas nasledujúcich storočí základom lekárskych kódexov a pretrváva dodnes.

Jean Jacque Rousseau vo svojej eseji „Nová Heloisa" uvádza: „ Keď umieram prirodzenou smrťou, Boh mi neprikazuje odísť zo života, ale mi život berie, odísť z neho mi prikazuje vtedy, keď mi ho robí neznesiteľným."

Myšlienky o eutanázii sa objavili najmä v dielach dvoch veľkých mysliteľov. Boli to Thomas Morus a Francis Bacon.

Myšlienky Thomasa Morusa sú o to zvláštnejšie, že ho cirkev v roku 1935 vyhlásila za svätého. Vo svojom diele „Utópia" opisuje neexistujúce mesto Utópia a uvádza: „Nevyliečiteľne chorých opatrujú starostlivo, rozprávajú sa s nimi a robia pre nich všetko, čo im môže priniesť uľahčenie. Ale keď je choroba nielen nevyliečiteľná, ale aj plná utrpenia a úzkosti, vtedy kňazi a vrchnosť nahovárajú človeka, hovoriac mu, že už nie je schopný vykonávať nijakú povinnosť a prežívajúc svoju vlastnú smrť je pre seba neznesiteľný a iným na ťarchu, aby sa rozhodol netrpieť viac túto zhubnú a bolestnú chorobu, a vidiac, že jeho život je len trápením, nebude sa vzpierať smrti, ale radšej v dobrej nádeji oslobodí samého seba z tohto bolestného života, ako z väzenia alebo miesta múk, alebo dobrovoľne dovolí, aby ho iní zbavili tohto života. Ten kto prijme návrh a oslobodí sa, bude zachovaný v čistej myšlienke, ten kto nie, bude aj naďalej opatrovaný." Naopak výslovne odsudzoval samovraždu, ten kto by si sám siahol na život bez predchádzajúceho súhlasu kňaza a vrchnosti, nemohol by byť dôstojne pochovaný a jeho telo by bolo potupne hodené do močiara.

Francis Bacon vyslovil názor, že úlohou lekára nie je len chrániť zdravie, mierniť bolesti, ale aj uľahčiť zomieraniu a urobiť ho ľahkým. Ako prvý z novodobých filozofov použil slovo eutanázia a to vo svojom diele „O dôstojnosti a pokroku vied". Bol toho názoru, že u nevyliečiteľne chorých by sa malo využiť lekárske umenie, aby odchádzali zo sveta ľahkou a bezbolestnou smrťou.
', '
Neexistuje národ , trieda alebo sociálna skupina , ktorá by geneticky dostala do vienka sklony , nadanie alebo dispozície k nejakému pôsobeniu , činnostiam , výkonu určitého povolania , sklonoch k páchaniu asociálnych činov , trestnej činnosti alebo nedaj Pán boh k nejakým deviáciám . Zdá sa však , že sa táto premisa nevzťahuje na " celibátnikov " v katolíckej cirkvi .

V posledných rokoch akoby sa roztrhlo vrece s odhalením permanentných škandálov , v ktorých figurujú hlavne kňazi katolíckej cirkvi , medzi ktorej hlavné postuláty patrí dodržiavanie celibátu . Z odhalených prípadov v poslednej dobe vyplýva , že pedofília , sexuálne zneužívanie , znásilňovanie má v cirkevných radoch dlhodobú tradíciu .
V roku 1962 nariadil Vatikán katolíckym biskupom po celom svete , aby utajovali prípady sexuálneho zneužívania pred verejnosťou pod hrozbou vylúčenia z cirkvi . Kardinál Ratzinger v roku 2001 vo svojom liste účinnosti tohto nariadenia potvrdil a žiadal, aby vyšetrovanie obvinení zo sexuálneho zneužívania neplnoletých osôb kňazmi bolo odovzdávané jeho úradu a po výroku súkromného tribunálu , zostaveného výlučne z kňazov , potom Vatikánu . Medzitým bol Josef Ratzinger menovaný pápežom . V situácii , ktorá v oblasti zneužívania závislosti neplnoletých osôb katolíckymi kňazmi a v Írsku dokonca aj radovým sestrami panuje , sa preto nedá čudovať , že Jóbove zvesti o správaní katolíkov " z povolania " , ktoré sa na cirkev svätú rímsko - katolícku v poslednej dobe valia , vedú ku snahe všetko zakamuflovať a cirkevné pokrytectvo je na nebývalom vzostupe . Rímski katolíci ako by sa riadili radami známeho českého sexuológa MUDr . Plzáka , ktorý na otázku, ako reagovať na odhalenú manželskú neveru , zásadne odporúčal : " zatĺkať , zatĺkať a zase zatĺkať . "

V USA františkáni odškodňujú obete svojich vášní takými sumami , že stoja pred finančným krachom , len aby vylepšili svoj obraz na verejnosti . V Írsku sa sirotince podľa správy vyšetrovacej komisie stali centrami , v ktorých boli zverenci svojmu " depozitárovi " vystavení každodennému neľudskému zaobchádzaniu . Dôkazy , ktoré získala síce neskoro , ale predsa vyšetrovacia komisia , nemôžu byť použité ako podklady pre začatie trestného stíhania " kresťanských bratov " a " nemilosrdných sestier " , pretože bratia pred súdom v roku 2004 dosiahli, že nikto z nich nesmel byť menovaný vo vyšetrovacej správe .

Posledný škandál vypukol v nedávnej dobe na Slovensku , kde boli zo zneužívania dvoch maloletých obvinení bratia františkáni , ktorí mali od dvoch mladistvých vo veku 12 a 14 rokov , ktorí k nim chodili na prípravu na krst a starší i miništrovať , požadovať poskytovanie sexuálnych služieb orálnych aj ručných . Treba poctivo priznať , že mladiství boli z ich strany odmeňovaní a to celými tromi eurami za službu . Proti Írsku celkom zreteľný pokrok . Prípadu obvinenia troch príslušníkov poriadku františkánov venuje slovenská tlač značnú pozornosť , jediný , kto k tomu mlčí , je Slovenská biskupská konferencia , ktorá obyčajne široko deklaruje svoje názory na to , čo považuje v sexe za správne .

Logicky sa ponúka otázka , či sa podobné veci nedejú i v Česku ? Možno by sa našla vhodná príležitosť spýtať sa miništrantov z radov detí vedúcich funkcionárov KDU - ČSL , ktorí by určite nezatĺkali zneužívanie vlastných detí a ignorovali by na skoršie výzvy dnešného pápeža k zachovávaniu mlčanlivosti pod hrozbou vylúčenia z cirkvi . Možno by sa zachovali rovnako hrdinsky ako lubrikantní Cyril Svoboda , ktorý s plameňom v oku , hodným archanjela Gabriela , presviedčal svojho času poslanca parlamentu ČR o potrebe pripojiť sa k spojencom a vytiahnuť na krížovú výpravu proti Saddámovi . Svoju kresťanskú bojachtivosť opieral o informácie , ktoré jemu osobne poskytli spojencami ako ministrovi zahraničných vecí ČR , s ktorými však z dôvodov utajenia nesmie oboznámiť obyčajného poslanca . Vehementne mu sekundoval vtedajší minister obrany Tvrdík z ČSSD , ktorý behal ako šialený po snemovni s ampulkou v ruke , zrejme sa vzorkou bojovej otravnej látky, ktoré mal mať podľa tvrdenia spojencov Saddám plné sklady . Tieto scény prebiehali v čase, keď Svobodov vatikánsky šéf a zároveň zástupca Najvyššieho na tejto planéte Ján Pavol II . verejne vyzýval všetky národy k mieru . Po určitej dobe vyšlo najavo , že tieto supertajnej informácie sú z rovnakého materiálu ako vzorky získanej výtermi z chúlostivých miest , ktoré potom slúžia k lekárskemu vyšetreniu hrubého čreva .

Jednou z ciest, ako zviesť kresťanských duchovných z cesty hriechu , by mohlo byť zrušenie celibátu a súhlas s uzatváraním manželstiev. Druhou možnosťou , zvlášť u tých , ktorí prejavujú svoju náklonnosť k mladistvým , by možno mohlo pomôcť zákaz pohľadu na obnažené Jezuliatko .
', '
Približne 293 000 severoamerických detí a mladistvých sú potenciálnymi obeťami prostitučných sietí v USA ; veľká väčšina z nich sú deti na úteku , alebo vyhodené zo svojich domovov vlastnými rodičmi na ulicu , priznáva webová stránka severoamerického ministerstva spravodlivosti v oddiele o sexuálnom zneužívaní mladistvých , napísala Granma Internacional .
V krajine sa desiatky mladistvých , opustených svojimi rodinami , " oddávajú prostitúcii , aby získali peniaze , ktoré im chýbajú na prežitie alebo získanie niečoho , čo chcú alebo potrebujú " . Ďalší mladiství sú zaťahovaní do prostitúcie násilnými únosmi , nátlakom rodičov alebo podvodnými dojednaniami medzi nimi a obchodníkmi s ľuďmi , poznamenávajú autori správ , ktorí citujú rad štúdií potvrdzujúcich tieto údaje . Ako náhle sú títo adolescenti zatiahnutí do prostitúcie , sú prinútení odísť ďaleko od miesta svojho pôvodu a , ako výsledok , sú izolovaní od svojich priateľov a rodín . V tejto situácii je len málo z nich schopných nadviazať nové vzťahy s inými mladistvými a s dospelými ľuďmi, okrem tých , ktorí ich zneužívajú .
Štýl života týchto detí sa točí okolo násilia , násilného užívania drog a stálych hrozieb . Oficiálny text uvádza, že medzi deťmi a dospelými , ktorí žijú v USA na ulici , je zatiahnutie do komerčnej sexuálnej aktivity problémom chronického charakteru . Pätina zneužívaných detí sa dostáva do rúk národných zločineckých sietí . Sú prepravované po celom území USA a často získavajú falošnú identitu , aby bolo zabránené ich zatknutiu .
Priemerný vek dievčenských obetí prostitúcie je od 12 do 14 rokov , u chlapcov sa pohybuje od 11 do 13 rokov . Na inom mieste webových stránok ministerstvo spravodlivosti priznáva , ako sa internet zmenil v privilegovaný nástroj detskej pornografie , ktorej autori sú chránení labyrintom " siete sietí " .
V obchode s ľuďmi priniesla severoamerická tlač informácie o mexických a stredoamerických ženách , ľstivo nalákaných alebo unesených do USA , dopravených na severoamerické územie , kde sú nútené pracovať v „ sexuálnom priemysle „ . Prípad , ktorý upútal pozornosť médií , sa týkal Jeffa Bottse , ktorý predal do USA asi 1 200 žien , pôvodom z Číny , Ukrajiny , Ruska a Japonska . Severoamerická produkcia pornografie , ktorá zaplavuje svet , dosahuje každoročne rekordných úrovní zisku . Posledné údaje hovoria o asi 13,62 miliardách dolárov .

', '
K iniciatíve na komisionálne posúdenie kvality Svätoplukovej sochy, z hľadiska historického, umeleckého, ideologicko-politického (a tuším, že aj z triedneho), by som chcel poukázať na niekoľko skutočností.

1. Predsedníčkou komisie má byť vraj pani Marína Zavacká, ktorá je, podľa jej vlastného vyjadrenia, špecialistkou na moderné dejiny - Svätopluk však žil v rannom stredoveku. Akáže je tu teda záruka odbornosti? Možno nám však slávna komisia vysvetlí aký bol Svätoplukov postoj k holokaustu, či k okupácii Česko-Slovenska v roku 1968.

2. Slovenský dvojkríž nie je fašistickým symbolom. Symbolom fašizmu bolo fascio to jest sekera trčiaca zo zväzku prútov. Symbolom nemeckého národného socializmu bola štylizovaná svastika, čo však (pôvodne) je vyše 10.000 rokov starý symbol známy v mnohých náboženstvách Afriky, Indie, Tibetu Japonska a tiež severnej Európy. Štylizovaný dvojramenný kríž, v podobe v akej je zobrazený na Svätoplukovom štíte (známy tiež ako Lotrinský kríž), používalo tiež francúzske hnutie odporu (na čele s generálom de Gaullom), ktoré bojovalo proti nemeckej okupácii a kolaboračnej francúzskej vláde v rokoch druhej svetovej vojny a ktoré v žiadnom prípade nemožno podozrievať zo sympatií s fašizmom, či nacizmom. Len hlupák, alebo protislovensky nadržaný záškodník môže symbolizovaný dvojkríž na Svätoplukovom štíte považovať za symbol Hlinkovej gardy. Položme si však otázku aj takto - nejde tu náhodou o trestné znevažovanie symbolu Slovenskej republiky?

3. Ak sa začne s preverovaním sochy kráľa Svätopluka, nemali by byť preverené aj iné sochy, a to menovite socha kráľa Štefana I. v Komárne, socha kráľa Štefana I. v Tvrdošovciach, socha tzv. szent István Király vo Veľkých Kapušanoch (ktorá vyzerá, akoby bola ukradnutá z africkej džungle, kde pôvodne slúžila ako náboženský idol kmeňa trpaslíkov Bambuti v rovníkovom Kongu), socha Štefana I. v Dunajskej Strede tiež so zdôraznením faktu či sa dotyčný vyskytoval za života v danej lokalite? Takisto by bolo vhodné na overiť oprávnenosť a spodobnenie sochy sv. Alžbety Bratislavskej, Durínskej či Uhorskej na bratislavskom hrade, pri ktorej je rovno napísané, že ju ako štvorročnú vydali z Bratislavy do Durínska, ergo dotyčná v Bratislave maximálne tak cikala do nočníka. Rád by som vedel, či obdobná činnosť u osôb neslovenského pôvodu je na Slovensku hodná pomníkovej oslavy. Možno by tiež stálo za to preveriť, či maľba v tympanóne Kultúrneho (predtým Katolíckeho) domu od D. Jurkoviča z r. 1910 v Skalici je tiež celkom kóšer, pretože zobrazuje motív, ako Štefan I. žehná Slovensku (od Mikoláša Aleša) a je tam jedna postava mladíka (samozrejme napriek názvu maľby nejde o mladého starého Slováka, božeuchovaj!), ktorý má tiež na štíte dvojkríž.

Takže priatelia, ak by hlúposť kvitla na bratislavskom parlamente by sa už objavili prvé puky.
', '
Keďže islam je vierou spravodlivosti a mravnosti, odsudzuje zavádzanie a klamstvo. Z tohto titulu obom snúbencom určité veci povolil a iné obmedzil pre ich spoločný prospech. Islamskí vedci sa jednoznačne nezhodli na tom, čo môže snúbenec vidieť zo svojej snúbenice a naopak, čo môže snúbenica vidieť zo svojho snúbenca. Názory väčšiny sa však nakoniec vykryštalizovali do dvoch smerov:

A. Snúbenec môže vidieť zo svojej snúbenice tvár, ruky (iba po zápästie) a nohy (po členky). Odôvodňovali to tým, že tvár vlastne ukazuje krásu ženy, ruky zasa odhaľujú jej temperament a pracovitosť. U muža je to časť tela od hlavy až po pás a od kolien až po chodidlá. Je to maximum, ktoré môže snúbenec vidieť zo snúbenice a snúbenica zo snúbenca. Samozrejme, okrem týchto telesných znakov sa tu vo veľkej miere kladie dôraz na sympatie jedného k druhému a na spôsob ich dorozumenia.

B. Druhý smer sa prikláňa k názoru, že snúbenec môže vidieť zo svojej snúbenice všetko, čo sa zvyčajne za normálnych okolností odhaľuje. Lepšie povedané, všetko, čo sa mu podarí z nej uvidieť a čo by mu o jej vlastnostiach niečo prezradilo. To isté platí aj o snúbenici s tým, že obaja sa nesmú zámerne dopustiť konania, ktoré by viedlo k odhaleniu časti tela nad rámec, ktorý islam obom povoľuje, t.j. u ženy tvár, ruky a nohy, u muža od hlavy až po pás a od kolien až po chodidlá. Napríklad, nesmie sa stať, že by snúbenica odokryla časť svojho tela zámerne, aby ju snúbenec videl.

Hlavná zásada, ktorá platí počas zásnub pre oboch snúbencov, je, že by sa nemali nikdy ocitnúť osamote na mieste, kde niet nikoho iného. Pokiaľ by obaja snúbenci chceli ostať osamote alebo vyjsť na odľahlé miesto, musí s nimi vždy byť muhram. Muhram je osoba mužského pohlavia, u ktorej existuje trvalá prekážka uzavretia manželstva so snúbenicou, napr. otec, brat, strýko, atď. Prítomnosť muhrama so snúbencami islam v žiadnom prípade nevyžaduje preto, aby obmedzoval slobodu alebo pohyb snúbencov. Túto skutočnosť si musí aj samotný muhram uvedomiť a snažiť sa, aby snúbenci jeho prítomnosť čo najmenej pociťovali. Inštitút muhrama zohráva v islamskom rodinnom práve dve dôležité preventívne funkcie, a to osobnú a spoločenskú. Osobná funkcia spočíva v ochrane snúbenice pred možným vyčíňaním snúbenca (keďže snúbenci ostali osamote). Spoločenská funkcia zasa predstavuje určitý stupeň prevencie voči tomu, aby sa zásnuby stali prostriedkom na obchádzanie niektorých zásad, ktoré islam od moslimov vyžaduje (napr. zdržania sa akéhokoľvek intímneho styku mimo manželstva). Islam v rámci inštitútu zásnub sa zasadzuje za to, aby sa každý zo snúbencov oboznámil s charakterom a vlastnosťami toho druhého. Pritom dáva prednosť spoznaniu charakterových čŕt, psychickému a duševnému založeniu človeka pred fyzickou stránkou takéhoto vzťahu. Charakteristickým znakom islamských zásnub však stále ostáva, že obaja snúbenci bez ohľadu na to, či je snúbenica moslimkou, alebo nie, sa musia pridržiavať zásad islamskej morálky a týmito zásadami sa riadiť aj v prípade následného uzavretia manželského zväzku. Zásady islamskej morálky možno okrem iného stotožniť aj s hlavnými zásadami islamu, kde sa prejavuje napr. ľudská úprimnosť, bohabojnosť, láska, štedrosť a iné dobré vlastnosti.

Manželstvo moslimov s káfirmi, t.j. ľuďmi, ktorí vôbec neuznávajú existenciu Boha najvyššieho sa uzatváranie manželstva moslimom nepovoľuje.


Vynára sa tu otázka, prečo sa islam až do takej miery sústredil na podmienku viery oboch manželov. K odpovedi na túto otázku môžeme uviesť fakt, ktorý sa po určitom čase objavuje vo väčšine uzavretých manželstiev. Ak by sme zanedbali podmienku viery, stáli by sme pred dvoma odlišnými osobnosťami, ktoré žijú pod jednou strechou: jedna zásady viery dodržiava, druhá nie. Vrelý manželský vzťah po určitom čase začne strácať na svojej sile a obaja manželia začnú pozorovať jeden u druhého veci, povahové črty a zvyklosti, ktorým predtým nevenovali veľkú pozornosť.
', '
Voltaire bol dosť bohatý človek a disponoval širokým spektrom vedomostí. Jeho diela boli už za jeho života prekladané do všetkých jazykov vyspelého sveta. Darilo sa mu aj vo sfére finančníctva. Sprevádzalo ho nielen šťastie, ale aj bystrý um. Táto kombinácia splodila jeho pochopenie špekulácií pre rýchly zisk, čo malo zase následok, že tento bystrý človek sa stal milionárom. Aby sa tomu tak stalo, prispelo aj dedičstvo Voltairovho brata Armanda, s ktorým mal chladný vzťah. Nečudo. Voltairov otec v závete uprednostnil Armanda. Špekulácie a obchody sa točili okolo cenných papierov, výnosných akcií peňažnej a obchodnej parížsko-duverneyskej firmy. Dôveryhodnosť a čuch pre výnosné obchody Voltaire vnímal, aj vtedajší vojvoda Richelieu si od neho požičiaval. Najdôležitejšie boli Voltairove cenné papiere. Napríklad dlžobné úpisy mesta Paríža a akcie v Compagnie des Indes. Tie mu vynášali dovedna okolo 25 000 frankov ročne. Predstavovali hodnotu vyše 75 000 dolárov koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia. To však tvorilo iba zlomok jeho príjmu. Veľa investoval do lodnej dopravy v Cádize, zarábal ročne 30 percent, ba aj viac na nákladoch kakaa, cukru, indiga a tabaku z Ameriky, Alžírska a Tuniska. Okrem spomínaného vojvodu Richelieu, ktorému Voltaire požičiaval, boli aj ďalší urodzení vojvodovia, markízi, kniežatá, grófi. Najmä zmluva o uzavretej pôžičke s vojvodom z Württembergu, podložená vojvodovými osobnými príjmami a predstavujúca najväčšiu transakciu v celom Voltairovom živote. Nečudo, že pred takýmto mužom sa ohýbali nie hocijaké chrbty.
Človek si právom môže položiť otázku, či dovtedy sa vyskytla postava, ktorá si podmanila svoju dobu natoľko, ako tento filozof. Veď ho striedavo vítali skoro na všetkých európskych dvoroch. V Palais-Royal ho prijal regent. V Buckinghamskom paláci kráľovná Calorine. V Lunéville niekdajší poľský kráľ. Vo Versailles a vo Fontainebleau madame de Pompadour. A cisárovná Mária Terézia ho tesne pred hrozbou vojny pozývala taktiež. To nebolo všetko. Vojvodovia a vojvodkyne ho vítali na menších dvoroch v Gothe, Kasseli, Manheime a Stuttgarte. Z Ríma mu písal pápež a z Petrohradu Jelizaveta Petrovna. Dostával hŕby listov a platil vysoké poštovné - v tých časoch platievali za listy spravidla prijímatelia.
', '
Pred 1100 rokmi veľkí slovanskí osvietenci z Byzancie, bratia - svätí Cyril a Metód vytvorili slovanskú azbuku. Mnohí vedci vyjadrili názor, že do polovice IX. storočia mali Slovania akési nesystematizované a neusporiadané písmo. Až apoštoli Cyril a Metód vytvorili originálnu slovanskú azbuku - hlaholiku. Táto abeceda sa vo veľkej miere používala na území Veľkej Moravy, kam ju doniesli bratia v roku 863. Ruský lingvista J. M. Vereščagin spolu s mnohými inými bádateľmi hlaholiky považuje zložitú hlaholickú abecedu za dielo len jedného človeka, ktorý postupoval podľa presnej a premyslenej schémy. Nie je to nič nezvyčajné, pretože Cyril Filozof bol vedcom s originálnym a vynikajúcim rozumom. Hlaholická abeceda je vedecká... Spočíva na princípe vytvorenia systému písma, ktorý súčasným termínom môžeme pomenovať fonematickým. To znamená, že každému písmenu hlaholiky (odhliadnuc od diagrafov a výnimiek) zodpovedá samostatný zvuk (fonéma). Viac ako tisíc rokov sa používala cifrovaná hlaholika, o čom svedčia cirkevnoslovanské pamiatky: Kyjevské listiny, Mariinské, Zografské a Asse-Manijevské evanjeliá, Pražské listiny a iné. Ale už začiatkom X. storočia (ak nie skôr), okrem písmen hlaholiky Slovania používali aj cyriliku, ktorá bola pomenovaná podľa mena svätého Cyrila. Vytvorenie cyriliky sa podľa tradície pripisuje jednému zo žiakov Cyrila a Metóda - apoštolovi Klimentovi Veličskému alebo Ochridskému.
Základom cyriliky (cyrilika - transliterácia hlaholiky) je grécky druh písma, „?????" (grécky poriadok písmen). Vďaka svojej grafickej nenáročnosti cyrilika postupne nahradila hlaholiku. Takto vznikol nový spisovný cirkevnoslovanský jazyk. „Zásluhou Cyrila a Metoda vznikla nielen vedecky podložená abeceda, ale aj knižno-písomný jazyk." (Vereščagin, 1997). Písmo založené na cyrilike dnes používajú národy hovoriace viac ako šesťdesiatimi jazykmi; tieto národy tvoria približne 10 % ľudskej populácie.
', '
Vážení priatelia svetskí humanisti, v júli si pripomíname štyri roky od založenia Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire. Za túto dobu sme prostredníctvom webovej stránky, na ktorej sa práve nachádzate priniesli približne 1500 článkov, eseji, poznámok, zamyslení, či informácií, z ktorých nemalá časť (s dlhodobejšou aktuálnosťou) sa nachádza v Trezor Archív. Musíme otvorene povedať, že reakcie na humanistické, národné a vlastenecké témy sú vysoko pozitívne hodnotené. Za celé obdobie prišli na našu elektronickú adresu asi 3-4 kritické (z dôvodu nášho zamerania) reakcie. Niektoré hodnotenia máme uložené k Vášmu nahliadnutiu pod ikonou „zavináč, list" - Príspevky návštevníkov. Sem tam nám pošlete aj návrhy na uloženie konkrétnych príspevkov. Nerobíme žiadnu cenzúru, radi uvítame Vaše články, nesmú však propagovať konkrétnych súčasných politikov (SR, ČR), či politické strany (SR, ČR) bez ohľadu, či sú z opozície, alebo koalície, či mimoparlametných politikov, alebo mimoparlamentné strany.
Sme prekvapení nad skutočnosťou, že medzi odporučovateľmi príspevkov sa takmer skoro nenachádzajú odosielatelia zo Slovenska. Aktívnejší sú z Nemecka, USA, Kanady a Česka. I keď krútime hlavou nad chladným prispievateľským prístupom zo Slovenska, bolo by nespravodlivé, keby sme nespomenuli jedného pána, ktorí nás pozorne sleduje a pohotovo reaguje na príspevky. Je to náš priateľ Ing. Jozef Kozaňák zo Šale. Musíme sa priznať, že občas nám niečo poopraví, občas naznačí, ale aj pochváli. Pán Ing. Kozaňák je k nám taktný, nadmieru slušný (a to treba zdôrazniť a oceniť), zato však otvorene úprimný, začo mu takto verejne ďakujeme. Nakoniec pán Ing. Kozaňák sa viackrát prezentoval svojim úryvkami z jeho autorskej publikácie Základy inteligencie (pozri v našej knižnici pod ikonou Biblioteca).

V rámci kontinuálneho humanistického vzdelávania sme vytvorili Program KOHUV a jeho webovú stránku http://voltaire.netkosice.sk/kohuv/kohuv2.html ako internetový modul, e-learning (virtuálne vzdelávanie).

Národný Inštitút Francois Marie Voltaire je prvým signatárom zo Slovenskej republiky THE CAPE TOWN OPEN EDUCATION DECLARATION (Deklarácie otvoreného vzdelávania z Kapského Mesta).

Prihlásili sme k podpore Axis for Peace 2005 - kritika „logiky" a nevyhnutnosti vojny. Potreba riešenia konfliktov mierovou cestou a suverénnymi krajinami, dodržiavanie dohôd o odzbrojení a riešenia spoločného prístupu k ochrane vo svete.

Prihlásili sme sa do Kampane Richarda Dawkinsa na propagáciu ateizmu, aby sme verejne dokázali, že rady ateistov sú početnejšie, než sa uvádzajú, pričom ateisti vždy stáli na čele racionálneho uvažovania a šírili svetlo poznania. Prihlásiť sa do kampane znamená odvahu nedať sa zastrašovať náboženstvom. Týmto dávame na vedomie, že je čas ozvať sa proti prieniku náboženstva do našich škôl a politiky. Potrebujeme nadprirodzenosť NECHAŤ MIMO našich morálnych princípov života a politiky.

K niektorým zásadným udalostiam na Slovensku, či v zahraničí sme poskytli naše stanovisko, napr.: Deklarácia k výročiu vzniku Slovenskej republiky , Deklarácia k 20. výročiu pádu komunistickej totality , Deklarácia k udalostiam Slovenského národného povstania, Deklarácia k 50. výročiu Rímskej zmluvy , Deklarácia k vyhláseniu Slovenskej republiky 14.3.1939 .

Národný Inštitút Francois Marie Voltaire je jediné národné, vlastenecké a humanistické OZ v Slovenskej republike zásadne odsudzujúce totalitné ideológie typu fašizmu, komunizmu a klerikalizmu, ako aj ich minulých a súčasných predstaviteľov, členov, spolupracovníkov a šíriteľov.

Od začiatku našej existencie webovú stránku navštívilo 208 380 návštevníkov. Za takýto čas sme (s týmto zameraním) doteraz bezkonkurenčne najnavštevovanejší nie len na Slovensku, ale aj Česku i v niektorých mimoeurópskych štátoch, kde podmienky humanistov nie sú zďaleka také problematické (nie len finančne, ale aj mediálne) ako na Slovensku. Na jednej strane nás to teší, veď aj je prečo nie, na druhej strane sme očakávali väčší záujem. Veď pokiaľ niekto má obavy z „odhalenia", návšteva humanistickej stránky je anonymná. Je nepopierateľné, že ľudia ešte stále majú obavy sa verejne prihlásiť k myšlienkam humanizmu (a často aj opodstatnene, napr. v práci to môže mať negatívny vplyv, pokiaľ Váš predstavený je netolerantný veriaci).

Denne máme návštevy zo zahraničia, prevažne z Česka (okolo 15 až 20 perc.), Nemecka, USA, Írska, Veľkej Británie. Veľmi časté návštevy (cca každý druhý deň) sú zo Spojených arabských emirátov, Saudskej Arábie, Bulharska, Cypru. V priemere každý tretí deň máme návštevníkov z Francúzska, Luxemburska, Austrálie, Nového Zélandu. Spočiatku nás zriedka, ale predsa poctili návštevou z Ruska, dnes je to len veľmi zriedkavé. Zato sa zintenzívnila návštevnosť z Poľska a Maďarska (priemerne raz za 3 dni). Podľa nášho prieskumu do ktorého ste sa zapojili Vy vážení priatelia po roku a pol činnosti Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire, ste oznámkovali našu webovú stránku školskou známkou 1,625. Až 80 percent z Vás má VŠ vzdelanie (zarátaní sú aj študenti VŠ), pričom práve študenti VŠ tvorili podľa prieskumu až 25 percent z celkovej návštevnosti. Z pohľadu návštevnosti krajov na prvom mieste bol Košický kraj, za ním Bratislavský kraj, nasledoval Prešovský a Trenčiansky kraj. Čo ešte odhalil vtedajší náš prieskum? Najviac bola návštevnosťou zastúpená veková kategória 22 - 24 rokov, po nej 45 - 51rokov a hneď za ňou 60 - 65 rokov. V podstate išlo o vyrovnané skupiny, len s veľmi malým rozdielom.

V júli 2008 sme spoluorganizovali trojdňový pobyt mladých slovenských humanistov vo Vysokých Tatrách. Prednášky, diskusie na tému - svetský humanizmus sme spojili s poznávaním krás Vysokých Tatier, tak ako sa na vlastencov patrí aj so zájazdom do Zakopaného.

V júli 2009 po dobrej skúsenosti z roku 2008 si svetskí humanisti dali "zraz" v Trenčianskych Tepliciach. Doobedňajšie procedúry poobede vystriedali prednášky a diskusie.

Veľmi kriticky sa staviame k tým inštitúciám, ktoré fungujú z finančných prostriedkov daňových platcov, nedodržujú základný zákon SR Ústavu SR tým, že finančne podporujú cirkev. Sme kritickí a odsudzujeme sústavné masírovanie mozgov cirkevnou hierarchiou a jej činností prostredníctvom verejnoprávnych médií. I keď ako OZ (s menšinovým svetonázorom) sme žiadali vládu SR o finančnú podporu, nedostali sme ani odpoveď ani financie. Takže nie je menšina ako menšina. Toto je smutné konštatovanie nás diskriminovaných občanov tzv. demokratickej republiky, kde sa vraj dodržujú ľudské práva.

Myslíme si, že viac slov momentálne na analýzu netreba. Jedno však je treba bezodkladne - poďakovať Vám, ktorí nás navštevujete (nemálo je takých, čo pravidelne viackrát počas dňa), tým čo uložili náš banner na svoju webovú stránku, odporúčate nás iným a šírite myšlienky svetského humanizmu ako národného dedičstva v našej vlasti Slovenskej republike i mimo nej.

Ďakujeme Vám priatelia.

Národný Inštitút Francois Marie Voltaire




Na oživenie pamäti Vám predkladáme Deklaráciu ku dňu registrácie Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire, zo 7.7 2006.


Národný Inštitút Francois Marie Voltaire je intelektuálne spoločenské združenie občanov, ktorí svojím konaním, prejavom a morálkou napĺňajú humanistické ciele. Ide nám o čestnosť, zásadovosť, zodpovednosť, veľkorysosť, empatiu, solidaritu a humánnosť - povýšené nad akékoľvek snahy o osobný prospech, materiálne a finančné zabezpečenie.

 Odsudzujeme konzumné bohatstvo, podvody, nečestnosť, vytváranie beznádeje.

Odsudzujeme násilie ako produkt arogancie a drzosti.
 
Odsudzujeme štátnu byrokraciu, odsúvajúcu záujmy občanov a komplikujúcu im život.

Odsudzujeme hodnotový primitivizmus, závisť, chamtivosť.

Uprednostňujeme pravdu pred lžou a falošnosťou, zdravú ctižiadostivosť a hrdosť a nie pýchu a povýšenectvo.

Odsudzujeme novodobé otroctvo mamonu, bezcitnosť, teror, vykorisťovanie, dehonestáciu ľudskej dôstojnosti a riešenie ľudských problémov činnosťou siekt.

Ako svetskí humanisti odsudzujeme totalitné ideológie typu fašizmu, komunizmu a klerikalizmu.

Odsudzujeme jednotlivcov, skupiny propagujúce a podnecujúce vojnu ako nástroj ich mocenských záujmov, alebo ako prostriedok na riešenie konfliktov. Ľudské zdravie a život je najvyššia hodnota hodná ochrany a nie likvidácie.

Národný Inštitút Francois Marie Voltaire má v úcte vysokokvalitné osobnosti - vzdelané, múdre a dobré, bez ohľadu na ich pôvod, s dobrými mravmi, nepodporujúce a nekolaborujúce s totalitnými režimami.

Máme v úcte slovenský národ, z ktorého sme vzišli a Slovenskú republiku, svoju vlasť.
Vážime si osobnosti slovenského národa, bez ohľadu na konfesiu, alebo bez nej, ktoré povzniesli svoj národ a tým ho svojimi činmi zaradili medzi kultúrne národy sveta.


Košice, 7. 7. 2006

Rada Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire
', '
V obnovenej ČSR sa plne mohla obnoviť politická aktivita iba v dvoch z troch hlavných politických smerov predvojnového Slovenska - agrarizmu v Demokratickej strane (DS) (reprezentujúceho hlavne politický luteranizmus) a socializmu v Komunistickej strane Slovenska (KSS).

Tento stav sa ale nemohol dlho udržať, lebo katolíkov - účastníkov odboja, ktorí mohli vystupovať ako politicky spoľahliví aj pre nový režim, nebolo veľa. Preto značná časť katolíckeho obyvateľstva nenachádzala v povojnovej politickej scéne takých politických reprezentantov, s ktorými by sa mohla plne stotožniť. Preto sa už počas povstania snažila ako DS, tak aj KSS, získať do svojich radov reprezentantov katolíkov, s ktorými by sa mohli bývalí voliči HSĽS identifikovať a tak podporovať jednu či druhú povstaleckú stranu.

Tieto snahy o získanie voličstva bývalej ľudovej strany sa prirodzene preniesli aj do povojnovej politickej scény. Tak napríklad prítomnosť niektorých bývalých politikov HSĽS, reprezentujúcich jej umiernené krídlo (Pavol Čarnogurský, Karol Rebro), sa vrcholní komunistickí predstavitelia už vo februári 1945 v Košiciach snažili využiť k ich získaniu do KSS.

Taktiež niektorí ľudácki politici videli lepšie možnosti presadzovania svojej politickej línie infiltrovaním sa v už jestvujúcich stranách.

Veľmi vhodným nástrojom KSS na využitie katolíckej cirkvi resp. náboženstva vo svoj prospech sa na jar 1945 javil Slovanský katolícky výbor, ktorý vznikol z iniciatívy niekoľkých radikálnejších protifašisticky zameraných kňazov. Už krátko po oslobodení východného Slovenska sa tento výbor hlásil do „služieb" nového režimu. Svojimi aktivitami bol značne blízky politickej línii KSS po oslobodení a nie je vylúčené, že na jeho pôsobenie vplývali tiež agenti NKVD. Cieľom výboru bolo vytvorenie pozitívneho vnímania Sovietskeho zväzu cez zdôrazňovanie spoločných cyrilometodských tradícií východných a západných Slovanov, osloboditeľského poslania ZSSR voči Slovanom cez vojnu a akcentovanie bezproblémového dodržiavania náboženskej slobody na území oslobodenom červenou armádou. Hlavnou úlohou Slovanského katolíckeho výboru v politike KSS, okrem vytvárania pozitívneho vzťahu katolíkov k ľudovodemokratickému režimu, bolo tiež vyvolanie akéhosi „obrodného" procesu vnútri katolíckej cirkvi (čiastočne kompromitovanej spoluprácou s bývalým ľudáckym režimom), jej očistenie od „reakčných" elementov a presadenie pokrokovosti v jej radoch. Spolu so Slovanským katolíckym výborom sa na tejto prokomunistickej politike v samotnej katolíckej cirkvi podieľal Dr. Jozef Straka, blízky povojnový spolupracovník Gustáva Husáka aj Ladislava Novomeského, ktorý sa tiež podieľal na viacerých proticirkevných aktivitách nového režimu, prevažne iniciovaných KSS. Okrem Slovanského katolíckeho výboru a jednotlivcov ako Dr. Straka však KSS iba veľmi ťažko hľadala katolíckych kňazov ochotných dať sa do jej služieb a napriek viacerým snahám mala väčšie problémy získať ich pre spoluprácu ako v prípade evanjelických kňazov.

Titulok NIFMV
', '
Nechutné debaty o náboženstve a vede sa zvyčajne javili ako záležitosť obmedzená na Spojené štáty. V posledných rokoch sa však tieto diskusie začali šíriť, najprv do Európy a potom ďalej po svete. Ako sa zdá, veda je unášaná v ústrety politickým rizikám, ktorým čelila naposledy v dobách pred osvietenstvom.

Európa začala svoju vlastnú diskusiu o pôvode života v štýle Ameriky, keď pred pár rokmi viedenský kardinál Christoph Schönborn vyslovil pochybnosti nad prijateľnosťou darwinizmu a evolučnej teórie pre tých, ktorí sa považujú za verných rímskych katolíkov. Kardinál vyhlásil, že evolúcia je dielom Božím a že evolučná teória by mala byť vykladaná v súlade s týmto a nijako inak.

Po zásahu kardinála Schönborna sa zdá, že sa náhle roztrieštil aký-taký zmier medzi vedou a náboženstvom, ktorý v starej Európe trval bezmála od osvietenstva - alebo prinajmenšom od historicky ťažko vybojovaného vypudeniu cirkvi z politiky na konci devätnásteho a na začiatku dvadsiateho storočia.

Náboženské korene európskych národov sa jasne prejavili v rôznych európskych zákonoch, pričom dnes najliberálnejšia je Veľká Británia a Švédsko a najkonzervatívnejšie Taliansko, Rakúsko a Poľsko.

Po kardinálovom vyhlásení mnohí poukázali na USA ako na varovný signál nebezpečenstva, ktoré sa skrýva v spolitizovaní vedy prostredníctvom náboženstva. Poznamenali, že bývalý prezident USA Bush sa otvorene postavil na stranu tých, ktorí chceli, aby sa evolučná teória stala nepovinnou súčasťou prírodovedných osnov v školách.

Príčina, ktorá k tomu viedla v mnohých amerických školách, má priamu súvislosť s americkou nesmierne decentralizáciou školskej sústavy, ktorá presvedčeným lokálnym skupinám nábožensky orientovaných ľudí umožňuje pretvoriť osnovy. Moc nábožensky založených hnutí v USA je nepopierateľná a ich vplyv rastie aj v ďalších oblastiach, kde sa cesty vedy a politiky krížia, vrátane dostupnosti niektorých farmaceutík.

Vpád "kreacionismu" do európskych škôl je kvôli ich štruktúre nepravdepodobný. Napriek tomu by sa Európa nemala považovať za imúnnu voči tomuto problému.

Ako náhle do politiky vstúpi dogmatická viera, začne byť ťažké dosahovať kompromisy v citlivých otázkach, ktoré sú však v demokracii nevyhnutné. Je to tým, že fundamentálne hodnoty - oproti povedzme rozloženiu hmotných zdrojov - sú považované za niečo, o čom nemožno zjednávať. Nebezpečenstvo tkvie v tom, že vedecké rozhodnutia s vedeckotechnickou zložkou už nepodliehajú štúdiu ani racionálnej argumentácii, ale namiesto toho sa o ne bojuje medzi rôznymi záujmovými skupinami, z ktorých niektoré bez prestania tvrdia, že ich dane by mali byť využívané na financovanie jedine takéhoto výskumu, ktorý sa zlučuje s ich hodnotami.

Debaty o podstate a výhodách vedy sa neobmedzujú len na USA a Európu. Keď juhokórejská Národná univerzita oznámila svetovo prvé úspešné klonovanie psa, správa sa stala rozbuškou polemík o vede a spoločnosti naprieč Áziou. Hoci náboženský jazyk nebol výslovne použitý, ázijská debata bola odrazom rovnakých obáv, že veda je nejako "mimo kontroly" a až príliš silná.

Jedným kľúčovým dôvodom je skutočnosť, že obrovské prostriedky do výskumu a vývoja nalieva Čína. Len v rokoch 1995 až 2002 zdvojnásobila percentuálny podiel svojho prudko rastúceho HDP, ktorý investuje do výskumu a vývoja, pričom štatútu najvyššej priority požívajú biotechnológie a ďalšie obory špičkových technológií. Veda podľa všetkého začína pôsobiť pre niekoho na znepokojujúcom vývine novej svetovej superveľmoci.

Dnes veda patrí do rýchlo sa globalizujúceho sveta. Je považovaná za motor hospodárskeho rastu, ale aj za hrozbu pre našu bezpečnosť a vieru. Kultúrne svetonázory a náboženstvo samozrejme budú naďalej formovať celkový kultúrny a hodnotový kontext, v ktorom veda a technológia pôsobí. Hodnoty však podliehajú zmenám, často v reakcii na skúsenosti z minula a obavy z budúcnosti.

Trvalo stovky rokov, než si veda vybojovala svoju - vždy relatívne - autonómnu sféru, nezávislú na: ako politike, tak na náboženstve. Táto autonómia bola vede na prospech, a nezávislá a zodpovedná veda bola zase na prospech spoločnosti aj ekonomike. Ak má byť tento priaznivý vzťah zachovaný, je potrebné brániť vedeckú nezávislosť - a to ako pred náboženským dogmatizmom, tak pred vládnymi intervenciami.

Kto by si pomyslel, že na začiatku 21. storočia budú staré diskusie osvietenskej doby stále také silné?

', '
„Napísané v roku 1985. Autor tejto knihy , Jack Bernstein, je americký Žid, ktorý emigroval z USA do zasľúbenej krajiny Izrael okamžite po šesťdňovej vojne v roku 1967 . Po šesťročnom pobyte , kedy sa aj oženil , sa rozhodol k návratu do USA . Opustil navždy krajinu , ktorú nazýva marxistickú a rasistickú , bolestne odlúčený od svojej ženy a detí . V tejto knihe odhaľuje Bernstein šokujúce pravdy o tom, ako sa Izrael stal krajinou terorizmu a násilia ."
( The Nootide Press )


Náboženstvo

Po zemi , kde sa teraz rozkladá štát Izrael, predtým Palestína , chodil kedysi Mojžiš , Kristus a Mohamed . Stará Palestína bola miestom mnohých náboženských miest . Preto sa oprávnene nazývala " Svätá zem " . Mohlo by sa zdať , že Izrael, predtým Palestína , prebral tento svätý vzduch ako dedič .

Keď palestínski mohamedáni a palestínski Židia obsadili Palestínu , bola tu skutočne náboženská klímu . Akonáhle však sionisti okupovali túto oblasť a zriadili štát Izrael , vznikol tu jeden z najhriešnejších národov na svete, pretože iba 5 % izraelských Židov uznáva náboženstvo . Je pozoruhodné , že tí, ktorí sú najsilnejšie nábožensky cítiaci - mohamedánski Arabi a arabskí kresťania - tvoria vo vnútri Izraela malú menšinu .

Izraelské zákony potláčajú všetky náboženstvá . Izrael je absolútne ateistický štát . Zo zákona je izraelským Židom zakázané nielen prijať iné náboženstvo , ale prijať akékoľvek - pokiaľ ide o ateistov alebo humanistov .

Kresťanom je dovolené prevádzkovať kult len v chrámoch , ak kňaz alebo ktokoľvek hovorí o náuke biblie mimo chrámový priestor , hrozí mu rozsudok piatich rokov väzenia . Rovnakých päť rokov väzenia hrozí komukoľvek , kto by dal izraelskému Židovi bibliu alebo inú tlačovinu . Dokonca je trestný aj obyčajný akt dobrotivostí alebo zdvorilosti kresťana voči Židovi ( ako sú darčeky ) , pretože môže byť vykladaný ako pokus o konverziu Žida na kresťanstvo a tiež môže byť potrestaný päťročným väzením .

Rovnakým spôsobom sú ohrození aj stúpenci islamskej viery , ktorí z dobroty a láskavosti dajú Židovi nejaký darček . Môže opäť nasledovať päťročné väzenie . Vystupovanie náboženských Židov je posudzovaná od vládnucich sionistov z krajnej nedotklivosti . Svetová verejnosť - Židia aj nežidia - sa domnieva , že Izrael je krajina, kde Židia môžu vyznávať svoje náboženstvo bez prenasledovania . Preto sionisti neriskujú potláčanie judaizmu z obáv pred narastajúcimi obavami svetovej verejnosti . Preto len tolerujú náboženskú prax malej menšiny judaistických Židov v Izraeli .

Povery o " bohom vyvolenom ľude "

Američania spolu s ľuďmi na celom svete sú presviedčaní , že Židia sú " bohom vyvolený národ " . Tento mýtus začala malá skupina Židov . Niektorí aktivisti vytrhli z biblie určité citáty a vyložili ich v tom zmysle , že ich boh považuje za " vyvolený ľud " . Nie je ale divné , že to sú nenáboženskí Židia , ktorí sa vyhlasujú za " Bohom vyvolený ľud " ? Sú to ateistickí a neveriaci Židia , ktorí si uzurpujú túto česť . Heslo " Sme bohom vyvolený národ " nasledujú sionisticko - marxistickí aškenázski Židia , ktorí si vybrali judaizmus z politických dôvodov a ktorí nemajú a ani nemôžu mať kvapku krvi biblických Židov .

Jeden nábožný Žid povedal správne : " Kedysi sme my, Židia , boli vybraní bohom ako jeho hlásatelia . Ale je to už dávno , čo sme toto právo stratili " . Ktokoľvek čítal bibliu s otvorenou hlavou , zistí , že boh poskytol Židom za oných čias určitú náklonnosť . Ale toto bolo vykonané vo forme zmluvy . Súčasťou tejto zmluvy boli podmienky , ktoré boh požadoval dodržiavať od Židov . Ale Židia tieto podmienky časom porušili a tým zrušili aj samotnú zmluvu . Zavrhli boha a vrátili sa k uctievaniu mamonu , zlatého teľaťa . Nemusíme byť ani biblickí špecialisti , aby sme zistili, že už pradávno stratili právo byť bohom vyvoleným ľudom dokonca aj skutoční Židia .

Pre porovnanie - stupne , na ktorých tri veľké náboženské skupiny praktizujú svoju vieru , možno deliť nasledovne :

Judaizmus - najslabšie skupiny , málo Židov , či sefardov alebo aškenázov je náboženských . Platí to tak pre USA , tak pre Izrael i zvyšok sveta .

Kresťanstvo - stratilo na svojom vplyve zasahovaním a infiltráciou židovstva ( najmä v USA ) , po ktorom nasledovala zmätenosť a hašterenie medzi jednotlivými kresťanskými denomináciami . Výsledkom bola vlažnosť až ľahostajnosť väčšiny kresťanov k ich náboženstvu . Existujú presvedčivé dôkazy , že to boli Židia , alebo niektoré z ich spolkov , ktorí sú pôvodcami a autormi mnohých kresťanských denominácií , a tým aj vlády nad celou doktrínou .

Islam - Moslimovia sú zo všetkých troch skupín najvrelejší vo svojej náboženskej viere .

Takzvaná judeo - kresťanská etika , o ktorej počujeme veľa , najmä v USA , nie je nič iného ako vtip na zasmiatie - výsledok intenzívnej sionistickej propagačnej kampane . Nakoniec by som rád dodal , čo k celému mýtu o " bohom vyvolenom ľude " hovorí sám boh : " Straste sa tých , ktorí sami seba nazývajú Židmi , oni nimi ale nie sú , lebo klamú " .

Môžu byť aškenázski Židia oným ľudom , o ktorom hovorí Biblia ?

', '
Cez sto katolíckych kňazov v Česku sa už pripojilo k vyhláseniu , ktorého cieľom je povzbudiť rodičov bojujúcich proti zavádzaniu štátnej sexuálnej výchovy na základných školách .

Vo vyhlásení uvádzajú :

„Rodičia, veríme , že máte naozaj radi svoje deti a chcete pre ne len dobro . Preto sa na vás obraciame s nasledujúcou výzvou : nebojte sa snažiť o zrušenie štátom zavádzanej školskej sexuálnej výchovy . V záujme rodiny aj vašich synov a dcér a dokonca aj ľudskej dôstojnosti nedovoľte, aby deti boli štátom uvádzané do súčasného nezdravého poňatia sexuality ako neplodnej rozkoše bez zodpovednosti . Aj keď je nám toto veľmi rozšírené poňatie sexuality často predkladané ako niečo " normálne " - normálne to nie je .

Pravdou totiž je , že ľudská sexualita je veľkým a krásnym darom Božím a v tomto duchu treba k nej aj pristupovať . Tým je ale zároveň aj dané jej miesto v živote človeka a vo vzťahoch . Tento dar nachádza svoje pravé a plodné miesto v manželstve . Zároveň je v tejto súvislosti treba zdôrazniť aj krásu a hodnotu čistoty . Vzhľadom k tomu , že takýto úctivý a zdravý prístup od školskej sexuálnej výchovy iste čakať nemôžeme , je na mieste jasne a účinne povedať zavádzanie sexuálnej výchovy do škôl jednoznačné nie! Nenechajte si kaziť deti !"
', '
Nigel Farage je pravicovým euroskeptickým europoslancom za Stranu nezávislosti Spojeného kráľovstva ( UKIP ), ktorý je tiež predsedom jednej zo siedmich politických skupín Európskeho parlamentu - Európa slobody a demokracie .

Podľa mnohých pozorovateľov je to obratný rečník . Farage sa okrem iného preslávil tým, že prirovnal " európskeho prezidenta " Hermana van Rompuye k mokrej handre .

Je nezmieriteľným kritikom Európskej únie a prirovnáva ju k Sovietskemu zväzu .
" EÚ sa podobá Sovietskemu zväzu , pretože to je súbor provincií so zviazanými rukami aj nohami , s bezzubým Najvyšším sovietom , teda Európskym psEUdoparlamentom , a s neúprosným politbyrom , čiže Európskou komisiou . Až bude Rada EÚ redukovaná prostredníctvom hlasovania kvalifikovanou väčšinou na to , aby vyjadrila úplnú podriadenosť EÚ , ako Lisabonská zmluva do budúcnosti zaisťuje , potom bude paralela presná " .

Lisabon zničí demokraciu
Vplyvy Lisabonskej zmluvy budú podľa neho enormné a ďalekosiahle , ale štruktúry , ktoré majú produkovať tieto účinky sa ešte stále budujú a efekty zmluvy budú fázované graduálne , aby ich vplyvy boli zakamuflované .
Lisabon umožní Európskej únii , aby sa stala suverénnym štátom so svojím vlastným trestným právom , bezpečnostným systémom , diplomatickou reprezentáciou a vojenskou silou . Lisabon nakoniec prinesie zrušenie spravodlivosti , demokracie, prosperity a mieru , myslí si Farage .

Eurozóna sa môže rozpadnúť
" Áno , eurozóna by sa mohla rozpadnúť ! Európska únia je bláznovstvo riadené neotrasiteľnými preludmi . Nakoniec sa EÚ dostane do kolízie s realitou a sama sa zrúti . Súčasný prieskum medzi 440. poprednými generálnymi riaditeľmi ukázal , že polovica z nich očakáva bezprostredne hroziacu neschopnosť splácať štátne dlhy ( čiže bankrot ) v eurozóne a štvrtina z nich očakáva úplný kolaps eurozóny do niekoľkých rokov , " odpovedal Farage na otázku , či očakáva rozpad eurozóny .

', '
„Napísané v roku 1985. Autor tejto knihy , Jack Bernstein, je americký Žid, ktorý emigroval z USA do zasľúbenej krajiny Izrael okamžite po šesťdňovej vojne v roku 1967 . Po šesťročnom pobyte , kedy sa aj oženil , sa rozhodol k návratu do USA . Opustil navždy krajinu , ktorú nazýva marxistickú a rasistickú , bolestne odlúčený od svojej ženy a detí . V tejto knihe odhaľuje Bernstein šokujúce pravdy o tom, ako sa Izrael stal krajinou terorizmu a násilia ."
( The Nootide Press )

Tváre Izraela

Aškenázski Židia , ktorí prišli do Izraela z Ruska , so sebou priniesli ideológiu socializmu a komunizmu , a tiež ju uviedli do praxe . Aškenázski Židia , ktorí prišli do Izraela z Nemecka , aj keď sympatizujú s komunizmom a podporujú ho , dávajú prednosť fašizmu . Počas druhej svetovej vojny spolupracovala elita aškenázských Židov v Nemecku s hitlerovským Gestapom pri prenasledovaní nižších tried nemeckých Židov a prenášala ich do koncentračných táborov . Teraz , žijú v Izraeli , táto židovská sionistická elita vtlačila do izraelského života veľa zo svojej starej praxe .

K vytvoreniu zdania , že v Izraeli je demokracia , existujú voľby do Knesetu ( izraelský parlament ) . Tým ale aj celá tzv. demokracia v Izraeli končí . Je úplne ľahostajné , ktorá strana vyhrá . Likud alebo Labor - sionistická elita vládne metódou diktatúry , dávajúca prednosť elitným klanom a naopak brutálne potláča nesúhlas .

V sionisticko - komunistickej schéme svetovlády má Izrael úlohu neustáleho podnecovateľa problémov na Strednom východe . Pretože vojny sú podstatnou súčasťou tejto schémy , je prirodzené , že mládež je od ranného detstva cvičená psychicky aj fyzicky pre vojnu .

Konkrétne : V Izraeli existuje mládežnícka organizácia " GADNA " . Jej členmi musia byť študenti na všetkých vysokých a stredných školách , chlapci aj dievčatá . Majú bojové khaki uniformy dokonca aj pri hrách - zbrane a predstavy vojny sú hlavnou témou . I na pikniku - miesto loptových hier - sa praktizujú hry bojové so samopalmi a útočnými zbraňami vrátane streľby .

Po absolvovaní vysokej alebo strednej školy slúžia všetci chlapci tri roky v armáde ( dievčatá 2 roky ) alebo 4 roky v námorníctve alebo letectve ( dievčatá 3 roky ) . Z vojenskej služby sú vyňaté len malé skupiny ultraortodoxných náboženských židov .

Po skončení základnej vojenskej služby sa vstupuje do " Shin Bet " , ekvivalentu tajnej polície . Potláčajú a prenasledujú každého , kto koná alebo hovorí proti marxistickej nadvláde sionistov v Izraeli .

V Izraeli musia všetci ľudia nosiť " Kennkarty " nazývané " Teudat Zehut " .

Raz som si vymenil kabát a zabudol som si vziať kartu na cestu do Tel Avivu . Policajt , ktorý ju na mne požadoval , vysvetlenie o zabudnutiu neprijal a odviezol ma na stanicu . Službu konajúce dôstojník mi oznámil, že za nenosenie karty budem uväznený na 16 dní .

Je to jeden z dokladov , že Izrael je policajný štát a nie demokratický .

Turistika v Izraeli

Turistika predstavuje jeden z hlavných príjmov Izraela . Najväčšie skupiny turistov prichádzajú z USA a sú to americkí kresťania , ktorí navštevujú svätá miesta a chcú vidieť krajinu " Bohom vyvoleného ľudu " . Títo kresťania sa potom vracajú s posilnenou náboženskú horlivosťou . Z týchto dôvodov sú v Izraeli turisti ako Židia , tak pohania starostlivo strážení, aby nevybočili z cesty a nepodarilo sa im zahliadnuť špinavú tvár Izraela , skutočný Izrael . Rovnako ako v sovietskom Rusku a ostatných komunistických štátoch sú návštevníci v Izraeli starostlivo držaní na plánovaných a strážených trasách . Ukazujú sa im náboženské miesta , univerzity , záhrady a sady , technické vymoženosti a pre povzbudenie sympatií aj Múzeum genocídy .

Veľmi ďaleko od očí turistov musia zostať geta , väznice s politickými väzňami , väčšinou Arabmi a sefardskými Židmi , objekty neľudských foriem mučenia . Turisti tiež nemusí vidieť široko roztiahnutú sieť zločinu , korupcie a spolupráce medzi organizovaným zločinom na jednej strane a vládou a policajnými úradníkmi na strane druhej . Turisti sa nemusia poučiť o skutočnom vnútornom chode izraelskej marxisticko - fašistickej vládnej mašinérie ani o izraelskom rasizme .

Stretol som jedného amerického turistu , ktorý sa rozplýval dojmami z krásnych náboženských zážitkov , ktoré sa mu dostali v Izraeli - svätej zemi . Povedal som mu vtedy : " Skúste dať nejakému izraelskému židovi bibliu a hneď uvidíte , koľko náboženstva a náboženskej slobody je v Izraeli . Ak by vás videl policajt , budete ihneď uväznený . "

Čo sa týka Múzea genocídy , nemôžem než komentovať : 1 ) Genocída Židov za II . Svetovej vojny by nebola možná , ak by vedenie sionistov nekolaborovalo s nacistami . 2) Ak by svetoví sionisti nepresvedčovali rôzne vlády , aby odmietli prijať nemeckých Židov . Sionisti v USA presviedčali prezidenta Roosevelta , aby zavrel dvere a nedovolil židovským utečencom vstup do Ameriky , keď ešte bola pred vojnou možnosť opustiť Nemecko .

Bohužiaľ veľa ľudí , vrátane Židov , je informovaných o genocíde len podľa sionistických propagandistov , ale nie o sionistických požiadavkách .

', '
Za vysokým počtom ochorenia rakovinou na severe Ríma a jeho blízkeho okolia je zrejme vatikánske rádio . Aspoň to tvrdia experti , ktorí sa touto problematikou zaoberali . Príčinou by mali byť zastaralé vysielače .
Experti sa snažili zistiť , prečo je v niektorých lokalitách tak vysoký počet nádorových ochorení a leukémie . Správa konštatuje, že príčinou je zrejme na šesťdesiat antén rozmiestnených v dedinách a mestách v blízkosti Ríma .
Vatikán oznámil , že bol touto správou udivený . Odborníci extrémne počty nádorových ochorení skúmajú už desať rokov . Teraz sa tak zdá, že za problémom je elektromagnetická radiácia .
Na šesťdesiat oceľových vysielačov bolo postavených Vatikánom v polovici minulého storočia . Umožňujú rádiu vysielanie do celého sveta . Avšak je nutné dodať , že technológia je značne zastaralá .
', '
„Napísané v roku 1985. Autor tejto knihy , Jack Bernstein, je americký Žid, ktorý emigroval z USA do zasľúbenej krajiny Izrael okamžite po šesťdňovej vojne v roku 1967 . Po šesťročnom pobyte , kedy sa aj oženil , sa rozhodol k návratu do USA . Opustil navždy krajinu , ktorú nazýva marxistickú a rasistickú , bolestne odlúčený od svojej ženy a detí . V tejto knihe odhaľuje Bernstein šokujúce pravdy o tom, ako sa Izrael stal krajinou terorizmu a násilia ."
( The Nootide Press )

Po vojne v roku 1967 sme ako Židia boli naplnení hrdosťou na našu " domovinu " , ktorá sa stala tak mocnou a úspešnou . Okrem toho sme ale tiež podľahli falošnej propagande , že Židia sú v USA prenasledovaní . Preto v rokoch 1967-70 odišlo z USA do Izraela 50 tisíc amerických Židov . Bol som jednou z obetí tohto vydieračstva . Uveril som falošnej propagande a domnieval sa , že v novom židovskom štáte budem mať lepšie možnosti na uplatnenie . Ako ďalšie lákadlo pôsobilo nadšenie a chuť k budovateľskej pomoci mojim židovským kamarátom .

Som americký Žid z rodu aškenáziov , ktorý strávil prvých 25 rokov svojho života v USA , v krajine , ktorá dala všetkým Židom slobodu a možnosť prosperity až do takého stupňa, že časť Židov (takzvaní sionisti) úplne ovládli americký politický a ekonomický život.

Pred vznikom štátu Izrael v roku 1948 boli Židia vo svete v súlade so sionistickou propagandou presvedčení , že Izrael bude domovinou pre všetkých židov , útočiskom pre prenasledovaných , demokratickou krajinou a naplnením biblického proroctva .

Pre porozumenie všetkého, čo budem hovoriť, je potrebné vedieť , čo je v skutočnosti sionizmus . Propaganda sionistov presvedčila všetkých Američanov , že sionizmus a judaizmus sú jedno a to isté , že ide o jedno náboženstvo . To je ale do neba volajúca lož ! Kým judaizmus je náboženstvo , sionizmus je politické hnutie vzniknuté vo východnej Európe u aškenázských Židov , ktorí boli po stáročia hlavnou silou v tvorbe a presadzovaní komunizmu a socializmu . Konečným cieľom sionistov je svetovláda, snaha získať pod jednu sionistickú vládu opretú o sionistických nadnárodných bankárov celého sveta . Komunizmus a socializmus sú obyčajné nástroje , ktoré im pomáhajú tento cieľ uskutočniť .

Dvojité občianstvo

Len Židom je v USA dovolené byť tak občanom Izraela , ako aj iných krajín , vrátane USA . Americká vláda to povoľuje . Kým talianski Američania nemôžu byť občanmi ako USA tak Talianska, Nemci nemôžu byť občanmi ako USA tak Nemecka , Egypťania nemôžu byť občanmi ako USA tak Egypta ... . len židovskí Američania môžu , čo chcú . Je to len malý príklad toho, ako sionisti ovládajú americkú vládu .

Dve hlavné skupiny Židov

Mocná sionistická propaganda presviedča svet , že Žid je Žid , jedna rasa a jeden ľud a že je to " Bohom vyvolený národ " . Predovšetkým je nutné vedieť , že Židia nie sú jedna rasa a jeden ľud .

Sú dve hlavné skupiny Židov - sefardi , pochádzajúci zo Stredného východu a z Afriky a aškenázi z východnej Európy .

SEFARDI sú staršou skupinou a sú to oni (ak je to možné) , ktorí sú opísaní v biblii , pretože žijú v oblastiach bibliou spomínajúc. Sú rasovo príbuzní s Arabmi , od ktorých ich delí len náboženstvo .

AŠKENÁZI predstavujú teraz vo svete 90 % Židov a majú iný pôvod . V Povolží žili Chazari , húnske plemeno , ktorých kráľ sa rozhodol prijať niektoré nové náboženstva . Prišli zástupcovia kresťanstva , islamu a judaizmu a priniesli svoje náuky . Chazari si vybrali judaizmus , ale nie z náboženských dôvodov . Keby prijali islam , boli by ohrozovaní mocným svetom kresťanov a naopak - ak by prijali kresťanstvo , boli by rovnako ohrozovaní svetom islamským . Pre svojou bezpečnosť a kľud prijali judaizmus . Neboli to teda dôvody náboženské , ale politické a praktické .

Zrodenie politického sionizmu

V roku 1897 sa konal vo švajčiarskej Bazileji prvý sionistický kongres . Na ňom bolo rozhodnuté pracovať na zriadení židovského štátu a nájsť krajinu , kde by mal byť vybudovaný .

Veľká Británia ponúkla sionistom krajinu v Afrike , tí však odmietli a ... žiadali Palestínu .

Palestína bola v tej dobe osídlená pol miliónom palestínskych Arabov a taktiež malým množstvom palestínskych Židov , s ktorými boli rasovo spriaznení a žili s nimi v pokoji a mieri po stáročia .

Po rozhodnutí sionistov začali európski aškenázski Židia postupne migrovať do Palestíny . Prinášali so sebou komunisticko - socialistickú orientáciu a mnohí z nich boli dokonca typu radikálnych boľševických komunistov , ktorých cieľom je svetovláda. Ak niekto uvažuje o Židoch , zvlášť izraelských , vždy musí mať na pamäti ohromný rozdiel medzi sefardskými a aškenázskými Židmi . Sú odlišní spoločensky, politicky a hlavne rasovo .


Sefardi druhého stupňa občania

Prideľovanie bytov má toto poradie :

- prednosť majú aškenázi , ktorí žili v Izraeli už viac rokov ;
- na druhom mieste sú aškenázi z Európy , najmä ak sa oženili v Izraeli s aškenázskou Židovkou ;
- tretia favorizovaná skupina sú aškenázi z USA , najmä ak sa oženia s aškenázskou Židovkou narodenou v Izraeli ;
- až po tomto poradí majú istú nádej sefardi ;
- na úplnom konci poradovníka sú islamisti , drúzovia a kresťania .
Aj pracovné príležitosti sú rozdelené podľa rovnakého poradovníka, aškenázi dostávajú vybrané miesta , po nich nasledujú až sefardi a islamisti , drúzovia a kresťania dostávajú podradné miesta , väčšinou sú ale nezamestnaní .

Osud Izraela ( tzn. aby prežil ) závisí na daroch amerických daňových poplatníkov , na daroch amerických Židov , na predaji bezcenných izraelských dlhopisov v USA . Preto existuje u vládnucej aškenázskej elity voči americkým Židom rivalita a podozrievavosť , hoci sú tiež aškenázi . Mnohokrát som počul : " Ťahaj domov " (go home ) alebo " Potrebujeme vaše peniaze , ale vás nie " .

Napriek tomu existuje skupina vítaných amerických Židov , voči ktorej sa postupuje úctivo . Sú to americkí Židia - komunisti , stratégovia svetového komunizmu .

Z 50 tisíc Židov , ktorí ako ja odišli do Izraela v rokoch 1967-70 , bolo 20 % ( 10 tisíc ) marxistov a väčšina z nich členovia komunistickej strany . Len tí boli izraelskými predstaviteľmi vítaní a privilegovaní v prideľovaní bytov , zamestnaní a v zabezpečení sociálnych potrieb . Vedľa prichádzajúcich z USA to bolo veľké množstvo komunistov z Čile , Argentíny a Južnej Afriky , ktorí podobne vítaní prišli do Izraela .

Z 50 tisíc prisťahovalcov do Izraela sa počas doby 80 % vrátilo do USA . Tých 20 % čo zostali , boli marxisti alebo členovia komunistickej strany .

Zdroj: http://www.the7thfire.com/new_world_order/zionism/american_jew_in_racist_marxist_israel.htm
', '
Vážení humanisti, Kontinuálne humanistické vzdelávanie (ikona KOHUV Vám prináša novú tému pod číslom 9: Osvietenstvo - iniciátor národného uvedomenia. Krátky vstup do témy: 18. storočím skončilo obdobie snahy o jednotnú kresťanskú civilizáciu a začalo obdobie národných štátov. Keď si národ sám seba uvedomil, t.j. uvedomil si svoje vlastné dejiny, národného ducha, svoju odlišnosť, chcel aj právo na štátnu suverenitu a svoj vlastný štát. Úmerne k rozvíjajúcemu sa národnotvornému procesu Slovákov v rovine kultúrno-etnickej a neskôr v rovine formovania národnopolitického a sociálnoekonomického programu v demokratickom duchu sa za existujúcich spoločenských a politických podmienok začali uskutočňovať aj slovenské národné aktivity. Tak začalo transformovanie osvietenských myšlienok do slovenských národnooslobodeneckých snáh.
', '
V současné době slyšíme, že se „mají", v rámci srovnání „české republiky" se zemí katolickou církví, vyplatit stamiliardy Kč a vydat rozsáhlá území naší vlasti. A to na základě směšného tvrzení, že papež Silvestr se tak prý jmenoval proto (silvestris v latině znamená lesní), že mu císař Konstantin daroval české lesy - v době, kdy Římané ani nevěděli, že a kde nějaké Čechy existují. Přitom už v roce 1440 italský humanista Laurentius Valla dokázal, že listina, na jejímž základě se církev tohoto majetku domáhá, známá Konstantinova donace, je podvrh. ...Jedná se tedy o „restituci" před rok 1440, kdy bylo dokázáno, že se jedná o podvod!
Pokud jde o tvrzení, že se jedná o „vracení" pozemků „ukradených komunisty", to je ještě směšnější. Pomineme-li fakt, že minimálně od roku 1781 církev podle platných zákonů majetek vlastnit nemohla, ale měla jej jenom zapůjčený státem (navíc pod podmínkou, že jej použije k veřejně prospěšné činnosti), po pozemkové reformě z roku 1919 (znovu potvrzené zákonem v roce 1947) nemohl nikdo vlastnit víc než 150 ha zemědělské nebo 250 ha veškeré půdy (tedy například lesů). Což by se samozřejmě vztahovalo i na církev. Teoreticky - pokud by o restituci žádaly jednotlivé řády (a pokud by předtím pozemky skutečně vlastnily), by tato hranice mohla platit pro každý subjekt. Pokud však o majetek žádá církev jako jeden subjekt, bylo by i pak (i za předpokladu, že by pozemky předtím vlastnila) jakékoli dožadování se větší rozlohy než zmíněných 150/250 ha vědomým restitučním podvodem. V rozsahu, v jakém to činí, pak restituční vraždou.

V tržní společnosti (a která organizace je tržnější než církev?) se lidský život přepočítává na peníze, podle toho, kolik si průměrný člověk za život vydělá, což jsou dnes necelé čtyři miliony Kč. Oněch „tři sta miliard", které se „mají" církvi vyplatit, se pak rovná vraždě téměř sto tisíc lidí. (Navíc bychom „cenu" lidského života měli dělit dvěma, neboť pokud jsou lidé zabíjení, bývá to zhruba v polovině jejich života.)
Tuto „restituci" tak můžeme srovnat třeba s „humanitárním" vybombardováním Drážďan, které bylo, jak dnes víme, podobně jako později bombardování Jugoslávie, ve skutečnosti simulací atomového útoku - Američané je vybombardovali jen proto, aby měli představu, jak to bude vypadat, až hodí bombu na Hirošimu. ...Na centrum města, kde by bylo epicentrum výbuchu, a tedy vysoká teplota, shazovali zápalné bomby, na zbytek města, který by byl postižen tlakovou vlnou, tříštivé bomby. (Ovšem na nádraží - k obnově města je přece třeba dovážet a prodávat hodně materiálu - ani jednu.)
A můžeme si také připomenout, že to, že Rudá armáda osvobodila Prahu až 9. května, a tedy teoreticky později, než by do Prahy mohli dorazit Američané, bylo způsobeno právě tím, že se zdržela v Drážďanech „úklidem po Američanech" - vojáci pálili desetitisíce mrtvol na roštech z kolejnic, aby nedošlo k epidemiím (většina lidí se udusila v krytech, protože požáry města strávily všechen kyslík).

Počet zmařených lidských životů bude tedy podobný, spíše větší než při vybombardování Drážďan nebo při srovnatelně velkém atomovém útoku (odhady obětí náletu na Drážďany se velmi různí), rozloha území vymazaného z mapy ale bude skoro dvakrát větší než rozloha Velké Prahy. Toto území navíc bude vymazáno z mapy na dobu podstatně delší než byly vybombardované Drážďany, i než by bylo po zásahu atomovou bombou. ...A to hlavně díky hlasování „zelených".

Pomohl by nám radar? Jak víme, země se vždy připravují na tu válku, která byla, a ne na tu, která bude. Dnes žijeme v dezinformační době, kdy se bojuje v ještě větší míře než dřív domáháním se vylhaných „nároků" než zbraněmi. ...Radar by nepomohl ani proti útoku Íránu. - Kdyby chtěl Írán zaútočit, nepoužije raketu, ale prohlásí, že mu patří Karlův most a bude tam vybírat mostné.

', '
Väčšina ľudí uznáva základné hodnoty ako sa vygenerovali v priebehu dejín kultúr, civilizácií, kolektívnej, alebo individuálnej ľudskej skúsenosti. Problémy s akceptovaním hodnôt nastupujú spolu s problémom ich hierarchie v konkrétnom priestore, spoločenstve a čase - teda v konkrétnej kultúre. Dobre namazaný stroj zrazu začne škrípať. Zdanlivo malá odchýlka môže spôsobiť vážne problémy v živote spoločenstva, dokonca jeho zánik a rozvrat. Inokedy systémové zmeny, ktoré vedú k zániku celých spoločenských tried alebo skupín obyvateľstva. Takými boli všetky veľké revolúcie v uplynulom tisícročí. Počas nich a tesne po nich, nemá ani taká hodnota, akou je vo všeobecnosti akceptovaná nedotknuteľnosť ľudského života. Zrazu akoby nemal nijakú cenu. Hoci ústredným motívom týchto ruptúr dovtedajšieho usporiadania hodnôt daného spoločenstva býva práve zlepšenie kvality života. Toto „zlepšenie" prebiehajúce v rovine všeobecných deklarácií sa však takmer nikdy pozitívne nedotkne dvoch zásadných aktérov tohto procesu: ani tých, proti ktorým je namierené, ani tých, ktorí sú jeho garantom.

Mŕtvola predošlého systému leží v márnici, ale nezapácha. Naopak. Rýchlo začína smrdieť nová moc. Lebo ani nechce, ani nemôže splniť očakávania, ktoré nikdy neboli reálne. To je vôbec problém všetkých očakávaní. Zatiaľ čo deklarácie a politické vízie sú obvykle nasmerované do všeobecného politického priestoru, vníma ich tento osobne, rozmieňa si ich na „drobné" a osobné očakávania. Konkrétny človek ich takto vníma oprávnene, lebo vidí, že v skutočnosti sa realizujú len v priestore blízkom konkrétnej moci. A preto sa vždy cíti podvedený. V skutočnosti takým aj je a bude pokiaľ jeho demokratické práva budú napĺňané len v tom zmysle, že raz za štyri roky môže odovzdať hlas moci, ktorá bude napĺňať jeho očakávania len opäť iba deklaratívne. Na takomto princípe je podmienené fungovanie väčšiny štátov v Európe, žiaľ i celá EU, ktorá si navyše osvojila dirigentskú paličku z čias reálneho socializmu a zrýchlila takt - často práve bez patričného „taktu". Bez rešpektovania individuálnych špecifík a možností jednotlivých štátov. Tie síce bezhlavo, ale s dôverou do tohto historicky kolosálneho chomúta strčili krk, ale boky majú krvavé od prudko zatínaných ostrôh byrokracie, aká bola známa len zo žalára národov v starom Rakúsko-Uhorsku.

V tomto smere sa hodnotový systém EU ani len zďaleka nijako nepriblížil k zjednocujúcej myšlienke spolupatričnosti národov a štátov Európy, teda k základom kultúrneho bytia, z ktorého vznikli osvietenské štáty na základe relatívne zjednotenej slobodnej vôle národov. Naopak, prevážila vôľa bezohľadnej trhovej konkurencie, ktorá často nemá iný cieľ ako zisk. Európa zamerikanizovala svoju najzákladnejšiu podstatu, nie je v duchovnom rozmach, je v ideovom závoze. Kooperuje len v rovine všeobecných deklarácií, v skutočnosti silní posilňujú svoje pozície, slabí slabnú a solidarita sa nanajvýš iba toleruje. Občan sa už nenamáha ani predstierať svoj záujem o také bezduché a nedvižné spoločenstvo, ktoré považuje jeho vôľu (napr. referendum o najdôležitejších dokumentoch!) za rizikovú. Aj takáto je možná interpretácia neúčasti občanov vo voľbách do parlamentu EU. Výsledky, čo tam dosiahli naši poslanci, rovnajú sa zrnku soli, ktoré vložíme do suda s kapustou pred jej kvasením. A tiež ich v období výkonu mandátu ani veľmi nevidíme, ani nepočujeme. Možno to je to najpozitívnejšie, čo nám môžu poskytnúť! Ticho, vraj, lieči...

Spoločnosť, ktorá sa ocitla v kríze hodnôt, zjavne nemá silu na ich obnovu. Môže len do nekonečna opakovať ich deklarovanú potrebu a kŕčovito, často i brachiálne utvrdzovať samu seba i okolie o vlastnej dôležitosti. Idea, ktorá je natoľko slabá, že nevydrží ani základnú previerku (napríklad referendom potvrdenú vôľu občanov prijať Lisabonskú zmluvu) nemôže v skutočnosti nič spájať. Opäť môže nanajvýš niečo deklarovať, ale predovšetkým oktrojovať. Nie je to ani v európskych dejinách nič nového. Existuje dosť nepríjemných skúseností národov a štátov, ktoré zažili na vlastnej koži tzv. oktrojované ústavy a ústavní právnici by nám iste vedeli vysvetliť ich smutné dôsledky. Optimisticky by sme si však mohli povedať, že takýto „model" ústavy nikdy netrval dlho. Žiadna sila moci (najmä jej donucovacia zložka) nevydrží pružnosť ohnutých ľudských chrbtov!
A práve tieto ohnuté a na storaký spôsob ohýbané chrbty sú v rozhodujúcich chvíľach histórie najmohutnejšou silou akéhokoľvek pohybu v dejinách spoločností a kultúr. Bez nich sa nemôže pohnúť a oživotvoriť žiadna idea.

Po vzniku prvej ČSR bývalo nepísanou povinnosťou husárskych poručíkov miestnych posádok, vojsť na koni do tamojšej krčmy a „pustiť" na popíjajúcich trochu hrôzy. Dnes túto úlohu zabezpečujú dosť často a niekedy naozaj nezmyselne tlupy „kukláčov", alebo aj dopravní policajti, presnejšie tí, čo sa na nich hrajú. Česť výnimkám, ale ak vás zastavia, dajú vám dostatočne najavo, čo všetko môžu a kto je v tomto štáte reálnym majiteľom moci, teda, kto je na koni a mocipán marcipán! V tomto smere sme ešte galakticky odsmerovaní od demokratického štátu, ale dosť prifázovaní k policajnému režimu. Bezdôvodné zastavovanie vodičov v čase štátnych sviatkov, komplexná kontrola až takmer po čistotu spodkov, len aby sa niečo našlo, celkom oprávnene nielenže považujem za aroganciu policajnej moci, ale ona ňou aj je! To sa dá vysvetliť len plnením plánu pokút alebo tuposťou. Samozrejme napriek policajnej uniforme anonymnou tuposťou.
   

Krátené. Titulok NIFMV
', '
Nemecko navrhuje pozoruhodný spôsob prevencie ekonomických kríz , akú teraz prežíva Grécko . Štáty eurozóny ( alebo radšej všetky členské krajiny ) by si mali nechať v Bruseli schvaľovať rozpočty prv , než ich budú prejednávať národné parlamenty . Takáto myšlienka je desivá hneď z niekoľkých dôvodov .

Predovšetkým a po prvé ide o zneužitie situácie k ďalšej centralizácii moci do rúk bruselskej administratívy . Je to krok vysoko nad rámec nedávno schválenej Lisabonskej zmluvy . Ukazuje to , že my, čo sme varovali , že zmluva je len otvorením dverí k plazivej premene Európy v jeden superstrát , sme mali pravdu . Nemecký ústavný súd , keď posudzoval Lisabonskú zmluvu z hľadiska nemeckej ústavy , jasne konštatoval , že fiškálne záležitosti štátu sú jedným zo štyroch nepominuteľných atribútov štátnej suverenity . Je iróniou , že s takýmto návrhom prichádza práve nemecká kancelárka .

Po druhé je otázka , aký význam by súhlas alebo nesúhlas Európskej komisie s podobou rozpočtu mal pre zákonodarcu . Zmyslom prerokovania rozpočtu v parlamentoch je plnenie politického programu . Veľkosť prostriedkov v jednotlivých kapitolách štátneho rozpočtu , zmeny výdavkov na sociálnu a zdravotnú starostlivosť , školstvo , obranu atď. vytvárajú podmienky pre realizáciu určitej politiky . Ako bude chcieť komisia postupovať, keď sa konečná podoba rozpočtu vymkne bruselským predstavám ? Rozhodnutie demokraticky zvoleného parlamentu suverénnej krajiny zruší ? To už by nebola únia , ale protektorát.

Po tretie je na mieste pochybnosť , že posvätenie z Bruselu môže splniť sledovaný účel . Zabrániť gréckemu kolapsu totiž mali predovšetkým tzv. maastrichtské kritériá , ktoré sú v platnosti od prijatia jednotnej meny . Dávajú štátom eura jasné limity o i. pre deficit štátneho rozpočtu , infláciu a celkový dlh štátu . Keby Grécko tieto kritériá plnilo , nebol by žiadny problém . Povinnosť kontrolovať ich plnenie pripadá Európskej centrálnej banke a Európskej komisii . Načo zavádzať ďalšie nástroje kontroly , keď nevyužívame tie , ktoré už sú k dispozícii . Hlavný problém je v tom , že Grécko klamalo . Malo byť potrestané , ale budeme mu všetci pomáhať, aby sa z následkov svojej nezodpovednosti dostalo bez veľkého utrpenia . Ako výchovné ! Je to ako , keď sedí po škole celá trieda za to , že jeden žiak pri písomke podvádzal . Že sa dá podvádzať i s rozpočtom , zažili sme a zažívame v poslednej dobe v Česku, keď sociálni demokrati presadzujú navyšovanie štátnych výdavkov a tvrdia , že to nepovedie k prehĺbeniu deficitu . Proti novým výdavkom na platy štátnych zamestnancov , materské atď. totiž navrhujú znížiť prostriedky na dôchodky . Je to len optický klam a trik falošného hráča . Dôchodky totiž sú povinné , čiže povinným výdavkom a štát ich bude musieť vyplatiť , aj keď si na ne bude musieť požičať . Kontrola rozpočtov skrátka nezaručí , že nedôjde ku švindľu .

Keď telo zachváti vážna infekcia , nezostáva niekedy , ako určitú časť odstrániť , aby nebol zasiahnutý celý organizmus . Európa postupuje inak . Záchrannými akciami postupne ochromí ekonomiku celého zvyšku EÚ . Jasnú indikáciou tohto nebezpečenstva je prepad eura voči doláru po nedávnom vystúpení Angely Merkelovej v Bundestagu . Ohlásila plán ďalšieho rozšírenia už tak masívne pomôcť Grécku . Svetové trhy reagovali prirodzene , rýchlo predať eura , bude zle !

Nebol by to prvý prípad v histórii , že sa dobrá myšlienka zahubí spôsobom jej bezhlavej realizácie . Účel svätí prostriedky . Projekt jednotnej Európy je sprevádzaný pretekmi v budovateľskom nadšení a vynaliezavosti . Budúci ideál je nadradený konkrétnym krokom k jeho dosiahnutiu . Ešte si dobre pamätáme to heslo , že keď sa rúbe les , okolo lietajú triesky . Naše vlastná národná skúsenosť nás oprávňuje , ak nie zaväzuje , k vážnym obavám . V titulku som naznačil paralelu nám dobre známu RVHP . To ale nie je úplne fér . Ani v RVHP sa rozpočty nekontrolovali v Moskve .

http://www.sbernice.net/eu-milovy-krok-na-ceste-k-rvhp-ale-ani-v-rvhp-se-rozpocty-v-moskve-nekontrolovaly-206283/
', '
O otázke mnohoženstva v islame sa v minulosti neustále diskutovalo a neprestajne sa hovorí o nej aj v súčasnosti. Dokonca mnohí ľudia odsudzujú islam bez toho, aby vôbec o ňom niečo vedeli. V knihe Islam ideál a skutočnosť autori píšu: "Rozsah polygamie v islamských spoločnostiach nie je ani taký významný ako skutočnosť, že je to vôbec možné. Snahou západných publicistov je väčšinou vyvolávať pokrytecké rozčarovanie nad islamským "primitivizmom", lebo sa na tento svet dívajú schválne z pozície nevyliečiteľného eurocentrizmu. Úprimne povedané - aký je rozdiel medzi moslimom, ktorý si chce legálne vyriešiť svoje citové alebo rodinné problémy a privedie si druhú ženu a medzi Európanom, ktorý sa dopustí sexuálnej promiskuity často s vedomím svojej zákonnej manželky? Aký je rozdiel medzi citovým utrpením moslimskej a "kresťanskej" ženy?"

Je v mnohých smeroch nezanedbateľná skutočnosť, že utrpenie manželky v dôsledku druhého sobáša manžela je v každom smere menší než jej utrpenie v prípade nezákonného a z morálnej stránky odsúdenia hodného styku. K tomu ešte aj pribúda ďalšia nesmierne dôležitá skutočnosť, že pri legálnom manželstve sa zachovávajú zo zákona pre obe manželky rovnocenné práva, ako je napr. povinný, zákonom stanovený dedičský podiel z manželovho majetku, zákonné právo na starostlivosť o manželku a zaopatrenie detí a iné. Keď hovoríme o mnohoženstve v islame, nejde o nejakú formu diskriminácie žien. Tento inštitút tvorí v mnohých smeroch určitú sociálnu poistku, ktorou sa riešia niektoré spoločenské i manželské problémy. V neposlednom rade treba brať do úvahy historický fakt, že Arabi v predislamskej spoločnosti uznávali mnohoženstvo s neobmedzeným počtom žien. Muž mohol mať desať, päťdesiat, ale aj sto manželiek. Keď nastúpil islam, postupne eliminoval tento jav a pripustil, že moslim môže mať v tom istom čase len štyri manželky.
Druhým faktom je skutočnosť, že mnohoženstvo je pre akúkoľvek spoločnosť nevyhnutnou potrebou sprevádzajúcou určité udalosti. Spomeňme si napr. na nedávnu najväčšiu vojnu v 20. storočí, druhú svetovú vojnu. Následkom tejto vojny sa rapídne znížil počet mužov v porovnaní s počtom žien. V samotnom Taliansku sa napríklad po vojne rozšírila prostitúcia do takej miery, že ženy svoju česť predávali niekedy za škatuľku cigariet. Sú to zarážajúce fakty, ale skutočné, pretože tu išlo na vtedajšie pomery o núdzovú a naliehavú sociálnu situáciu, riešenie ktorej nebolo zakotvené v žiadnej ústave, zákone či právnych dokumentoch vtedajšej doby. V podobných situáciách byť druhou manželkou je pre ženu z každého hľadiska skôr záchranou než utrpením, ak vezmeme do úvahy, že po vojnách nastáva veľký morálny i hospodársky úpadok a vo väčšine prípadov to najviac postihuje detskú i ženskú časť populácie. Keď odhliadneme od skutočnosti, že mnohoženstvo bolo moslimom od Boha najvyššieho v Koráne povolené (čiže nemožno ho zrušiť či obmedziť), zistíme, že povolenie mnohoženstva rieši aj niektoré nesmierne dôležité a citlivé problémy manželského života. Ako príklad možno spomenúť:
A. Situácie, kedy manželka po dosiahnutí určitej vekovej hranice už nedokáže manžela z intímnej stránky uspokojiť.
B. Taktiež sa stretávame s prípadmi, že manželka je neplodná a v dôsledku toho nemôže mať deti. Manžel považuje deti za neoddeliteľnú súčasť manželstva, ale pritom sa obaja manželia nechcú rozísť.
C. Môžu sa vyskytnúť situácie, že manželka trpí ťažkou a dlhodobou chorobou, invaliditou, nespôsobilosťou vykonávania manželských povinností atď.
D. Stretávame sa s prípadmi, a to najmä v dnešnej dobe, kedy sa ženy sústreďujú na štúdium, prácu, cestovanie atď. Na manželstvo a na potrebu založiť si rodinu však pomyslia príliš neskoro. Vydať by sa chceli, ale nemajú za koho.


Štáty, ktoré neuznávajú islamský sobáš, pre takéto prípady ponúkajú dve riešenia.
Prvé spočíva v tom, že sa takáto žena nikdy nevydá a strávi zostatok svojho života sama, alebo že na základe vlastnej a slobodnej voľby nadviaže mimomanželský vzťah s nejakým mužom bez toho, aby mala zaručené akékoľvek práva, ktoré manželstvo manželke zabezpečuje. Riešenie islamu by sa mohlo niekomu zdať nespravodlivé voči prvej manželke, avšak ak by s tým prvá manželka súhlasila, prečo namietať voči tomu?
Aké riešenie uvedených rodinných i sociálnych problémov nachádzame v moderných právnych systémoch? Riešenie sa ponúka v podobe rozvodu, ktorý v takýchto prípadoch môže viesť až k neúmernému psychickému zaťaženiu často krát s osudnými následkami.
Ďalšou možnosťou je, že manžel nadviaže mimomanželský vzťah s inou ženou, ktorý by existoval súčasne popri manželskom oficiálnom zväzku. Takéto riešenie by ťažko prispelo k stabilite zákonného manželstva, k vyriešeniu naliehavej sociálnej situácie alebo k morálnemu životu manžela či dobrej povesti všetkých strán.

Na vyriešenie spomenutých, ako i ďalších rodinných i sociálnych problémov islam manželom ponúkol riešenie v dvoch podobách:
Priznal možnosť, resp. právo na rozvod, obom manželom v plnej miere.
Pre prípad, ak by manželia chceli zotrvať v manželstve, dal manželovi za určitých podmienok právo na uzavretie ďalšieho sobáša. Islam v tomto smere rozšíril okruh základných i rodinných práv moslimov, pretože dal právo obom manželom zotrvať v plnoprávnom manželskom zväzku a popritom poskytol manželovi právo (so súhlasom manželky, ak je potreba takéhoto súhlasu zakotvená v sobášnej zmluve) za daných podmienok uzavrieť ďalší plnoprávny manželský zväzok. Prvej i druhej manželke sa zabezpečujú rovnaké manželské práva i povinnosti, ktoré musí manžel v plnej miere rešpektovať. Z morálneho i zdravotného hľadiska jednotlivca i spoločnosti islam skôr pristupuje k riešeniu uvedených problémov, než aby sa im vyhýbal a riešenie prichádza práve v podobe uzákonenia možnosti uzavretia a legitimizácie viac než jedného manželstva. Znamená to, že islam a v jeho rámci islamský právny systém poskytuje ľuďom z tohto pohľadu širší okruh práv, než ktoré sú im priznané vo väčšine právnych systémov dnešného sveta. Pokiaľ by sme chceli polemizovať o výhodách či nevýhodách existencie mnohoženstva, treba predovšetkým brať na zreteľ veľmi dôležitú skutočnosť, že islam je náboženstvo s univerzálnym posolstvom pre všetkých ľudí a že nie v každej časti Zeme majú ľudia ten istý spôsob myslenia. Napr. žena v Európe má iné predstavy o manželstve a rodinnom živote než žena v Číne, Afrike, Južnej Amerike, či v arabskom svete. Národy sú rôzne, povahy taktiež. Preto sa všetko nedá posudzovať meradlom európskeho myslenia. Keby sa islam posudzoval len podľa jedného vzoru kultúry, stal by sa náboženstvom jedného národa či rasy, a nie univerzálnym, akým on je.

Medzi nevyhnutné podmienky, ktoré islam uložil manželovi, ak sa rozhodne uzavrieť ďalší manželský zväzok popri existujúcom manželstve, zaraďujeme požiadavku spravodlivosti. Požiadavka spravodlivosti znamená, že manžel má byť ku svojim manželkám spravodlivý. Neuprednostňovať jednu pred druhou z finančnej stránky alebo citového hľadiska. Nezanedbávať jednu na úkor druhej, čo sa týka vyživovania, ošatenia, bývania a samozrejme, aj čo sa týka intímneho a citového vzťahu. Ak by si muž nebol istý, že dokáže podmienku spravodlivosti splniť, niektoré islamské školy hovoria, že by bolo lepšie sa po druhý raz neženiť, iné zasa možnosť uzavretia takéhoto manželstva vylučujú. Ak manžel zanedbá jednu manželku na úkor druhej, dopustí sa nespravodlivosti a pokiaľ by v tom vedome pokračoval, zhreší veľkým hriechom. Prorok Muhammad (P.) povedal:
"Kto mal dve manželky a uprednostňoval jednu pred druhou, príde v súdny deň so zohnutou (spadnutou) polovicou svojho tela".

Ďalej sa povoľuje moslimom ženiť sa s dvoma, tromi, ale maximálne so štyrmi manželkami s podmienkou, že budú k nim spravodliví, inak by si mali postačiť len s jednou.


Sociologické výskumy ukazujú, že časť ženskej populácie ostáva až do smrti bez manželstva a mnohé z týchto žien by súhlasili byť nie druhou či štvrtou, ale dokonca aj päťdesiatou manželkou, len aby neostali bez manželstva a bez hodnôt, ktoré manželský život so sebou prináša. To, že sa podobné prípady nedostávajú na verejnosť a mnohé ženy s nimi zápasia osamelé, neznamená, že takéto prípady neexistujú.

O prorokovi Muhammadovi (P.) je známe, že sa ku svojim manželkám správal rovnako a neuprednostňoval jednu z nich pred druhou v jedle, obliekaní či bývaní, a tým bol aj vzorom pre ostatných moslimov.

Jediné, čo človek nemôže do určitej miery regulovať či riadiť, sú vnútorné city a prejavy lásky, preto aj prorok Muhammad (P.) vždy hovoril: "Bože, to je moja spravodlivosť v tom, čo mám. A preto mi nevyčítaj to, čo máš Ty, a ja nemám".

Prorok tým myslel náklonnosť srdca, pretože nie je možné, aby pocítil úplne to isté ku všetkým svojim manželkám pre ich rôzne povahy (aj napriek tomu, že si ich všetky vážil a správal sa k nim čo najlepšie). Samotný výraz mnohoženstvo sa dostáva do povedomia ľudí ako niečo zlé, odpudivé. Veda a vedecké výskumy v islamskom, ako i v západnom svete však čoraz viac poukazujú na priaznivé a účelné účinky mnohoženstva a celého mechanizmu spojeného s týmto inštitútom v islame. Je potrebné si uvedomiť veľký dosah takého práva na jednotlivca i spoločnosť, ale aj naučiť sa správne pochopiť a používať toto právo.

', '
V Jekaterinburgu sa dnes (15.7.) skončili rusko-nemecké medzivládne konzultácie, ktoré prebiehali paralelne s fórom verejnosti oboch štátov - Petrohradským dialógom. Na záverečnej tlačovej konferencii prezident Ruska Dmitrij Medvedev podčiarkol, že: „Rusko a Nemecko sú veľkými obchodnými partnermi. Dokumenty, ktoré sa podpísali v Jekaterinburgu v oblasti sociálnych vzťahov, zdravotníctva, železníc, vzdelania, vedy a kultúry, svedčia o našom strategickom partnerstve". Čo sa týka inovačného centra, ktoré sa buduje v Skolkove pri Moskve, ruský prezident podporil želanie spoločnosti Siemens vybudovať tam „centrum kompetencie". Medvedev obzvlášť podčiarkol, že na iniciatívu partnerstva pre modernizáciu medzi EÚ a Ruskom, Nemecko je kľúčovým partnerom, s ktorým nás spája tisícky obchodných kontraktov. Podčiarkol obnovenie obratu tovaru medzi našimi krajinami po kríze a jeho vzostup na úroveň z roka 2008. Hovoriac o energetickej efektívnosti, prezident vysoko zhodnotil vznik pred 2. rokmi rusko-nemeckej energetickej agentúry. Vo svojom hodnotení 10. Petrohradského dialógu Dmitrij Medvedev vyhlásil: „Je to ľudská dimenzia. Je nemenej dôležitá, ako ekonomika - sú to otázky osobných kontaktov, kontaktov občianskych spoločností a posúdenie zložitých súčasných problémov".

Ruský prezident pripomenul humanitárne projekty, nad ktorými sa teraz pracuje, napríklad projekt Rusi a Nemci - tisíc rokov dejín kultúry a umenia. O 2 roky sa má vydať spoločná rusko-nemecká učebnica dejín. Ruský prezident zdôraznil aj dôležitosť osobných priateľských vzťahov s kancelárkou Nemecka Angelou Merkelovou. Novinári pripomenuli, že nedávno hovoril prezident Medvedev o želaní Ruska vytvoriť modernizačnú alianciu so západnými partnermi, a predovšetkým s Nemeckom, Francúzskom, Talianskom i inými európskymi krajinami a USA. Ale Nemecko dal na prvé miesto. Dmitrij Medvedev vysvetlil prečo: „Naozaj máme veľmi staré partnerské vzťahy, ktoré nepokazili ani zložité stránky dejín. Vždy sme si produktívne vymieňali názory. Stáročia sme rozvíjali spoločné technológie. A teraz ešte máme aj dobré hospodárske vzťahy. Práve preto musí v aliancii pre modernizáciu obsadiť najdôstojnejšie miesto Nemecko. Vždy sme komfortne pracovali s nemeckými partnermi, aj pred 300 rokmi a aj teraz".

Ako vždy sa na rusko-nemeckých summitoch nastolila otázka o zrušení víz pre Rusov, ktorí navštevujú Schengenské štáty, ako aj pre Európanov navštevujúcich Rusko: „U nás v Rusku je všetko zrejmé a pochopiteľné: chceli by sme zrušiť vízový režim. Myslíme si, že sme na to pripravení. Chce to biznis, chcú to naši ľudia", povedal Medvedev.

Ruský prezident pripomenul, že odovzdal európskej strane návrh zmluvy o bezvízovom režime. Je jasné, že to je len návrh, vyhlásil prezident a že v Európskej únii sú ťažkosti. Naši partneri to posudzujú. Ale dúfame, že sa nám všetko podarí.

');