Ak sa chce človek produktívne vyrovnať s prudkými zmenami vo vede, technike, ekonomike, charaktere práce a naplniť svoje osobné záujmy, je potrebné celoživotné vzdelávanie. Predpokladá sa rozšírenie dištančného a virtuálneho vzdelávania.
Program KOHUV, ktorého autorom a vlastníkom je Národný Inštitút Francois Marie Voltaire, poskytuje slobodné vzdelávanie prostredníctvom verejne prístupných a autoritatívnych informácií o svetskom humanizme, určených mediálnym pracovníkom, akademickej obci, študentom, ako aj širokej verejnosti.
     Súčasťou Programu KOHUV je jeho internetový modul, e-learning (virtuálne vzdelávanie). Je to bezplatná ponuka otvoreného vzdelávania z vybraných textov renomovaných autorov prevažne humanistického myslenia s odkazom vždy na autora textu. Virtuálne vzdelávanie KOHUV sa opiera o dva základné princípy moderného vzdelávania:
   - humanizácie
   - kvality
 pričom princíp humanizácie hovorí o orientácii na osobnosť vzdelávajúceho sa, ako ľudskej individuality, s právom na vlastné rozhodovanie, vlastný rozvoj,
princíp kvality hovorí o tom, že sa má poskytnúť také vzdelanie, ktoré umožní občanom zapojiť sa efektívne do sveta práce, aktívne sa zúčastňovať na demokratickom riadení a živote spoločnosti, viesť zmysluplný a bohatý osobný život

The Cape Town Open Education Declaration
Národný Inštitút Francois Marie Voltaire je prvým a jediným signatárom zo Slovenskej republiky Deklarácie otvoreného vzdelávania z Kapského Mesta.
a) Zásady svetského humanizmu.
b) Deklarácia zásad svetských humanistov.
c) Čo znamená svetský humanizmus pre jednotlivca, medziľudské vzťahy, ľudskú spoločnosť a celý svet.

Intelektuálne korene humanistických tradícií sú v starovekom Grécku, Ríme, Číne, Indii, ale aj v Európe. Moderný svetský humanizmus sa rozvíja od konca 2. svetovej vojny a ideovo nadväzuje na osvietenstvo, ale aj na staršie obdobia, až po antické Grécko. Je to humanizmus neteistický, ktorý odmieta vieru v Boha.
Ktosi múdry už skôr povedal: "Keď sa máme baviť o niečom vážne, vyjasnime si pojmy". Tu sú. Krátke definície pojmov ako sú: pravda, dôkaz, viera, veriaci, veda, teológia, propaganda, náboženstvo, boh, morálka, atď.
Filozofický smer "osvietenstvo" formoval duchovnú atmosféru od konca 17. storočia, ale hlavne v celom 18. storočí s presiahnutím do 19. storočia. Predstavoval zložitý viacvrstvový duchovný artefakt, ktorý nadobúdal svoje špecifické podoby v rôznych krajinách. Najvýznamnejšie výsledky však boli prezentované vo Francúzsku (Ch. Montesquieu, F.M.A. Voltaire, J.J. Rousseau, D.Diderot). Ako by sme výstižne mohli charakterizovať spomenuté obdobie? Azda len ťažko by sme hľadali výstižnejšie slová ako uvádza Imanuel Kant velikán kritického idealizmu a celých dejín filozofie a podľa ktorého je osvietenstvo "vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným". Táto nesvojprávnosť - nedospelosť človeka, sa prejavuje ako neschopnosť používať svoj vlastný rozum bez cudzej pomoci. Ak by mal človek viac odvahy a rozhodnosti používať svoj rozum, bol by oveľa ďalej vo svojom civilizačnom pokroku. Kant zdôrazňuje, že oprávneným heslom osvietenstva sa stáva postulát: Maj odvahu byť múdrym! Maj odvahu používať svoj vlastný rozum (Kant, 1993,s. 381)

Anglickí, francúzski predstavitelia, ich prínos a diela
Laicismus (zesvětštění, nekonfesijnost, laicizace) je poměrně mladým konceptem. V dnešní podobě se od roku 1905 institutionalizoval ve Francii. Za hranicemi Francie se pojmu laicismus nejčastěji dokonce nerozumí, a to do té míry, že slovo, do většiny ostatních jazyků nepřeložitelné, se často používá „ve francouzské podobě“ (le laicisme, la laicité, la laicisation). Zdá se tedy být užitečným - když už nemůžeme tomuto pojmu dát konečnou definici - vyjádřit jeho kontury, vysvětlit je, zjistit jeho původ, jeho obsahy pro dnešek a pro budoucnost. Kompletná tvorba Francois Marie Voltaire v anglickom a francúzskom online vydaní

http://www.voltaire.ox.ac.uk/www_vf/ocv/OCV_published_vols_Sept10.pdf
Z anglického originálu The Idea of Compassion: The British vs. the French Enlightenment publikovaného v časopisu The Public Interest, č. 145, podzim 2001, s. 3-24, přeložil Eduard Geissler. Publikovaný text je pozměněnou versí její přednášky pronesené v květnu 2001 na půdě Britské akademie v Londýně. Napísané v Königsbergu, 30. septembra 1784. Immanuel Kant, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie. Narodil vo východopruskom Kőnigsbergu (Kráľovci), kde žil až do svojej smrti. Tu vyštudoval gymnázium aj univerzitu, na ktorej sa neskôr stal profesorom filozofie. Z univerzity odchádza ako 77-ročný (3 roky pred smrťou). Z knihy Boj o myslenie detí. Preklad R. Škoda, výber M. Beňo. 18. storočím skončilo obdobie snahy o jednotnú kresťanskú civilizáciu a začalo obdobie národných štátov. Keď si národ sám seba uvedomil, t.j. uvedomil si svoje vlastné dejiny, národného ducha, svoju odlišnosť, chcel aj právo na štátnu suverenitu a svoj vlastný štát. Úmerne k rozvíjajúcemu sa národnotvornému procesu Slovákov v rovine kultúrno-etnickej a neskôr v rovine formovania národnopolitického a sociálnoekonomického programu v demokratickom duchu sa za existujúcich spoločenských a politických podmienok začali uskutočňovať aj slovenské národné aktivity. Tak začalo transformovanie osvietenských myšlienok do slovenských národnooslobodeneckých snáh. Slovenské národné obrodenie patrí k najvýznamnejšiemu obdobiu slovenského národa. Je to proces, v ktorom vznikajú a formujú sa novodobé národy. Začína sa formovať a dvíhať slovenské národné povedomie.

Na čelo slovenského národného obrodenia sa postavili národní buditelia, ktorí prichádzali z radov inteligencie. Títo buditelia sa nemohli opierať o šľachtu, pretože šľachta bola proti obrodeniu.

Delí sa na tri významné obdobia:
1. Osvietenské obdobie - národné uvedomenie (Anton Bernolák, Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly)
2. Prebudenecké obdobie - myšlienka slovanskej vzájomnosti (Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár, Ján Hollý, Ján Chalúpka)
3. Vyvrcholenie - štúrovské obdobie (Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Janko Kráľ)
Určené pre učiteľov predškolských zariadení, základných a stredných škôl.
a) Transformácia spoločnosti a učitelia
b) Transformácia školstva
c) Postavenie učiteľov - humanistov
d) Učiteľ - humanista a žiaci
e) Hľadanie a nachádzanie východísk
 Zmeny po roku 1989. Aktivizácia cirkví. Cirkev chcela odluku od štátu ešte pred novembrom ´89. Záujem cirkví o školstvo. Zánik inštitúcií pre občanov bez náboženskej viery. A ďalšie.
Nasledujúci úryvok z knihy Odluka cirkvi od štátu je veľmi dobrým opisom Voltaira ako mysliteľa a humanistu. Autor poukazuje na význam jeho myšlienok aj pre súčasnú dobu. Potrebujeme Voltaira aj v boji proti Orwellovským názorom, potrebujeme ho, lebo jeho myšlienky provokujú. Totižto duch stredoveku, intolerancie, bigotného dogmatizmu stále straší.
Esej napísaná v r. 1930, preto z nej vanie duch doby. Má však čo povedať aj súčasníkovi. Bertrand Russell (1872-1970), významný britský filozof, logik, matematik a spisovateľ, patrí medzi najznámejších ateistov všetkých čias. Za svoje literárne dielo dostal v r. 1950 Nobelovu cenu za literatúru.
Stredovek je všeobecne chápaný ako doba úplnej netolerancie. Ako dôkazy sa uvádzajú prípady upaľovania heretikov na hranice, obrátenie pohanov mečom a násilím či nakoniec jestvovanie inkvizície, ktorá sa v 13. storočí stala inštitúciou, priamo podliehajúcou Apoštolskej stolici. V skutočnosti je problém oveľa zložitejší, ako sa obyčajne predstavuje.
Zkoumání církví a náboženství bylo dlouhá léta doménou teologie a filozofie, částečně sociologie a politologie. Ekonomie se náboženstvím zabývala buď málo, nebo vůbec. Teprve vývoj v posledních desetiletích tuto situaci mění. Ekonomická teorie je natolik univerzální, že umožňuje nahlédnout i do této netradiční oblasti. Mnoho lidí si láme hlavu nad tím, proč některým církvím utíkají věřící, ale nikdo se nesnaží zjistit, jakou diagnózu a terapii nabízí ekonomie.
Z této úvahy velikého ruského spisovatele a myslitele Lva Nikolajeviče Tolstého zveřejňujeme pouze hlavní myšlenky. Celý článek, který je překladem z anglického originálu odpovídajícího názvu byl uveřejněn v anarchistické revue "Existence 9-podzim 2000".

Právě pro tento článek byl Tolstoj v r. 1901 exkomunikován z pravoslavné církve. Je velice podnětný svými závěry. Ukazuje, že mnoho významných osobností chápalo svoji víru naprosto jinak než předepisuje církev. Pro tyto osobnosti byla víra morálním vyznáním a nikoliv přiznáváním se k církevní hierarchii a jimi hlásaným dogmatům. Z německého originálu "Die Entstehung des Staates als Vorgang der Säkularisation" (5. kapitola knihy "Recht, Staat, Freiheit. Studien zur Rechtsphilosophie, Staatstheorie und Verfassungsgeschichte", Frankfurt am Main 1991, s. 92-114) Text vyšel jako Bulletin OI 4. 170 v listopadu 2005. Přeložila Veronika Dudková.

Nuže, věda není náboženství a nespočívá na víře. Ačkoliv má mnohé z ctností náboženství, nemá žádnou z jeho neřestí. Věda je založena na ověřitelné evidenci důkazů. Náboženská víra nejenže postrádá důkazní materiál, její nezávislost na důkazech je její pýchou a radostí. Problematike zvitkov od Mŕtveho mora venujú pozornosť aj autori Ch. Knight a R. Lomas, ktorí sa pokúšajú nájsť tajný kľúč k životu Ježiša Krista.
Keď sa v roku 1947 našli zvitky od Mŕtveho mora, rímskokatolícki bádatelia, poverení vykopávkami, nepripúšťali ich akúkoľvek podobnosť s Novou zmluvou. Vybrali si cestu zdôrazňovania odlišností. Zjavne zamýšľali vytvoriť čo najväčšiu medzeru medzi existujúcimi mýtmi o Ježišovi a akýmikoľvek potenciálnymi novými dôkazmi, ktoré sa mohli objaviť v týchto nevítaných židovských dokumentoch. Očividné paralely sa však teraz už nedajú poprieť. Vo všeobecnosti možno Ježiša najlepšie zaradiť do kontextu mesiášskeho hnutia Palestíny 1. storočia. Vyznačovalo sa tým, že bolo apokalyptické a priťahovalo nižšie vrstvy Židov rôzneho presvedčenia, zjednotených v nádeji na skorú Božiu spásu. Tvrdenie kresťanskej vierouky o tom, že v Palestíne bol pred dvadsiatimi storočiami muž menom Ježiš, ktorý bol stelesnením Boha Stvoriteľa bolo už dávnymi mysliteľmi zamietnuté a nechýbali ani snahy historickými metódami sa dopátrať pravdy. Z hľadiska vedeckého výskumu sa stavia otázka: Ide o historickú osobnosť, alebo o hrdinu mýtu, akých ľudstvo už vytvorilo vo svojej fantázii nespočetné množstvo? Ak sa dnes povie vianočná legenda, potom si veľká väčšina z nás predstaví udalosti, ktoré sú opísané v Evanjeliu podľa Lukáša - tak je to nielen v našich zemepisných šírkach, ale v súčasnosti takmer na celom svete. Reč Victora Huga pri prerokúvaní návrhu školského zákona (zákona o vzdelávaní) 15. januára 1850. Z knihy: Marc Schiappa (dir.): 1905! La loi de séparation des Églises et de l'État. (1905! Zákon o odluke cirkví a štátu.), preložil Rastislav Škoda http://www.fordham.edu/halsall/mod/indexlibrorum.html


- Práva človeka v "morálne nedefinovaných dobách"
- Ohraničenie práv a slobôd počas bojov s terorizmom. Bezpečnosť osôb. Porušovanie práv človeka súdnymi a právo chrániacimi inštitúciami
- Porušovanie politických práv a demokratických slobôd. Porušenia sociálnych a ekonomických práv.
- Rasová diskriminácia. Porušenia práv žien a detí
- Porušenia práv človeka, páchané USA v iných štátoch.
Demokracia - slovo dnes často používané predovšetkým medzi politikmi. Poznajú však jeho prvotný a pravý význam? Demokraciu dali svetu starí Gréci. Grécko bolo prvou krajinou, kde sa občania mohli zúčastňovať na správe verejných vecí. Grécka antická civilizácia sa svojím umením, filozofiou a vedou stala spolu s kresťanstvom základom, na ktorom stavala dnešná západoeurópska kultúra. Zásady svetského humanizmu

Krátka charakteristika:
Svetský humanizmus je neteistický, nereligiózny etický svetonázor, ktorého základným princípom je ľudská bytosť, ktorá má právo a zodpovednosť dávať zmysel vlastnému životu. Zastáva názor budovať humánnu spoločnosť na etických princípoch. Spoločnosti založenej na ľudských a iných naturálnych hodnotách, s triezvym uvažovaním a slobodným bádaním, prostredníctvom ľudských schopností. Neakceptuje žiadny nadprirodzený pohľad na realitu.

Stanovisko NIFMV k pojmu humanizmus:
NIFMV považuje humanizmus za absolútne svetský a nereligiózny, preto nemôže byť považovaný za náboženstvo.
NIFMV podporuje poskytovanie občianskych obradov a služieb, tradične poskytovaných náboženskými inštitúciami, avšak táto skutočnosť žiadnym spôsobom nepotvrdzuje, že humanizmus je náboženstvo.
NIFMV definuje humanizmus ako neodmysliteľne svetský, nereligiózny, neteistický a nenadprirodzený.
NIFMV považuje svetský humanizmus za racionálnu filozofiu, opierajúcu sa o vedu, inšpirovanú umením a motivovanú solidaritou.

Deklarácia zásad svetských humanistov:
1.humanizmus sa zameriava na úplný rozvoj každej ľudskej bytosti,
2.humanisti zastávajú najrozsiahlejšie využitie demokratických zásad vo všetkých medziľudských vzťahoch,
3.humanisti hlásajú využívanie vedeckej metódy na rozpoznanie faktu a fikcie a napomáhať priaznivému a kreatívnemu využitiu vedy a technológie,
4.humanizmus hlása dôstojnosť každej osoby, právo maximálnej možnej slobody tak, aby neobmedzoval práva iných,
5.humanisti hlásajú ľudskú nezávislosť, potrebu vzájomného rešpektu a spriaznenosť všetkých ľudí,
6.humanisti volajú po nepretržitom zlepšovaní spoločnosti, tak, že nikomu nemôžu byť upierané jeho základné životné potreby a podmienky tak, aby každá osoba mala príležitosti rozvíjať svoj plný potenciál,
7.humanisti podporujú rozvoj a rozširovanie ľudských slobôd tak, ako je to vyjadrené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatých Valným zhromaždením OSN a ďalšími jej doplnkami,
8.humanisti obhajujú mierové riešenie konfliktov medzi jednotlivcami a národmi,
9.humanistická etika podporuje rozvoj pozitívneho potenciálu ľudskej povahy a schvaľuje prepojenie zmyslu zodpovednosti k samému sebe a ostatným osobám,
10.základný princíp humanizmu je odmietanie vier založených na nedostatku overiteľných dôkazov, tiež viery založenej výhradne na dogme, zjaveniach, mysticizme, alebo na tých, ktoré sa odvolávajú na nadprirodzenosť,
11.humanisti sa zameriavajú na to, že riešenie individuálnych a sociálnych problémov môže byť uskutočnené konaním človeka, inteligenciou, kritickým zmýšľaním v spojení s porovnávaním a empatiou ku všetkým živým bytostiam,
12.humanisti hlásajú to, že ľudské bytosti sú plne súčasťou prírody a prežitie je založené na zdravej planéte, ktorú vytvárame my a všetky ostatné formy života prostredím, ktoré podporuje život.
13.z pohľadu na svet a človeka v ňom humanisti považujú za potrebné humanizovať spoločnosť pred expanziou klerikalizmu, prejavom netolerancie a zaostalosti a dosiahnuť odluku cirkvi od štátu.
14.humanisti považujú svoju participáciu v procese spravovania spoločnosti za demokratickú samozrejmosť.

Svetský humanizmus znamená:

Pre jednotlivca:
to, že musíme akceptovať zodpovednosť za vlastné životy, mali by sme uznávať pozitívne ideály, mali by sme žiť život, ktorý plnohodnotne rešpektuje spolunažívanie s ostatnými. Humanista neuznáva existenciu "druhého sveta", preto chce žiť dôstojne, zodpovedne s optimizmom tu a teraz.

Pre medziľudské vzťahy:
to, že potrebujeme ostatných musíme sa starať o ostatných, k ostatným sa správať tak, ako chceme, aby sa ostatní správali k nám, to znamená, že rešpekt, súcit a praktická pomoc sú základné hodnoty.

Pre ľudskú spoločnosť:
to, že komunity a spoločnosti potrebujú vyznávať pozitívne ideály. To, že všetky štáty majú prezentovať otvorené spoločnosti, v ktorých sú akceptované rozdiely v názoroch a životných štýloch. To, že štátne inštitúcie nepodporujú žiadnu záujmovú skupinu. To, že spoločnosti zaistia univerzálne ľudské práva a pomôžu ľuďom mať úplne rovnakú zodpovednosť na všetkých úrovniach v rámci komunity.

Pre celý svet:
to, že budúcnosť ľudstva a prírody máme my plne v našich rukách, to, že jednotlivci a národy musia byť viac zodpovedné a kooperatívne k veciam, ktoré prinášajú hodnoty súčasnej a budúcim generáciám. To, že musíme zabezpečiť každému bezpečnosť a poukázať na zmysel kontrolovaného rastu populácie. To, že musíme zabezpečiť ekonomický a sociálny rast, rešpektuje hodnotu a nezávislosť všetkých foriem života.

DEFINÍCIA je akékoľvek vymedzenie objektu (či činnosti) tak, aby sme o ňom mohli hovoriť. Je dobré, ak definícia vystihuje čo najviac vlastností definovaného (veľmi to pomôže napríklad pri rozhodovaní, či definovaný objekt vôbec jestvuje). Niektoré veci a javy sú však dosť chudobné na vlastnosti. Najjednoduchšia je definícia ostenzívna, pri ktorej na vec (alebo jej obraz, fotografiu) jednoducho ukážeme: "takto vyzerajú králiky". Iný poučný príklad takého typu definície predstavujú niektoré zložitejšie činnosti: skúste slovne popísať hoci len viazanie kravaty, či šnurovanie topánok - uvidíte, že je to takmer nemožné a že jednoduchšie je túto činnosť demonštrovať. Veci, na ktoré nemožno ukázať, ktoré nemožno predviesť, sa musia popísať tak, aby sa nedali zameniť s inými - definícia musí vylučovať nejednoznačnosť. Najhodnotnejšia je definícia teoretická, ktorá niečo vysvetľuje: "teplota je priemerná kinetická energia molekúl látky". Obvykle sa definíciou odvolávame na iný pojem: v predchádzajúcom príklade predpokladáme, že adresát vie, čo je kinetická energia. Ak by to nevedel, museli by sme mu vysvetliť aj túto fyzikálnu veličinu. Podobne sa v zoológii definujú živočíšne druhy hierarchicky: myš je presne popísaný hlodavec, hlodavec je presne popísaný cicavec, atď. Je jasné, že takto nemôžeme pokračovať do nekonečna. Jestvujú pojmy, ktoré sa už takto ďalej nedajú definovať. Ak ide o pojmy veľmi dôležité (vo filozofii sú také všetky pojmy), nazývame ich kategóriami: hmota, bytie, entita.

Treba si však uvedomiť, že používame aj pojmy, ktoré nemá ani len zmysel definovať. Občas ma žiadajú, aby som definoval priestor, čas, hmotu, energiu, myšlienku, vedomie, život. Také výzvy považujem za trucovitú reakciu na neschopnosť teistov popísať obsah ich ústredného pojmu "boh". Povedať - ako to robili marxisti - že hmota je objektívna realita, jestvujúca nezávisle na vedomí človeka, znamená nepovedať nič. Hmota je kategória, pomocou ktorej definujeme všetko ostatné, preto ju nemožno už pomocou ničoho iného popísať. Nedefinovať hmotu však neznamená nič o nej nevedieť. Žiaden fyzik necíti potrebu hmotu definovať, napriek tomu je fyzika prírodná veda, ktorá vie o vlastnostiach hmoty povedať najviac (povedal by som, že hmota je definovaná práve tým, čo o nej hovorí fyzika). Jej prístup k svetu však nestojí na slovnom fetišizme, ale je "operacionalistický": fyzikálne veličiny sa v konečnom dôsledku nedefinujú verbálnym popisom, ale popisom operácií, ktorými sa dajú merať.

Na hmotu v jej všakových formách narážame na každom kroku, z hmoty doslova pozostávame, bez nej by sme nejestvovali ani pár minút (skúste sa päť minút zaobísť bez kyslíka). O bohu to isté môže tvrdiť už len náboženský fanatik: boh sa pred nami totiž veľmi úspešne schováva. Preto porovnávať "zrejmosť" boha so zrejmosťou hmoty je nehanebné a považovať požiadavku definovať hmotu za rovnocennú požiadavke definovať boha svedčí o nedostatku súdnosti.

Podať dobrú definíciu nie je vždy ľahké. Preto sa stretávame s definíciami rôznej kvality. Dobrá definícia je mnohokrát prvým krokom k riešeniu problému. Príkladom veľmi nevhodnej definície je vymedzenie boha v kréde: "Otec všemohúci, stvoriteľ neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného" (KKC, za § 184). Otcom sa tu zaiste nemyslí otec v bežnom ľudskom (biologickom) význame, takže chápanie otca uvedeného v kréde treba ešte len vysvetliť. Všemocnosť je vlastnosť veľmi neurčitá: akoby autor definície nevedel, čo boh môže a preto pre istotu povedal, že môže všetko - ale on všetko nemôže: iste nemôže spáchať samovraždu (čo by potom bolo so svetom, ktorý neustále riadi?). Stvoriteľ je označenie bytosti skutkom, ktorý vykonala, ale tak sa bytosť definovať nedá: všemocný boh svet mohol, ale nemusel stvoriť, takže to, že ho stvoril, o ňom nič podstatné nehovorí. Izolované skutky do definície nepatria. Vymedzenie sveta (ne)viditeľného je definované našimi zmyslami; to, že je pre nás svet (ne)viditeľný nie je bohvieaká vlastnosť tohoto sveta - skôr to hovorí čosi o nás.

PRAVDA je zhoda akéhokoľvek tvrdenia so skutočnosťou, alebo (hlavne v prípade matematiky) s inými tvrdeniami týkajúcimi sa tých istých vecí. Pravdivosť tvrdenia o jave znamená, že toto tvrdenie vyjadruje do značnej miery skutočné vlastnosti tohoto javu. Najsilnejším argumentom v prospech pravdivosti teórie je jej schopnosť veľmi presne predpovedať javy, ktoré sa v budúcnosti stanú. Prakticky každé pravdivé tvrdenie hovorí aj o budúcnosti.

DôKAZ je súbor myšlienkových a prípadne aj experimentálnych úkonov, ktorými sa potvrdzuje, že nejaké tvrdenie je za daných podmienok poznania najbližšie k pravde. Jedno a to isté tvrdenie sa spravidla dá dokázať viacerými nezávislými dôkazmi - čím viac takých dôkazov máme pre nejaké tvrdenie, tým sa toto tvrdenie považuje za vierohodnejšie. Tvrdenia vedy väčšinou nie sú absolútne isté a preto také nie sú ani ich dôkazy. Jestvujú však aj dôkazy absolútne isté (vtedy stačí na potvrdenie pravdy jediný dôkaz), ale tie sú možné len v logike a v matematike (matematika experimenty zásadne nepoužíva, jej dôkazy využívajú len logické úvahy). Dôkazy vedci predkladajú na verejnú diskusiu každému, kto má o ne záujem a chybné dôkazy sa verejne zavrhujú.

VIERA je pozitívny postoj adresáta tvrdenia k autorovi, pri ktorom adresát považuje informáciu autora za pravdivú, opierajúc sa o akékoľvek dôvody. Alebo stručne: veriť, znamená považovať za pravdivé. Ak sú dôvody pre vieru rovnako dobre overiteľné každým, kto má o ne vážny záujem, je viera založená na dôkaze. Ak sa viera (v netriviálne fakty) o dôkazy neopiera, nazývame ju bezdôvodnou, alebo slepou. Keďže analýza dôkazov si vyžaduje isté intelektuálne vypätie, ktoré väčšina ľudí vníma ako nepríjemné, stretávame sa podstatne častejšie s vierou bezdôvodnou, než s vierou založenou na solídnych argumentoch. V kresťanstve sa viera bez akýchkoľvek dôkazov považuje dokonca za cnosť, či prednosť (viď príklad neveriaceho Tomáša). Takýto postoj je pre skeptika úplne nepochopiteĺný už len preto, že bez dôvodu možno veriť čomukoľvek, napríklad súčasne tvrdeniu aj jeho negácii, čo predstavuje najhrubšiu možnú logickú chybu.

Slovom "VERIACI" sa označuje človek, ktorý niečomu verí - v užšom zmysle človek, ktorý verí, že súbor tvrdení niektorého náboženského systému je pravdivý (pre taký prípad presadzujem vhodnejší pojem "teista"). Pojem "veriaci" však nemá dobre definovaný význam. Predovšetkým nejestvuje objektívne kritérium, ktorým by sa dalo zistiť, či taká deklarácia človeka o ňom samom je pravdivá, alebo nie. Ako si možno napr. overiť, či konkrétny katolík verí, že Mária bola vždy panna? Overiť si možno nanajvýš to, že to ten človek hovorí a že prípadne vykonáva špecifické úkony (litánie, adorácie), ktoré by bez takej viery nemali zmysel, čo však nie je dôkaz. Naproti tomu, ak človek o sebe tvrdí, že je plavec, huslista, že vie hovoriť anglicky, ľahko nás o tom presvedčí. Ako však možno veriť mamonárovi, ktorého celý život je vyplnený honbou po majetku, že si berie k srdcu Kristovo varovanie "Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského"? (Mt 19:24, Mk 10:25, Lk 18:25). Ako možno veriť vrahovi, že je veriacim kresťanom, keď povinnosťou kresťana je milovať aj svojho nepriateľa? Len preto, že sa po vražde "kajal" zo svojho zločinu? Pojmu "veriaci" treba v najlepšom prípade priznať nezvyčajnú "pružnosť".

Veda predstavuje systematickú ľudskú činnosť, zameranú na pochopenie akýchkoľvek pozorovateľných javov. Keďže v novoveku sa ľudské poznatky značne rozmnožili, vytvorili sa oddelené vedné disciplíny, z ktorých každá sa zaoberá len určitou časťou sveta, určitou skupinou javov. Hlavným cieľom každej vednej disciplíny je poznávanie pravdy o jej špecifickom predmete záujmu. Ideálom každej vedy je vysvetliť čo možno najviac javov, čo možno najmenším počtom predpokladov. Veda nemá žiadny iný program než zisťovanie čo najhlbšej pravdy. V tomto zmysle má veda v mojom chápaní značne užší obsah než v bežnom jazyku a zodpovedá zhruba tomu, čo sa niekedy označuje za "čistú", teda neaplikovanú vedu. Takto chápaná veda nemá žiaden vopred formulovaný cieľ, jej zmyslom nie je pomáhať ľuďom, ani zlepšovať ich životné podmienky - to už je úlohou aplikovaných odborných disciplín, ako sú technika, či medicína. Cieľom vedy rozhodne nie je utešovať ľudí, ani chlácholiť ich ilúziami. Vedci sa pri svojej práci obvykle správajú v súlade s bežnými mravnými normami, ale cieľom vedy nie je podporovať morálku ani žiadnu ideológiu.

Každá vedná disciplína má svoje špecifické metódy, ale v podstate sú metódy prírodných vied rovnaké: všetko začína pozorovaním, za ktorým nasledujú experimenty. Po získaní dostatočného množstva poznatkov sa navrhujú hypotézy, ktoré objasňujú javy zistené pozorovaním a experimentami. Ak sú hypotézy schopné vysvetliť aj javy, ktoré sa pôvodne nepozorovali, považujú sa za predbežne potvrdené teórie. Pravdivosť predpovedí teórií sa opäť potvrdzuje pozorovaním a experimentami. Žiadna teória si však nerobí nárok na večnú platnosť, všetky teórie sa považujú za dočasné, vyvrátiteľné, doplniteľné. Nová teória, ktorú vedci prijmú, musí však spĺňať jedno veľmi prísne kritérium: musí vysvetliť všetky javy vysvetliteľné predchádzajúcou teóriou oveľa lepšie, vysvetliť ich pomocou menšieho počtu predpokladov, a/alebo vysvetliť navyše aj nové javy, ktoré predchádzajúca teória vysvetliť nevedela. Takáto požiadavka zaručuje, že veda sa v svojom vývoji stále viac približuje k pochopeniu toho, aký svet naozaj je, aj keď nikto sa netrápi otázkou, či vôbec jestvuje akási konečná pravda. Veda je spokojná aj s pravdou dočasnou, relatívnou, zatiaľ najlepšou. Takej pravde sa dáva prednosť pred lžou, výmyslom a neodôvodnenou vierou.

FILOZÓFIA sa pokúša zistiť pravdu o všeobecných zákonitostiach sveta a ľudskej mysle čisto špekulatívnymi prostriedkami, bez použitia vedeckých metód. Preto sa občas nazýva "kabinetnou vedou". Treba však jasne povedať, že filozofia vedou nie je, pretože jej chýba snaha formulovať hypotézy predpovedajúce konkrétne fakty a overovať tieto predpovede pozorovaním - nehovoriac už o overovaní pokusmi. V antike bol názov "filozofia" synonymom akéhokoľvek poznania. Dnes sa však filozofia zaoberá už iba takými problémami, ktoré exaktné vedy nezaujímajú buď preto, že ich považujú za bezobsažné (takými sú otázky o zmysle a cieli Vesmíru, či o poslaní človeka v ňom), alebo preto, lebo ešte niet dostatok konkrétnych poznatkov, ktoré by vede umožnili formulovať o týchto problémoch akékoľvek overiteľné tvrdenia (také sú v súčasnosti napríklad problémy podstaty ľudského, či zvieracieho vedomia).

Brutálne by som súčasný stav filozofie mohol charakterizovať tak, že filozofia predstavuje smetisko intelektuálnych snažení ľudského ducha. Na tomto smetisku nájdete všetko, čo neobstálo v prísnej skúške vedeckej metódy. Otázka podstaty života mohla byť predmetom filozofie (tento smer sa nazýval vitalizmus, a Henri Bergson, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, v ňom vo všetkých pádoch skloňoval ním vytvorený pojem élan vital) dovtedy, pokiaľ sa neobjavila biochémia, ktorá vie dnes do najmenších detailov vysvetliť celý metabolizmus. Teraz už nám vitalizmus nemá o živote čo povedať a preto na otázku o podstate života nie je už filozofia potrebná. Na druhej strane však uznávam, že filozofia mysle (zaoberajúca sa podstatou vedomia) predstavuje nutnú prípravnú etapu pre prvé vedecké pokusy o riešenie tohoto posledného zo závažných vedeckých problémov. Avšak v ten deň, keď urobí veda prvé kroky smerom k riešeniu tohoto naozaj náročného problému, bude možné filozofii zahrať smútočný pochod a vyprevadiť ju definitívne mimo sféru (serióznych) ľudských záujmov - tak ako to s ňou urobili v minulosti postupne fyzika, chémia, či biológia.

TEOLÓGIA je pokus vytvoriť zdanie usporiadaného systému poznatkov (o bohu) tam, kde žiadnych poznatkov niet. Náboženské dogmy totiž nie sú ani len poznatkami, lebo nie sú produktom ľudského snaženia o poznanie (ich žriedlom je tzv. Zjavenie). Teológiu by sme mohli chápať ako vedu len za jedinej podmienky: keby sme pripustili, že je to veda prázdna, ako hovorí Richard Dawkins.

IDEOLÓGIA je súbor deklarácií o princípoch fungovania spoločnosti, z ktorých by malo vyplývať čo sa má a čo sa nemá robiť, s cieľom ovplyvniť správanie ľudí. Keďže také deklarácie vyjadrujú čiesi želania, nemôžu byť spravidla pravdivé ani nepravdivé. Pretože by sa však ľudia obvykle bez dôvodu želaniami druhých neriadili, používajú sa na dosiahnutie želaného správania prostriedky v podstate dvojakého druhu. Prvý druh predstavuje ovplyvňovanie pôsobením na emócie (začínajúce obvykle už v detstve), ktoré má formu drezúry, indoktrinácie, strašenia, lákania reálnymi a imaginárnymi výhodami. Druhým druhom je zdôvodňovanie racionálnymi alebo iracionálnymi dôvodmi. Medzi posledné patrí tradícia ("už stáročia sa ľudia tak správajú"), tvrdenie, že požadované správanie je morálne a opačné amorálne, vyhlasovanie, že také správanie si vyžaduje veľmi významná osoba (súdruh Stalin, pán Boh). Príkladmi ideológií sú morálka, komunizmus, nacizmus, náboženstvá všetkých vyznaní. Niekedy sa za ideológiu pokrytecky označuje iba "teória", ktorá ju zdôvodňuje (marxistické "učenie" o triednom boji, nacistická "teória" o menejcennosti niektorých rás).

PROPAGANDA je metóda šírenia ideológie, používajúca ľubovoľné prostriedky (dnes môžeme povedať, že sú totožné s prostriedkami komerčnej reklamy). Propaganda môže, ale nemusí využívať lož, ale často robí jednoznačné prehlásenia o nejednoznačných veciach. Veľmi bežne propaganda len zamlčuje pravdu, alebo pripúšťa len jeden názor a vyhlasuje ho za dokázaný aj vtedy, keď dokázaný nie je a keď je rovnocenných názorov viacero. Veľmi dobrá (a teda účinná) propaganda nepotrebuje klamať, taká propaganda je vlastne pravdivá, ibaže zamlčuje určité fakty, ktoré sa jej nehodia. Príklad účinnej propagandy predstavuje skazonosné pôsobenie J. Goebbelsa (1897-1945) v "tretej ríši" - ale aj evanjelizačná činnosť Pavla z Tarzu v Stredozemí.



DEMAGÓGIA je forma propagandy, ktorú možno charakterizovať ako predstierané zdôvodňovanie ideológie argumentami, s cieľom získať pre ideológiu čo najviac prívržencov. Demagógia je aj synonymom hrubej propagandy, neštítiacej sa ani veľkého množstva lží. Pri demagogickej argumentácii sa používajú prevažne zdanlivo racionálne, zdanlivo logické argumenty. Na šírenie svojich názorov demagógovia veľmi často zneužívajú neochotu väčšiny ľudí myslieť, čo im potom umožňuje dopúšťať sa aj hrubých prehreškov voči logike. Inštruktívne príklady demagógie predstavujú prejavy politikov, ktoré často obsahujú zámerné lži (ako poučný príklad môže poslúžiť Hitlerov Mein Kampf), či úvahy niektorých učených teológov (vzorovým príkladom je Summa Theologica sv. Tomáša Akvinského).

NÁBOŽENSTVO je ideológia opierajúca sa o nedokázanú vieru v existenciu akejsi vyššej moci, ktorá údajne riadi chod celého sveta a životy ľudí, ba je dokonca ich zdrojom (a jediným "zmyslom"). Implantácia náboženstva do ľudského vedomia začína indoktrináciou v detstve, kresťanstvo pokračuje strašením všadeprítomným a všetko vidiacim bohom ("Jožko maškrtí, Pán Boh ho vidí!" - stálo v katechizme z môjho detstva), ktorý hriechy vraj tresce a dobré skutky odmeňuje. Pokrytecky sa potreba náboženstva zdôvodňuje deklaráciou, že viera v dané náboženstvo podporuje morálku a je pre jednotlivca prospešná. Zdôvodňovanie náboženskej viery predstavuje príklad demagógie, pretože sa opiera o pochybné argumenty a nedokázané tvrdenia, často až lži (kam patria všetky správy o zázrakoch). Pôvod svojich deklarácií odvodzujú náboženstvá od rôznych neviditeľných síl a bytostí, z ktorých niektoré sa bežne nazývajú bohmi a človeka v každom smere údajne presahujú. Dôkazy pre žiadne tvrdenia viery - dogmy - sa však tvrdošijne neposkytujú. Tvrdenia náboženstiev sa predovšetkým nedokazujú vedeckými metódami (lebo tak by sa ani podľa veriacich dokázať nedali), ale "dosvedčujú" sa subjektívnymi (a teda neoveriteľnými) mystickými mimozmyslovými zážitkami, zázrakmi popierajúcimi prírodné zákony, starými textami napísanými za neznámych okolností neznámymi autormi a ústnym podaním, nazývaným tradíciou.

ZLOČINNÁ JE TAKÁ IDEOLÓGIA, ktorej zásady, či princípy priamo vedú k páchaniu zločinov. V takom zmysle bol zločinnou ideológiou nacizmus, lebo už v svojich základných zásadách vyhlasoval potrebu likvidovať celé rasy a národy (marxizmus nemal v programe vyvražďovanie, iba akýsi hmlistý triedny boj). Rovnako zločinná bola aj ideológia tých vrstiev Starého zákona, ktoré vyzývali k nemilosrdnému vyvražďovaniu pôvodného obyvateľstva Palestíny. Ale aj ideológia, ktorá nie je zločinná, sa dá zneužiť na páchanie zločinov. Úplne rovnocenné príklady predstavujú kresťanstvo a komunizmus. Ak sa teda komunizmus považuje len preto za zločinnú ideológiu, že sa v jeho mene vraždilo, je zločinnou ideológiou aj kresťanstvo: v mene komunistickej ideológie sa vraždilo len pár desaťročí, v mene kresťanstva besnela svätá inkvizícia až celé stáročia. Treba si preto vybrať, či chcete označovať komunistickú ideológiu za zločinnú, alebo nie. To isté bude totiž potom platiť aj o kresťanstve. Dávať kresťanstvo do protikladu s komunizmom je hrubá demagógia. Z hľadiska zločinnosti niet medzi komunizmom a kresťanstvom rozdiel - skôr z tohoto porovnávania vychádza lepšie komunizmus.

BOH označuje vo väčšine náboženstiev akúsi bližšie nedefinovanú bytosť podobnú človeku, ktorá má len superlatívne vlastnosti a ktorá je pôvodcom sveta a ľudí, ako aj všetkého dobrého na svete. Pojem boha náboženstvá nedefinujú, jeho existenciu nedokazujú. Boh vystupuje iba v náboženských príbehoch heroického charakteru, ktorých nápadným znakom je to, že s približovaním sa k súčasnosti božia aktivita výrazne klesá. Boh je údajne stelesnením, či kvintesenciou dobra. Lenže ľudia - na veľkú nevôľu demagógov a ideológov - nie sú ešte celkom slepí a nestratili úplne súdnosť, takže vidia vo svete aj veľmi veľa zla. Preto je každé náboženstvo nútené pripustiť, že okrem boha má nad svetom moc aj akýsi diabol, ktorý je potom pôvodcom všetkého zlého. Keďže sa však zdá, že zla je na svete viac ako dobra, vo všetkých náboženstvách vedie princíp dobra s princípom zla (boh s diablom) pomerne vyrovnaný boj a následky nesie človek, ktorého na svoju stranu lákajú oba princípy. Náboženskí ideológovia sú potom ľudia, ktorí vraj úplne nezištne ponúkajú nešťastným obetiam tohoto boja pomocnú ruku, za predpokladu, že sa budú riadiť ich príkazmi, či len radami. Za poslušnosť sa sľúbi nikým doposiaľ neoverený blažený posmrtný život, prípadne totálny únik z kolobehu životov.

MORÁLKA je ideológia, ktorej objektívnym cieľom má byť dosiahnutie čo najväčšej slobody pre čo najväčší počet ľudí (chápaných ako členov spoločnosti). Morálka sa od pradávna opiera o princípy, oznámené vraj bohmi (morálka náboženská). Od doby osvietenstva sa uplatňuje morálka sekulárna - racionalistická, považujúca morálne zásady za produkt rozumových úvah. Východiskom takej morálky je predstava, že každý jednotlivec má právo snažiť sa o vlastné blaho (princíp osobnej slobody), ale že pri tomto svojom konaní nesmie obmedzovať druhých pri ich snažení o rovnaký cieľ (princíp tolerancie). Náboženská morálka obykle uznáva princíp tolerancie, ale nie princíp osobnej slobody, pretože slobodu človeka obmedzuje navyše aj zákazmi bohov, ktoré nemajú žiadne racionálne zdôvodnenie (ich porušenia sa nazývajú "hriechmi"), medzi ktoré patria aj konania, ktoré nijak neobmedzujú iných ľudí: neúčasť na náboženských obradoch, antikoncepcia, jedenie mäsa v piatok, práca v sobotu či v nedeľu, pohlavný styk počas menštruácie, sledovanie pornografie. Prečo by však malo byť z hľadiska spoločnosti nemorálne čokoľvek, čo nikoho (iného) nijak nepoškodzuje?

V súvislosti s morálkou sa treba jednoznačne rozhodnúť, ako ju budeme chápať: či ako vzťah človeka k človeku, alebo vzťah človeka k bohu. Je jasné, že ak máme morálku považovať za univerzálnu, nemôže to byť vzťah človeka ku (konkrétnemu) bohu, lebo také chápanie nemôže akceptovať vyznávač inej viery, ani ateista. Na druhej strane niet dôvodu, prečo by vzťah človeka k človeku nemohli prijať za kritérium morálky aj veriaci akéhokoľvek vierovyznania. Veď boh v každom náboženstve hádam len požaduje dobroprajné správanie k iným ľuďom (aspoň k niektorým: židovský k Židom, a podobne).

Univerzálna morálka musí byť teda definovaná vzťahmi človeka k človeku a preto v nej nemožno apelovať na vzťah človeka k bohu. Na druhej strane takou morálkou potom treba posudzovať aj to, čo veriaci označujú za božie skutky: aj tieto sa už z definície môžu posudzovať len ľudskými merítkami. Z toho hneď plynie často obchádzané poučenie: neveriacim nemožno vyčítať amorálnosť, odvodzovanú len a výlučne zo vzťahu k bohu. Ateistovi nemožno vyčítať tak obľúbenú "pýchu", ktorá spočíva v tom, že nechce "uznať" nad sebou boha (zvlášť keď mu jeho existenciu teista nevie dokázať). Uznanie boha nie je otázka morálky, ale svetonázoru, je to otázka výsledku poznania: ateista neverí, že nad ním "ktosi" mocný jestvuje, nemožno preto od neho očakávať, že sa pred tým "niekym" bude s bázňou koriť.

Druhé poučenie je tiež evidentné: ateistovi nemožno zazlievať kritiku amorálnych (božích) skutkov, alebo návodov na ne, popísaných v Biblii (najmä v Starom zákone), čo sa robieva s poukazom na to, že my nevieme, aké dôvody mal boh na také konanie. Božia morálka (ak by boh jestvoval) musí byť vyššia než ľudská, musí ľudskú presahovať a preto by sa boh mal správať ušľachtilejšie než človek, nech už mal na svoje správanie akékoľvek dôvody. Ateista však interpretuje zločiny spáchané bohom, alebo na Boží podnet, popísané v Biblii ako zločiny ľudské, ktoré sa v tomto texte posväcujú súhlasom údajného boha a preto je preň Biblia amorálne ľudské dielo, ktoré schvaľuje zločiny a nabáda na ich páchanie. Z tohoto hľadiska je pozoruhodné, že sa v Starom zákone po prvý raz schvaľuje holokaust a je to potom dielo horšej kvality než Hitlerov Mein Kampf, kde sa o holokauste explicitne nehovorí. Pozn.: Slovo holokaust je grécko-latinský preklad označenia spaľovanej obety prinášanej Židmi Hospodinovi (holocaustum), popísanej na stovkách miest Pentateuchu, po prvý raz v Gn 22:1 (obetovanie Izáka).

EUTANÁZIA je úmyselné ukončenie takého života, ktorý je spojený s veľkým utrpením a má veľmi ohraničenú perspektívu; a navyše len keď sa koná na výslovné a jednoznačné želanie postihnutého, alebo - v prípade osôb neschopných takého vyjadrenia - jeho rodičov, alebo blízkych. Môže sa uskutočniť iba po splnení prísnych požiadaviek stanovených zákonom tak, aby sa vylúčila možnosť zabiť človeka, ktorý si smrť neželá. Nepredĺžovanie života umelými zásahmi (napríklad tzv. "odpojenie od prístrojov") nepovažujú za eutanáziu ani jej odporcovia a nemajú proti nemu námietky.

SUBJEKTÍVNE je všetko to, čo môže vnímať (svojimi zmyslami) len jediný človek. Keď ma bolí zub, cítim túto bolesť iba ja. Vedľa mňa sediaci pacient v ordinácii dentistu môže tiež cítiť bolesť, ale cíti svoj, nie môj zub, cíti svoju, nie moju bolesť. Jedinú výnimku by mohli predstavovať siamske dvojčatá, ktoré by mali napríklad spoločnú nohu: jedna noha by mohla v tomto vzácnom prípade bolieť dva subjekty. Nie je však možné, aby dvoch ľudí žijúcich od seba tisíce kilometrov bolel zub, ktorý má v svojich ústach len jeden z nich.

Stručne povedané, subjektívne sú naše vnemy, emócie, predstavy, sny, želania, myšlienky, názory. Dobrým príkladom subjektívnosti vnemov sú tzv. qualia, čím filozofi označujú subjektívny aspekt takých homogénnych a dlhodobo vnímateľných vlastností, akými sú farby: možno ja vidím zelenú tak, ako niekto iný vidí červenú. Povedané slovami môjho obľúbeného skeptického filozofa Thomasa Nagela, nevieme "aké je byť netopierom". Ja však idem ešte ďalej: neviem aké je byť bohom, Matterhornom, stromom, mravcom, šimpanzom, rodiacou ženou, ba ani mojim jednovaječným bratom. Nejakú predstavu si o tom vytvoriť môžem, ale nijak si nemôžem overiť, do akej miery je verná. Subjektívne prežívanie nie je možné priamo a dokonale odovzdať nikomu inému.

OBJEKTÍVNE je to, čo pôsobí na zmysly akýchkoľvek (najmenej však dvoch) subjektov takým spôsobom, že (subjektívne) vnímanie tohoto pôsobenia nemôžu subjekty potlačiť výlučne vôľou. V tejto definícii vystupujú dve entity: vnem a jeho príčina, a definícia hovorí o tom, akú vlastnosť má objektívna príčina vnemu.

Pohľadom do 100 W žiarovky zo vzdialenosti jedného metra nemôže nevidieť svetlo ani jediný z piatich ľudí, aj keby sa akokoľvek snažil (ak nie je slepý). Zatvorenie očí je zakázané požiadavkou, že vnem svetla má povolené prekaziť výlučne vôľou. Príčina zrakového vnemu by teda mohla objektívne jestvovať a nie je dôležité, či ju nazvem svetlom, alebo žiarovkou.

Bez požiadavky vnímania viacerými subjektami (ľuďmi, či inými tvormi, schopnými vzájomnej komunikácie) by však bolo možné za objektívne považovať aj fantómové bolesti, obsahy halucinácií navodených drogami a pod. Preto nutnú podmienku nepotlačiteľnosti vnemu vôľou treba doplniť ešte postačujúcou požiadavkou zhodnosti vnemov najmenej u dvoch pozorovateľov. Môže sa samozrejme stať aj to, že celá skupina ľudí si vsugeruje, že napríklad vidí ten istý objekt. Preto na overenie toho, či je čosi objektívne, treba nechať množinu pozorovateľov otvorenú, treba požadovať, aby si objektívnosť príčiny vnemu mohol overiť ktokoľvek, kto má o to záujem. Táto podmienka nie je splnená napríklad vtedy, keď sa tvrdí, že určitých vnemov sú schopní len ľudia so špeciálnymi a zriedkavými predpokladmi, že akési mystické mimozmyslové zážitky sú prístupné len ľuďom s hlbokou náboženskou vierou, či vyvolencom božím. Táto podmienka nie je splnená v prípade pozorovaní UFO, obludy z Loch Ness, snežného človeka, lebo okruh ľudí, ktorí údajne tieto objekty pozorovali, je ohraničený.

Aby sa definícia objektívnosti neobmedzovala len na nezaujímavé triviálne prípady objektívnej existencie viditeľných, počuteľných, hmatateľných objektov, treba ju ešte mierne rozšíriť. Objektívne ďalej jestvuje všetko, čo má prejavy, ktoré možno považovať za objektívne podľa predchádzajúcej definície. Takto chápané objektívne entity pôsobia na naše zmysly sprostredkovane. Napríklad gravitačné pole jestvuje objektívne preto, lebo pád telies je objektívne pozorovateľný a jestvuje teória, ktorá ten pád vysvetľuje pôsobením poľa. Gravitačné pole nepôsobí na naše zmysly priamo, ale nepriamo tým, že na náš zrak pôsobia trajektórie telies, ktoré možno pomocou exaktnej teórie vysvetliť ako výsledok pôsobenia tohoto poľa. Samozrejme, že teória, ktorá spája to, čo priamo nie je pozorovateľné (gravitačné pole), s pozorovateľnými prejavmi, musí spĺňať isté požiadavky (najdôležitejšie sú jednoduchosť a prediktabilita). Vieme, že jestvovali aj "teórie", podľa ktorých planétami pohybovali anjeli. Keďže sme vzduch nevideli, pripisoval sa kedysi prírode "horror vacui", ktorým sa "vysvetľovalo" to, o čom dnes vieme, že to bol iba pohyb plynu. Tieto "teórie" však boli zbytočne komplikované a nič nepredpovedali (alebo naopak, predpovedali čokoľvek). Teória gravitačného poľa predpovedá hoci len parabolickú dráhu šikmého vrhu, alebo eliptické dráhy planét v gravitačnom poli Slnka.

Pojmami HMOTA, VONKAJŠÍ SVET, alebo OBJEKTÍVNA REALITA, označujeme všetko to, čo je buď samo príčinou našich vnemov, alebo to, čo má prejavy, ktoré sú príčinou našich vnemov. Z celého spektra elektromagnetického žiarenia vnímame zrakom iba úzke rozpätie frekvencií ako svetlo, ale iné rozpätie vnímame ako sálavé teplo, ďalšie (röntgenove žiarenie) nám umožňuje zobrazovať stav našich kostier, rozpätie rádiových vĺn nám umožňuje na diaľku prenášať a tam vnímať zvuky a obrazy. To, čo na naše vnímanie nemá žiadny vplyv, je nehmotné a teda nemáme žiaden dôvod predpokladať, že jestvuje.

Keď však hovoríme o hmote a hmotnosti netreba zabúdať, že máme na mysli substanciu, nie jej vlastnosti: nemá dobrý zmysel pýtať sa, či je rýchlosť auta hmotná, ani či je myšlienka nehmotná. Jedno i druhé sú vlastnosti, prejavy, či produkty hmotných štruktúr. Zdôrazňujem tiež, že tu ide o vymedzenie (ne)hmotného, nie o tvrdenie, že to, čo je nehmotné, nejestvuje. Z hľadiska materialistu nehmotné substancie nejestvujú, ale hmotné objekty môžu mať vlastnosti, o ktorých sa nedá povedať, že sú (ne)hmotné.

Pojmom PRIESTOR označujeme súradnú sústavu, v ktorej (pomocou ktorej) lokalizujeme objekty a udalosti sveta. A. Einstein zaviedol operacionalistickú definíciu priestoru, vychádzajúcu z náhrady priamky geodetickou čiarou (najkratšou dráhou, ktorou svetelný lúč spája dva body Vesmíru). Také fyzikálne chápanie priamky umožnilo porozumieť vzťahu medzi priestorom a časom a dať do súvislosti geometriu sveta s rozložením hmoty vo Vesmíre vo všeobecnej teórii relativity.

Pojem ČAS označuje spôsob, akým usporadúvame udalosti sveta. Je to, podobne ako priestor, v podstate tiež len (jednorozmerná) súradná sústava1. Pojem času je úzko spojený s predstavou o kauzalite: nie je možné, aby účinok predchádzal príčinu a teda etalónom plynutia času môže byť akákoľvek reťaz príčinne spojených udalostí, prejavujúca sa napríklad v chode hodín (ako hodiny možno použiť ľubovoľný dobre definovaný periodický pohyb). Špeciálna teória relativity ukázala, že pri Lorentzových transformáciách sa tento kauzálny princíp neporušuje, ale ho nedokázala: cieľom fyziky nie je dokazovať filozofické postuláty. Špeciálna teória relativity ukázala o Vesmíre oveľa dôležitejší fakt: že čas plynie pre rôznych pozorovateľov rôzne, alebo inými slovami, že plynutie času závisí od miesta, v ktorom sa nachádzajú hodiny, ktoré ho merajú. Všeobecná teória relativity ukázala, že toto "plynutie" súvisí s intenzitou gravitačného poľa v tomto mieste. K takému pravdivému poznatku by filozofia svojimi špekulatívnymi úvahami nikdy nemohla dospieť.

Významný britský fyzik James Jeans (1877-1946) nazýva priestor a čas lešením vonkajšieho sveta: "Kdesi v našich fysiologických úkonech jakési hodiny odtikávají jednotlivé okamžiky, podle nichž si uvědomujeme plynutí času. Podle tiků těchto vnitřních hodin poznáváme, že čas v našem vědomí plyne způsobem, který je aspoň přibližně stejný pro nás všechny ... Zcela jiná je naše bezprostřední představa o prostoru ... První naše umístňování předmětů se děje podle rozložení bodů na sítnici světlem zasažených ... Takovým asi způsobem buduje naše osobní vědomí pro sebe lešení, nazývané prostor i čas ... Je věc důležitá, ačkoli pro vědce nesnadná, uvědomiti si, že prostor a čas jsou rovněž lidské objevy." (J. Jeans, Nové základy přírodovědy, Dělnické nakladatelství, Praha 1948, str. 61-63).

ENTROPIA je fyzikálna veličina, ktorú možno populárne (a teda nie celkom presne) vysvetliť ako mieru neusporiadanosti fyzikálnej sústavy. Zákon rastu entropie (druhý zákon termodynamiky) je štatistický zákon, ktorý hovorí, že entropia izolovanej sústavy väčšinou rastie. Slovami nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, L. D. Landaua: "Ak sa izolovaná sústava v niektorom okamihu nachádza v nerovnovážnom makroskopickom stave, bude jej najpravdepodobnejšou budúcnosťou monotónny rast entropie." (L. D. Landau, Je. M. Lifšic, Statističeskaja fizika, časť 1, Izdateľstvo Nauka, Moskva 1976, str. 45.) Náhodný pokles entropie je celkom bežný, až pravidelný jav, a nazýva sa fluktuáciou. Teória fluktuácií je dobre rozpracované odvetvie štatistickej fyziky (viď tamže, kap. 12) a vyplýva z nej aj to, že fluktuácie sú tým pravdepodobnejšie, čím menších častí sústavy sa týkajú. Z pohľadu fyzika predstavuje napríklad vznik hviezd prípad grandióznych fluktuácií. V tomto zmysle ani samovoľný vznik života neodporuje zákonu rastu entropie (navyše aj preto, lebo Zem nie je izolovaná sústava), čo sa občas z neznalosti tvrdí.

Príklad: Dvojicu Zem a Slnko možno približne považovať za izolovanú sústavu. Ak sa počet živých organizmov na Zemi zväčšuje, klesá entropia Zeme. Tento pokles je však kompenzovaný rastom entropie Slnka. Entropia celej sústavy Slnko-Zem sa teda nemusí meniť, alebo môže rásť, v plnej zhode s druhým zákonom termodynamiky. Rovnaké úvahy platia pre chladničku, vo vnútri ktorej tiež entropia klesá.

Ak by boh nemal žiadne pozorovateľné prejavy, nemali by sme ani najmenší dôvod tvrdiť a veriť, že jestvuje. Ak ich však má, musí byť aspoň zčasti hmotný, musí byť aspoň schopný na hmotu pôsobiť (silou), musí mať prinajmenšom vlastnosti aspoň podobné vlastnostiam fyzikálneho poľa. Jednoducho povedané, ak boh jestvuje, musí sa v prírode prejavovať; aspoň časť boha, aspoň jeho nejaký prejav, či aspekt musí byť súčasťou prírody.

NEHMOTNÉ je doplnok hmotného a nemá preto na naše zmysly žiadny priamy, ani sprostredkovaný účinok. Z takej definície však vyplýva, že nehmotné sa nijak nemôže prejavovať. Ak je boh nehmotný v takom zmysle, nemôžeme ho pozorovať ani priamo, ani sprostredkovane. Lebo čo iné znamená "pozorovať" než vnímať aspoň sprostredkovane zmyslami? Aj Biblia bola napísaná hmotnými ľuďmi na hmotnom pergamene, hmotným brkom vytrhnutým z hmotnej husi a namočeným v hmotej vodnej emulzii hmotných sadzí. Nebyť všetkých týchto hmotných komponentov (súčastí), nevedeli by sme dnes NIČ o jej nehmotnom obsahu, nevedeli by sme nič o nehmotnom božom slove. Nepodceňujte preto hmotu a nepreceňujte ducha. Duch - nech už ten pojem označuje čokoľvek - je na hmote oveľa viac závislý, než narkoman na droge.

INTERNÉ DIANIE v ľudskom subjekte možno schématicky rozdeliť na myslenie (ratio) a cítenie (emotio). Podstatnou vlastnosťou tejto dichotómie je autonómnosť oboch oblastí: veľmi často sa myslenie a emócie dostávajú u jedného subjektu do rozporu. Človek môže vedieť, že skladba, ktorú počúva, je gýčovitá a predsa sa mu môže páčiť, môže byť veriacim kresťanom a súčasne rozumom chápať, že svet nemohol byť stvorený za šesť dní.

MYSLENIE je schopnosť predstaviť si abstraktným spôsobom vzťahy medzi zložkami objektívneho sveta, chápať ich, a s vysokou mierou vernosti aj formulovať. Formulácie myšlienok majú formu tvrdení - vyslovených, alebo napísaných vetami, či rovnicami. Najspoľahlivejším dôkazom prítomnosti myslenia je schopnosť opakovane predpovedať budúce udalosti objektívneho sveta.

VERBÁLNE© myslenie je výraz, ktorý som zaviedol na označenie myslenia, ktoré nemanipuluje pojmami, ktoré slová označujú, ale slovami samotnými. Klasickú ukážku predstavuje zákon negácie negácie, neslávne známy z marxistickej dialektiky, alebo dôkazy existencie boha, pochádzajúce od Tomáša Akvinského. Keďže som raz žartom povedal, že si na tento názov uplatňujem autorské právo (angl. copyright), zostanem pri tomto vtipkovaní a budem v ďalšom používať označenie "verbálne© myslenie".

CÍTENIE je špecifický interný stav subjektu, ktorého obsahom sú tzv. pocity, alebo emócie. Tie vznikajú pôsobením endokrinných žliaz a podnetov z vonkajšieho prostredia. Skúsenosti získané v priebehu individuálneho života ich môžu významnou mierou ovplyvniť (rozvinúť, ale i potlačiť). So základným sortimentom emócií sa však človek rodí a bez týchto vrodených emócií by emočný život nebol možný, pretože individuálne skúsenosti používajú vrodené emóciie ako základný stavebný materiál. Emócie sa definujú veľmi ťažko. Ja mám vo zvyku "definovať" ich pomocou hudby, hoci chápem, že také definície nájdu len málo adresátov. Napríklad plač, vzlykanie, "definujem" ako emóciu, ktorú vo vnímavom poslucháčovi vyvoláva piata časť Beethovenovho kvartetu B-dur, op. 130, s názvom Cavatina: Adagio molto espressivo, menovite jej dvojminútový záver.

LÁSKA je hlboká emócia, ktorá je asociovaná s kladným postojom subjektu k ľubovoľnému objektu - predmetu lásky. Základným biologickým substrátom lásky sú vrodené emotívne postoje. Rodičovská láska by napríklad nebola možná bez inštinktov, ktoré sú v nás zakódované k ľubovoľným mláďatám, ktoré sú z akýchkoľvek dôvodov dosť dlho v našej prítomnosti. Erotická láska by zase nebola možná bez prítomnosti pohlavných hormónov v krvnom obehu. Na tejto, v podstate živočíšnej báze, vzniká monumentálna nadstavba všemožných foriem lásky. V kresťanstve sa však prirodzený pojem ľudskej lásky doslova przní a nadobúda v podstate perverzný obsah. Od veriaceho človeka sa požaduje napríklad úplná zvrátenosť proti prírode: milovať kohokoľvek bez ohľadu na jeho vlastnosti. Normálnemu človeku sa predsa musí až bridiť predstava, že by mal milovať kohosi bez ohľadu na to, aký ten človek je. Myslím si napríklad, že normálny muž si vyberá životnú družku pre rysy, ktoré sa jemu na nej páčia, nevyberá si ju bez ohľadu na svoj vkus. Ale kresťanská ideológia v podstate požaduje, obrazne povedané, aby sa zdravému mužovi páčila mokvajúcimi vredmi pokrytá, na jedno oko slepá, slabomyseľná starena. Čo iné totiž znamená výzva milovať svojich nepriateľov, než výzvu milovať bez ohľadu na vlastnosti, bez akéhokoľvek výberu, bez akéhokoľvek hodnotenia? Nedá mi ani v tejto úvodnej časti necitovať na záver môjho obľúbeného, fanaticky fundamentalistického, katolíckeho spisovateľa Giovanni Papiniho:
"Ale Ježiš rozkazuje milovať ľudí, milovať ich všetkých, milovať aj tých, čo nás nenávidia.
Kto nezachováva tento príkaz, nemôže sa nazvať kresťanom. Čo je aj pripravený na smrť, keď nemiluje toho, kto ho zabíja, nemá práva nazvať sa kresťanom.
Nenávisť k sebe samým a láska k nepriateľom je začiatok a koniec kresťanstva ... Ľudia sa nebudú môcť znovu zrodiť v šťastí pokoja, dokiaľ nebudú milovať aj tých, ktorí ich urážajú. Milovať nepriateľa je jediná cesta k tomu, aby na zemi nezostal ani jeden nepriateľ." (GP, str. 97)

Tieto slová si nevyžadujú komentár, hádam iba zopár otázok: načo, preboha, je dobrá "nenávisť k sebe samým"?; naozaj sa všetci ľudia túžia "znovu zrodiť v šťastí pokoja"? (ja sa napríklad netúžim zrodiť vôbec a poznám veľmi veľa mne podobných); a nakoniec, ako zaručí láska zopár ľudí k nepriateľskej väčšine zánik nepriateľstva na zemi? Kresťania vraj "milujú nepriateľov" už dvetisíc rokov a predsa nezabránili holokaustu - dejiny skôr potvrdzujú, že ho podporovali!

Tým končí pár mojich pokusov o definície. Som si vedomý toho, že zďaleka nevyčerpávajú všetky pojmy, ktoré sú potrebné pri diskusii o viere, dúfam však, že predstavujú aspoň základné minimum. Tieto definície nie sú ani nijak zvlášť dokonalé, pretože pri rozhovoroch o takých základných pojmoch treba overiť mnoho rozmanitých pohľadov, aspektov a prístupov. Preto sa k týmto pojmom budem v ďalšom vracať a tu predložené definície netreba teda považovať za moje posledné slovo.

Snažil som sa tieto definície formulovať vždy jednou vetou a tak, aby boli akceptovateľné veriacimi i neveriacimi. V komentároch som sa o to druhé síce tiež pokúšal, ale nedarilo sa mi to, pretože snaha po stručnosti človeku predsa len zväzuje ruky. Aj tak si však myslím, že miera mojej objektívnosti je oveľa vyššia, než aká sa vyskytuje v dielach veriacich autorov. Tí sa o objektívnosť veľmi často ani len nepokúšajú, pretože oni sú si svojou pravdou príliš istí.


HUMANIZMUS A RENESANCIA (14. - 16. storočie)


Neodmieta kresťanstvo, ale do centra svojej pozornosti namiesto boha kladie človeka. Je to návrat k človeku a ľudským potrebám a záujmom. Za ideál považuje slobodného, plnoprávneho, zdravého, cieľavedomého človeka. Základom tohto duchovného hnutia je viera v ľudské sily, v schopnosť človeka. Jeho vzor hľadá v antike, starovekých Grékov a Rimanov. Humanistickí a renesanční učenci vychádzajú z antiky, ale rešpektujú aj nové spoločenské pomery sveta v 14.-16. storočí. Priekopníkmi nového svetonázoru sú D. Alighieri, F. Petrarca, G. Boccaccio. Šírenie humanizmu a renesancie podporilo vynájdenie kníhtlače Gutenbergom - r.1440. Obzor týchto smerov sa rozšíril aj vďaka objaviteľským cestám, ale aj teórii heliocentrizmu.
V období renesancie sa používali národné jazyky.
V období humanizmu jazyk latinský.

Predstavitelia:
moreplavci:Vasco de Gama, Magalheas
astronómovia:M. Kopernik, Kepler, G. Galilei
výtvarné umenie:L. da Vinci, Buonarroti, Botticelli, Tizian
literatúra:D. Alighieri, F. Petrarca
náboženskí reformátori:Luther, Kalvin

Prečo práve humanizmus a renesancia?
Toto obdobie je až okúzľujúce. Oslovuje duch humanizmu a renesancie, najmä jeho pozdvihnutie ľudskej dôstojnosti. Osobnostiam tejto doby je spoločná snaha po "naturale" - prirodzenom, po pravde.
Nadchýna tu sloboda až hýrivá radosť zo života, úcta k rozumu, namiesto ustráchaného zbožňovania druhého sveta, uctievanie krásy pozemského sveta, vychutnávanie jeho radosti plnými dúškami.

Filozofia humanizmu a renesancie
Výrazne sa venuje pozemskému životu, jeho krásam a potrebám. Filozofické myslenie sa prenieslo z kláštorov na pôdu akadémií. V nich sa rozvíjal renesančný individualizmus a racionálne politické myslenie, na ktoré potom nadviazali osvietenci.

OSVIETENSTVO (17. storočie)


Myšlienky osvietenstva sa v západoeurópskej filozofii začali šíriť už v 17.storočí. Širokým myšlienkovým prúdom sa osvietenstvo stáva až v 18.storočí.
Pôvodne vzniklo v Anglicku. Osvietenci vo svojich názoroch neboli jednotní a predsa sa ich myšlienky rozšírili z Anglicka, Holandska do celej Európy a prenikli aj na americký kontinent (ovplyvnili učenie Paina, Jeffersona, Franklina).
Šírením ideí dobra a spravodlivosti, pomocou vedeckých poznatkov chceli zmeniť nedostatky spoločnosti. Snažili sa zmeniť mravy a politiku spoločnosti šírením osvety, vzdelania, výchovou, reformami. Vo využití moci poznania videli zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenia morálky i človeka. Išlo teda o projekt nápravy spoločenských pomerov založený na využití moci poznania.
Podľa Kanta je osvietenstvo "vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným", pričom nesvojprávnosť, nedospelosť človeka chápe ako jeho neschopnosť používať rozum bez cudzej pomoci.
Osvietenstvo zdôrazňovalo význam rozumu, avšak už nie v úzko racionalistickom zmysle vykonštruovaných filozofických systémov, ale v jeho širokom využití.
Vychádzali z racionalizmu aj empirizmu, a opierali sa o mechaniku - aj v tomto období bol rozšírený mechanistický pohľad na svet, ktorý sa snažili rozložiť na jednotlivé časti.
Vo vzťahu k náboženstvu prevládal deizmus.

Osvietenstvo v Anglicku
Zdrojom boli sociálno-politické názory a filozofia Johna Locka a ďalších empirikov

Znaky osvietenstva v Anglicku:
1.deizmus - Boh - stvoriteľ, prvý hýbateľ, ďalej do vývoja nezasahuje, žiadne zázraky neexistujú
2.kritika tradičného náboženstva - David Humme, dielo - Prirodzené dejiny náboženstva
3.požiadavka náboženskej tolerancie - hlásali náboženskú toleranciu, dielo Johna Locka - Listy o tolerancii

Anglickí osvietenci boli menší radikáli ako francúzski osvietenci, diela písali po latinsky.

Predstavitelia:
1.John Toland - uznával večnosť a nestvoriteľnosť hmoty, pohyb považoval za jej imanentnú vlastnosť (neodlučiteľnú), rešpektoval ideu Boha ako najvyššieho rozumu.
2.David Hartley - na základe asocianizmu sa snažil vysvetliť mnohé psychické javy. V jeho učení vidíme náznaky budovania psychológie ako vedy.
3.Anthony of Staftesbury - venoval sa hlavne mravným otázkam. Napísal trojzväzkové dielo Charakteristika ľudí, názorov a čias.Za základ mravnosti nepovažoval úžitok, ale mravný cit a náboženstvo vzniká uvedomovaním si mravného citu. Vo vzťahu k morálke je náboženstvo sekundárne, ale je pre ňu nevyhnutné. Vo svojom živote máme zladiť egoizmus s altruizmom (sebaobetovanie sa, rozdávanie sa pre druhých, nezištná starostlivosť o iných). Máme nájsť stred medzi 2 krajnosťami.

Francúzske osvietenstvo
Vo Francúzsku sa najviac rozšírilo v 18.storočí. Predpoklady pre rozšírenie vytváralo v 17. st. hnutie libertínov - voľnomyšlienkárov. Títo kritizovali sväté pravdy náboženstva, ironizovali a znevažovali despotickú vládu a autority vôbec. Osvietenci pochádzali zo širokých vrstiev obyvateľstva.
Boli to však najmä príslušníci mladej buržoázie, ktorí si osvojili nového ducha, dobu chápali ako "epochálny zlom" a verili, že svet sa musí zmeniť. Boli presvedčení, že politickú despociu, sociálnu nespravodlivosť a moc cirkvi možno odstrániť najmä rozvojom vedy a jej využívaním, šírením osvety, zvyšovaním všeobecnej vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev a reformami, ktoré by uskutočňovali osvietení a vzdelaní panovníci.
Francúzi boli radikálnejší. Ich činnosť bola zameraná proti scholastike, cirkvi, náboženským dogmám a poverám, proti despotickej vláde. Svoje učenia viac popularizovali, diela už písali v bežnej, hovorovej reči, nie po latinsky. Vydávali encyklopédie a slovníky, napr. Encyklopédiu, čiže racionálny slovník vied, umení a remesiel - vychádzala od roku 1751 do r. 1780 (vyšlo 28 zväzkov).

Predstavitelia:
1.Pierre Bayle - zakladateľ fr. osvietenstva
2.Charels Louis de Montesquieu
3.Francois Marie Arouet - Voltaire
4.Jean Jacques Rousseau
5.FrDenis Diderot
6.Iní

-Bol mysliteľom a politikom (označovaný je aj ako filozofujúci historik)
-Zaoberal sa problematikou teórie štátu, politickej moci, jej rozdelenia a práva
-diela: Perzské listy, Anglická sloboda, O duchu zákonov, Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov
-V dielach hlása požiadavku náboženskej tolerancie, hoci vo všeobecnosti kritizuje cirkev a teológiu. Náboženstvo zohráva dôležitú úlohu pri upevňovaní mravov
-Perzské listy - hovorí v nich o relativite hodnôt a kultúr a z nej vyplývajúcu nevyhnutnosť občianskej i náboženskej tolerancie.
-O duchu zákonov - dielo z oblasti sociálnej filozofie. Ako jeden z prvých použil porovnávaciu metódu pri skúmaní otázok práva - porovnal politické zriadenie a zákonodarstvo Anglicka a Francúzska s republikánskym a imperátorským Rímom. Skúma právnické pojmy a pôvod a funkcie spoločenských, politických a právnych inštitúcií. Zaujímavo rieši vzťah zákonov ako nevyhnutných vzťahov k rôznym faktorom, ktoré formujú národ. Hovorí, že podnebie, geografické podmienky krajiny, pôda a jej rozloha, forma vlády, spôsob života, stupeň slobody, náboženstvo, mravy, to všetko určuje občianske a politické zákony (vytvára ich ducha). A keďže každú krajinu formujú odlišné faktory, zákony jedného národa nemôžu vyhovovať zákonom iného národa. . Príroda, celý svet sa neriadi zákonmi, ktoré pochádzajú od Boha, ale vyplývajú teda z prirodzenej povahy veci (geografická poloha, podnebie...)

Deľba štátnej moci
Montesquieu nadviazal na Johna Locka a na jeho koncepciu deľby štátnej moci. Spolu uvažovali o tom, akými zákonnými prostriedkami možno zabrániť zneužívaniu moci - to bol hlavný problém politickej filozofie. Riešenie videli v rozdelení moci. Aj Montesquieu delí moc na zákonodarnú a výkonnú, pridáva však ešte súdnu moc. Chápe ju ako samostatný druh moci, oddelený od zákonodarnej a výkonnej. Zo všetkých troch zložiek uprednostňuje výkonnú moc, ktorú podľa neho má v rukách panovník, ten má právo veta, môže zrušiť zákony vydané parlamentom, či pozastaviť jeho činnosť, ak sa stáva despotickou. Montesquieu chápe rozdelenie moci ako proces vzájomného vyvažovania zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Za najlepšiu vládu považoval tú, ktorá sa najviac zhoduje s povahou a princípmi národa. Bol zástancom konštitučnej monarchie.
Porovnanie Locka a Montesquieuho: Locke rozlišoval zákonodarnú, výkonnú (exekutívnu) a federatívnu moc (obrannú). Montesquieu podriaďuje obrannú výkonnej a oddeľuje, ako zvláštnu, moc súdnu, ktorú zase Locke podriadil výkonnej.
Montesquieu absolvoval okružnú cestu po niektorých európskych krajinách, kde sa zaujímal predovšetkým o spôsob fungovania politických inštitúcií. Dostal sa aj na Slovensko, kde sa v Bratislave zúčastnil zasadania Uhorského snemu.
Narodil sa v Paríži v rodine právnika. Jemu učarovala literatúra a už prvé pamflety boli vtipné, uštipačné, ironizujúce a kritizovali vtedajšiu spoločnosť. Bol nekorunovaným kráľom filozofov 18. storočia, spisovateľom, básnikom, dramatikom a historikom. Celý život bojoval proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu, proti politickému absolutizmu, za rozvoj vedy, za realizáciu "ríše rozumu". Jeho zbraňami boli pero a polemika.

Diela
- Filozofické listy ( nazývané aj Anglické listy)
- Filozofický slovník
- Candide (román)
- Nevedomý filozof

napísal 99 spisov
Parížsky posmeškár, za svoju literárnu a politickú činnosť sa dostal do Bastily (11 mesiacov a tam prijal meno Voltaire), aj potom bol prenasledovaný a musel odísť do vyhnanstva v Anglicku. V exile strávil tri roky a mal možnosť porovnať anglickú a francúzsku spoločnosť a pochopiť rozdiely. V Anglicku obdivoval duchovné ovzdušie, svetonázorovú, politickú a náboženskú toleranciu, ale aj vedecký život a zákonodarstvo. Zaujímal sa o práce Bacona, Hobbesa a Locka. Bol stúpencom Newtonovej fyziky, mechaniky.
Po návrate z Anglicka opísal svoje poznatky a skúsenosti v diele Filozofické listy. To, čo považoval za prednosti anglického riešenia, formuloval ako odporúčania na riešenie francúzskych pomerov.

Navrhoval:
1.osvojiť si pozitívne výdobytky Lockeovej empirickej filozofie
2.orientovať sa na Newtonovu mechanistickú fyziku,
3.uznať deistické chápanie náboženstva,
4.rešpektovať princíp tolerancie ako predpoklad normálneho občianskeho spolužitia,
5.usilovať sa o parlamentarizmus, pretože táto forma vlády umožňuje širokej verejnosti podieľať sa na vláde.

Po vydaní tohto diela zakročil súd, knihu zakázal a dal verejne spáliť. Bol deista. Uznáva Boha:
- ako stvoriteľa a prvého hýbateľa,
- ako toho, kto dal svetu zákony a ďalej do neho nezasahuje,
- ako garanta morálky, záruku, že dobro bude odmenené a zlo potrestané.

Deistické náboženstvo je svojím spôsobom kritikou zjaveného náboženstva a oficiálnej cirkvi. Celý svet sa riadi podľa vlastných zákonov. Vedomie považuje za vlastnosť hmoty, ktorú majú iba živé telá. Schopnosťou myslieť hmotu obdaroval Boh. Voltaire napísal spisy a články, v ktorých vystupoval proti Leibnizovi. Najviac kritizoval Leibnizov názor, že "Boh stvoril najlepší zo všetkých svetov". Hovoril, že aj zlo je na niečo dobré. Prameňom zla je príroda a ľudská hlúposť. Vystupuje proti Leibnizovmu učeniu o predurčenej harmónii - nič také neexistuje. Voltairovo najvýznamnejšie dielo je Filozofický slovník. Filozofia podľa neho nie je súhrn poučiek, dogiem, názorov či systémov, ale je to veľký nástroj rozumu proti všetkým formám nerozumnosti, najmä predsudkom a starým formám myslenia. Sám bol filozof súčasnosti a riešil praktické otázky. Nazývame ho asystémovým filozofom, pretože bol proti filozofickým systémom. Do vývinu filozofie prispel aj svojím chápaním historiografie ako procesu neustálej zmeny, nie súpisu udalostí a dátumov. Chcel pochopiť vnútornú súvislosť a nadväznosť historických udalostí.
Voltaire vystupoval za rovnosť pred zákonom. Známy je tým, že sa mu podarilo odhaliť justičné omyly. Vystupoval za slobodu slova. Rozdelenie spoločnosti na bohatých a chudobných považoval za úplne prirodzené. Odmietal kritiku súkromného vlastníctva. Bol zástancom konštitučnej monarchie, monarchie s osvieteným panovníkom. Neskôr presadzoval republiku.
Voltaire celý život bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia. "Mojím povolaním je hovoriť, čo si myslím", hlásal a celým svojím životom to aj napĺňal. Ďalšie jeho výroky:
"Pane, nesúhlasím s vašou myšlienkou, ale do konca svojho života budem bojovať, aby ste ju mohli hovoriť nahlas." "Náboženstvo vzniklo, keď sa stretol prvý hlupák s prvým podvodníkom."
"Keby nebolo Boha, museli by sme ho vynájsť."
V povedomí Francúzov sa ustálil výrok: "Za života Ľudovíta XV., keď kráľom bol Voltaire."
Narodil sa v Ženeve, matka mu pri pôrode zomrela, otec sa o neho nikdy nestaral, nikdy nechodil do školy, učil sa sám u pisára, u rytca. Býval u strýka, strýko ho trestal za neskoré príchody, preto Rousseau od neho ušiel.
Vystriedal mnoho povolaní, najdlhšie bol opisovačom nôt. Oženil sa niekoľko rokov pred svojou smrťou. Dovtedy žil s Teréziou Levasseur. Mal s ňou päť detí, všetky deti sa dostali do sirotinca.
Nevychovával svoje deti a pritom napísal román o výchove - Emil, alebo o výchove. Po príchode do Paríža sa zoznamuje s ďalšími osvietencami - Helvetiom, Holbachom, Diderotom. Pod ich vplyvom začal písať protináboženské diela. Diela mali ostrý tón, preto bol za ne prenasledovaný a kati jeho diela pálili. Musel odísť do Ženevy, aj tu jeho diela pálili ->do Francúzska->Anglicka->Francúzska.
Posledné roky života prežil v Paríži a táto etapa jeho života je poznačená duševnou chorobu. V poslednom období napísal dielo - Sny osamelého chodca. Jeho rušný život sa odráža aj v jeho názoroch na náboženstvo. Najprv bol protestant, neskôr katolík, opäť protestant, a skončil ako deista. Uznáva akúsi najvyššiu bytosť, najvyšší rozum, ktorý uvádza všetko do pohybu a oživuje prírodu. Kritizuje rovnako náboženstvo, aj materializmus.
V otázkach poznania je empirik. Poznanie má vychádzať zo skúseností, dôveruje iba pocitom, je teda senzualista. Myslenie nás vedie k omylu.
Veľmi kriticky pozerá na kultúru. Kultúru považuje za príčinu úpadku mravov a za zdroj ľudského nešťastia. Ani on kultúru neodmieta úplne, vyzdvihuje iba tú kultúru, ktorá zodpovedá prirodzenému rozvoju jednotlivca.
1749 - akadémia v Dijone vypísala súťaž v písaní esejí na tému, či pokrok vied a umení prispieva k zlepšovaniu mravov. Rousseau sa tiež zapojil a súťaž vyhral. Jeho odpoveďou na otázku bolo NIE a vysvetľuje to v diele Rozprava o vedách a umení. Hovorí, že pokrok a umenie sú pomníky úpadku, pokrok vied kráča ruka v ruke s úpadkom mravnosti. Veď načo by nám bola právna veda, keby neexistovala nespravodlivosť? Načo by nám bola filozofia, keby sa všetci ľudia správali podľa cností? Neskôr akadémia vypísala novú súťaž na tému: "Pôvod nerovnosti medzi ľuďmi." Zase sa zapojil a ako odpoveď napísal dielo - Rozprava o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi. Zaoberá sa v ňom nerovnosťou medzi ľuďmi, ktorá existuje:
a) prirodzená (vek, pohlavie)
b) politická (mravná)

Najprv načrtáva obraz raja - prirodzeného stavu, kde všetci ľudia sú si rovní, sú nezávislí, všetci sú zdraví, choré samo umiera. Sexuálne vzťahy sú animálne, nekomplikujú sa silnejšími vzťahmi. Zmena nastáva vtedy, keď prvý človek obsadil pôdu a vyhlásil ju za svoje vlastníctvo. Ďalší ho začali napodobňovať. Vznikajú bohatí a chudobní, vládcovia a ovládaní. Keď vzniká nerovnosť medzi ľuďmi, vzniká závisť, vojny. Bohatí časom prišli na to, že je lepšie sa spojiť proti chudobným, prijímať zákony, ktoré opäť spútavajú ovládaných. Takto vzniká štát a zákony, vznikajú páni - otrokári a otroci. Nerovnosť sa stáva aj právne potvrdenou.

Spoločenská zmluva
Hovorí, že štát vzniká na základe dohody medzi ľuďmi, na základe spoločenskej zmluvy. Človek dá svoju vôľu všeobecnej vôli, ľud sa tak stáva nositeľom suverenity. Hovoril, že človek musí potom súhlasiť so všetkými ohlasovanými zákonmi, aj s tými, ktoré mu nevyhovujú, lebo ak nesúhlasí, tak to znamená, že sa mýlil a že to, čo považoval za všeobecnú vôľu, nebola vôľa celku. Tvrdil, že človek sa rodí slobodný, ale všade sa nachádza v okovách.

Emil, alebo o výchove
Tvrdil, že človek z lona prírody vychádza dobrý, len spoločnosť ho kazí. Zdôrazňuje výchovu v súlade s rozumom a prírodou.
Laicismus (též laickost nebo laictví) se opírá o dva pilíře: o etiku (o úplnou, absolutní svobodu svědomí) a o občanský statut (o odluku církví a státu).

Laicismus přesně stanoví odlišnost mezi dvěma různými oblastmi: mezi obecným zájmem a individuálním přesvědčením.

Laicismus je řádem života v demokratické společnosti. Ukládá, jaké by měly být vlastnosti v lidech, bez jejich rozlišování podle tříd, podle původu a podle vyznání. Ukazuje, jaké by měly být prostředky, aby se lidé stali lidmi, svobodnými ve svých závazcích, odpovědnými za jejich prosazování, pány svého osudu.

I. Dějinné pozadí - zvláštnosti Francie


Požadavek laickosti se v zásadě rozvinul tam, kde církev - v našem případě církev římsko katolická - usilovala přesně vzato o nabytí totalitární moci, to znamená o ovládnutí občanské, politické a hospodářské společnosti jako celku. Jinými slovy tam, kde se náboženství stalo mocí. Tváři v tvář této moci se postupně projevovaly tužby po svobodě jednou politické a po druhé duchovní, anebo tužby obojího druhu zároveň. Ve středověku se uvnitř katolické církve rodila hnutí, která byla rychle kvalifikována jako hereze a stejně rychle zadušena. Od prvních reformátorů až po filosofy osmnáctého století se rozvíjely ideje, které byly ovšem spojeny s podvojným emancipačním hnutím:
- s bojem za ideály svobodného myšlení, které se postupně osvobozovaly od předepsané věrouky;
- s bojem za ideály společnosti, která požadovala politické svobody.

Tváří v tvář těmto jevům se katolická církev rozvíjela pod panstvím papežství, spojeného se světskou mocí a neuznávajícího ani její základní pravidla. Tato církev se naopak uzavírala čím dál tím víc před světem absolutním odmítáním , totální negací jakéhokoliv emancipačního hnutí. Více než tisíciletá aliance „trůnu a oltáře“ ve Francii nutně v politice vedla také k náboženskému protestnímu hnutí. V tomto smyslu vedli osvícenstvím inspirovaní filozofové 18. století dvojitý ideologický útok proti dvěma formám absolutismu, proti absolutismu královskému a proti absolutismu náboženskému. Toto hnutí , jak je dokonale ztělesnil Jean-Antoine de Condorcet (1743-1794), se radikalizovalo odkazem na rozum a požadavkem svobody myšlení. Toto hnutí nalezlo v 19.století své dovršení postupným utvářením ideje republikanismu, jeho zakotvením v základech revolučních svobod, sociálního pokroku a v osvobození ducha od všech druhů obskurantismu.

Separace církví a státu by mohla symbolizovat závěr jedné podstatné etapy vývoje, kdyby tato odluka nebyla ať už přímo nebo nepřímo neustále zpochybňována útoky všech těch, kdo zůstávali přesvědčeni o tom, že člověk vůbec není schopen na sebe vzít důsledky absolutní svobody svého svědomí.

Jestliže v dějinách naší země, v dějinách Francie, byly všechny velké zápasy za svobodu a spravedlnost nositeli požadavku laickosti, pak naproti tomu všechna období reakce se obracela ve prospěch náboženského panství. Vichystická diktatura, jejíž určité následky nejsou ani po pěti desetiletích úplně překonány, je toho posledním příkladem.

Renesance, reformace, revoluce a republika představují různé etapy vytváření ideje laicismu. Daly občanu Francie dvacátého století zvláštní místo ve vznikající sjednocené Evropě. Problém, který dnes vzniká, je jasný:
- buď se vzdáme této zvláštnosti a skoncujeme s obrovským pokrokem, jehož jsme v uplynulých staletích dosáhli snad rychleji než jinde; - nebo se přesvědčíme, že idea laictví vůbec nepředstavuje brzdu evropské integrace, nýbrž že může naopak cestu k jednotě urychlit..

II.Hodnoty laicismu


Laický humanismus spočívá na principu absolutní svobody svědomí.

Svoboda ducha znamená emancipaci od všech dogmat; právo věřit anebo nevěřit v boha, svobodu myšlení tváří v tvář náboženskému, politickému a hospodářskému útisku; osvobození způsobu života od všech zákazů, dominantních idejí a od dogmatických pravidel.

Laicismus usiluje o osvobození dětí i dospělých od všeho, co omezuje a deformuje myšlení, k osvobození zejména od atavistických věrouk, od předsudků, od apriorních myšlenek, od dogmat, od ideologií poroby jakož i od kulturního, hospodářského, sociálního politického nebo náboženského útisku.

Laicismus hodlá cestou permanentního intelektuálního, morálního a občanského vzdělávání podporovat v lidech kritické myšlení jakož i smysl pro solidaritu a bratrství.

Svoboda slova je důsledkem absolutní svobody svědomí. Znamená právo a materiální možnost vyslovovat, psát a rozšiřovat individuální i kolektivní myšlenky. Nové techniky komunikace činí tento požadavek životně ještě důležitějším. A v této oblasti informace a komunikace je nutná více než jinde zvláštní obezřetnost tváří v tvář nesmírným možnostem manipulace a deformace myšlení.

Laická morálka, která z toho vyplývá, je jasná. Spočívá na zásadách vzájemné tolerance a respektu k sobě samému i k ostatním. Dobrem je všechno, co osvobozuje, zlem je všechno, co utlačuje nebo pokořuje. Laicismus hodlá člověku poskytnout prostředky k tomu, aby dosáhl absolutní jasnosti ducha a aby si uvědomil úplnou odpovědnost za své myšlenky a činy.

Laicismus uvádí v soulad nutnost žít ve společnosti s požadavkem individuální svobody. Má proto podstatný význam pro výstavbu sociální harmonie a pro posílení demokratického občanského smýšlení. Směřuje k nastolení humánní společnosti nad ideologickými, pospolitostními nebo národními rozdílnostmi, humanní společnosti , která by byla příznivá pro rozvoj všech, společnosti, která vyloučí jakékoliv vykořisťování nebo omezování člověka člověkem, jakýkoliv duch fanatismu, nenávisti nebo násilí.

Tolerance je jistě logickým důsledkem hodnot, o nichž jsme právě hovořili, hodnot, bez nichž se sociální harmonie dostává do nebezpečenství. Tolerance však má smysl jenom tehdy, jestliže spočívá na vzájemnosti. Ztrácí se tam, kde naráží na nesnášenlivost, na útlak jiných, na rasismus a na totalitarismus.

Odmítnutí všech forem rasismu a segregace je neoddělitelně spojeno s ideály laicismu. Nová společnost, o kterou usilujeme, nemůže stát jednoduše vedle společenství, která se v lepším případě ignorují, v horším případě vyhlazují. Žádnou mírovou společnost nelze vystavět na úplné separaci kulturních, jazykových, náboženských, sexuálních, a jiných skupin. Přechody od separace k segregaci, od soupeření ke konfliktům, jsou příliš snadné. A to i v tom případě, jestliže se prezentují jako životní nutnost pro další rozvoj.

Laický ideál se v žádném případě nemůže smířit s myšlenkou „separovaného rozvoje“, která se tak často praktikuje ve společnostech anglosaského typu. Stejně tak zásada „pozitivní diskriminace“ nemůže sama o sobě být řešením, které by vedlo pro osvobození nějaké skupiny. Jediným prostředkem sociálního rozvoje je od asimilace odlišná integrace, participace všech ve společenství v právech a povinnostech svobodných a rovných občanů. Jediné přijatelné společenské modely jsou ty, které spočívaní na volbě, na svobodné sounáležitosti a na otevřenosti.

Etika laicismu směřuje konečně nevyhnutelně k sociální spravedlnosti, k rovnosti v právech a k rovnosti v příležitostech. Laická výchova, školní vzdělání, právo na informace a schopnost pochopit kritiku jsou předpoklady této rovnosti.

III. Laicismus v praxi: občanský a sociální statut


Laicismus neznamená jenom zásady. Je rovněž chováním, jehož prostor uplatnění pokrývá všechny aspekty společnosti.

Zásady tohoto občanského, právního a institucionálního statutu jsou jednoduché. Spočívají na určitém rozhraničení mezi veřejnou oblastí a soukromím, které platí pro každého občana.

Soukromá, osobní sféra znamená absolutní svobodu svědomí. Je tam, kde se vyjadřují filosofická a metafyzická přesvědčení, víra, všemožné náboženské praktiky a zásady společenského života.

Veřejná, občanská sféra je tam, kde se občan uplatňuje sociálně, hospodářsky, politicky a právně. Pravidla tu jsou jasně formulovaná. Zakládají se na právech člověka. Žádná skupina, žádná strana, žádná sekta, žádná církev nemá právo využívat struktury takto určené republikánské společnosti ve svůj prospěch.

Separace (odluka) církví od státu je úhelným kamenem laicizace společnosti. Nelze zde trpět ani vyjímky, ani modifikace ani úpravy. Její úplnost, její celostnost je předpokladem existence svobodné společnosti. Umožňuje občanům, aby sami o sobě rozhodli, budou-li věřit či nikoliv. Osvobozuje tak i církve od následků konvenčních svazků se státem. Chtějí-li církve existovat, tak ať jejich věřící k tomu poskytnou prostředky. Náboženství je přece záležitostí osobního přesvědčení!

Tím, že stát zaručí občanům úplnou svobodu vyznání jakož i svobodu slova a šíření myšlenek, nebude ani finančně ani politicky favorizovat nikoho, žádné určité náboženství ani sdružení. Mnohem více: státu nebude náležet úprava vztahů mezi církvemi, od chvíle, kdy nebude žádnou církev uznávat. V obecném rámci svých politických pověření bude střežit výkon individuálních svobod pro každého, ve prospěch zachovávání veřejného pořádku a sociální harmonie mezi občany.

Od chvíle, kdy stát uváží, že náboženství je s konečnou platností soukromou záležitostí a že není už zapotřebí věnovat mu pozornost, až na jedinou možnost, když by jeho projevy znamenaly narušování veřejného pořádku, pak církve nebudou moci logicky požadovat žádnou výhodu, žádnou výsadu, žádnou zvláštní přízeň. Tím méně by církve mohly vyžadovat úřední statut, který by bez respektu k obecnému zákonu upravoval svobodu sdružování. Konečně republikánské zákonodárství nemůže uznávat za trestný čin rouhání anebo svatokrádež, což by jinak nutně muselo znamenat zavedení cenzury.

První manifestací laické povahy státu je nezávislost státu a veřejných služeb na náboženských institucích a vlivech.

Laickost postavení člověka stejně jako služeb, které jsou nezbytné pro řádný chod společnosti, je jedním z podstatných aspektů výkonu svobody a rovnosti před zákonem. Narození, život a smrt se už nenazírají jenom s náboženského zřetele anebo s hlediska příslušnosti k určitému společenství, nýbrž pouze a jedině s hlediska svobody jednotlivce. Zaznamenejme rovnost všech před veřejnými službami. Eventuální příslušnost k nějaké skupině náboženské, etnické a sociální ... se nemůže brát v úvahu tam, kde jde o přístup uživatelů k těmto službám.Úřední registrace takové příslušnosti se musí chápat jako diskriminace. Nadto je zřejmé, že sám pojem veřejné služby je úzce spjat s existencí laickosti.

Občanskému zákonu jedině náleží uspořádání občanského a společenského života. Představitelé republiky, ať už volení poslanci nebo úřední hodnostáři, respektují naproti tomu ve výkonu svých funkcí absolutní neutralitu tváří v tvář individuálním nebo kolektivním činnostem a přísně dodržují závazek nestrannosti.

Konečně laická a republikánská škola musí být ochráněna před jakýmkoliv hospodářským, konfesionálním nebo ideologickým ovlivňováním, a to i v případě, kdy toto ovlivňování navenek vystupuje v masce „kulturního“ zájmu. Škola není místem pro vyjevování anebo dokonce pro konfrontaci rozdílných stanovisek. Představuje „místo, ve kterém jsou v obecné shodě vyloučeny soukromé zájmy a zvláštní postavení“. Škola musí proskribovat všechny podoby proselytismu (obracení na víru).

To, co bylo řečeno, neznamená, že by republika popírala příslušnost k různým společenstvím. Tato společenství existují a je třeba je respektovat, pokud nezpochybňují zásady individuální svobody, lidské důstojnosti a rovnosti.

IV. Budoucnost - prostor pro nové aktivity


Ve světě, který je charakterizován rozvratem hospodářských, politických, sociálních i kulturních struktur, rozvratem, jaký tu nebyl po staletí, je laictví odpovědí na základní otázku: co dělat, abychom překonali neklid, úzkost, lhostejnost, rezignaci na vědomí odpovědnosti, násilí? Ve společnosti, která se stále více stává multikulturální, může laictví vést lidi k tomu, aby společně hledali cesty, které vedou ke spolužití v míru a k respektování růzností. Už jsme popsali nebezpečenství života v pospolitosti. Spatřujeme, že v Evropě se znova rozvíjí nacionalismus, živený náboženskou a etnickou nenávistí. Laicismus zůstává jediným konceptem, který je schopen obnovit podmínky trvalého míru.

Ještě je třeba mnoho vykonat, i v Evropské unii, v níž jsou vzácností státy, které mají politické i právní nástroje, jimiž se přibližují laickému systému francouzskému anebo se mohou v tomto smyslu rozvíjet. Kompromisy ve věcech náboženských jsou stále ještě velmi rozšířeny.

Některé jevy nám dnes umožňují domnívat se, že další vývoj je možný. Sem náleží např. zákon o národnostech v Německu, a stále sílící zpochybňování církevní daně v Německu.

Rovněž ve Francii se idea laicismu ani zdaleka všeobecně nepřijímá. Stále je nutno ji bránit a šířit v různých směrech.

Odluka církví a státu je v některých oblastech omezována (Alsasko-Moselle, Guyane, Zámořská území).

Zneklidňují stále častější intervence soudů zejména ve smyslu úpravy problémů, které jsou vlastní komunitárnímu životu (např. nošení čadoru - islámské roušky ve školách). Je věcí republiky stanovit jednotná pravidla a pečovat o to, aby se dodržovala. Život ve společenstvích se nemůže upravovat přijetím zvláštních právních norem pro vztahy mezi komunitami a pro jejich stýkání. Z toho by vznikla v jejich existenci „americká odchylka“, kterou bychom zpochybnili základy naší republikánské společnosti.

Vědecký pokrok musí mít takovou moc, aby se osvobodil od vlivu všech a zejména náboženských nátlakových skupin. Obecný zájem a respekt k lidskému bytí se musí stát jediným měřítkem tohoto pokroku.

Osvobození „tělesného statutu“ (lásky a sexuality, smrti, nemoci) od náboženských, církevních svazků nebylo dokončeno. Svobodné rozhodování o své tělesnosti, sociální způsoby života dvojic a rodin, základní záruky svobody v těchto rámcích, práva a důstojnost dětí, tak zůstávají prostorem pro uplatnění laicismu jako jediného garanta svobody ducha i těla.

Ve složení etických výborů, které se všude vytvářejí, jde o to, aby se výběr členů pro hodnosti uskutečňovat podle jejich kompetentnosti a nikoliv podle jejich přesvědčení. Cožpak není smyslem těchto výborů především bdít nad nezbytnými a dostačujícími podmínkami pro výkon svobody a pro respekt k lidské bytosti, a nikoliv pokoušet se udržet rovnováhu mezi soupeřícími komunitami?

Konečně na utváření svědomí, což není výhradní záležitosti školství, se podílejí kultura a umělecká tvorba, ale také informace a komunikace. Je nutné také zde neustále bdít nad tím, aby nejenom žádná dogmatická a náboženská přikázání, ale také žádné hospodářské nebo ideologické nátlakové skupiny nemohly prosadit jakékoliv omezení svobody, například hospodářským tlakem na životnost menšinových postojů. Je nutné ve jménu laickosti rovněž demaskovat A.M.P. (Multilaterární dohodu o investicích) včetně jejich odnoží jakož i všechny formy unifikace myšlení.

Místo závěru


Laicismus není překonaným pojmem. Představuje naopak ideu pokroku. Pro jeho uplatnění se před ním otvírají široké prostory. Laicismus se stal institutem. Stal se zákonným rámcem, pravidlem hry. Jeho zásady je možno uplatnit ve všech oblastech společnosti. Není výsledkem o soběproměnných smluv mezi komunitami nebo skupinami. Je jenom jeden laicismus, a jako takový nepodléhá změnám. Není ani „nový“, ani jiný lacismus. Laicismus je pojmem, který spočívá na humanistických zásadách, které se vytvořily v průběhu dějin. Laicismus se zaručuje za hodnoty ve službách osobní svobody. Představuje nejspolehlivější záruku občanského míru. Je nositelem osobní morálky a sociální etiky. Je činem a vůlí, a ovšem i odporu; resistence proti lákadlu podlehnout jednoduchosti jednotného myšlení.

Gertrude Himmelfarb, emeritní profesorka historie na Graduate School of the City University of New York. Z anglického originálu The Idea of Compassion: The British vs. the French Enlightenment publikovaného v časopisu The Public Interest, č. 145, podzim 2001, s. 3-24, přeložil Eduard Geissler. Publikovaný text je pozměněnou versí její přednášky pronesené v květnu 2001 na půdě Britské akademie v Londýně.

Osvícenství které prožívala Británie nebylo však osvícenství, jaké si obvykle spojujeme s tímto termínem. Rovnítko zpravidla klademe mezi "osvícenství" a osvícenství francouzské, hnutí, jehož myslitelé se rozcházeli v názorech i mezi sebou, nejvíce však (s jedinou výjimkou, a tou byl Montesquieu) se svými britskými protějšky. Vezmeme-li v úvahu vysoký stupeň vzájemného ovlivňování, je pozoruhodné, jak výrazně se obě osvícenská hnutí od sebe lišila svou podstatou i obsahem. Jejich vůdčí představitelé z obou zemí se znali a navštěvovali, četli navzájem své práce, recenzovali je, dokonce překládali - a zdvořile, leč pevně se drželi svých názorů v otázkách filosofie, soucitu i sociální politiky, které se zcela rozcházely. Tocqueville připisoval tyto rozdíly odlišným rolím, které si intelektuálové obou zemí osobovali.

V Anglii teoretici vládnutí a ti, kdo skutečně vládli, navzájem spolupracovali; ti prvně jmenovaní předkládali nové teorie, ti druzí je pak doplňovali a precizovali ve světle praktické zkušenosti. Ve Francii však byla poučka něco jiného než praxe a obojí zůstávalo v rukou navzájem dosti nezávislých skupin lidí. Jedni skutečně spravovali zemi, zatímco druzí předkládali abstraktní principy, které by podle jejich slov měly být základem dobré vlády; jedni činili běžná opatření odpovídající okamžitým potřebám, druzí předkládali návrhy obecných pravidel, aniž by domýšleli jejich použití v praxi; jedni udávali směr chodu veřejných věcí, druzí formovali veřejné mínění.

Byly zde i další závažné důvody velkých rozdílů mezi francouzským a britským osvícenstvím: velmi odlišný politický a sociální systém v obou zemích, jiné vztahy mezi monarchií a aristokracií i mezi aristokracií a středními vrstvami, jiná úloha církve ve státě a jiný charakter církví jako takových. Neméně podstatné byly diference filosofické, které se staly podkladem Tocquevillových postřehů. Britská idea soucitu se hodila pro nejrůznější praktické meliorativní postupy, vedoucí ke zmírnění sociálních problémů, francouzský apel na rozum nemohlo uspokojit nic menšího než "přetvoření" člověka.

Zvláštní je, že stejně jako "osvícenství" je Francouzům připisován i "soucit", přestože to byli Angličané, kteří toto slovo a celou myšlenku poprvé představili světu daleko dříve než Francouzi, a soucit se stal ústředním motivem jejich morální filosofie. V Encyklopedii je zmíněn pouze stručným heslem, které končí slovy, že čím je člověk zbědovanější, tím snadněji propadá soucitu, což je důvod, proč lidé tak rádi sledují popravy. Rousseau, jemuž je idea soucitu obvykle připisována, hovořil mnohem častěji o "slitovnosti", která podle něj hraje ve společnosti dosti problematickou roli. V Rozpravě o původu a příčinách nerovnosti mezi lidmi se slitovnost jako "přirozený cit" objevuje pouze v přirozeném stavu, kde přispívá k zachování druhu tím, že tlumí sílu sebelásky (amour de soi-meme). Ale v občanské společnosti je slitovnost nahrazena "nepřirozenou" samolibostí (amour propre), která je zkázou jak rovnosti, tak svobody, a vrhá lidstvo do područí "práce, poroby a trápení".

A tak Rousseauův Emil sice předpokládá existenci jistého "vnitřního citu", který však není základem soucitu, ale sebelásky a spravedlivosti. "Když mě síla rozpínavé duše nutí ztotožnit se s mým druhem a já cítím, že jsem - abych tak řekl - jeho součástí, dochází k tomu proto, abych netrpěl tím, že nechci, aby trpěl můj druh. Zajímám se o něho, protože mám rád sám sebe... Láska k lidem, vycházející z lásky k sobě samému, je základním principem lidské spravedlivosti." Společenské ctnosti se u Emila neobjevují jako něco přirozeného; musí se jim učit tím, že přichází do styku s lidmi, kteří jsou méně šťastní než on. Musí se však také učit, že "na prvním místě stojí povinnost vůči sobě". A je veden k tomu, aby společenské ctnosti neuplatňoval vůči určitým jedincům, ale vůči "rodu", vůči "celému lidstvu". Nezáleží na tom, kdo dostane "větší díl štěstí"; důležitá je pouze skutečnost, že to přispívá k co "největšímu štěstí všech". "To stojí mezi zájmy moudrého muže na prvním místě hned za jeho osobními zájmy, protože každý je součástí svého rodu, nikoli jiného jedince."

Chceme-li zabránit tomu, aby se slitovnost zvrhla ve slabost, musíme ji zevšeobecnit tak, aby obsáhla celé lidstvo. Pak jí člověk podlehne jen tehdy, pokud je v souladu se spravedlivostí, neboť ze všech ctností je spravedlivost ta, která nejvíce přispívá obecnému dobru. Ve jménu rozumu, ve jménu lásky k sobě samým musíme mít větší slitovnost se svým rodem než se svým sousedem.

Obyčejný lid


Ani ten francouzskému osvícenství nejvíce nakloněný komentátor nemůže přehlédnout, jak philosophes pohrdají masami. Voltair používal výraz "le peuple" a "la canaille" [chátra] téměř bez jakéhokoli rozlišení. "Co se canaille týká," říká d'Alembertovi, "nemám k ní žádný vztah; vždy zůstane canaille." A má zůstat canaille, protože je nevzdělatelná. Prostí lidé nikdy nebudou mít "čas ani schopnosti vzdělat se; než by se stali filosofy, zemřou dříve hladem... Nikdy si nesmíme osobovat právo na osvícené ševce a služebnictvo; to je poslání apoštolů."

Prostý lid nelze vzdělat, protože jej nelze osvítit; a osvítit jej nelze proto, že postrádá ten druh rozumu, který philosophes považují za samu podstatu osvícení. Uvízl v bahně předsudků, pověr a náboženských nesmyslů. Náboženství je velkým nepřítelem - l'infâme. Náboženství, píše Voltaire Diderotovi, "je třeba u úctyhodných lidí vyhubit a přenechat je hrubé a bezvýznamné canaille, pro kterou bylo stvořeno". Diderot souhlasí. Pokud jde o náboženství, jsou chudí "idioti", jsou "příliš hloupí - zhovadilí - příliš ubozí a příliš zaneprázdnění" na to, aby byli osvíceni. Nikdy nebudou jiní: "Canaille zůstane téměř vždy stejně početná."

Toto opovržení neosvícenými se obráží i v Encyklopedii. V článku, který vymezuje její cíl, Diderot vysvětluje, že "věk filosofie", jehož počátek Encyklopedie ohlašuje, nepočítá s žádnou úlohou pro obyčejného člověka. "Drtivá většina lidstva nedokáže držet krok s tímto nezadržitelným postupem lidského ducha, ba ani ho pochopit." V jiném článku píše: "O všem musíme důkladně přemýšlet, protože člověk není pouze živočich, nýbrž živočich, který myslí; ... každý, kdo odmítá hledat pravdu, zříká se samé podstaty člověka a ostatní příslušníci lidského rodu by s ním měli zacházet jako s divokou šelmou; jakmile je pravda odhalena, každý, kdo ji odmítá uznat je buď šílený, nebo podlý a mravně zkažený." A ještě v dalším článku vysvětluje, že v otázkách rozumu a filosofie člověk nesmí věřit názoru "davu", protože "jeho hlasem promlouvá zlomyslnost, zabedněnost, krutost, nerozum a předsudek". Končí slovy: "Dav je nevzdělaný a lhostejný."

Je třeba říci, že Encyklopedie si velmi váží "řemeslné zručnosti": na jejích stránkách najdeme množství nákresů, vyobrazení a ilustrací. Netají se úctou k těm, kdo řemesla provozují. Nesouhlasí také s majetkovou nerovností, která některým lidem poskytuje nadměrný přepych, zatímco jiní jsou odkázáni pouze na nejnutnější životní potřeby. Málo shovívavosti a ještě méně úcty však Encyklopedie projevuje velkému množství lidí, kteří nejsou řemeslníky, kterým se nedostalo vzdělání nebo jsou nevzdělatelní; na jejích stránkách najdeme jen několik málo praktických návrhů, jak zlepšit jejich životní podmínky. Jednou ze vzácných výjimek, kdy philosophe byl zároveň reformátorem, se stal Turgot; v krátkém čase, kdy působil jako generální revizor financí, zrušil nucené práce na silnicích. Byl však silně zaujatý proti charitativní činnosti, nejen proto, že ji řídila církev, ale také z toho důvodu, že její praktický dopad považoval za žalostný. V Encyklopedii píše: "Chudí mají nesporně právo na to, čeho bohatí mají přebytek"; lidskost i náboženská víra nám ukládá povinnost ulehčit těmto nešťastníkům život, a to je posláním charitativních spolků. Výsledky jsou však smutné, neboť v zemích, kde je charita nejhojnější, je také nejvíce bídy. Důvod je prostý. "Dovolit velkému množství lidí, aby si žili zdarma, znamená podporovat lenost a také nepořádek, který ji vždy provází; znamená to postavit zahaleče výše než pracujícího člověka... Národ pracovitých lidí nahrazují sprosté houfy potulných žebráků, kteří neváhají spáchat jakýkoli zločin." Tuto myšlenku opakuje v jiném článku Diderot, když kritizuje chudobince jako útočiště profesionálních žebráků. Špatně koncipovaná charita plodí masy "mladých a statných zahalečů", kteří raději dostávají živobytí zadarmo, než aby si na něj vydělávali prací; tato "verbež" je produktem státu, který si neváží skutečného člověka.

Stvořit nový lid


Odpovědnost za špatné činy či zločiny Francouzské revoluce nelze házet na krk osvícenství. Není však pochyb o tom, že některé zásady a postoje francouzského osvícenství se do Revoluce přenesly - kupříkladu antiklerikalismus, který přinesl plné zrovnoprávnění protestantů a židů a právní zakotvení občanských sňatků a rozvodů. Podobným způsobem se lhostejný postoj (nebo něco horšího) philosophes vůči chudým obrazil v tom, že kromě zrušení výsad feudálů nebyly podniknuty téměř žádné kroky pro zlepšení životních podmínek chudých a těch několik málo pokusů bylo až nápadně neúspěšných. Dílny, které založil Comité de Mendicité, se pro svou neohrabanost vůbec neosvědčily a jejich provoz musel být pozastaven. Zákony regulující ceny, mzdy a produkci potravin nejenže ničemu neprospěly, ale staly se přímo brzdou. Většina historiků se shoduje v tom, že chudí, připravení o dřívější náboženskou charitu, na tom byli koncem Revoluce hůř než na jejím začátku.

Stejně jako s chudobou se to mělo i se vzděláním: také zde byla situace zjitřená. Původní církevní školy byly zrušeny, ale nic je nenahradilo. V roce 1791 píše Condorcet pro Shromáždění zprávu o veřejném vzdělávání. Kromě jiného doporučuje vesnické školy pro děti ve věku od devíti do třinácti let. Možná proto, že následujícího roku vypukla válka, byla diskuse o zprávě odložena na pozdější dobu. Během prvních tří let Revoluce se tak téma školství nikdy nestalo předmětem oficiální debaty. V roce 1793 předložil Robespierre návrh povinné výuky - v internátních školách, které by děti chránily před zrádným vlivem zpátečnických rodičů. I když tento návrh Konventem prošel, jeho základní ustanovení byla vyřazena. Až po thermidoru vyhlásilo Direktorium zákon o vzdělání, který měl dětem zajistit minimální základní vzdělání, placené rodiči.

Z Francouzské revoluce neudělal revoluci sociální s uvědomělou, zřetelnou, skutečně revoluční sociální etikou a náplní žádný dějepisec, ale filosofka současné doby. Podle Hannah Arendtové se Revoluce "zrodila ze soucitu" s "nuzáky", les misérables. O tomto "citu pro soucit" poprvé mluvil Rousseau, svého naplnění se dočkal za Robespierra a osudového vyvrcholení v době hrůzovlády. Tento cit byl pouze reakcí na "nouzi, naléhavé potřeby lidu" a nenechal žádný prostor zákonu a vládě, svobodě, ba ani rozumu. Lidská práva tudíž ustoupila právům sanskulotů a "despocie svobody" "blahu lidu".

Je to sice dojímavý, podle mého přesvědčení však pouze bujnou fantazií podepřený výklad dějin. Francouzská revoluce nebyla revolucí sociální a hrůzovláda nebyla nastolena pro blaho lidu, ale pro "veřejné bezpečí", pro zabezpečení režimu. Republika ctnosti nevelebila soucit, nýbrž rozum - abstraktní, vyvýšený rozum, který očerňuje selský rozum obyčejných lidí. Stejně abstraktní bylo hlásání rovnosti, která nepropůjčovala skutečnou, existenciální rovnost prostému lidu. "Le peuple", jehož jménem Robespierre ustavil Republiku, nebyl lidem v běžném smyslu slova - tím spíše pak les misérables -, ale singulárním, abstraktním "lidem" představovaným stejně singulární a abstraktní "všeobecnou vůlí". Robespierre možná citoval Rousseaua, když řekl: "Lid má vždy větší hodnotu než jedinci... Lid je vznešený, jedinci jsou nic."

Tento "lid" nepotřeboval ani tak vzdělání, jak se všeobecně předpokládá (gramotnost), nebo reformu v běžném smyslu slova (ulehčení od špatného zacházení a křivd); nepotřeboval nic menšího než "přetvoření". Právě ve jménu přetvoření obhajoval Robespierre svůj návrh na internátní školy: "Jsem přesvědčen o nezbytnosti dosíci dokonalého přetvoření a - mohu-li se tak vyjádřit - stvoření nového lidu." Historička Mona Ozoufová poznamenává, že tato idea "přetvoření" byla klíčovým pojmem revolucionářské debaty a neskrývalo se za ní nic menšího než stvoření "nového lidu". "Nový lid" vzýval kdekdo, ale nikdo s takovým zanícením jako Rousseau, což je "jedním z důvodů, proč se Revoluce od samého začátku nesla v jeho duchu".

Rozum versus soucit


V Británii, kde se "cit pro soucit" (památnými slovy Hannah Arendtové) objevil nejdříve, dostal podobu nikoli přetváření lidu, ale vylepšování životních podmínek. Světské i náboženské instituce, občanská společnost a stát, veřejná podpora a soukromá charita se navzájem doplňovaly a spolupracovaly. Především zde neexistoval žádný Kulturkampf, nedošlo k žádné náboženské válce, která by sužovala a rozdělila zemi, stavěla proti sobě minulost a budoucnost, vytvořila nepřeklenutelný předěl mezi rozumem a náboženskou vírou a ze sociální reformy učinila rukojmí protináboženských vášní. Dalo by se říci, že britské osvícenství bylo svobodomyslné, snášelo se s širokým spektrem víry i nevíry (stejně jako se Wesleyho hnutí snášelo s anglikány i s nonkonformisty). Kniha o britském osvícenství by nikdy nemohla nést podtitul, jaký dal Peter Gay prvnímu dílu své práce o osvícenství - The Rise of Modern Paganism [Vzestup novověkého pohanství]. Dokonce i Hume, ve věcech víry skeptický a plný obav z náboženského fanatismu, byl zapřisáhlým zastáncem tradiční církve: kdyby pro nic jiného, tedy alespoň jako korektivu fanatismu. Ani Gibbon nechoval - navzdory všeobecně rozšířenému názoru - žádné nepřátelství vůči křesťanství jako takovému; skutečnost byla taková, že jako protestant, který si zoufal nad tím, co považoval za odpadlictví od původní víry evangelií, kritizoval církev dávné minulosti. Ve svých pamětech napsal, že odmítá "nesnášenlivou horlivost" philosophes: "Vysmívali se skepticismu Huma, se slepým fanatismem dogmatiků hlásali zásady atheismu, s posměchem a opovržením odsuzovali všechny věřící."

Toto je možná ten nejnápadnější rozdíl mezi osvícenstvím britským a francouzským. Ve Francii nedošlo k žádné reformaci a nebyla tam ani žádná obdoba metodismu, žádná náboženská obroda, která by oživila tradiční církev nebo poskytla nějakou její náboženskou alternativu. Ve Francii se tudíž nenaskytla příležitost zapojit náboženství do humanitárních záležitostí. To, že philosophes zaujali trvale nepřátelský postoj vůči náboženství obecně a katolicismu zvlášť, však nezpůsobila pouze skutečnost, že absolutní monarchie byla ztotožňována s katolickou církví. Odpor vůči čemukoli, co jen zavánělo náboženstvím, a komukoli, kdo jím byl načichlý, vyvolávalo také jejich uctívání rozumu. Philosophes neměli žádné pochopení pro les misérables, protože si ani trochu nevážili lidí natolik neosvícených, že mohou být zbožní. Komu se nedostává rozumu, jako lidská bytost je méněcenný. Základním projevem racionalismu - tak jak ho chápali philosophes - je odmítnutí nejen náboženství jako takového, ale celého náboženského chápání člověka, podle kterého je člověk skutečně člověkem prostě proto, že se narodil k obrazu Božímu.

V tomto smyslu měli i ti největší sekularisté a nejmenší demokraté mezi Brity mnohem silnější smysl pro rovnost než Francouzi. Nehodlali vpustit příslušníky nižších třídy do politiky, neupírali jim však základní statut člověka. Peter Gay vysvětluje, že ve Francii byly kampaně proti týrání, za zrušení řádu jezuitů nebo za šíření technických znalostí součástí "bojovné snahy člověka vnutit svou rozumovou vůli svému okolí". Reforma vycházela ze zcela jiných pohnutek než v Anglii, kde základem tažení za reformu vězeňství, za zákaz obchodu s otroky a na podporu vzdělání nebyla "vůle rozumu", ale humanitářské nadšení, nikoli rozum, ale soucit.

Britské a francouzské osvícenství dnes


U britského a francouzského osvícenství nešlo o přechodnou fázi dějin. Jestliže ještě dnes diskutujeme o jejich charakteru, nejde o pouhé procvičování intelektuální historie osmnáctého století (i když i to by byl dostatečný důvod), ale také o prognózu následných dějin společnosti. Ducha francouzského osvícenství lze zahlédnout kupříkladu v komunismu, který usiloval o "přetvoření" člověka, o stvoření "nového lidu", osvobozeného od starobylé zbožnosti a starých zábran; nebo v socialismu, který hledal všeobecné společenské i ekonomické "blaho lidstva", jež přesahovalo blaho i vůli jednotlivých lidí; nebo v sociálním státu s jeho sklony k sociálnímu inženýrství, které lze dobře popsat slovy "usilovná snaha člověka vnutit svou rozumovou vůli svému okolí"; nebo v dnešním tíhnutí k "bezhodnotové" sociální politice, inspirované údajně "bezhodnotovou" sociální etikou, což připomíná "rozum", kterého si tak vysoce cenili philosophes.

V několika posledních letech jsme svědky - ne-li v Británii, pak určitě ve Spojených státech - čehosi jako odklonu od osvícenství francouzského směrem k osvícenství britskému. Je velmi zvláštní, vidíme-li sociální myslitele a politické činitele, jak nevědomky vytahují na světlo základní ingredience britského osvícenství: ideu soucitu, která stála v samém středu této morální filosofie, politickou ekonomii, která morálním i ekonomickým principem učinila přirozenou svobodu, a také evangelikální hnutí, které sehrálo tak významnou roli pro filantropického a humanitářského ducha tehdejší doby. Britské osvícenství vzniklo na základě úchvatné, nepředvídatelné souhry ne zcela slučitelných sil. A je to neméně úchvatná, nepředvídatelná souhra ne zcela slučitelných sil, která definuje - nebo redefinuje - sociální etiku dnešních dnů.

Osvietenstvo znamená zbaviť sa nedospelosti, ktorú si zavinil človek sám. Nedospelosť je neschopnosť používať vlastný rozum bez vedenia inými. Túto nedospelosť sme si zavinili sami vtedy, keď jej príčinou nie je nedostatok rozumu, ale nedostatok rozhodnosti a odvahy používať svoj rozum bez vedenia inými. Sapere aude! Odváž sa používať vlastný rozum! Tak znie volebné heslo osvietenstva. Príčinou, prečo toľkí ľudia, i keď ich príroda už dávnejšie oslobodila spod cudzieho vedenia (naturaliter maiorennes), napriek tomu radi zostávajú počas celého života nedospelými, a prečo tí iní sa tak ľahko stanú ich poručníkmi, je lenivosť a zbabelosť. Zostať nedospelým je predsa také pohodlné. Keď mám knihu, ktorá má rozum za mňa, duševného pastiera, ktorý má za mňa svedomie, lekára, ktorý mi predpisuje diétu atď., nepotrebujem sa namáhať ja sám. Nemusím myslieť, keď môžem len zaplatiť; túto mrzutú záležitosť za mňa prevezmú iní. O to, že veľmi veľká časť ľudí (vrátane celého nežného pohlavia) považuje krok k dospelosti nielen za ťažký, ale aj za nebezpečný, sa postarali práve títo poručníci, ktorí láskavo prevzali hlavný dozor. Najprv ohlúpili svoje domáce zvieratá a pričinili sa o to, aby sa tieto pokojné tvory nikdy neodvážili vykročiť mimo ohrady, do ktorej ich zavreli, a teraz im ukazujú, aké nebezpečenstvo im hrozí, keď sa pokúsia chodiť samy. Toto nebezpečenstvo však nie je až také veľké, pretože po niekoľkých pádoch by sa konečne naučili chodiť; avšak už takýto príklad ich robí bojazlivými a len ich odradí od ďalších pokusov . Pre každého jednotlivého človeka je teda ťažké vymaniť sa samému z nedospelosti, ktorá sa mu stala temer prirodzenou. Dokonca si ju obľúbil a pri prvom pokuse naozaj nedokáže používať vlastný rozum, pretože mu nikdy nedovolili, aby sa o to aspoň pokúsil. Hotové tvrdenia a formuly, tieto mechanické nástroje použitia rozumu alebo skôr zneužitia jeho prírodných darov, sú putami jeho stálej nedospelosti. Aj keď by sa ich zbavil, len váhavo by sa odvážil k skoku cez úzku priekopu, pretože nie je zvyknutý na takýto slobodný pohyb. Preto je len málo tých, ktorým sa podarilo vymaniť z nedospelosti úsilím vlastného ducha a vykročiť istým krokom. Skôr je možné, že verejnosť osvieti samu seba; dokonca je to, ak jej len dáme slobodu, skoro nevyhnutné. Pretože tu sa vždy nájdu samostatne mysliaci ľudia, dokonca aj medzi dosadenými poručníkmi veľkej masy, ktorí, keď sami odvrhli jarmo nedospelosti, budú rozširovať okolo seba ducha rozumného ocenenia vlastnej hodnoty a povolania človeka myslieť samostatne. Zvláštnym je tu však toto: verejnosť, na ktorú poručníci nasadili jarmo, ich potom sama núti, aby zostali pod ním, keď je k tomu podnecovaná niektorými svojimi poručníkmi, ktorí sami nie sú schopní osvietenstva. Zasievať predsudky je škodlivé, pretože tie sa nakoniec vypomstia svojim pôvodcom. Preto môže verejnosť len pomaly dospieť k osvietenstvu. Revolúcia hádam môže odstrániť osobný despotizmus alebo ziskuchtivý či panovačný útlak. Nikdy však nemôže uskutočniť ozajstnú reformu spôsobu myslenia. Ale nové predsudky, práve tak ako tie staré, sa stanú vodidlom bezmyšlienkovitého veľkého davu. Toto osvietenie si však nevyžaduje nič iné ako slobodu; a síce tú najmenej škodlivú, ktorá sa len môže nazývať slobodou, totiž tú používať svoj rozum vo všetkých jeho zložkách verejne. Avšak zo všetkých strán počujeme: Nerozumujte! Dôstojník hovorí: Nerozumujte, ale držte krok! Daňový úradník hovorí: Nerozumujte, ale plaťte! Duchovný hovorí: Nerozumujte, ale verte! (Len jeden jediný vládca vo svete hovorí: Rozumujte, koľko len chcete a o čom len chcete, ale poslúchajte!) Toto všetko obmedzuje slobodu. Ktoré obmedzenie však bráni osvietenstvu? A ktoré nie, a ktoré by mu dokonca bolo na prospech? Odpovedám: verejné používanie rozumu musí byť vždy slobodné a len to môže priniesť osvietenstvo ľuďom; súkromné použitie rozumu môže byť často striktne obmedzené bez toho, aby tým bol pokrok osvietenstva osobitne zdržaný. Za verejné používanie vlastného rozumu považujem to, keď niekto ako učenec predstúpi pred celú čítajúcu verejnosť. Súkromným použitím rozumu nazývam to, ktoré vykonáva niekto, komu bol zverená verejná funkcia alebo úrad. K mnohým záležitostiam, ktoré sa vykonávajú v záujme spoločenstva, je nevyhnutný istý mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa niektorí členovia spoločenstva musia správať len pasívne, aby tak prostredníctvom umelej jednomyseľnosti boli vládou usmernení k verejný účelom alebo boli odvrátení od znemožnenia týchto účelov. Tu, samozrejme, nie je dovolené mudrovať; tu sa musí poslúchať. Pokiaľ sa ale táto časť stroja zároveň považuje za súčasť spoločenstva, alebo dokonca svetovej občianskej spoločnosti, teda za učenca, ktorý sa obracia na verejnosť preň vlastným spôsobom svojimi spismi: môže rozumovať bez toho, aby tým utrpeli záležitosti, ktoré čiastočne zabezpečuje ako jej pasívna časť. Bolo by hodné zavrhnutia, keby dôstojník, keď dostane od svojho nadriadeného rozkaz, začal v službe o účelnosti alebo užitočnosti tohto rozkazu nahlas rozumovať, on musí poslúchať. Nemožno mu však zabrániť, aby sa ako učenec nevyjadroval k chybám vo vedení vojny a svoje názory nepredložil svojmu publiku. Občan sa nemôže vzpierať plateniu svojich daní; dokonca prílišná kritika výšky daní (ktorá by mohla dať podnet k všeobecnej neposlušnosti) môže byť škandalózne trestná. Ale ten istý človek nekoná proti svojej občianskej povinnosti, keď ako učenec verejne vysloví svoje myšlienky o nevhodnosti alebo aj nespravodlivosti týchto poplatkov. Práve tak je duchovný zaviazaný svojim žiakom a svojej farnosti kázať podľa symbolov cirkvi, ktorej slúži, pretože bol prijatý za týchto podmienok. Ale ako učenec má plnú slobodu, ba dokonca poverenie k tomu, aby všetky svoje starostlivo preverené a dobre mienené myšlienky o chybách v symboloch zverejnil a oboznámil obecenstvo so svojimi návrhmi na zlepšenie učenia a cirkvi. Niet tu ničoho, čo by mohlo zaťažiť jeho svedomie. Lebo, čo prednáša ako dôsledok svojho úradu, ako konateľ cirkvi, tak to predstavuje ako niečo, čím nemôže voľne disponovať, čo nemôže prednášať podľa svojej ľubovôle, ale len podľa predpisu a v mene niekoho iného. Povie: naša cirkev učí toto alebo ono; toto sú dôkazy, ktoré predkladá. Takto vyvodí všetko užitočné pre svoju farnosť z tvrdení, pod ktoré sa on s plným presvedčením nemôže podpísať, s prednesom ktorých však môže súhlasiť, pretože nie je celkom nemožné, že sa v nich predsa len skrýva pravda, v každom prípade v nich niet ničoho, čo by protirečilo jadru náboženstva. Keby sa však domnieval, že tieto tvrdenia protirečia jadru náboženstva, nemohol by svoj úrad vykonávať s čistým svedomím, musel by ho zložiť. Učiteľ ustanovený obcou, používa rozum len súkromne. Vo vzťahu k čo ako veľkej cirkevnej pospolitosti nie je kňaz ako kňaz slobodným, nesmie ani byť, pretože plní len inými stanovenú úlohu. Naproti tomu ako učenec, ktorý svojimi spismi hovorí k svojej vlastnej verejnosti, totiž k svetu, kde teda aj ako duchovný používa svoj rozum verejne, požíva neobmedzenú slobodu poslúžiť si vlastným rozumom a hovoriť sám za seba. To, že poručníci ľudu (v duchovných veciach) by sami mali byť nedospelí, je nezrovnalosť, ktorá by viedla k zvečneniu nezrovnalostí. Nemalo by však isté spoločenstvo duchovných, povedzme cirkevné zhromaždenie alebo nejaká ctihodná trieda (ako sa sama nazýva medzi Holanďanmi) byť oprávnené vzájomne sa pod prísahou zaviazať dodržiavať istý nemenný symbol, a tým zaviesť trvalé vrchnostenské poručníctvo nad každým svojím členom a prostredníctvom neho viesť ľud a toto poručníctvo dokonca zvečniť? Ja hovorím: to je celkom nemožné. Zmluva, ktorá sa uzatvára na to, aby raz navždy odvrátila od ľudského pokolenia ďalšie osvietenie, je od začiatku neplatná, a to aj vtedy, keby ju potvrdila najvyššia moc a parlamenty slávnostne uzavretými mierovým zmluvami. Žiadna doba sa nemôže spojiť a dohodnúť na tom, že neskoršiu dobu uvedie do stavu, v ktorej táto nebude smieť svoje (predovšetkým také dôležité) poznatky rozšíriť, očistiť od omylov a vôbec pokračovať v osvete. To by bol zločin proti ľudskej prirodzenosti, ktorej pôvodné určenie spočíva práve v tomto pokroku. Neskoršie pokolenia sú teda plne oprávnené zavrhnúť tie rozhodnutia, ktoré boli prijaté neoprávneným a zavrhnutiahodným spôsobom. Skúšobným kameňom všetkého, čo môže byť prijaté ako zákon pre ľud, je teda otázka: či by si ľud sám mohol takýto zákon uložiť? Bolo by to síce, v očakávaní nejakéholepšieho, na určitý krátky čas možné, aby tak bolo možné zaviesť určitý poriadok; a zároveň by každý občan, predovšetkým duchovní, mali slobodu, ako učenci, verejne, to znamená prostredníctvom spisov, uverejňovať svoje poznámky o nedostatkoch takýchto zriadení, zatiaľ by zavedený poriadok ešte trval, až by sa pochopenie jeho nedostatkov tak rozšírilo a upevnilo, že spojením ich hlasov (keď aj nie všetkých) by mohli predostrieť trónu návrh, aby do ochrany obce vzal tie, ktoré sa podľa pojmov lepšieho pochopenia zjednotili na zmene náboženských ustanovení bez toho, aby chceli brániť tým, ktoré by zostali pri starých ustanoveniach. Ale zjednotiť sa na trvalom náboženskom usporiadaní, ktoré by nikto nemohol verejne spochybňovať čo i len jedno ľudské pokolenie, a tým vlastne na istú dobu znemožniť postup ľudstva k lepšiemu, a tým znevýhodniť potomkov, nie je vôbec dovolené. Jednotlivec síce môže za svoju osobu, ale aj to len na určitý čas, v tom, čo by malo byť jeho povinnosťou vedieť, odsunúť osvetu; zrieknuť sa jej však, či už za svoju osobu alebo ešte viac za potomkov, znamená porušiť a pošliapať sväté práva ľudstva. Zákon, ktorý nesmie o sebe prijať dokonca ani ľud, smie ešte menej prijať monarcha pre ľud; pretože jeho zákonodarná autorita spočíva práve v tom, že vo svojej vôli zjednocuje súhrnnú vôľu ľudu. Keď však bude dbať na to, aby všetky skutočné alebo domnelé zlepšenia boli v súlade s občianskym poriadkom, tak môže ostatne nechať svojich poddaných robiť len to, čo oni sami považujú za vhodné robiť kvôli svojej duševnej spáse. Iné nie je jeho záležitosťou. Musí však zabrániť, aby niekto násilne bránil iným zlepšovať zákony podľa ich schopností. Poškodil by však svojmu majestátu, keby sa miešal do toho, keby podroboval dozoru vlády spisy, v ktorých vyjadrujú svoje názory jeho poddaní, dokonca aj vtedy, keby to robil na základe svojho vyššieho pochopenia. Tu by sa naňho vzťahovala námietka, že Caesar non est supra grammaticos. Svoju najvyššiu moc by ponížil ešte väčšmi, keby odporoval duchovný despotizmus niektorých tyranov vo svojom štáte proti svojim ostatným oddaným. Keď sa teraz pýtame: Žijeme teraz v osvietenom veku? Odpoveď znie: Nie, žijeme však vo veku osvietenstva. Aby sme mohli celkovo povedať, že ľudia dokážu vo veciach náboženstva používať vlastný rozum istotou a správne bez vedenia iných, chýba ešte veľmi veľa. Vidíme však zreteľné príznaky toho, že sa im predsa len otvoril priestor, aby sa k tomu mohli slobodne prepracovať. Tiež vidíme, že sa strácajú prekážky všeobecného osvietenstva, a teda aj zbavenia sa nedospelosti z vlastnej viny. V tomto zmysle je táto doba dobou osvietenstva alebo dobou Fridricha. Knieža, ktoré nepovažuje pod svoju dôstojnosť povedať, že jeho povinnosťou je ľuďom vo veciach náboženstva nič nepredpisovať, ale im v tom prenechať úplnú slobodu, a dokonca odmieta aj veľkomyseľný prívlastok tolerantnosti, je samo osvietené a od vďačných súčasníkov a potomkov zaslúži si, aby bolo chválené ako osoba, ktorá ako prvá zbavila ľudské pokolenie, aspoň zo strany vlády, nedospelosti a prenechala na každého, aby sa vo veciach svedomia riadil vlastným rozumom. V dosahu jeho vlády, môžu ctihodní duchovní, keď vystupujú ako učenci, slobodne a verejne predkladať svetu na posúdenie názory a poznatky bez toho, aby sa dostali do sporu so svojimi úradnými povinnosťami. Túto slobodu môžu ešte väčšmi využívať tí, ktorí nie sú obmedzení nijakými úradnými povinnosťami. Tento duch slobody sa rozširuje, dokonca aj tam, kde musí zápasiť s vonkajšími prekážkami, ktoré kladie vláda, ktorá nerozumie sama sebe. Lebo aj tu pôsobí skutočnosť, že sloboda nie je v ničom nebezpečenstvom pre verejný pokoj a jednotnosť spoločnosti. Ľudia sa postupne sami prepracujú zo surovosti, ak im niekto nekladie umelé prekážky, ktoré by ich mali v nej udržať. Ťažisko osvietenstva, teda zbavenia sa nedospelosti, ktorú si človek zavinil sám, som položil predovšetkým do záležitostí náboženstva: pretože vo veciach umenia a vied nemajú naši vládcovia nijaký záujem byť poručníkmi svojich poddaných. Okrem toho je nedospelosť vo veciach náboženstva najškodlivejšia, a teda aj najviac zneucťujúca. Ale hlava štátu, ktorá podporuje náboženskú slobodu, ide ešte ďalej a chápe, že bez nebezpečenstva možno poddaným dokonca aj vo vzťahu k zákonodarstvu dovoliť verejne používať svoj vlastný rozum a nielen premýšľať o lepších zákonoch, ale dokonca svetu verejne predkladať slobodomyseľnú kritiku už jestvujúcich. Monarcha ako prvý poskytol skvelý príklad takéhoto postupu. No len ten, kto je sám osvietený, sa nebojí tieňov, a navyše má po ruke disciplinované a početné vojsko ako záruku verejného pokoja, len ten môže povedať to, čo sa nemôže odvážiť republika: Rozumujte, koľko chcete a o čom chcete, ale poslúchajte. Tak sa tu ukazuje zvláštny a neočakávaný chod ľudských vecí; v ňom je však, keď ho pozorujeme vcelku, temer všetko paradoxom. Väčší stupeň občianskej slobody sa javí ako výhoda pre slobodu ducha ľudu, a predsa jej kladie neprekročiteľné hranice. O niečo menší stupeň naproti tomu zabezpečuje priestor, v ktorom sa môže rozširovať podľa svojich schopností. Keď totiž príroda pod touto tvrdou škrupinou uchovala jadro, o ktoré sa pozorne stará, totiž sklon a povolanie k slobodnému mysleniu, toto pomaly pôsobí spätne na zmýšľanie ľudu (a tým sa stáva čoraz viac schopným konať slobodne) a nakoniec pôsobí aj na zásady vlády, ktorá považuje za sebe primerané zachádzať s človekom, ktorý je viac ako stroj, v súlade s jeho dôstojnosťou. Výraz "osvietenstvo" (ktoré siahalo od 17. st. do začiatku 19. st.) bol zvolený ako prejav kontrastu medzi nastupujúcim "vekom rozumu" a temnotou stredoveku, o ktorom sa predpokladalo, že ho ovládala iracionalita a povery, autorita a tradícia. Pred osvietenstvom mali výchova a vzdelávanie všade formu odovzdávania hotových právd, prijímaných od autorít, z rúk do rúk, z generácie na generáciu. Osobitne to platilo o mravnej výchove. Od detí, ba aj od dospelých, sa vyžadovalo, aby viac-menej nekriticky prijímali náboženské morálne zásady. Osvietenstvo revolucionizovalo Európu intelektuálne aj politicky. Jedným z najrevolučnejších znakov osvietenstva medzi filozofmi a inými vedcami bol ostrý spôsob verifikácie a často i odmietnutia výrokov náboženských a iných autorít. Ľudia začali pripisovať oveľa väčší význam jednotlivcovi a jeho rozumovým schopnostiam. Francúzski intelektuáli Diderot a d´Alembert definovali osvietenského mysliteľa ako "niekoho, kto šliape po predsudkoch, tradíciách, všeobecnom súhlase a autorite, jedným slovom po všetkom, čo zotročuje myslenie, niekoho, kto sa opováži myslieť sám za seba". Dovoliť si myslieť sám za seba je zásadná hodnota osvietenstva. Práve dramatický rast tejto hodnoty bol údajnou príčinou našej súčasnej "morálnej chorľavosti".


GALILEO


Galileo, hvezdár 17. storočia, je dôležitá osobnosť na ceste k osvietenstvu a pekne ilustruje spomenutú zásadnú hodnotu v jednej z jej prvých aktivizácií. Katolícka cirkev počas storočí učila, že naša Zem je pevne uložená v strede vesmíru. Túto vieru podporovala Biblia, ktorá hovorí, že Zem je pevná a nehybná. Vieru podporovalo aj učenie gréckeho filozofa Aristotela, ktorý bol v tom čase popri Biblii hlavným zdrojom väčšiny vedeckých a kozmologických názorov cirkvi. Aristoteles učil, že všetky nebeské telesá krúžia okolo stacionárnej Zeme. V roku 1632 začal Galileo preverovať tento tradičný model vesmíru. Vyvinul ďalekohľad, pomocou ktorého sa obloha dala pozorovať podrobnejšie, takže v blízkosti Jupitera sa dali vidieť pomaly okolo neho sa otáčajúc mesiace. Opovážiac sa použiť vlastné oči a vlastný rozum odokryl Galileo mocný dôkaz, že Aristoteles sa mýlil: nie všetko sa otáča okolo Zeme. A Galileo bol tak ďaleko, že uznal za správny Koperníkov model vesmíru, podľa ktorého sa Zem otáča okolo Slnka, a nie naopak. Aká bola reakcia cirkevnej vrchnosti na Galileovu nezávislosť myslenia ? Zastrašili ho tak, že svoj názor odvolal. A keď údajne znovu tvrdil, že jeho teória je správna, ukázali mu mučiace nástroje a odsúdili ho na doživotné väzenie (ktoré sa neskôr zmenilo na domáce väzenie). Galileo sa z toho dostal pomerne ľahko: jeho priateľ Giordano Bruno bol za podobné kacírske názory upálený na hranici. Je samozrejmé, že myslitelia osvietenstva tento zvláštny boj s cirkvou časom vyhrali. Vyhrali ho odvahou dôverovať vlastnému rozumu. Vysvetľovaním si javov a vecí vo svojom okolí sa im nakoniec podarilo zbaviť sa zvieracej kazajky, ktorá stovky rokov dusila ľudskú snahu pochopiť okolitý svet. Týmto činom dali zrod modernej vede.


KANT O OSVIETENSTVE


Osvietenstvo znamená aj odvahu premýšľať o morálnych problémoch. Kľúčovou osobnosťou je v tomto ohľade Immanuel Kant, pravdepodobne najväčší filozof osvietenstva. Zodpovednosť za morálne úsudky ukladá nie nejakej vonkajšej autorite alebo tradícii, ale jednotlivcovi. Jednotlivec sa má opovážiť použiť vlastnú moc rozumu a robiť vlastné morálne rozhodnutia - nemá ich prenášať na nejakú vonkajšiu autoritu (akou býva imám, rabín alebo pápež). Kant naozaj nemyslel len to, že každý jednotlivec sa má sám rozhodovať. Bol presvedčený, že samotný rozum, použitý bez akejkoľvek závislosti od vonkajšej autority alebo tradície, predstavuje pre jednotlivca pevný morálny základ. Bol presvedčený, že keď príde na rozhodovanie, čo je dobré a čo zlé, stačí na to rozum. Je jasné, že toto tvrdenie je ostrejšie a kontroverznejšie ako tvrdenie, že jednotlivci majú myslieť sami za seba a robiť svoje vlastné rozhodnutia. V roku 1784 napísal Kant do jedného časopisu krátky článok, ktorý mal titul "Čo je osvietenstvo?". Normálne sa jeho úvahy nevyznačovali krátkosťou, ale tu sa mu podarila jedna z najcitovanejších charakteristík osvietenstva: "Osvietenstvo je oslobodenie človeka od jeho ním samým zavineného infantilizmu. Infantilizmus je neschopnosť používať svoj rozum bez cudzieho vedenia. Je zavinený sebou samým, keď nezávisí od nedostatku rozumu, ale od nedostatku rozhodnosti a odvahy použiť ho bez vonkajšieho vedenia. A tak je heslom osvietenstva Sapere aude ! Maj odvahu použiť vlastný rozum !" Autor knihy tu predznamenáva, že jeho dielo je obranou Kantovej osvietenskej vízie spoločnosti morálne autonómnych jednotlivcov, ktorí sa s odvahou spoliehajú na svoj vlastný rozum a viac-menej nekriticky neprijímajú výroky autority.


DVA DRUHY "OSVIETENSTVA"


Keď hovoríme o "osvietenstve", musíme si dať pozor, pretože sa tým myslia najmenej dve veci. Po prvé, osvietenstvo, ako ho charakterizoval Kant. Kantova charakteristika je niečo ako stav myslenia. Ak ste osvietený jednotlivec v Kantovom ponímaní, nie ste zastrašovaním prinútený bezmyšlienkovite prijať výroky tradície a autority. Máte odvahu, opovažujete sa používať moc vlastného rozumu. Opovažujete sa myslieť sám. Kant je presvedčený, že každý z nás je morálne autonómny v tom zmysle, že nakoniec musí na seba prebrať zodpovednosť za svoju morálnu voľbu. Tejto povinnosti sa nemožno vyhnúť. Osvietený jednotlivec to uznáva. Po druhé, osvietenstvo existuje ako historické intelektuálne hnutie. Hranice tohto hnutia nie sú presne vyznačené. Existuje celý rad názorov, v rozličnej miere súvisiacich s osvietenstvom a pri charakteristike osvietenstva jednotliví autori zdôrazňujú rozličné miesta a rozličných jednotlivcov. Je samozrejmé, že nie všetko, čo súviselo s osvietenstvom, bolo ušľachtilé, a nie každá osvietenská myšlienka bola správna. Osvietenskí filozofi napríklad verili, že používanie rozumu nevyhnutne povedie k pokroku. Niektorí dokonca predpokladali, že sa tak postupne vyriešia všetky základné problémy ľudstva. Pri spätnom pohľade je to smiešne naivné. Iní osvietenskí myslitelia sa domnievali, že morálke možno dať úplne racionálny základ. Skutočnosť je taká, že niektorí súčasní myslitelia, napríklad MacIntyre a Gray, sa nazdávajú, že dávať morálke len racionálny základ je čisto "osvietenský zámer". Jeden z dôvodov, prečo nemožno stotožňovať obidva uvedené významy osvietenstva je ten, že síce dá sa efektívne kritizovať celé osvietenstvo, to však nie je skutočná kritika osvietenstva, ako ho charakterizuje Kant. Jedna z najpopulárnejších kritík osvietenstva - napríklad od MacIntyra a Graya - znie takto: "Zásadný "projekt osvietenstva", založiť morálku len na rozume, nevyhnutne zlyhá. Mravnosť sa nedá podložiť racionálne tak, ako si to mysleli filozofi osvietenstva. Pretože však osvietenstvo zavrhlo tradíciu a autoritu ako staré základy morálky, ostala mravnosť bez akýchkoľvek základov vôbec. Tak, ako priamy dôsledok osvietenstva, začala morálka upadať. To je teda vážna obžaloba. No bez ohľadu na to, či je to presvedčivá kritika celého osvietenstva, je zrejmé, že i naďalej môžeme byť prívržencami Kantovej vízie osvietenstva - stále môžeme súhlasiť s dôležitosťou podnecovania jednotlivcov, aby mysleli a posudzovali nezávisle, bez ohľadu na cirkevnú autoritu - hoci pripúšťame, že pre mravnosť nestačí len racionálne odôvodnenie. OSVIETENSTVO - INICIÁTOR NÁRODNÉHO UVEDOMENIA (Dr. Vladimír Šotter, Národný Inštitút Francois Marie Voltaire)

Celé 18. storočie sa nieslo v duchovnom prúde - osvietenstva, keď základom všetkého sa stal ľudský rozum. Vo všetkom sa hľadala nadvláda rozumu, preto sa 18. stor. hovorí „vek rozumu“. V centre osvietenského myslenia bolo mechanistické a geometrické ponímanie sveta a človeka. Učenci chceli náboženstvo nahradiť vedou. Neboli vždy a všetci ateistami, skôr deistami a tvrdili, že boh po tom, čo stvoril svet, sa už oň ďalej nestará a zanechal ho jeho vlastným zákonom. Preto sa snažili o sekularizáciu štátu a laicizáciu vzdelania, pohŕdali cirkevnou organizáciou a rehoľami a tradičný rešpekt voči kňazskej inteligencii sa presúval na svetských intelektuálov (právnikov, lekárov, spisovateľov a pod.). Nastala doba explózie vývoja prírodných vied a zosilnel záujem o antickú civilizáciu. Pre osvietenstvo sa používa aj termín druhý humanizmus. Prvým osvietenským filozofom bol Angličan David Hume (1711-1776), vo Francúzsku potom Francois Marie Voltaire (1694-1779), Denis Diderot (1713-1784) a Jean Jacques Rousseau (1718-1771) a v Nemecku Immanuel Kant (1724 -1804).

Nezastupiteľná úloha vzdelancov a inteligencie pri národnom uvedomovaní

18. storočím skončilo obdobie snahy o jednotnú kresťanskú civilizáciu a začalo obdobie národných štátov. Je to spojené s novou ideou národa, ktorú prvýkrát v r. 1774 publikoval Johann Gottfried Herder. Ten definoval národ ako prirodzené spoločenstvo ľudí, pre ktorých je charakteristické spoločné územie, ekonomika, jazyková jednota, tradície, dejiny, náboženstvo, ale predovšetkým národný duch, a tvrdil, že každý národ má v dejinách účel sám v sebe a každému vraj patrí určitá epocha. Preto, aby sa určité spoločenstvo stalo národom, musí nutne prejsť procesom sebaidentifikácie, t.j. musí prísť nato, že tvorí národ, a v tomto procese sa pomaly začali vyčleňovať z celoeurópskej kresťanskej civilizácie a začali hľadať určité konkrétne charakteristiky, ktoré ho robili národom a súčasne odlišovali od ostatných skupín ľudí - národov. Do popredia sa dostala idea národného sebauvedomenia a národnej odlišnosti. Dnes vieme, že národ ako taký nie je nikdy statickým celkom, ale je vo svojej podstate v neustálom pohybe, stále sa vyvíja a mení svoj obsah, t.j. nikdy nie je ukončený, t.j. proces etnogenézy trvá dodnes. Moderné národy v zmysle vyššie uvedeného sa prvýkrát začínali konštituovať v 16. a 17. storočí, keď značný vplyv na tento proces mala renesancia a jej snaha o národné jazyky. Medzi prvé európske moderné národy tak patrili Angličania, ktorí sa konštituovali v 16. storočí, Nemci a Taliani tento proces národného sebauvedomenia zavŕšili až v 2. pol. 19. storočia. Bolo teda nutné, aby sa idea moderného národa medzi pospolitým ľudom aj presadzovala, aby ľud cítil, že je národom a to bola úloha vzdelancov a inteligencie.

Od národného uvedomenia k štátnej suverenite

Francúzska revolúcia pojem národa stotožnila s pojmom ľud a urobila z neho nositeľa štátnej suverenity. A keď si národ sám seba uvedomil, t.j. uvedomil si svoje vlastné dejiny, národného ducha, svoju odlišnosť, chcel aj právo na štátnu suverenitu a svoj vlastný štát. Veril, že len vo vlastnom štáte môže rozvinúť svoje schopnosti. Vznikol tak princíp národného štátu - národ sa často stal kolískou štátu, ale bývalo to aj naopak (štát je forma, národ obsah štátu). Každý národný štát sa potom snažil o jediný štátny jazyk. Školy mali slúžiť pre národnú výchovu všetkých občanov a podať „svojmu“ národu „svoje“ dejiny tak, aby slúžili národnému štátu. Úlohou bolo pestovať v ľuďoch lásku k vlastnému národu, vedúcu často až k sebaobetovaniu pod heslom „pro patria“ (patriotizmus). Je to správne, ale nesmie to prerásť do šovinizmu, ktorý svoj vlastný národ povyšuje nad iné národy a nimi opovrhuje. Vďaka Francúzskej revolúcii a Napoleonovým výbojom sa potom osvietenstvo a nový pojem národného štátu rozšírilo po celej Európe.

V tejto atmosfére sa rodila moderná občianska spoločnosť a presadzovala demokracia a liberalizmus.

TRANSFORMOVANIE OSVIETENSKÝCH MYŠLIENOK DO SLOVENSKÝCH NÁRODNOOSLOBODENECKÝCH SNÁH (Doc. PhDr. Libuša Franková, CSc., Inštitút histórie FF Prešovskej univerzity)

Úmerne k rozvíjajúcemu sa národnotvornému procesu Slovákov v rovine kultúrno-etnickej a neskôr v rovine formovania národnopolitického a sociálnoekonomického programu v demokratickom duchu sa za existujúcich spoločenských a politických podmienok začali uskutočňovať aj slovenské národné aktivity. Tie boli v podobe národnozjednocovacích, národnoobranných, osvetových a ľudovýchovných I národnopolitických a sociálno ekonomických snáh s protifeudálnym zameraním sprevádzané aj úsilím o organizovanosť hnutia.

Dominantnú úlohu v slovenských národných aktivitách vo fázach učenej národnej aktivity i národnej agitácie zohrávala jazyková otázka. Bola spojená so snahami o kodifikáciu spisovného jazyka a jeho spoločenské uplatnenie a mala dôležitý kultúrny a neskôr i národnopolitický a sociálny zmysel. Súvisela so snahou slovenských vzdelancov uplatniť slovenčinu v spoločenskom živote, s úsilím o jej rozvíjanie šírením vzdelanosti a osvety medzi širšími vrstvami slovenskej spoločnosti a postupne aj s predstavami o národnej rovnoprávnosti s dôrazom na neprivilegované vrstvy slovenského etnika. Preto sa aj najaktívnejšie a najefektívnejšie rozvíjali tie aktivity, ktoré smerovali k utváraniu kultúrneho spoločenstva pri prekonávaní konfesionálnej roztrieštenosti, resp. jej podriadeniu celonárodným záujmom a k prekonávaniu krajového lokálpatriotizmu, ktorý podporovala geografická tvárnosť slovenského územia s nedostatočne rozvinutými komunikáciami, so značnou nárečovou diferencovanosťou a stoličným zriadením. Európska modernizácia, ktorá si aj v Habsburskej monarchii vynútila rozšírenie základného vzdelania, urobila z jazyka, sprostredkovateľa vzdelania, i v národnom živote Slovákov dôležitý kultúrny a spoločenský faktor. Osvietenské snahy o vzdelávanie a kultivovanie ľudových vrstiev priviedli vzdelancov k učeneckému záujmu o jazyk. Spočiatku bol ich záujem motivovaný už spomínaným osvietenským patriotizmom, láskou k vlasti a k etnickému spoločenstvu, teda skôr túžbou po spoznaní jeho minulosti, kultúry, spôsobu života, či osobitosti teritória, ktoré obývalo, než by sa u nich boli naplno prejavovali a presadzovali myšlienky národnej identity. Postupne sa však jazyk stával súčasťou národnej agitácie a hral ústrednú úlohu v národnej komunikácii. Prvým významným centrom slovenského národného pohybu sa stal kňazský Generálny seminár na Bratislavskom hrade, zriadený Jozefom II., na ktorom začali od roku 1784 študovať bohoslovci zo všetkých diecéz. V jeho prostredí, najmä po panovníkovom nariadení o vzdelávaní sa klerikov v rodnej reči v roku 1786, profesori a študenti nielen prijímali a pretransformovávali osvietenské myšlienky, ale začali sa aktívne zaujímať o jazyk, kultúru a dejiny Slovákov. Prejavili aj snahu o vzdelávanie a osvetu ľudových, najmä roľníckych vrstiev. Kňazský seminár a študentský krúžok vlasteneckých filológov Spoločnosť pre pestovanie slovenského jazyka (1786) sa stali v roku 1787 miestom prvej kodifikácie modernej spisovnej slovenčiny Antonom Bernolákom a jeho spolupracovníkmi na báze kultúrnej západoslovenčiny. Bernolák vo svojej dobe nemohol bez hlbšieho výskumu nárečí zistiť to, čo je dnes pre jazykovedcov známe, a to že už koncom 18. storočia nastávalo menšie prenikanie stredoslovenčiny do západoslovenských a východoslovenských nárečí. Ak to aj tušil, bolo v tom čase, keď bola kultúrna západoslovenčina považovaná za uhorskú slovenčinu a prof. pastorálnej teológie Michal Kratochvíl na Generálnom seminári, ktorý bol iniciátorom kodifikácie a pochádzal z okolia Trnavy, centra kultúrnej západoslovenčiny, videl jej prednosť aj v tom, že v seminári študovalo ročne okolo 280 Slovákov a z nich približne okolo 130 bolo zo západného Slovenska, jazykové kodifikačné zázemie jednoznačné. Za danej situácie však Bernolák dokázal posilniť vo svojom diele Slovár slovenskí, česko-laťinskoňemecko-uherskí (1825 1827) stredoslovenské prvky, a tým významne obohatil nový spisovný jazyk Kodifikácia bernolákovského jazyka prezentovala existujúci záujem vzdelancov o jazykovú otázku a používanie spisovného jazyka v praxi. S tým úzko súviselo aj ich úsilie o rozvoj národnej literatúry i zvýšený záujem o vlastné dejiny za účelom šírenia národného povedomia a obraňovania národnej rovnoprávnosti Slovákov. Bernolákovské hnutie, zdôrazňujúce národnú svojbytnosť Slovákov, nebolo ale namierené proti rozvíjaniu vzájomných vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. Zásluhou Juraja Fándlyho ich postavilo na rovnocenné základy, ktorých správnosť potvrdil nasledujúci vývoj. Vo Fándlyho línii jazykovej samostatnosti a národnej rovnoprávnosti Slovákov pokračovali neskôr v otvorenejšej forme Martin Hamuljak, Michal Madánsky a Andrej Bošáni (Bossányi). Vystúpenie bernolákovcov koncom 18. storočia nebolo však len záležitosťou jazykovej reformy, ale malo aj národnokultúrny a spoločenský dosah. Jazykovú reformu sa usilovali uviesť do života hlavne pomocou národnokultúrnej organizácie - Slovenského učeného tovarišstva (1792). Pritom sa neuzavierali ani pred spoluprácou s evanjelickými vzdelancami, sledujúc navzájom svoje národnokultúrne a organizačné aktivity a usilujúc sa o vzájomnú prestíž. Aktivity bernolákovcov, najmä ich buditeľské snahy a starostlivosť o kultúrny rozvoj Slovákov, kladne hodnotili aj evanjelickí vzdelanci, ako napríklad Štefan Leška a Ján Vyskydenský, ktorí prejavovali živý vzťah k domácej ľudovej reči. Avšak aktívnym vystúpením vtedajšieho významného predstaviteľa evanjelických vzdelancov Juraja Ribaya či Ondreja Plachého a Jána Hrdličku ostali evanjelickí obrodenci v jazykovej otázke na pozíciách slovakizovanej češtiny a národnokoncepčne na pozíciách literárno - jazykovej a kmeňovej jednoty Slovákov a Čechov. Na sklonku 18. storočia sa im nepodarilo vytvoriť významné organizačné centrum, a to aj napriek snahám Juraja Ribaya a superintendenta Martina Hamaliara založiť v roku 1793 Spoločnosť slovenskočeskú s knižnicou, vydavateľstvom a tlačiarňou. Zámery Ribaya, ktorý pre spoločnosť vypracoval stanovy a program a prostredníctvom ktorej chcel podporiť širšie literárne uplatnenie češtiny na Slovensku, ale aj aktivizovať štúdium dejín, zbieranie kníh, rukopisov, rukopisov, archívnych a iných prameňov k dejinám Slovákov, sa nezrealizovali. Na myšlienku projektu začiatkom 19. storočia nadviazali profesor Juraj Palkovič a Bohuslav Tablic, a to úsilím založiť Ústav reči a literatúry česko-slovenskej s dvoma inštitúciami - Slovenskou učenou spoločnosťou a Katedrou reči a literatúry česko slovenskej. V roku 1803 bola na evanjelickom lýceu v Bratislave zrealizovaná len Katedra reči a literatúry česko-slovenskej. V roku 1810 založil Bohuslav Tablic Učenú spoločnosť banského okolia so sídlom v Banskej Štiavnici, ktorá mala v národnobuditeľských zámeroch rozširovať vedomosti a napomáhať mravnosti slovenskej spoločnosti. Predovšetkým však prispievala k systematickejšiemu i k cieľavedomejšiemu pestovaniu češtiny a k upevňovaniu myšlienky česko-slovenskej kultúrnej a jazykovej jednoty medzi evanjelickými Slovákmi. V úsilí o zakladanie organizačných inštitúcií nastával v slovenskom národnom vývine prechod od čisto učeneckých ašpirácií slovenských vzdelancov, u ktorých sa ešte neprejavovali priame zámery rozvíjať národný život, ku kultúrnovzdelávacím aktivitám s národnobuditeľskými i zjednocujúcimi snahami. "Na vine je Voltaire, vinný je i Rousseau a svet okolo nich". Encyklopedisti preukázali svetu skutočne veľkú službu a spôsobili, že z ich myslenia i učenia vznikol súčasný demokratický svet. Pod Tatrami bolo málo mladíkov, ktorí čítali Filozofický slovník alebo Spoločenskú zmluvu. A z tých, ktorí sa zorganizovali okolo I. Martinoviča a nazývali sa uhorskými jakobínmi, siedmi odvisli na šibenici. Francúzski osvietenci mali však výborného, aj keď málo talentovaného žiaka. Bol ním cisár Jozef II. z Habsburského domu, ktorý svojimi reformami v náboženstve, územnej správe, reformami nevoľníctva i v jazyku národov žijúcich v monarchii nechtiac vyvolal záujem všetkých národov monarchie. Slováci, ktorí vošli do tohto prúdu, ( v celej Európe sa zvykne nazývať "národné obrodenie" ako jav pri formovaní moderných národov) to nemali ľahké. Šľachta, ktorá mala slovenský pôvod v priebehu storočí sa inkorporovala do stavovského "natio hungarica" a postupne sa maďarizovala a podporovala maďarské národné obrodenie. Pri absencii horných vrstiev feudálnej spoločnosti vedúcou silou slovenského národného obrodenia sa stala inteligencia, ktorá zväčša vzišla z plebejských vrstiev národa. To robí slovenské národné obrodenie od počiatku demokratickým, spoločensky otvoreným, európsky zvláštnym. Slovenská inteligencia vtedy najprv zviedla zápas s maďarskou historiografiou o počiatkoch a charaktere veľkomoravských dejín. Neskôr napísali prvú politickú obranu Slovákov ako národa - Baltazár Magin. Kodifikovali slovenský spisovný jazyk a Anton Bernolák napísal jeho prvú gramatiku a zostavil obrovský porovnávací slovník. Príslušníci bernolákovského hnutia, napospol katolícki kňazi, začali písať sériu náučných i praktických príručiek, ktorými sa usilovali vtiahnuť, dovtedy často negramotný ľud do zápasu o národ, teda o seba. Tým sa slovenské národné obrodenie stávalo širokým, ľudovým.

V druhej vlne na slovenských katolíkov nekonfrontačne nadviazali slovenskí evanjelici, mládež vychovaná v Bratislave, ktoré malo svojim obsahom charakter vysokej školy. Očarení Herderovým romantizmom nastolili už nielen kultúrny, ale i politický program pre oslobodenie a sebaurčenie Slovákov. Z lýcea takto vyšli muži, ktorých čoskoro poznal celý slovanský svet - Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Ľudovít Štúr a popri ňom i Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Janko Kráľ, Janko Francisci, Ján Botto a mnohí iní. Na rozdiel od mnohých, dokonca i z vlastných radov, jasne proklamovali, že Slováci nemôžu splynúť s Čechmi v jeden monolitný československý národ, hoci by im tým pomohli zbaviť sa nemeckej či rakúskej supremácie. Presadzovali svoje presvedčenie, že Slováci sú svojbytným samostatným národom so svojim slovenským jazykom. Jeho normu tentokrát na rozdiel od bernolákovčiny, vyvodili zo stredoslovenských nárečí. Martin Hattala napísal gramatiku nového spisovného jazyka a v ňom sa začali tlačiť slovenské časopisy, noviny, literatúra. Štúrovci svoj zápas posunuli na pôdu snemu, získali samostatné noviny a keď sa rúcala feudálna Európa v revolúcii 1848, zorganizovali i prvý ozbrojený boj za slobodu a práva Slovákov v uhorskom štáte. Ustanovili spolu so slovenskými katolíkmi politický orgán celonárodného typu - Národnú radu, zaviedli heraldický znak i zástavu Slovenska, ako aj národnú hymnu. Nie je náhodné, že všetky tieto javy sú súčasťou názvu, symbolov i hymny dnešnej Slovenskej republiky. S porážkou revolúcie v r. 1848 v Uhorsku bolo porazené i vzopnutie sa Slovákov. Veľkosť doby a nádej do budúcnosti ospieval len najtalentovanejší básnik doby, katolícky kňaz Ján Hollý, ktorý sa celý život nevzdialil zo svojej dedinskej fary. Je to už tak, že básnici majú dar od Boha, aby postihli i to, čo iní nevidia, aby vliali nádej najslabším. Čistá duša a vznešené srdce na obranu Slovákov však nestačili. Nastala tvrdá doba likvidácie národa, nastala doba programovej a násilnej asimilácie. Nastúpila maďarizácia nielen Slovákov, ale všetkých nemaďarských národov Uhorska.

Kvôli historickej pravde treba pripomenúť, že Slováci sa napriek všetkým porevolučným prenasledovaniam ešte raz pokúsili o zmierenie s maďarskou vládou. Deklaračnú formu ono dostalo na celonárodnom zhromaždení všetkých Slovákov v Turčianskom sv. Martine 6. 6. 1861. Na ľudovom zhromaždení odhlasovali a prijali "Memorandum". Už nechceli pretvoriť Uhorsko na federatívny štát ako v r. 1848. Uzmierili sa s jednotou kráľovstva - štátu. Požadovali však, aby tento štát prejavoval rovnakú lásku a porozumenie pre všetky národy v Uhorsku. "... sme tak národom ako Maďari ... a naše práva nesmú byť menšie než aké požíva ktorýkoľvek národ v monarchii; sloboda, rovnosť, bratstvo pre všetky národy, ktoré v ňom bývajú" - tak sa píše v Memorande. Slováci požadujú administratívne vyčlenenie Slovenska do tzv. "Okolia", prostriedky na zriadenie škôl, právnickú fakultu a katedru jazyka a literatúry na univerzite v Budapešti. Žiadajú slobodu používania slovenčiny v "Okolí", ale rešpektujú skutočnosť, že maďarčina má byť jednotnou štátnou úradnou rečou, tak ako už hlásali niektoré zákony prijaté po revolúcii. Budapešť však priam cynicky odmietla čo len prijať Memorandum na prečítanie. Delegácia Slovákov sa obrátila priamo do Viedne na čele s biskupom Štefanom Moysesom a politický odmäk dovolil, že Slováci si krátko na to zriadili národnú kultúrnu ustanovizeň Maticu slovenskú (1863), ako aj tri slovenské gymnáziá. Skutočne však len na krátko. Vláda Kolomana Tiszu, tieto inštitúcie dvojmiliónového národa zrušila a peňažnú základinu, na ktorú sa zozbieral národ zhabala.

Neústupčivosť maďarskej politiky v štáte, v ktorom takmer dve tretiny obyvateľstva tvorili nemaďarské národy, prevažne Slovania, spôsobila, že pri veľkej kataklizme, ktorú priniesla prvá svetová vojna, všetky nemaďarské národy hľadali cestu, ako uniknúť zo štátu, ktorý sami považovali za "žalár národov". A tak svojou cestou sa vydali Chorváti, Srbi, Rumuni a nakoniec i Slováci. Každý sa usiloval buď sám, buď v spojení s iným vytvoriť si svoj národný štát. Začali sa napĺňať odveké túžby.

Úvod
Táto útla knižka je určená učiteľom regionálnych škôl, teda učiteľkám materských škôl, učiteľom základných škôl, gymnázií, stredných odborných škôl a stredných odborných učilíšť.
Túto publikáciu by mali čítať predovšetkým učitelia - sekulárni, svetskí humanisti, ateisti, teda tí, ktorí chápu humanizmus ako demokratický a etický svetonázor, podľa ktorého ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť utvárať si svoj vlastný život a dávať mu zmysel. Svetonázor, ktorý sa usiluje o formovanie humánnejšej spoločnosti na základe etiky budovanej na ľudských a iných prirodzených hodnotách, v duchu rozumu a slobody skúmania, prostredníctvom ľudských schopností. Svetonázor, ktorý nie je teistický a nepripúšťa nadprirodzené názory o realite.
Potešilo by nás, ak by sa s obsahom knižky zoznámili aj nábožensky veriaci učitelia bez ohľadu na to, k akému náboženstvu sa hlásia. Predpokladáme, že poznatky o modernom svetskom humanizme ich občiansky i profesijne zaujmú, obohatia a pripravia na rozumný dialóg s inak mysliacimi.
Práca môže byť inšpirujúca aj pre učiteľov, ktorí sa nehlásia ani do jednej z dvoch uvedených skupín, lebo sa necítia byť ani ateistami, ale ani veriacimi. Obsah svetského humanizmu im poskytne možnosť pohľadu na svet z racionálnej a hlboko ľudskej strany.
Obsah tejto publikácie je orientovaný na:
-sprístupnenie obsahu moderného humanizmu zhrnutého v Humanistickom manifeste 2000, ktorý podpísalo viac ako sto osobností z celého sveta, vrátane deviatich nositeľov Nobelovej ceny
-prehľad zásad humanizmu podľa Vyhlásenia Rady pre demokratický a sekulárny humanizmus
-prezentáciu vývoja sekulárneho humanizmu a ateizmu na Slovensku
-zamyslenie nad alternatívami deistického svetonázoru
-informácie o organizácii a činnosti svetských humanistov v iných krajinách a základné informácie o Medzinárodnej humanistickej a etickej únii (IHEU) a jej aktivitách
-základné informácie o Svetovej organizácii mladých humanistov




1. Transformácia spoločnosti a učitelia

Učiteľov - humanistov, podobne ako všetkých učiteľov, významne ovplyvnil búrlivý sociálno-politický vývoj po novembri 1989. Všeobecne sa tento proces označuje ako transformácia, ktorou prechádzajú prakticky všetky oblasti života spoločnosti. Hneď na začiatku treba povedať, že vplyv transformácie na učiteľov nie je jednosmerný a slepý. Aj učitelia regionálnych škôl mali a majú nezanedbateľný vplyv na smer, obsah, rozsah, metódy, riadenie a organizáciu transformácie. Majú na ňu vplyv ako občania i ako pedagogickí pracovníci.

Deklarovaným zmyslom transformácie má byť celková zmena sociálneho systému v smere od socializmu k trhovému a sociálnemu štátu západoeurópskeho typu. Mnohé zamýšľané, ale i spontánne zmeny už prebehli, ďalšie sú v procese realizácie a niektoré sa ešte len pripravujú.

Dvanásť transformačných rokov je hodnotených protichodne. Relevantné politické subjekty niektoré zmeny schvaľujú, k iným majú väčšie či menšie výhrady a k niektorým majú dokonca odmietavý vzťah. Napr. národne orientované politické subjekty hodnotia zánik ČSFR pozitívne a vítajú vznik samostatnej Slovenskej republiky. Pravicové subjekty kresťanského, konzervatívneho a liberálneho typu, ale aj niektoré ľavicové subjekty, hodnotia tento krok ako neodpustiteľný, resp. chybný, ako akt rozbitia spoločného štátu proti vôli občanov.

Podobne protichodne je hodnotená privatizácia, ktorej sa najviac vyčíta netransparentnosť. Protichodne sú hodnotené obsah, metódy a dôsledky transformačných krokov realizovaných v oblasti organizácie a usporiadania štátu, zahraničnej politiky, kultúry, školstva, cirkví, ale i sociálneho zabezpečenia, zdravotníctva, obrany, daňového systému a inde. Zle realizovaná privatizácia sa prejavila aj v poklese výroby, vysokej nezamestnanosti, prepade životnej úrovne občanov, raste chudoby a na druhej strane sa pričinila o vznik mocnej vrstvy novozbohatlíkov, ktorí sa nimi stali všelijako, len nie poctivou prácou. K neúspechom transformácie patrí aj rozbujnenie negatívnych javov akými sú napr. vysoká kriminalita mládeže i dospelých, korupcia, rozkrádanie, rast drogovej závislosti a ďalšie javy.

Zaznamenaný bol rast vplyvu cirkví, náboženských spoločností a siekt, a to aj vďaka existujúcim negatívnym javom a z nich vyplývajúceho rastu beznádeje, bezradnosti. Súbežne s tým sa rozmáha mysticizmus, okultizmus, astrológia ako prejavy snahy uniknúť z reality a pred realitou.



2. Transformácia školstva

Chaotický, živelný a rozporuplný bol a je nielen globálny transformačný proces, ale týmito prívlastkami možno označiť aj transformáciu školstva, výchovy a vzdelávania. O bezzubosti, nekoncepčnosti, chaotickosti a živelnosti školskej politiky a riadenia transformácie školstva doterajších vládnych garnitúr svedčí už skutočnosť, že za 12 transformačných rokov nebola vykonaná a spracovaná analýza stavu školstva, výchovy a vzdelávania. Aj napriek viacerým pokusom nebol prijatý nosný program rozvoja školstva, výchovy a vzdelávania. Školsko-politické koncepty a zámery striedajúcich sa vládnych reprezentácií sa týmto konaním sami postavili mimo reality, ktorej kvalita nie je nikomu dostatočne známa. Núka sa indícia, že nechuť analyzovať stav školstva pramení z obáv pred existujúcimi problémami, ktoré by bolo treba priznať, niesť za ne zodpovednosť a, samozrejme, naprávať ich. Táto indícia sa núka i preto, že v procese transformácie došlo k výraznej redukcii a oslabeniu kvality a výkonnosti vedecko-pedagogických inštitúcií v rezorte školstva. Namiesto pestovania vedy a výskumu, bez ktorých nie je možné povzniesť školstvo, dochádzalo k inštitucionálnej i personálnej redukcii vedecko-pedagogickej základne.

Bez zaujímavosti nie je ani prístup k tvorbe návrhov rozvoja školstva. Široko proklamovaná otvorená konkurencia a súťaživosť v tvorbe projektov prostredníctvom viacerých tvorivých tímov sa neuplatňuje. Namiesto toho skoro každý nový pokus o návrh sa predkladá na tzv. verejnú diskusiu, ktorá má vytvoriť ilúziu demokracie v tvorbe školsko-politických programových dokumentov. Rovná sa to snahe prostredníctvom verejnej diskusie o kuse plechu dospieť k originálnemu dizajnu karosérie super-auta roku 2020.

Aj z toho pramení živelnosť a neracionálnosť postupu transformácie školstva. Neznalosť reálnych problémov, nedemokratické prístupy k tvorbe koncepčných dokumentov školstva, nevyužívanie a nepodnecovanie širokého vedeckého potenciálu k tvorbe takýchto dokumentov spolu s radikálnym znižovaním výdavkov na školstvo, spôsobujú jeho celkový úpadok a zaostávanie.

Prejavom chaotickosti a živelnosti v školstve po roku 1989 sú jeho nestabilita a organizačno-riadiaca nestálosť. Je to dôsledok množstva zmien v rámci neracionálnych reorganizácií štátnej správy, územno-správneho členenia štátu, organizácie a reorganizácie samosprávy, neustálym presunom kompetencií a ďalšími faktormi. Všetky tieto zásahy školy a učiteľov rušia, zneisťujú, odvádzajú od koncepčnej výchovnej a vyučovacej práce. Sú v konečnom dôsledku prejavom neznalosti, povrchného poznania problematiky školstva, prejavom bezradnosti v riadení procesu transformácie.

Transformáciu spoločnosti špecifickým spôsobom chápe a podieľa sa na nej naše učiteľstvo. Citlivo vníma a ťažko prežíva oslabovanie materiálnych základov a podmienok školstva, zhoršovanie jeho personálno-kvalifikačného zabezpečenia, pokles kvality mravnej výchovy detí a mládeže i celkový pokles kvality školy. Vážnym kameňom úrazu je tvorba obsahu vyučovania, tvorba a vydávanie učebníc, pomocných kníh a ďalšej učebnej a metodickej literatúry. Chýbajúce tituly veľmi sťažujú vyučovanie, zaťažujú učiteľov i žiakov.

Učitelia chápu, že oživenie a vzostup výkonnosti výchovy a vzdelávania v školách v rozhodujúcej miere a za optimálnych podmienok závisí práve od nich, od ich pedagogickej a odbornej erudície, od vonkajšej i vnútornej motivácie chcieť a vedieť nedobrý stav zmeniť. Priebeh, zmysel a význam zmien ostatných rokov učitelia vnímajú a prežívajú diferencovane, individuálne. Nové podnety a projekty sa "lámu" cez osobnú skúsenosť, ustálené stereotypy, cez individuálny svetonázor, vlastnú filozofiu výchovy, osobnú morálku i sociálno-politickú orientáciu, ale aj cez spomienkový optimizmus a či pesimizmus, resp. nostalgiu učiteľa.

Pozitívne, od "nežnej revolúcie", prijímali učitelia všetky zmeny, ktoré mali základný význam pre demokraciu. Vítali najmä postupný vznik demokratických inštitúcií a demokratických mechanizmov, osobných slobôd a práv občanov, zrušenie vedúcej úlohy jednej politickej strany, ktorú nahradil politický pluralizmus. Vo filozoficko-svetonázorovej oblasti učitelia - humanisti uvítali najmä slobodu presvedčenia a toleranciu, pluralitu, ktorá im, ale i ostatným učiteľom, zaručuje osobnú svetonázorovú slobodu, slobodu svedomia a dôstojnosť.

Vrcholným sklamaním pre učiteľa je politika, najmä silnejúce politické zásahy do školstva. Veľmi agresívny prienik politiky rôznych strán a hnutí do školy, politiky cirkví i občianskych združení, skupinovej politiky rôznych lobistických skupín, ba i individuálnej a individualistickej, zištne egoistickej "politiky" skupín a jednotlivcov je pre učiteľa neznesiteľný. Rovnako ako v minulých režimoch, aj teraz učiteľov ponižuje a uráža, keď zistia, že sa od nich zo strany vládnych koaličných strán očakáva služba, lojalita, či oddanosť konkrétnemu politickému subjektu. Sú hlboko sklamaní, keď personálne a iné dôležité rozhodnutia v škole i v celom školstve sú realizované podľa politického, nie podľa odborného kľúča. Odmietajú účelové politikárske kritériá hodnotenia a odmeňovania. Vnímajú a odmietajú nesúlad politického a odborného, podriaďovanie odborného politickému.

Zároveň sú učitelia sklamaní z toho, že školská politika jednotlivých vládnych garnitúr sa neopiera a neuchádza o ich podporu, o ich skúsenosť a "rozum", pedagogickú múdrosť. V mechanizmoch demokratizácie a demokracie v škole a v školstve sa hlasom učiteľov prikladá nízka váha a vážnosť už zo strany samotného rezortu a školskej správy. Iniciatíva a aktivita učiteľa naráža a neraz aj stroskotá na silových, autoritatívnych riešeniach spolitizovanej hierarchie školskej správy. Pritom nikdy a nikde sa nepodarilo dosiahnuť významné zmeny v školstve bez aktívnej účasti učiteľov.

Početné sú hlasy zo škôl, ktoré upozorňujú na zavádzanie nedemokratických praktík vedúcich funkcionárov škôl v podmienkach ich samosprávy. Právna subjektivita škôl sa môže stať základom rozvoja demokracie v škole, ale môže byť aj predpokladom zavádzania nedemokratických autoritatívnych riadiacich praktík riaditeľov, ich zástupcov a stranícky, záujmovo, či inak spriaznených skupín, ktoré ich obklopujú a ktoré im službičkujú. V takýchto prípadoch je diktatúra a arogancia centra nahradená diktatúrou a aroganciou miestnou, spravidla oveľa brutálnejšou. Nie div, že vážnosť učiteľov a ich sociálny status v širšom sociálnom kontexte klesá.

Učitelia vkladajú nádeje do prehlbovania a uplatňovania skutočnej demokracie v škole, v školstve i v celej spoločnosti. Demokraciu považujú za najdôležitejší výdobytok "nežnej revolúcie". Vítajú každý demokratický akt a bolestne prežívajú porušovanie demokracie, alebo ústup od už zavedených demokratických inštitútov a procedúr. Zaujímavé však je, že napriek vytvoreným predpokladom existencie reálneho pluralizmu, po ktorom väčšina ľudí a inštitúcií vždy prahla, nenašli sa zatiaľ efektívne cesty jeho praktického uplatňovania. Spoločnosť je mnohorako rozdelená a medzi kompaktnejšími skupinami, stranami, hnutiami, dokonca aj kresťanskými cirkvami sa nedarí ani dialógu, ani vzájomnej úcte a rešpektu.

Ekonomický úpadok, v dôsledku ktorého pokračuje prepad školstva, pocítili učitelia na vlastnej koži. Namiesto systematickej modernizácie naše školstvo chudobnie. Školy sa zadlžujú, chátrajú a pri rýchlom rozvoji moderných učebných technológií a pomôcok vo svete naše školy stále viac zaostávajú. Tieto a ďalšie príčiny viedli k tomu, že práca učiteľov v pomere k ich vzdelaniu a spoločenskému významu ich práce sa stala jednou z najhoršie platených. Život mnohých učiteľov trpí nedostatkom prostriedkov na regeneráciu fyzických i duševných síl a obnovu osobnostného kultúrneho potenciálu. Veľa učiteľov pracuje s pocitom vyčerpanosti, stresu. Na mnohých doliehajú choroby. V dôsledku toho učitelia strácajú potrebné sebavedomie, strácajú sebadôveru a pociťujú zaostávanie, úpadok vlastnej odbornej a pedagogickej kompetencie. Silnie u nich pocit spoločenského nedocenenia. Týmto tlakom učiteľ sám nedokáže čeliť.

Poddimenzované a značne obmedzované sú odborno-kvalifikačné potreby učiteľov. Nedostatok prostriedkov na odborný a pedagogický rast spôsobuje, že u mnohých učiteľov potreba systematického ďalšie vzdelávania zakrpatieva. Potreba sebazdokonaľovania vyhasína a naopak, rastie pocit nepotrebnosti, márnosti akýchkoľvek aktivít. Učitelia narážajú na bariéru nedostupnosti odbornej a pedagogickej literatúry. O slobodnom pohybe po svete za účelom priameho štúdia školstva, výchovy a vzdelávania v iných krajinách sa slovenským učiteľom nemôže ani snívať.

Naše výskumy učiteľov poskytujú argumenty o tom, že učitelia necítia potrebu teoretického štúdia. Za potvrdený možno považovať jav, že 60 % učiteľov má v škole k dispozícii iba niektoré z potrebných odborných a pedagogických časopisov. Všetky potrebné odborné a pedagogické časopisy má v škole k dispozícii pätina (21 %) učiteľov. Významne najčastejšie sú takto vybavené materské školy (38 %), kde sú vydávané iba 1-2 odborno-metodické časopisy. Učitelia základných škôl sú odbornými časopismi plne dotovaní len v 14 % prípadov. 17 % učiteľov uviedlo, že potrebné odborné a pedagogické časopisy v škole nemajú. Najčastejšie tak odpovedali učitelia základných škôl (22 %).

S väčším či menším záujmom číta odbornú a pedagogickú literatúru temer 98 % učiteľov, z toho pravidelne 37 %, občas z vlastnej iniciatívy 48 % a občas, ak ich na čosi zaujímavé niekto upozorní 12 %. Vcelku teda väčšina učiteľov (60 %) číta a využíva odborné a pedagogické časopisy len občas. Absenciu štúdia odbornej a pedagogickej tlače príslušní učitelia zdôvodňovali nedostupnosťou odborných a pedagogických časopisov, ich vysokou cenou, nezaujímavosťou, ich nízkou úrovňou, nedostatkom času a nedostatkom vôle, ale i vlastnou lenivosťou. Učitelia sa učia žiť a pracovať v pluralitnej spoločnosti. To isté sa učia politici, politické strany a hnutia, štátne i súkromné inštitúcie, cirkvi a náboženské spoločnosti. V tomto procese sociálneho učenia sa umeniu plurality v demokracii sa stáva, že ten-ktorý subjekt má občas, obrazne povedané, plienku demokracie mokrú. Stáva sa to vtedy, keď prekročí hranice prípustnosti, slušnosti, demokratickej kultúry. Defekty názorovej a politickej kultúry sú u nás veľmi bežné. Spočívajú napr. v neschopnosti načúvať, kultúrne a vecne argumentovať, rešpektovať priznané práva a slobody inak mysliacim, snaha zneužívať princíp kolektívnej viny na diskrimináciu občanov, ktorí rozmýšľajú inak, pokusy prenasledovať za názory, resp. pobádať k takémuto prenasledovaniu. Tým, že svetonázor človeka mu dáva vnútornú stabilitu a integritu, každý útok na sústavu zásad a názorov na svet prežíva osobnosť ako porušenie vlastnej rovnováhy, ako diskrimináciu a pokus o vykoľajenie zo zvolenej a osvojenej životnej dráhy.

Sekulárni humanisti na Slovensku, vrátane učiteľov - humanistov, oprávnene získali pocit a dôkazy o tom, že po "nežnej revolúcii" sa ich potreby prestali brať do úvahy, hoci ústava a zákony im zaručujú dostatočný priestor na slušný a dôstojný duchovný život. Najmä fundamentalisticky a bigotne orientovaná cirkevná hierarchia, ale i rovnako orientovaní laici, často nenávistne napádali a napádajú humanistov a ateistov ako pohrobkov socializmu a ako príčinu, resp. nositeľov, dedičov prenasledovania cirkví za socializmu. Na uvedené a podobné javy upozorňuje aj nedávno prijatý dokument - Výzva predstaviteľov humanistického hnutia strednej Európy Európskej komisii, členským štátom EÚ a organizáciám na ochranu ľudských práv.



3. Postavenie učiteľov - humanistov

Učitelia regionálnych škôl tvoria najpočetnejšiu skupinu všetkých učiteľov. Táto skupina učiteľov je zároveň aj veľmi diferencované spoločenstvo. Diferencované z hľadiska pohlavia, pôsobiska, stupňa, druhu a typu školy, z hľadiska rôznosti základnej učiteľskej prípravy, odboru a odbornosti, dĺžky pedagogickej praxe, vzťahu k žiakom a študentom, bydliska, pôsobiska, národnosti, stavu, náboženského vyznania, ale i z hľadiska záujmov, záľub, vzťahu k politike, kultúre, športu, ba i zdravotného stavu a z mnohých iných hľadísk. Ak by sme klasifikovali učiteľov regionálnych škôl podľa uvedených, alebo aj ďalších znakov zistili by sme, že vo vzťahu ku kvalite ich výchovnej a vzdelávacej práce v škole nemajú jednotlivé kritériá rovnakú váhu a významnosť. Napr. dobrý vzťah k športu má zaiste veľa učiteľov. Títo učitelia s najväčšou pravdepodobnosťou čítajú dennú tlač odzadu, radi diskutujú o odohraných ligových zápasoch a pod. Svoj vzťah k športu možno prenášajú aj na žiakov, no ich komplexný vyučovací a výchovný výkon tento ich záujem hlbšie neovplyvní. Väčšiu váhu a väčší vplyv na pedagogický výkon bude mať napr. kvalita základnej učiteľskej prípravy, zdravotný stav, pedagogická zrelosť stelesnená v optimálnej dĺžke praxe, intenzita a stálosť ďalšieho vzdelávania a ďalšie faktory. Podstatný, možno rozhodujúci vplyv bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou životná profesijná svetonázorovo-filozofická pozícia učiteľa, pričom centrálny v tejto pozícii je hodnotovo-motivačný vzťah k pedagogickej činnosti.

Hodnotovo-motivačný vzťah učiteľa zahŕňa minimálne tri typy vzťahov:
1. vzťah k pedagogickej práci, v ktorom ide o vymedzenie cieľa a osobného zmyslu danej práce;
2. vzťah k osobnosti žiaka, ktorý je hlavný;
3. vzťah k osobnosti učiteľa a sebe samému ako pedagógovi (tzv. ja-koncepcia).

Úsilie o kvalitu učiteľskej práce bude s najväčšou pravdepodobnosťou v súčasnosti charakterizovať pohyb a posun k osobnosti žiaka, a tiež k rozvíjaniu, formovaniu vlastnej nosnej filozofie výchovy. V tomto ohľade majú učitelia - humanisti autonómiu a prakticky neobmedzené možnosti originality, tvorivosti, ale i zodpovednosti.

Vychádzame z faktu, že časť učiteľov má sformované a hlboko osvojené sekulárne humanistické, nenáboženské, resp. ateistické, či filozoficko-naturalistické alebo skeptické nazeranie na svet, človeka i seba samého. Vplyvom podmienok po "nežnej revolúcii" sa týmto učiteľom, rovnako ako všetkým ateistom a sekulárnym humanistom skomplikoval život, pretože svetský humanizmus a najmä ateizmus boli označené ako prežitky socializmu, boľševizmu, komunizmu a pod. V dôsledku toho a tiež v dôsledku ďalších príčin aj táto časť učiteľov bola nútená znova zhodnotiť svoje nazeranie na svet, jeho zdroje, pramene, prejavy, možnosti, osobné i pedagogické konzekvencie. Z vlastných výskumov učiteľov vieme, že v procese všeobecnej transformácie politiky, ekonomiky, kultúry, školstva, výchovy a vzdelávania, náboženstiev a cirkví i ďalších oblastí, učitelia - humanisti si našli platformu efektívneho osobného a profesionálneho života. Aj v tomto prípade sa potvrdila životaschopnosť sekulárneho humanizmu.

V podmienkach rozvíjajúcej sa demokracie a plurality sa však pozícia učiteľov - humanistov významne zlepšila, pretože obsah ich osobného svetonázoru nie je limitovaný a určovaný "zhora". Sú slobodní v hľadaní filozofických prameňov, prúdov, smerov i argumentov. Pluralitné svetonázorové prostredie im poskytuje obraz o rôznych názorových orientáciách i o ich praktických prejavoch. Majú príležitosť bez administratívnych zábran študovať, analyzovať, diskutovať, polemizovať s ľuďmi svetonázorovo blízkymi, ale i s ľuďmi s celkom opačnými názormi a postojmi. Diferencovaný a bohato rozvrstvený spoločenský, ekonomický, politický, kultúrny i duchovný život umožňuje učiteľom - sekulárnym humanistom analyzovať a hodnotiť kvality jednotlivých oblastí i vrstiev, ich deklarovanú i skutočnú hodnotu.

Učiteľ - humanista má väčší a slobodnejší priestor pri hľadaní, či spresňovaní vlastných životných i filozoficko-pedagogických východísk. V tomto ohľade nie je totiž inštitucionálne spätý, limitovaný, ani kontrolovaný žiadnou nadradenou hierarchickou štruktúrou, inštitúciou, doktrínou.

Sloboda však predpokladá aj jeho väčšiu zodpovednosť i pohotovosť v orientácii, hodnotení a výbere aktuálnych poznatkov a teórií, či myšlienok, ktoré ovplyvňujú, obohacujú a menia tradičné reflexie prírody, spoločnosti a človeka.

Základnou oporou nehateného rozvoja humanistického presvedčenia a zárukou sociálnej integrity učiteľov - humanistov je platný právny stav na Slovensku. Ústava Slovenskej republiky vo svojej prvej hlave a jej prvom článku hovorí, že "Slovenská republika je zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo". V článku 24 naša ústava obsahuje ustanovenie, že "Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručuje. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie". Článok 26 zaručuje "slobodu prejavu" a článok 43 zaručuje "slobodu vedeckého bádania".

Vo vzťahu k pedagogickej práci je pre učiteľa - sekulárneho humanistu rozhodujúci vzťah cieľov, úloh a obsahu výchovy a vyučovania v škole k vede, umeniu, kultúre, morálke spoločnosti a demokracii. Vedecké poznanie je východiskom, rámcom a zároveň aj súčasťou cieľov, ktoré sú záväzné pre výchovu a vyučovanie vo všetkých základných a stredných školách. Školský zákon ustanovuje, že "základná škola poskytuje základné vzdelanie; zabezpečuje rozumovú výchovu v zmysle vedeckého poznania a v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie a poskytuje mravnú, estetickú, pracovnú, zdravotnú, telesnú výchovu a ekologickú výchovu žiakov; umožňuje aj náboženskú výchovu". Ten istý zákon vo vzťahu k stredným školám v § 7, ods. 2 ustanovuje: "Stredné školy uplatňujú jednotu výchovy a vzdelávania, spojenie školy so životom a usilujú sa o všestranný a harmonický rozvoj osobnosti mladého človeka; vychovávajú ho v zmysle vedeckého poznania a v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie, formujú jeho intelektuálny a mravný rozvoj, pripravujú ho na tvorivú prácu a odbornú činnosť v povolaní a poskytujú estetickú, zdravotnú, telesnú výchovu a ekologickú výchovu; umožňujú aj náboženskú výchovu".

Hlavnou oporou učiteľov - humanistov je skutočnosť, že obsah vyučovania všetkých prírodovedno-matematických i spoločenskovedných predmetov je vyberaný, usporadúvaný a v učebniciach interpretovaný na základoch vedy, aktuálneho vedeckého poznania. V tomto ohľade boli cirkvi do značnej miery nútené rezignovať na ovplyvňovanie výberu a usporiadanie didaktického systému obsahu vzdelávania, ktorý tvoria v základných a stredných školách základy vied. Naďalej však majú ambíciu, a to aj prostredníctvom špičkových nábožensky veriacich vedcov, vysvetľovať, interpretovať a aj využívať výsledky vied z vlastných pozícií a filozofických koncepcií. V tomto ohľade sa síce nedarí urobiť z vedy slúžku náboženstvu, ale pokusy použiť vedu ako prostriedok dôkazu existencie nadprirodzených síl neustávajú a nemôžu ustať. Skôr naopak, cirkev dokonca v tomto smere imituje vedu napr. tým, že si na tento účel vytvára vlastné vedecké ústavy a katedry vlastných univerzít. Vedúcu úlohu, prvé husle tu v každom prípade má a hrá veda.

Každý učiteľ realizuje a uplatňuje svoje osobnostné i pedagogické kvality spontánne a intencionálne. Spontánnosť jeho pedagogického a životného prejavu je prejavom osobnostných kvalít, najmä charakteru, vypestovanej etikety a osobnej morálky, v konkrétnej výchovnej situácii. Realizuje sa v bežných, živých situáciách v škole i v občianskom a súkromnom živote.

Učiteľovou každodennou rutinou je reakcia na zvonenie, uchopenie triednej knihy, zošitu s prípravami, klasifikačného notesa a iných potrebných vecí, pomôcok, cesta po chodbe a vstup do triedy. Žiaci vstanú, spravidla stíchnu a hľadia na učiteľa. Mnohokrát vedia dosť presne odhadnúť, akú organizáciu a priebeh bude mať vyučovacia hodina. Veľmi rýchlo vniknú do pedagogického rukopisu každého učiteľa. Dlhodobejším pozorovaním a vzťahmi s konkrétnymi učiteľmi poznajú žiaci svojich učiteľov aj hlbšie. Veľa vedia o ich odbornosti, schopnosti vyučovať, vysvetľovať a naučiť, kontrolovať, chápať žiakov, hodnotiť ich i klasifikovať. Žiaci poznajú, či je konkrétny učiteľ priamy, pravdovravný, demokratický, resp. autokratický; vedia dokonca aj o vzťahu učiteľa k svojej vrchnosti - riaditeľovi, zástupcovi riaditeľa i k svojim kolegom - učiteľom. Veľa vedia o učiteľovej disciplinovanosti, spravodlivosti, pracovitosti, dôveryhodnosti, tolerantnosti. Dosť spoľahlivo dokážu odhadnúť, predvídať reakcie konkrétneho učiteľa na rôzne situácie. Žiaci poznajú, aký má ten-ktorý učiteľ vkus, aké má záľuby, čo má a čo nemá rád, čo preferuje a čo odmieta. Toto všetko a mnoho ďalšieho vedia žiaci vďaka tomu, že každý z nás má relatívne ustálené cesty, metódy a stratégie správania, uvažovania, riešenia v našom prípade výchovných, ale i bežných školských situácií, ktoré sú mu vlastné a ktoré ho odlišujú od iných učiteľov. Každý učiteľ vlastným, špecifickým spôsobom vníma a reflektuje svet, prírodu a ľudí i seba samého, má sformovaný vlastný charakter, uplatňuje osobnú morálku, hierarchiu hodnôt a svetonázor. Tieto vlastnosti, kvality a dimenzie učiteľovej osobnosti spôsobujú, že sa žiakom javí, ale aj pôsobí na nich celkom jedinečným spôsobom. Podľa toho aj žiaci i ostatní ľudia učiteľa vnímajú, vnútorne prijímajú alebo odmietajú.

Intencionálnosť pedagogického konania učiteľa je regulovaná, normovaná a usmerňovaná zvonka a reprezentujú ju zložitejšie, spravidla neautomatizované výkony a činnosti, ktoré si učiteľ pred ich realizáciou dôkladne premyslí a naprojektuje. Intencionálne sú celkové podmienky a prostriedky výchovy a vyučovania v škole, ktoré stanovuje zákon a my sme ich vyššie citovali. Intencionálne sú ciele a úlohy školy, ktoré stanovuje napr. zriaďovateľ, ale za intencionálne považujeme aj racionálne zdôvodnené pedagogicko-psychologické prístupy k žiakovi, k spracovaniu obsahu vyučovania, k výberu a aplikácii metód, organizácii vyučovania, utváraniu a akceptovaniu podmienok, výberu prostriedkov, hodnoteniu výsledkov výchovy a vyučovania a ďalšie faktory. Je to dané tým, že štát, resp. zriaďovateľ (alebo aj obaja) škôl má vlastné školsko-politické, svetonázorové, ideologické i morálne záujmy, podľa ktorých sa prijímajú, vytyčujú a formulujú najmä ciele a obsah výchovy a vzdelávania.



4. Učiteľ - humanista a žiaci

Poslaním a zmyslom učiteľovej práce je výchova, vyučovanie a vzdelávanie žiakov, študentov. V tomto ohľade je vzťah učiteľa k žiakovi hlavný a podstatný. Svetský humanizmus ako svetonázor a osobné presvedčenie konkrétneho učiteľa je prostredím a výrazom jeho osobnosti, cez ktoré prechádzajú všetky spontánne a intencionálne činnosti v procese výchovy a vyučovania i v osobnom živote. Prechádzajú a nesú v sebe pečať svetského humanizmu.

Svetský humanizmus učiteľa však nie je náboženstvo, ale sústava učiteľom interiorizovaných morálnych hodnôt a neteistických filozofických a vedeckých názorov. Túto sústavu učiteľ - humanista používa ako spoľahlivý základ mravnej výchovy žiakov i vyučovania základom vied v konkrétnych vyučovacích predmetoch. Svetský humanizmus vo forme osobnej morálky i osvojenej sústavy neteistických filozofických a vedeckých názorov nijakým spôsobom učiteľa - humanistu automaticky nefavorizujú, skôr zaväzujú a táto jeho osobnostná výbava mu sama osebe vôbec nezaručuje pedagogický úspech.

Učiteľ - humanista pomáha žiakom vnímať svet taký, aký je; vedie ich k osvojovaniu a používaniu metód poznávania sveta; vedie ich a umožňuje im samostatne a kriticky, nezávisle myslieť; nabáda ich, aby znovu skúmali tzv. večné pravdy, známe a "nespochybniteľné" tvrdenia a kánony; podporuje úsilie, túžbu žiakov poznať pravdu, ctiť si ju a obhajovať ju; vedie ich k úcte k iným ľuďom, k rešpektovaniu ich práv a dôstojnosti; cvičí ich v citlivosti na vonkajšie vplyvy tak, aby nepodľahli sociálnej manipulácii, skrytej alebo otvorenej indoktrinácii, ale ani pokrytectvu a konformizmu; umožňuje im vnímať krásno ako ľudský rozmer sveta, krásu prírody i človeka; cibrí ich vkus, estetický záujem; pomáha im a podnecuje ich pri poznávaní seba samých a usiluje sa im byť vzorom morálneho, vyrovnaného a zdravého života; pomáha im hľadať a nachádzať ušľachtilé a prospešné životné ciele; povzbudzuje ich, keď sú sklamaní a nešťastní a prežíva s nimi ich úspechy i porážky; cvičí ich v počúvaní názorov iných a pomáha im osvojiť si metódy vedenia monológu i dialógu; vedie žiakov k uvedomovaniu si hodnôt javov, vecí, vzťahov, sociálnych i osobnostných kvalít a usiluje sa viesť žiakov k preferencii ušľachtilých všeľudských hodnôt; organizuje výchovu a vyučovanie tak, aby boli späté s reálnym životom a so všetkými jeho stránkami.

Vo výpočte úloh a predpokladov dobrého učiteľa - humanistu by sme mohli pokračovať. Nie je to však zmyslom tejto štúdie. Skôr nám ide o to, aby učiteľ - humanista pochopil podstatu svojho vzťahu ku žiakovi ako k cieľu a zmyslu svojej pedagogickej práce. Aby nikdy nezabúdal, že jeho žiaci a študenti sú síce ľuďmi z rôznych vrstiev, rôzneho výzoru, rôznych pováh, majú osvojené rôzne zvyky, ba i zlozvyky, dokážu sa správať pekne, milo, ale i príkro a občas i ošklivo, provokačne a arogantne, sú medzi nimi deti bohatých i chudobných rodičov, niektoré sú čistučké a voňavé, iné menej čisté, ba aj celkom chabo oblečené v zriedka praných a prepotených šatách; jedny dobre živené, iné živené až príliš, ale sú medzi nimi aj deti podvyživené; deti zo šťastných kompletných rodín, deti z navonok kompletných, no nešťastných rodín, ale i deti, ktoré veľmi túžia poznať otca, ale do konca života sa im to asi nepodarí, no aj deti, ktoré nikdy nepoznali obidvoch rodičov a pravdepodobne ich ani nikdy nepoznajú. V hrudi každého z nich však bije rovnaké ľudské srdce. V každom z nich sú konkrétne dispozície, sklony, nadanie a danosti, ktoré sa v procese výchovy môžu a majú rozvinúť do krásneho ľudského originálu. Či sa tak stane, o tom do značnej miery rozhoduje, alebo sa na tom prinajmenšom významne podieľa aj učiteľ svojím vzťahom k žiakom.

Žiaci a študenti to chápu. Preto veľmi citlivo a pozorne vnímajú pedagogickú činnosť učiteľa, jeho bežné konanie a správanie voči ním samým. Dokážu učiteľa objektívne hodnotiť. Citlivo vnímajú učiteľov vzťah k sebe a nič z toho, čo učiteľ urobí im nie je ľahostajné. Potvrdzujú to aj naše zistenia z výskumu.

Pozorne čítajme nasledujúce výpovede a hodnotiace súdy žiakov a študentov. Všímajme si, koľko pozitívnych a koľko negatívnych skúseností a zážitkov žiakov z učiteľa je v nich obsiahnutých. Voľne pretlmočené ich uvádzame preto, lebo jednak môžu byť zdrojom poučenia každého učiteľa, jednak majú byť upozornením, že reálny pedagogický humanizmus sa nezakladá na veľkých slovách, ale na humanizme každodenných pedagogických skutkov, činov a postupov voči každému žiakovi.

Žiaci uvádzajú, že učitelia nevysvetľujú látku dobre, ale sucho, nudne, neradi, málo zaujímavo, resp. bez záujmu, odvolávajú sa na učebnicu, čítajú z nej, výklad rýchlo odbavia. Niektorí učitelia novú látku dobre nevysvetlia, resp. vysvetľujú ju príliš náročne a nezrozumiteľne, používajú mnoho cudzích slov. Namiesto vysvetľovania veľa diktujú, zahŕňajú žiakov faktami, teóriami, bez ilustrácií, demonštrácií, pokusov a praktických ukážok. Vyučovanie je málo pestré, málo zaujímavé a pútavé. Učitelia nevyužívajú učebné pomôcky, nerobia pokusy. Na vyučovaní by mala prevládať dobrá nálada a nemal by chýbať humor. Býva veľa písomiek, diktátov. Učitelia priveľa času venujú skúšaniu, aby mali dosť známok za každú cenu. Niektorí žiadajú mechanické memorovanie učiva. Vysvetľujú monotónne, takže žiak neudrží pozornosť ani s najväčším vypätím psychických síl. Prísne klasifikujú. Na vyučovacie hodiny nechodia načas, no potom ich neraz predlžujú. Veľa, neustále a až zbytočne dlho učitelia rozprávajú sami a žiakom neumožňujú hovoriť, diskutovať. Niektorí volia vysoké tempo preberania novej látky, ktoré nestačíme sledovať. Naše problémy učiteľov nezaujímajú, sú k nám príliš odmeraní. Majú na nás privysoké nároky. Učitelia nepoužívajú metódy vyučovania, ktoré by umožňovali prejaviť sa nám, žiakom. Štruktúra vyučovania je fádna, stále tá istá, remeselná.

Vo vyučovaní je nedostatok demonštrácií, praktických názorných ukážok a aplikácií teórie do praxe, málo exkurzií. Bez spojenia teórie s praxou nechápeme význam teoretického vyučovania, jeho celkový alebo hlbší zmysel. Nemáme motív ani chuť si takto nepochopené a neprežité učivo osvojovať. Jeho zapamätávanie sa im vidí samoúčelné. Potreba praktickej opory nie je všeobecná, ale týka sa žiakov, ktorí chápu ťažšie, pomalšie a nemajú dostatočne rozvinuté abstraktné myslenie.

Potrebu diferenciácie si, podľa názorov žiakov, učitelia dobre neuvedomujú. Z časových, alebo iných príčin preberajú teoretické učivo vo vysokom tempe a neoverujú si, ako a či vôbec ho žiaci správne chápu. Pritom pomôcky, neraz aj veľmi kvalitné, stoja v kabinetoch nevyužité. V takýchto prípadoch ostáva žiakovi len naučiť sa dané učivo naspamäť, bez porozumenia. Časť žiakov vyjadrila potrebu osvojovať si nové učivo aj prostredníctvom vlastnej činnosti, vlastnej praxe. Žiaci by radi uplatnili vlastnú tvorivosť a fantáziu.

Nepochopenie širších, najmä praktických súvislostí učiva, absencia kreativity a vlastnej praktickej činnosti dokonca upevňuje u časti žiakov presvedčenie o zbytočnosti niektorých vyučovacích predmetov. Nepoužiteľné považujú za zbytočné.

Dobrí učitelia sú benevolentní (zdravo, ak treba; nie zmäkčilí a ústupčiví), chápaví, láskaví, ľudskí, milí, ochotní, otvorení, priami, priateľskí, prístupní, slušní, spoľahliví, tolerantní, trpezliví, ústretoví, veselí, vážni a vážení, vtipní, usmievaví, zdvorilí a slušne oblečení.

Voči žiakom sa správajú ako k seberovným, cenia si každého žiaka. Vystupujú distingvovane, dôveryhodne, kamarátsky, komunikatívne, neautoritatívne, sú plní porozumenia, povedia svoj názor, sú vždy pripravení pomôcť, poradiť, vychádzajú žiakom v ústrety, majú záujem o každého žiaka, nemajú radi zlo. Akceptujú rôzne schopnosti žiakov, hľadajú prístup ku každému, sú kvalifikovaní, múdri, rozumní, odborne na vysokej úrovni, plní vedomostí, rozumejú žiakom, majú všestranný záujem o žiaka, chcú naučiť, umožnia vysloviť vlastný názor, sú spravodliví a majú rovnaký meter na všetkých žiakov.

Dobrí učitelia žijú svojím predmetom. Ich predmet je ich život. S vyučovaním to myslia vážne, nechávajú v škole i kus srdca. K práci pristupujú dôkladne a svedomito. Majú veľmi dobrý systém ako žiakov naučiť, dobré metodické skúsenosti a vyučujú lepšie ako iní. Majú chuť sa so žiakmi učiť a chce sa im to robiť. Neučia len pre peniaze. Vedia dobre a veľa naučiť. Plnia si svoje povinnosti. Systematicky sa pripravujú na vyučovanie a sami si zabezpečujú pomôcky, ak ich je v škole málo. Na vyučovacie hodiny chodia načas. Žiakom vysvetlia svoje predstavy o cieľoch a priebehu vyučovania. Aktívne pracujú na hodinách, sú tvoriví a trpezliví. Pokúšajú sa urobiť vyučovanie čo najzaujímavejším. Snažia sa žiakov čo najviac naučiť a pripraviť na strednú, resp. vysokú školu. Majú zmysel pre humor, sú veselí, s humorom riešia problémy, učia s humorom, sú zábavní, niekedy aj zažartujú.

Zaujímavo rozprávajú; vysvetľujú ľahko a dobre. Vysvetľujú až dovtedy, kým všetci žiaci látku pochopia, teda jasne, pochopiteľne. Učia zábavne, zaujímavo; vedia upútať. Snažia sa predniesť žiakom učivo čo najjednoduchšie, prístupne. Žiaka nielen upútajú, ale naučia ho aj keď nechce. Žiaci pri nich všetko chápu. Ochotne vysvetlia látku, že ju pochopí každý. Chcú, aby vedeli všetci a vysvetlia učivo tak, že sa ho žiaci nemusia učiť doma. Majú záujem, aby žiakov naučili, preto aj opakovane vysvetlia učivo. Dokážu zaujať, lebo používajú mnoho príkladov, rôzne ukážky, názorné pomôcky. Snažia sa spestriť vyučovacie hodiny napr. pozeraním videokaziet k problematike, ktorá sa preberá. Vedia nielen vysvetliť učivo, ale sa aj so žiakmi porozprávajú o niečom inom, nielen o učive. Sú schopní a vždy ochotní odpovedať na otázky žiakov; na hodinách sa so žiakmi aj zahrajú.

V klasifikácii a hodnotení sú dobrí učitelia spravodliví, objektívni. Sú prísni, ale dobre naučia a dávajú žiakom také známky, aké si zaslúžia. Hodnotia nielen známkami, ale aj slovne napr. aktivitu žiaka na vyučovaní. Vedia naučiť, vysvetliť látku a známkovať podľa vedomostí.

Žiakom povedia, čo od nich očakávajú. Tvrdo vyžadujú čo chcú, ale je s nimi aj zábava. Vedia žiakov pochopiť, že sú mladí a potrebujú aj pocit bezpečia zo školy, nielen strach. Sú chápaví, vedia žiakov pochváliť, poradiť a pomôcť. Dá sa s nimi porozprávať ako s kamarátmi. Dokážu dobre pripraviť na prijímacie skúšky. Od žiakov vyžadujú, aby všetko čo robia, robili poctivo, ale sem-tam aj prižmúria oko. Chcú dať žiakom všetko, čo vedia a niektorí aj viac. Majú súcit so žiakmi, chápu ich starosti. Sú dobrými "priateľmi študentov". Vedia sa so žiakmi porozprávať o ich problémoch, ale aj o problémoch vo svete.

Angažujú sa v práci so žiakmi v škole i mimo nej. Chodia so žiakmi na výlety, exkurzie, súťaže, do divadla a iné kultúrne podujatia.

Žiakom osobitne prekáža neschopnosť niektorých učiteľov chápať obsah svojho predmetu v širokých súvislostiach, dôsledkoch a rozumieť im. V tomto prípade žiaci vypovedajú, že učitelia predmetu nerozumejú, nie sú v obsahu predmetu doma. Pri výklade sú potom odkázaní na rôzne pramene, akými sú učebnice, odborné časopisy, slovníky. Učiteľom chýba odborná zbehlosť, nadhľad, aktuálny rozhľad v odbore a presvedčivosť v ovládaní svojho odboru. Niektorí žiaci to vyjadrili tak, že títo učitelia nevedia čo učia. Veľa hovoria, málo povedia.

V zhrnutí vybraných názorov a hodnotení učiteľov žiakmi predkladáme najčastejšie a najvrúcnejšie želania žiakov, ktoré sa týkajú osobnosti učiteľa. Všetky napísali žiaci a my sme tieto priania iba nepatrne upravili a usporiadali. Predstavy žiakov o dobrom učiteľovi konkretizujú a v zhrňujúcej podobe prezentujú aj nároky na učiteľa - humanistu, ktorý by:

- nezabúdal, že žiaci sú ľudia;
- správal sa k žiakom úctivo, slušne, milo, tolerantne, chápavo, otvorene, priateľsky ako k svojim blížnym;
- ovládal sa, aj keď prežil nejakú ťažkú situáciu;
- bol ku všetkým žiakom rovnako spravodlivý, primerane prísny, aby sa nepovyšoval;
- pristupoval k žiakom s pochopením a so zmyslom pre humor;
- žiakov nebil, nekričal na nich, ale snažil sa im s pokojom a úsmevom všetko potrebné vysvetliť a pomôcť im;
- bol žiakom priateľom, ktorého si žiaci môžu vážiť;
- bral veci viac s humorom a nerobil z malých problémov veľké "prípady";
- so žiakmi lepšie a bez bariér komunikoval, diskutoval, spolupracoval a dôveroval im;
- mal pre žiakov viac pochopenia, porozumenia pre ich záujmy, problémy, ťažkosti;
- snažil sa poznať a rozvíjať dobré stránky a vlastnosti, ktoré každý žiak má a túži po tom, aby si ich učiteľ všimol. Aj malá pochvala je pre žiakov viac ako neustála kritika;
- žiakom radil, ako sa učiť, pretože aj učiť sa treba naučiť;
- vychádzal žiakom v ústrety a snažiť sa im porozumieť;
- bol vždy duchom mladý a mal žiakov rád;
- bol kvalifikovaným odborníkom s veľkým rozhľadom v odbore;
- na vyučovaní nielen učil, ale aj naučil;
- pestoval u žiakov túžbu po vedomostiach a povzbudzoval ich k štúdiu na vyššom stupni školy a po celý život;
- dobre organizoval vyučovanie a neoberal žiakov o prestávky;
- nepil, nehovoril vulgárne, nenadával, nebol hrubý;
- nevnucoval žiakom vlastné politické názory a presvedčenia;
- žiakov získaval svojou osobnosťou;
- bol pre žiakov vzorom, aby žiaci mohli o každom svojom učiteľovi povedať - áno, taký by som raz chcel byť.

Medzi myšlienkami sekulárneho humanizmu a žiakom stojí učiteľ, nositeľ týchto myšlienok, hodnôt a presvedčení. A práve od neho v podstatnej miere závisí, či žiak nadobudne pozitívny vzťah k učeniu, škole, obsahu konkrétneho predmetu, či žiak pochopí (nie len si zapamätá a zreprodukuje pojmy, fakty, poznatky, teórie, hypotézy atď.) význam a zmysel osvojovaného obsahu, či dokáže čiastkové poznatky syntetizovať, integrovať, zovšeobecniť ich a interiorizovať. Učiteľovi - humanistovi je známe aj to, že väčšina žiakov žije v náboženskom rodinnom prostredí, kde sú prakticky od narodenia indoktrinovaní, kde im aj vnucujú náboženské učenie a morálku i tomu zodpovedajúce správanie, názory a hodnoty. Prednášať, hovoriť, vysvetľovať ľudský pôvod a racionálnosť svetskej morálky môže úspešne najmä učiteľ, ktorý má zodpovedajúce morálne správanie, ktorého aj vonkajšie prejavy morálky sú ľudsky krásne, prirodzené a nasledovaniahodné.



5. Hľadanie a nachádzanie východísk

Tak ako sme dali slovo žiakom, mohli by sme si vypočuť rodičov, vedúcich školských pracovníkov, školských inšpektorov, metodikov, ale i zamestnávateľov, politikov, ekonómov, psychológov, sociológov, lekárov, ekológov, informatikov, prognostikov a ďalších odborníkov, ale i bežných občanov. Zistili by sme, že každý z nich dokáže pomerne presne a vecne formulovať nové požiadavky na školu a učiteľa. Dokonca vnímavý učiteľ sám cíti, že zmeny, ktoré sa v našom živote a vo svete striedajú, významným spôsobom menia už samotné sociálne prostredie ako výchovný fenomén.

Základné transformačné zmeny v spoločnosti a v tomto rámci aj reformné úsilia v školstve sú súčasťou celkového pohybu vo svete, ktorý zvykneme označovať pojmom globalizácia. Všetky tieto pohyby, zmeny a zlomy sa priamo alebo sprostredkovane prejavujú vo výchove, vzdelávaní, vyučovaní i v škole. Vyvolávajú nové nároky na učiteľa, resp. precizujú doterajšie nároky a požiadavky na jeho prácu.

Celý rad rýchlych a významných zmien sa už od ich zavádzania do praxe dotýkal a dotýka školy a učiteľa. Počnúc likvidáciou ideologickej regulácie, novým politickým a ekonomickým systémom, cez počítače a ďalšie nové učebné technológie, zmeny v riadení škôl, vstupom cirkví do škôl, možnosťami štúdia žiakov v zahraničí až po prienik drog do škôl, násilie voči učiteľom a šikanovanie žiakov. Súbežne s tým prišli na "pedagogický trh" nové koncepcie, pokusy a experimenty, resp. pokusy o aplikáciu, či implementáciu importovaných metodík vyučovania z iných krajín. Súčasne s kritikou starej, najmä socialistickej školy, ozvalo sa volanie po zmene. Nové tézy a požiadavky typu "demokratizovať školu", "orientovať školu na dieťa", "humanizovať školu a vyučovanie", "autonómia dieťaťa", "samospráva školy", "sloboda dieťaťa, žiaka" "kurikulárna reforma", "kurikulárne dokumenty", "kurikulárny výskum", "kurikulárny projekt", "alternatívne školy" a ďalšie sa ozývajú zo všetkých odborných časopisov, ba i dennej tlače, rozhlasu a televízie.

Záplava nového a rýchly tok nových informácií mnohých učiteľov zaskočili. Iní sa bez rozpakov a bez zakolísania držia vlastných osvedčených prístupov a postupov, lebo ich považujú za produktívne. Ďalší si osvojili viac-menej nové pojmy, novú terminológiu bez toho, aby hlbšie pochopili, o čo presnejšie ide. A naozaj, nové tézy a požiadavky sa neraz interpretujú veľmi rôzne, vágne, najmä však jednostranne a deformovane. Presnejšie ich z rôznych dôvodov nikto nevymedzil. Sú však módne a neustálym opakovaním sa z nich neraz stávajú klišé, prázdne heslá.

To však neznamená, že problémy v škole a v školstve neexistujú. Naopak. V danom prípade ide len o to, že prázdne, resp. vyprázdnené, či konkrétnym obsahom nikdy nenaplnené bezobsažné slogany, ktoré sa v podobných situáciách vyskytovali neraz aj v minulosti, existujúce problémy vo výchove a vzdelávaní nepomôžu vyriešiť. Nepomôžu, ale zahmlievajú, mýlia, rozptyľujú, vedú k nepremysleným improvizáciám, administratívnym tlakom a jednostrannostiam.

Poctiví a premýšľaví učitelia neraz s vypätím všetkých síl sa snažia nároky vyplývajúce z nových podmienok a požiadaviek plniť čo najlepšie. Zároveň sa usilujú vniknúť pod povrch novovznikajúcich problémov, pretože buď poznajú príčiny ich vzniku a existencie, alebo ich považujú za trvalejšie a hodné riešenia. Sebareflexiou, štúdiom i analýzou vlastnej i odpozorovanej výchovnej a vyučovacej činnosti svojich kolegov si kladú mnohé otázky.

Napríklad:
- Prečo pri všeobecnom a celosvetovom raste statusu a významu vzdelávania klesá jeho podpora, všestranné zabezpečenie a význam u nás?
- Je výchova dieťaťa slobodou a k slobode v rozpore s požiadavkou jeho výchovy k zodpovednosti, sebakontrole a elementárnej disciplíne? Je slobodný rozvoj dieťaťa v rozpore s potrebou učiť žiaka (po-) užívať slobodu? Je žiak ponechaný sám na seba naozaj slobodný?
- Je výchova k vlastenectvu v rozpore s výchovou k občianstvu?
- Postaviť školu do služieb osobnosti žiaka musí zároveň znamenať zbavovanie učiteľa prirodzenej a akejkoľvek autority; vylučuje autorita učiteľa dôveru žiaka voči nemu a vzájomnú dôveru vôbec?
- Vylučuje sa spontánnosť rozvoja a činnosti dieťaťa v škole a je v rozpore s cieľavedomým výchovným a vzdelávacím rozvojom?
- Sú cieľavedomé a zdôvodnené výchovné a vzdelávacie činnosti dieťaťu nepriateľské, sú naozaj formou psychickej agresie?
- Ak odsudzujeme a usilujeme sa zbaviť žiaka strachu zo školy znamená to, že tento proces má prechádzať do strachu učiteľa pred žiakom?
- Musí viesť každá výchova žiaka k výchove ku konformizmu, alebo môže byť výchova aj výchovou k tvorivosti, kritickému a samostatnému mysleniu?
- Musí inštitucionálna výchova v škole znamenať a viesť k unifikovanej výchove?
- Je súčasťou ľudskej prirodzenosti byť socializovaný a vychovávaný?
- Má byť učiteľ len stelesnením učebných osnov, alebo rozvoj žiaka podporujú také jeho vlastnosti, akými sú napr. pravdivosť, úprimnosť charakternosť, láska a dôvera k žiakom?
- Znamená rast negatívneho vzťahu žiakov ku škole a k učeniu, že škola sa prežila?
- Skutočnosť, že časť žiakov a rodičov nechápe význam školy a vzdelávania pre budúci život znamená, že škola stráca zmysel a oprávnenie?
- Môže a dokáže súčasná škola svojimi výchovnými aktivitami čeliť vplyvu negatívnych javov v spoločnosti a brutálnemu porušovaniu pokrytecky hlásanej morálky?
- Máme sa vo výchove a vzdelávaní v škole riadiť zásadou rovnosti šancí, alebo sa máme riadiť zásadou rovnosti v prístupe k vzdelávaniu všetkých, pri rešpektovaní rôznosti nadania, talentu, vlôh a individuálnych dispozícií a vlastností osobnosti?
- Je výchova a vzdelávanie v škole v prvom rade službou občanovi na trhu vzdelávania, alebo je predovšetkým rozvíjaním bytostných síl, všeľudského i národného bohatstva?
- Aká je úloha, význam a zmysel vedy pre teoretickú reflexiu jej vzťahu k teórii tvorby i k samotnému obsahu vzdelávania a vyučovania a aký je jej význam pre výchovnú prácu školy pokiaľ ide o etickú orientáciu vychovávanej osobnosti? Rýchly rozvoj vied a nových technológií tieto otázky nastoľuje znova a znova.

Hľadanie a nachádzanie odpovedí na tieto a ďalšie otázky predpokladá u učiteľa novú kultúru pedagogického myslenia. Od dávnejšej minulosti zaužívané a v mnohom aj efektívne reformy školy sú v súčasnosti nepoužiteľné. Celoplošné reformné kroky, ktoré korigovali chod školy vcelku i v jednotlivostiach dokázali v minulosti naprávať nahromadené chyby, prekážky, zladiť ich s aktuálnym životom a niektoré zámery uviesť do života aj v predstihu. Takýmto spôsobom škola bola schopná odrážať ako v zrkadle potreby spoločnosti i jednotlivej vychovávanej osobnosti. V súčasnosti je tento prístup stále menej a menej produktívny. Ťažisko skutočných zmien sa prenáša na jednotlivého učiteľa, na jeho schopnosti, tvorivé sily, kritické myslenie, oporu o pedagogickú vedu, rozvážnosť, celkovú kultúru a jeho svetonázor.



Záver

Súčasnosť stavia pred školu požiadavku permanentnej zmeny, zmeny racionálne a z výchovného hľadiska účelne reagujúcej na nové poznanie, nové morálne výzvy. Nová pedagogická kultúra je potrebná na to, aby sám učiteľ bol schopný hodnotiť nové a aby na základe kritického hodnotenia dokázal prijateľným spôsobom reagovať. Nemôže podliehať módnym vlnám a prenášať do výchovno-vzdelávacej práce nepremyslené a jednostranné postupy, požiadavky a idey. To však predpokladá zodpovedajúcu filozoficko-pedagogickú pripravenosť, zdatnosť, schopnosť posudzovať pedagogické javy v širokom kontexte. Bez takejto pripravenosti práca učiteľa ostáva na činnostno-praktickej, resp. prakticistickej úrovni. Tá sa potom, spravidla, realizuje a vyčerpáva na úrovni preberania a operacionalizácie cieľov výchovy a vyučovania v danom stupni školy, vyčerpáva sa v práci s obsahom vyučovania, vo výbere metód a prostriedkov i v premýšľaní o konkrétnej organizácii vyučovania. Nemusíme zdôrazňovať, že osobitné nároky to kladie na učiteľov - sekulárnych humanistov, ktorí nemajú a nehľadajú oporu vo večných kánonoch, svätých knihách a za neefektívne považujú riešenia založené na náboženských dogmách a na náboženskej morálke. Sebarealizáciu a zmysel svojej pedagogickej práce vidia v svetskom humanizme.

Učitelia - sekulárni humanisti v porovnaní s nábožensky veriacimi učiteľmi nemajú svoje inštitucionálne zázemie a žiadnu inštitucionálnu hierarchiu, akou sú pre veriacich učiteľov cirkvi a náboženské spoločnosti. Učitelia - humanisti majú za sebou vedu, výskum, kritický rozum, skúsenosť, neochvejnú vieru v človeka a pravdu. Učiteľom - humanistom, rovnako ako všetkým sekulárnym humanistom, nejde o víťazstvo v boji s náboženstvom. Ide im, obrazne povedané, o víťazstvo vedy, rozumu, pravdy a ľudskej morálky.

Učiteľom - humanistom nejde ani o "lov duší". Sú však presvedčení, že ľudstvo sa zaobíde bez náboženského fanatizmu a fundamentalizmu. Sú presvedčení, že ak sa raz dostane osud ľudstva do rúk ich dnešných žiakov a ich rovesníkov, mali by sa pri riešení budúcich problémov sveta a ľudstva opierať o rozum, všeľudskú morálku a ušľachtilé hodnoty.

Za najlepšiu cestu k názorovej slobode považujú učitelia - humanisti možnosť sebavedome a slobodne žiť a pracovať s vlastnou svetonázorovou a morálnou výbavou tak, ako to umožňuje ústavou a zákonmi garantovaná pluralitná demokracia. Mocným prostriedkom k svetonázorovej slobode môže byť pre humanistickú časť učiteľov inštitucionálna podpora zo strany uznávaných a rešpektovaných humanistických organizácií u nás i v zahraničí. Predložená publikácia je praktickým výrazom tejto podpory.

Novembrové udalosti roku 1989 v Československu otvorili cestu prevratných zmien v politickej, ekonomickej, spoločenskej, kultúrnej i štátoprávnej oblasti. V tom čase sa nastolili požiadavky demokratizácie života spoločnosti na základe právneho štátu a vytvorenie pluralitného demokratického politického systému. V ponovembrovej eufórii nastúpili pravicové sily tvrdý kurz deštrukcie dovtedajšieho socialistického zriadenia a návratu ku kapitalizmu so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami, najmä v sociálno-ekonomickej oblasti.

Prežili sme tvrdé roky hospodárskeho úpadku a krízy, sprievodným znakom čoho je obrovská armáda nezamestnaných. Mimoriadne prudko vzrástli životné náklady čo postihlo predovšetkým dôchodcov a mladé rodiny s deťmi. Index životných nákladov sa zvýšil, reálne mzdy klesli v tomto období pod úroveň roku 1970. Retrospektívny pohľad ukazuje, že celá ťarcha transformácie slovenskej ekonomiky na trhovú sa prenáša na obyvateľstvo. A aj keď v súčasnom období vláda (Dzurindova, pozn. NIFMV) vyzdvihuje dosiahnutie úspechov v makroekonomickej oblasti, občania to zatiaľ' nepociťujú. Sme svedkami nebývalého nárastu zločinnosti, prostitúcie, šírenia drog, pornografie, podvodov, daňových únikov, mafiánstva, únosov, atentátov, afér na politickej scéne, rasizmu, nacionalizmu, a to napriek proklamovanej tolerancii, znášanlivosti a kresťanskej morálky.

Okrem uvedených sociálno-ekonomických problémov sa ľudia sekulárneho humanizmu stali predmetom často nevyberaných útokov zo strany pravicových, najmä však klerikálnych kruhov, ktoré útočia proti "bojovnému ateizmu" bez toho, aby sa definovalo čo sa pod týmto rozumie. Dôležitým faktorom je aj fenomén strachu otvorene sa hlásiť k svetskému humanizmu a ateizmu.

Po novembri 1989 zaznamenávame výraznú aktivizáciu cirkví, najmä rímskokatolíckej, ktorá sa všemožne usiluje získať rozhodujúce pozície v ovplyvňovaní obyvateľstva a samozrejme získať cestou reštitúcií obrovský majetok. Súčasne zaznamenávame aj veľkú aktivitu rozličných náboženských siekt a organizácií, a to za výdatnej materiálnej podpory západných krajín.

Počet oficiálne registrovaných cirkví, náboženských spoločností a združení pôsobiacich na Slovensku predstavuje úctyhodné číslo. Z nich 15 eviduje Ministerstvo kultúry SR podľa zákona č.308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.

Svetský humanizmus nie je v našej krajine novým javom, ale má svoje tradície. Prejavoval sa už v deistických názoroch slovenských osvietencov (S. Tešedík, P. Michalko) a neskôr boli jeho nositeľmi niektorí príslušníci obrodeneckého hnutia. Zo štúrovskej generácie možno uviesť Janka Kráľa a Samuela Štefanoviča. V polovici minulého storočia dospel Ján Horárik, vystupujúci z pozícií tzv. skutočnej humanity demystifikovanej ľudskej lásky až na prah antropologického ateizmu.

Významný humanistický náboj mal ľudový antiklerikalizmus a ateizmus, smery čakajúce na seriózne vedecké spracovanie. Organizačne sa svetský humanizmus na Slovensku prejavoval najmä po utvorení Československej republiky, keď sa zintenzívnili styky s českými humanistami. Postupne, ale aj súbežne tu pôsobili Voľná myšlienka, Zväz socialistických bezvercov, Federácia komunistických osvetových jednôt a napokon Zväz proletárskych bezvercov.

Po oslobodení v nadväznosti na predvojnovú Voľnú myšlienku a Zväz proletárskych bezvercov vznikol Zväz občanov bez vyznania, ktorý mal v roku 1947 40 miestnych združení a vyše 3 000 členov. V 50-tich rokoch zanikol Zväz občanov bez vyznania, lebo viaceré jeho funkcie prevzala Spoločnosť pre šírenie politických a vedeckých poznatkov, neskôr premenovaná na Socialistickú akadémiu. Malo to určité kladné stránky. Napríklad v rozsahu a intenzite výchovno-vzdelávacej činnosti. Malo to však aj zápory, lebo sa stratila organizačná základňa na riešenie viacerých iných aspektov v oblasti záujmov a potrieb svetských humanistov. A keď vtedajšia Socialistická akadémia začala po prevrate 1989 rýchle meniť svoj profil, zostali svetskí humanisti bez organizačnej základne.

Žiada sa uviesť, že za dôslednú odluku cirkvi od štátu vytrvalo bojovala pred rokom 1989 tajná i oficiálna cirkev. Svedčí o tom aj podpisová akcia zorganizovaná koncom roku 1987 a v prvej polovici roku 1988 pod názvom Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich v ČSSR, ktorú údajne na Slovensku podpísalo vyše 500 000 veriacich. Ako hlavnú požiadavku na prvom mieste uviedli - odluku cirkvi od štátu.

Po novembri 1989 cirkvi od požiadavky odluky odstúpili, pojem odluky pre nich zastaral a vzťah štátu a cirkvi by sa nemal riešiť odlukou, ale na základe autonómie a nezávislosti, partnerstva a vzájomnej spolupráce. Štát je voči cirkvám štedrý, v rámci reštitúcií veľkoryso vracia majetky a navyše poskytuje zo štátneho rozpočtu ročne okolo pol miliardy korún.

Žiada sa uviesť, že v ďalších rokoch vzťahy medzi katolíckou cirkvou a vládnymi kruhmi neboli bezproblémové (škandál s triptychom Klaňania troch kráľov, uverejnenie pápežových listov biskupom, domová prehliada v sídle predsedu Konferencie biskupov Slovenska atď.). K obnove dialógu medzi katolíckou cirkvou a vládou prispel list pápeža Jána Pavla II. k prvému výročiu jeho návštevy Slovenskej republiky a podnet vatikánskeho štátneho sekretára kardinála A. Sodana. Vláda urobila ústretové kroky. Od 1. júla podstatne zvýšila platy kňazov, parlament urýchlene schválil zákon o zriadení Kresťanskej univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Kabinetne a utajene pred verejnosťou sa pripravila základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. K verejnej diskusii o zmluve zaujala zamietavý postoj katolícka cirkev i štátna správa, Namiesto očakávanej polemiky v parlamente boli sme svedkami akéhosi slávnostného aktu v Národnej rade SR pri jej schvaľovaní. V súčasnosti sa pripravujú zmluvy medzi štátom a cirkvami, medzi ktorými je aj závažná otázka financovania cirkví.

Katolícka cirkev prejavuje, celkom pochopiteľne, veľký záujem o vzdelanie a výchovu, o cirkevné a štátne školstvo. Nie je náhodné, že tieto otázky tvoria jadro zmluvy. Náhodné nie je ani to, že katolícki biskupi začali vehementne vstupovať do verejného priestoru, do štátnych škôl a ich učebných osnov. Ide o posledný prípad projektu vyučovania jogy, ktorá sa mala začať v základných a v stredných školách, no cirkevní predstavitelia ju jednoznačne odmietli.

Opakujú sa prípady premeny najväčších základných škôl v mestách na cirkevné školy. Nie je to nič iné ako úsilie o rušenie verejných inštitúcií, ich obmedzovanie a na ich úkor rozšírenie cirkevných škôl, na ktorých by mladí ľudia mali byť "chránení" pred možnosťou stretnúť sa s učiteľmi či žiakmi, ktorí sa od nich líšia náboženstvom a svetonázorom. Politickí predstavitelia by si mali uvedomiť, že princípy občianskej spoločnosti sa neodvodzujú z náboženstva, ale z kultúry, ústavy a zákonov. Náš štát založený na pluralite názorov je svetonázorovo neutrálny. To znamená, že učiteľ je svetonázorovo na ňom nezávislý, nepodlieha ideologickej kontrole štátu, tým menej cirkvi a jej úsiliu učiť v náboženskom duchu. Jeho pôsobenie v škole má byť kritické a nekonformné. Teda, za útokom proti zavedeniu výučby jogy sa skrýva útok proti všetkým názorom, ktoré nie sú v súlade s kresťanským učením.

Možno súhlasiť s názorom V. Srba, že slovenská katolícka cirkev patrí medzi najdogmatickejšie v Európe a jej vplyv na rozhodovanie politikov je mohutný a často ovplyvňuje konkrétne politické činy. Takmer celá politická elita sa hlási ku katolicizmu, vrátane mnohých, ktorí v minulosti patrili medzi elitu komunistickej strany. Na záver možno konštatovať, že náboženstvo je v súčasnosti na Slovensku významným faktorom politického života. Pritom politický katolicizmus, najsilnejší ideový prúd, je tradične spojený s nacionalizmom, autoritárstvom a dogmatizmom. Všetky tieto prvky sa preto neustále objavujú v slovenskej politike.

Znepokojujúci je jav, že nenáboženské presvedčenie a postoje ateistov sú považované za výsledok ideologického pôsobenia bývalého režimu a nie za prirodzený výsledok sekularizačného procesu, ktorý prebieha na celom svete ako dôsledok rastu emancipačného procesu, vyššej vzdelanosti a kultúrnosti, ako aj prístupu k bohatstvu prostriedkov života ľudí nimi vytvorených. Propaganda sa usiluje o dehonestáciu ateistov ako ľudí nižšej kategórie. Pod vplyvom tejto ideológie došlo napríklad k zrušeniu inštitúcií, ktorých cieľom bolo slúžiť občanom bez náboženskej viery (napríklad zbory pre občianske záležitosti). Výsledokom je, že sa ľudia boja prezentovať ako ateisti.

Ak si neželáme manipulovanie zmýšľania, svedomia a viery občanov, musíme rešpektovať realitu, zachovávať zásadu pluralizmu, prejavovať úctu k inak zmýšľajúcim, nájsť nové formy spolužitia medzi ľuďmi s rozdielnym svetonázorom. To znamená, že úcta pred ľudskými právami a slobodami nedovolí povyšovať jednu filozofiu, jedno náboženstvo nad ostatnými a riadiť občiansky život v štáte. My, sekulárni humanisti, rešpektujeme právo občanov hlásiť sa k rôznym myšlienkovým platformám, k rôznym svetonázorovým pozíciám. Zdôrazňujeme, že náš vzťah k inak zmýšľajúcim ľuďom a ich organizáciám, vrátane náboženských, staviame na základe tolerancie a dobrého vzťahu voči nim. Súčasne však jednoznačne konštatujeme, že takéto postoje očakávame aj z ich strany, voči nám, svetským humanistom. To isté očakávame aj od štátu, od jeho činiteľov, od jeho orgánov i od orgánov samosprávy.

Dodržiavať demokraciu, chrániť ľudské práva a vybudovať trhové hospodárstvo - to sú princípy, ktoré by mali dodržiavať krajiny usilujúce sa o vstup do európskych štruktúr. Avšak prieskumy verejnej mienky ukazujú, že so stavom demokracie nie je spokojná väčšina obyvateľov. Európski humanisti zdôrazňujú, že idea humanizmu má mať výrazný vplyv a dosah na budovanie občianskej spoločnosti v krajinách Európskej únie, ktorá by zaručovala rovnaké práva všetkým občanom bez rozdielu svetonázoru a príslušnosti k náboženstvu, či občanom bezkonfesijným. Európska humanistická federácia má svoje zastúpenie pri OSN, UNESCO i Rade Európy, kde reprezentuje európskych humanistov a ich záujmy. Chce brániť humanistickú výchovu proti jednostrannej kresťanskej výchove a brániť práva bezkonfesijných ľudí pred fundamentalistickým tlakom. Sekulárny humanizmus je hnutie, ktoré sa rozvíja od konca 2. svetovej vojny a ideovo nadväzuje na renesanciu, ale aj na staršie obdobia až po antické Grécko. Ide o humanizmus neteistický, ktorý odmieta vieru v Boha, iracionálnosť a vyznáva etiku, ktorá je spojená s uznávaním občianskych práv a slobôd, ako sú formulované aj v prijatých medzinárodných dokumentoch. Humanisti zaoberajúc sa otázkou demokracie, tolerancie a intolerancie zdôrazňujú, že demokracia neznamená diktát väčšiny, že menšinám sa nesmie upierať právo na slobodný rozvoj. Za historický anachronizmus sa považuje to, aby v štáte mala hegemóniu jedna cirkevná ideológia. Za dominujúcu tendenciu vývoja v Európe považujú demokratizáciu. Zaujímavý aj pre nás je údaj, že v Holandsku majú humanisti 3 televízne programy. Slúžia na špecifické potreby sekulárnych humanistov, na ktorých môžu šíriť idey humanizmu, a tak pozitívne pôsobiť na proces vytvárania a formovania občianskeho štátu.

Mimoriadne aktuálna je otázka humanistickej predstavy nadnárodného spoločenstva, najmä z hľadiska postupnej realizácie myšlienky integrácie Európy. Prehnaný nacionalizmus, ktorý sa prejavuje vo viacerých štátoch považujú za jedného z najväčších nepriateľov humanizmu. Humanistov znepokojujú etnické nepokoje a z toho vyplývajúce vojnové konflikty, ďalej rozmach náboženského fundamentalizmu a hlásanie tézy, že kresťanstvo bolo jediným garantom morálnosti.

Humanistický svetonázor, ktorý sa úspešne šíri v Európe, má významné miesto a úlohu v procese integrácie Európy a pri rozvoji občianskej spoločnosti. Humanisti zastávajú názor, že zjednotená Európa bude organizáciou krajín (štátov), že národné štáty pretrvajú a idea zjednotenej Európy musí zodpovedať záujmom rôznych štátov a národov, čo predstavuje zložitý problém. Vyslovujú postulát, aby proces európskej integrácie prebiehal nielen na pôde politiky a hospodárstva, ale aj na pôde humanizmu. Európska humanistická federácia zastáva názor, že práva neveriacich (vrátane voľnomyšlienkarov, agnostikov a ateistov) by sa mali garantovať rovnakým spôsobom ako práva veriacich.



Poznámka: Zvýraznený text označil NIFMV

Premeny spoločnosti nie sú mysliteľné bez „svetonázoru“, bez celkovej predstavy o jej ideovo-hodnotovej orientácii. Keďže jestvujúcu spoločnosť nepovažoval Voltaire za najlepšie usporiadanú, je povinnosťou človeka, aby ju zlepšoval a zdokonaľoval, zmierňoval utrpenie v nej a uskutočňoval ľudskú spravodlivosť. Aj súčasný svet, povedal by Voltaire, potrebuje spravodlivosť a nie dobročinnosť.
Zákonodarstvo, spoločenské zriadenie, verejný a súkromný život, filozofické myslenie a umelecká tvorba, dejinotvorné idey, všetky tieto sféry života mali cirkevno-náboženský charakter. To znamená, že i uskutočňované bezprávie a zlo podliehalo kresťanskému učeniu. Podľa neho cirkev bola čo najužšie spojená so svetskou mocou. Preto, ak chcel tretí stav zmenu pomerov, musel podrobiť ostrej kritike princíp náboženstva, ktorý božský pôvod feudálnej moci zdôvodňoval a pokúsil sa vyviesť ľudstvo pod heslom slobody a voľnosti z tmy tradícií a predsudkov na svetlo rozumu. Túto premenu v chápaní života a človeka osvietenci sa usilovali dosiahnuť kritickým a racionálnym preskúmaním a prehodnotením náboženských princípov a právd, ktoré sa dovtedy považovali za samozrejmé a nedotknuteľné.
Osvietenstvo teda vzniklo ako nová politická filozofia, ktorá bola prejavom intelektuálneho vzostupu novorodiacej sa buržoázie a úpadku a rozkladu šľachty a jej názoru na svet. Ponúklo nové idey a ciele, také, ako viera v pokrok ľudstva, nadradenie rozumu nad autoritu tradície, rovnosť nad výsady, boj o pozemské šťastie človeka. Tieto idey do značnej miery ovplyvnili americkú a francúzsku revolúciu. Inšpirovali ju také myšlienky osvietencov, ako myšlienka slobody proti despotizmu, prirodzenej rovnosti proti stavovstvu, demokracia proti aristokratizmu, tolerancia proti fanatizmu. Tieto myšlienky, ktoré prelínajú najvýznamnejšie diela filozofov 18. stor., vyznievajú aktuálne aj pre súčasnosť.
V dnešnej sociálnej a intelektuálnej situácii, kde sa stretávame s nebezpečnými formami náboženského fundamentalizmu, nacionalizmu, rasizmu, rozvíjania siekt a kliatbou drog, ako na to upozorňuje švajčiarsky socialista Jean Ziegler, nemožno ignorovať kritickú filozofiu osvietencov, dnes napadanú zo všetkých strán a najmä prívržencami extrémnej religiozity. Popierajú osvietenských mysliteľov aj za to, že prišli s názorom, že nikto nemá mať monopol na pravdu. Najmä Voltaire presadzoval pluralizmus, vyzýval na toleranciu. Preto všetci osvietenskí filozofi útočili na cirkev ako na mocenskú, netolerantnú, utlačovateľskú inštitúciu.
Osvietenskí filozofi boli typickými racionalistami, spoliehali sa jedine na rozum. Dnes iracionalisti vo vraj namyslenej emancipácii rozumu z pút viery vidia hlavnú príčinu všetkých ziel 20. stor. a začiatok procesu vedúceho k rozmanitým formám totalitarizmu a potláčaniu slobody jednotlivca. V zmysle tejto logiky, hovorí český filozof Ivan Sviták, nejde o nič iné ako o rozširovanie nenávisti k mysleniu a duchovným hodnotám antiky, renesancie, vrátane osvietenstva. Veď aj osvietenskí filozofi mali svoju vieru, verili v človeka, v možnosť jeho nekonečného pokroku, rozvoja jeho kultúry, verili v seba a šťastie ľudí, v možnosť oslobodenia ľudí spod útlaku a mierové spolunažívanie národov.
Racionalizmu ako životnej filozofii sa obyčajne vytýkalo a vytýka aj dnes jeho pýcha rozumu, ochudobňovanie života človeka o jeho emocionálny rozmer, čo v podstate spôsobuje duchovno-morálnu krízu spoločnosti. Vraj racionalita nepovznáša človeka ani nad realitu, ani nepribližuje ho k sebe, naopak, ho zráža na kolená. A rozum narobil v dejinách toľko škody, koľko nespôsobilo nijaké citové zaujatie. Samotný život Voltaira však svedčí o opaku. Voltaire žil bohatým a všestranným životom. Poznal život šľachty, osobne pocítil rany rytiera de Rohana, strávil tri roky (1726-1729) v najpokrokovejšej krajine – Anglicku, zažil despotizmus i slobodu, osobnú slávu i bezprávie, salóny i Bastillu. Viedol rozhovory s kniežatami, vojvodcami a kardinálmi a v r. 1745 bol dokonca ustanovený kráľovským historiografom. Na základe bohatých skúseností a poznatkov sformovali sa hlavné rysy jeho osobnosti – talent, odvaha, sociálne cítenie a kritická myseľ. Jeho učenosť mu zabezpečila členstvo v Akadémii. Podľa života a diela mohli by sme Voltaira nazvať vtipným spisovateľom a dramatikom, učeným historikom, ale predovšetkým veľkým mysliteľom a humanistom.
Voltaire pohyboval sa vo všetkých spoločenských prostrediach a bol vystavený rôznym tlakom a výsmechom, ale nikdy nezradil svoje vlastné názory. Uvedomoval si hranicu medzi spoločenskou záväznosťou a osobnou zodpovednosťou, ktorú aj dodržiaval. Voltaire bojuje proti povere, fanatizmu, neznášanlivosti, za slobodu, neobmedzené poznanie, za spoločenský pokrok a vedu. Jeho kritická myseľ mu umožnila prekonať hranicu, za ktorou nebolo možné kritizovať cirkev, najmä nie z postojov mimocirkevných. Neváhal kritizovať aj svetskú moc, kráľov, vladárov.
Všestranná tvorba urobila z Voltaira nekorunovaného kráľa intelektuálnej Európy, uznávanou hlavou osvietenského hnutia. Jeho vrchol ako človeka – humanistu sa premieta do prednostného vzťahu k obyčajným ľuďom, ktorí nevinne trpeli a krivdilo sa im, pred vzťahom k mocnému kráľovi.
V záujme prostých ľudí nasadzoval Voltaire celú svoju osobnosť, v záujme takých prostých a jemu neznámych ľudí, vedie odvážny zápas s vtedajším spoločenským zriadením. Takto chápe Voltaire pravú ľudskosť a humanitu. A veľká ľudskosť je preňho vždy viac ako veľký človek. Podľa neho ľudská veľkosť totiž nezáleží ani na postavení, ani na sláve, ani na bohatstve, ani na rode, ale len a len na tom, do akej miery je si človek vedomý svojho ľudského poslania, do akej miery je sám sebou, človekom. Z Voltairovho života vyplýva poučenie, že hrdinstvo nie je nič iné ako samozrejmá ľudskosť. Preto byť celým človekom znamená byť samozrejmým hrdinom. Podľa Voltaira hrdinstvo a veľkosť sú len atribúty ľudskosti. Nakoniec je veľkosť len v ľudskosti a nikde inde. Tieto jeho myšlienky vyznievajú tak aktuálne, že ich netreba ani aktualizovať.
Samozrejme, že ani osvietenci sa nevyhli dobovým ilúziám, ako sa im nevyhla nijaká doba, nijaké politicko - filozofické hnutie. Aj našou úlohou je rozpoznávať a zbavovať sa ich a zabezpečovať voľnú cestu rozvoju myslenia.

Voltaire – mysliteľ
Osvietenstvo vzniklo na základe nových poznatkov a vedy a za jej oslobodenie spod nadvlády cirkví a teológie bojovalo. Teda ak osvietenskí filozofi s náboženstvom zápasili, tak nie preto, že by boli jeho osobnými nepriateľmi, ako hovorí I. Sviták, ale proste preto, že v boji za spoločenský pokrok, rozvoj myslenia a vedy všade narážali na feudálne dobové ilúzie, autoritárstvo cirkví, na dogmatizmus náboženstva.
Voltaire bol rozhodný zástanca vedy, presadzoval rozvoj experimentálnych vied (Newton prišiel so svojimi objavmi vo fyzike a optike). Proti Rousseauovmu nerealistickému idealizmu postavil praktickú filozofiu opierajúcu sa o experiment a skúsenosť (empirizmus). Bola to rozhodná výzva autoritárstvu, scholastike a dogmatizmu, metafyzike a vrodeným ideám (vrátane idey boha), lebo postavila autoritu faktu nad autoritu ničím nepodložených apriórnych hypotéz, uprednostnila konkrétne bádanie pred duchaplnými špekuláciami. Učiteľom mu bol anglický filozof John Locke, ktorý za zdroj poznania považoval nie vrodené idey, ale zmyslovú skúsenosť. Zhodne konštatujú, že tam, kde chýbajú zmysly, chýbajú aj idey a kde niet skúseností, niet o čom usudzovať. Voltaire oboznámil Francúzsko s Lockovými a Newtonovými myšlienkami vo svojich Filozofických listoch (1734) a šíril najnovšie poznatky a pokrokové myšlienky v ostatnej Európe.
Voltaire nebol klasický profesor filozofie, vykladač filozofických sústav, ale bol skôr praktický filozof. Filozofiu chápal ako lásku k múdrosti, ktorá má učiť žiť a zomrieť, ako tvorivú intelektuálnu činnosť. Filozofické systémy skôr búral ako vytváral.
Hlavným obsahom Voltairovej filozofie nie je základná filozofická otázka (vzťah myslenia k bytiu), ale otázka vyvrátenia nábožensko-feudálneho názoru na svet, boj s teológiou, za oslobodenie vedeckého myslenia od predsudkov, usporiadanie rozumnej spoločnosti. Osvietenci napomohli tvorivému mysleniu, keď predpokladali, že pravú filozofiu možno rozvíjať len kladením otázok prírode, oslobodením spoločnosti od despotizmu, a nie rozvíjaním abstraktných pojmov. V tomto smere je Voltaire majstrom myslenia, je hľadač myslenia, burič a nie systematik a dogmatik.
Možno tieto sociálne a intelektuálne problémy dnešnej civilizácie riešiť bez nadväznosti na tradície antiky, renesancie a z nich zrodiaceho sa osvietenstva ako jedného z dvoch základných pilierov európskej kultúry ?
Fundamentalisti rôzneho druhu, najmä náboženskí (islamu, kresťanstva, judaizmu), odmietajú filozofiu osvietenstva, lebo ako uvádza parížsky kardinál Jean-Marie Lustiger, jemu vďačí svet za totalizmus, t.j. zbožnenie ľudského rozumu, ktorý odmieta akúkoľvek kritiku a nárokuje si na vládu bez obmedzenia. S tou istou logikou nenávisti a odmietania osvietenstva sa stretávame aj na Slovensku dnes.
Je známe, že Voltaire sa nebál kritizovať pruského kráľa Fridricha za nedodržanie slova. „Koniec-koncov, je to len kráľ“, usúdil Voltaire. V tejto jeho poznámke je vzor pomeru filozofa k vládcom a moci. Lebo tu číha nebezpečenstvo, že slepá poslušnosť princípom môže byť ľahko zamenená za slepú poslušnosť vláde, jej politike, podľa ktorej ľudia majú mať „raz navždy jasno“.
Potrebujeme Voltaira aj v boji proti takýmto Orwellovským názorom, potrebujeme ho, lebo jeho myšlienky provokujú. Práve Voltaire sa vyznačoval tým, že nevytváral filozofické systémy, ale naopak, búral ich, a to kladením otázok. Človek je tvor zvedavý a všeobecne sa pýta prečo ? A s odpoveďou, že „preto“ sa nikdy neuspokojil a ani neuspokojí. Človek sa pýta a pokiaľ sa pýta, chce byť a je. Veď odvekou túžbou človeka je poznávať čo je svet, život, prečo a ako fungujú.
Našou povinnosťou ako humanistov je nanovo uchopiť zmysel svojich osvietenských tradícií, ideu rozumu, tvorivého myslenia a vedy, ideu demokratického štátu a tolerancie, ideu humanizmu a optimizmu. Racionalizmus celkom nezatlačil emocionalitu do úzadia. Svedčí o tom aj literatúra, diela vynikajúce veľkým citom a krásou, vzťahom k prírode. Sám Voltaire bol nielen mysliteľom – racionalistom, ale aj znamenitým spisovateľom, dramatikom, satirikom a vtipkárom a žil bohatým životom. Podobne aj A. Einstein ako najväčší vedec 20. stor. je inšpirujúci pre nás celou svojou osobnosťou. Zapodieval sa aj filozofiou, umením, hral na husle, mal zmysel pre humor, písal nádherné eseje. Podobne ako Voltaire vysmieval sa všetkým diktatúram, despociám, vyslovuje sa pre demokraciu, slobodu a toleranciu. Ak sa pozeráme na týchto veľkých mysliteľov, humanistov dnes, kedy sa veda musí pred spoločnosťou neustále obhajovať, chápeme ich veľký význam pre vedu a ľudstvo. Sú symbolom múdrosti a ľudskosti.
Sme humanisti – racionalisti, dediči aj osvietenskej filozofie a musíme sa usilovať o znovu získanú dôveru v rozum, v jeho myšlienkovú tvorivosť a hodnoty.

Voltaire – humanista
Čím vlastne Voltaire v živote bol? Bol spisovateľom, dramatikom, filozofom, satirikom, panfletistom, antiklerikálom, ale predovšetkým bol humanistom.
Humanizmus prelína všetku jeho činnosť, ním je naplnené celé jeho dielo. Jeho humanizmus vychádza z presvedčenia, že pomocou rozumu a osobných skúseností možno poznať skryté zákonitosti prírodných procesov a pomocou rozumu a osvety – usporiadať spravodlivejšiu spoločnosť.
Voltaire bol humanistom
- vo filozofii (kritizoval a rozbíjal dogmatizmus a scholastiku náboženského názoru na svet a zbavoval ľudí mystiky a povier),
- v politike (postavil sa proti despotizmus, za občiansku spoločnosť a liberálno-demokratické slobody).
Jeho humanizmus má praktickú povahu, prezentujú ho nie tak slová ako správanie, činy. V zápase za spravodlivejšiu spoločnosť narazil na problém dobra a zla, ktorým sa potom zaoberal celý život.
- Vyzýva humanistov, aby netárali, ale robili niečo, boli činnými pesimistami.
- Nejde mu o filozofiu, ale o život, lebo čin je viac ako filozofická úvaha.
- Voltaire nemá predstavu o dokonalom svete, za to vytvára svojou kritikou určité predpoklady, aby sa svet stal aspoň trochu lepším.

V porovnaní s minulosťou význam Voltaire stále rastie. Zla vo svete neubudlo, skôr pribudlo. A tak nás znovu a znovu fascinuje a znepokojuje. Spolu s Voltairom kladieme si otázky:
- Čím to je, že dnešná doba je tak pragmatická?
- že cynizmus a zlo sa stali temer módou?
- že sa tak ťažko presadzuje zmysel pre spravodlivosť?
Pravdaže, humanizmus koncom 20. stor. a nastupujúceho 21. stor. sa líši od humanizmu osvietencov, lebo vyplýva z odlišných záujmov a potrieb ľudí. Neruší však jeho hodnoty, vedomie veľkosti človeka, boj za ľudské záujmy, dobro a slobodu ľudí. Treba ho len modernizovať a zachrániť aj Voltaire ako humanistu pre súčasnosť, kedy máme mnoho politických strán a hnutí s mnohými programami, s množstvom slov, v ktorých sa utápajú činy. Dnes dvojnásobne platí, že každý čin je lepší ako tucet programov. Jeho odkaz, že humanisti nemajú tárať, ale niečo robiť, konať, platí aj pre nás.
Celé Voltairove dielo je naplnené nielen starostlivosťou o humanitu, ale aj neprestajným úsilím o toleranciu. Voltaire bol rozhodným zástancom liberálno-demokratických slobôd a obchodu.
V slobode svedomia a myslenia videl Voltaire predpoklad, aby bol znášanlivý a tolerantný aj ten, kto má v rukách moc. Preto volal: zničte hanebnosť, t.j. despotizmus štátu alebo cirkvi, je to povera alebo náboženstvo, je to privilegovaná ortodoxia.
Dnes bolestne pociťujeme chýbajúcu tolerantnosť a znášanlivosť, extrémy nenávisti k ľuďom s iným názorom na svet a život. Náboženskí fundamentalisti v úsilí o znovuzískanie monopolu na duchovný život, prehlasujú zmýšľanie neveriacich za zdroj všetkého zla, súčasnú prudko narastajúcu kriminalitu – následok ateistického vplyvu.
Duch stredoveku, intolerancie, bigotného dogmatizmu stále straší.
Áno, Voltaire, potrebujeme ťa, aby sme aj Tvojou pomocou vytvorili také prostredie tolerancie a porozumenia, v ktorom každý človek bude mať právo myslieť slobodne o všetkom. Ináč tu bude vláda násilia, nerozumu, dravosti, zločinov náboženského fanatizmu, neznášanlivosti, vojen, ktoré si tak pranieroval a odsúdil.
V názore na náboženstvo sa z hodujem s Lukréciom (99-55 pred n. l.). Vidím v ňom chorobu, ktorá sa zrodila zo strachu a bola zdrojom nevýslovných bied pre ľudské pokolenie. Nemôžem, pravdaže poprieť, že v istých ohľadoch prispelo k vývoju civilizácie. Za dávnych čias sa podieľalo na vzniku kalendára a náboženské dôvody viedli egyptských kňazov k tomu, aby zaznačovali zatmenia Slnka a Mesiaca s takou starostlivosťou, že sa časom naučili ich predvídať (a s divadelnou pompou ohlasovať). Som ochotný uznať obidve tieto zásluhy - o nijakých iných mi však nie je nič známe.

Dnes sa výraz "náboženstvo" používa vo veľmi voľnom zmysle slova. Niektorí ľudia ním pod vplyvom krajného protestantizmu označujú každé ozajstné presvedčenie, či sa už týka mravných otázok alebo povahy vesmíru. Také používanie tohto výrazu je historicky úplne neopodstatnené. Náboženstvo je predovšetkým spoločenský jav. Možno vďačia cirkvi za svoj vznik učiteľom so silným vyhraneným presvedčením. Len málokedy však mali títo učitelia na cirkvi, ktoré založili, nejaký podstatnejší vplyv. Naopak, cirkvi vždy nesmierne ovplyvňovali spoločenské formácie, v ktorých dochádzalo k ich rozkvetu. Vezmime si prípad, o ktorý majú príslušníci západnej civilizácie najväčší záujem: učenie Kristovo, ako sa javí v evanjeliách, nikdy nemalo veľa spoločného s kresťanskou etikou. Zo spoločenského a historického hľadiska nie je na kresťanstve najdôležitejší Kristus, ale cirkev. Ak máme posudzovať kresťanstvo ako spoločenského činiteľa, nesmieme sa nazdávať, že na to nájdeme podklady v Novom zákone. Kristus učil, aby ste rozdali svoj majetok chudobným, aby ste sa nesvárili, aby ste nechodili do kostola a aby ste netrestali cudzoložstvo. Ani katolíci ani protestanti nikdy neprejavili nejakú silnú túžbu nasledovať jeho učenie v ktoromkoľvek z týchto bodov. Pravda, niektorí františkáni sa pokúsili hlásať učenie o apoštolskej chudobe, pápež ich však odsúdil a ich učenie vyhlásil za kacírske1. Alebo sa zamyslime nad takým citátom ako "Nesúďte, aby ste neboli súdení" (Mt 7, 1) a položme si otázku, aký asi vplyv mali tieto slová na inkvizíciu a na Ku-klux-klan.

Bulou "Cum inter nonnullos", ktorú vydal pápež Ján XXII v roku 1323. Pozoruhodná je jej argumentácia. Na základe citátu "Schovaj meč do pošvy!" (Jn 18, 11) dokazuje pápež, že ak Kristus, bezpochyby pravdovravný, uvádza v tejto vete aspoň jedného apoštola, ktorý niečo vlastnil (konkrétne meč!), je učenie františkánov o apoštolskej chudobe nevyhnutne v rozpore so slovami Kristovými a teda kacírske. Bula vyvolala taký odpor, že pápež cítil potrebu vydať ďalšiu bulu "Quia quorundam", v ktorej svoje stanovisko znovu potvrdil a rozviedol. Dôsledkom bolo rozštiepenie františkánskeho rádu; časť, ktorá ostala verná učeniu sv. Františka z Assisi, bola prenasledovaná inkvizíciou a mnohých jej príslušníkov upálili ako kacírov. - Poznámka prekladateľa českého vydania z r.1961, Františka Kejdanu.

Čo platí o kresťanstve, platí rovnakou mierou aj o budhizme. Buddha bol človek láskavý a osvietený; ešte na smrteľnej posteli sa vysmial svojim žiakom, ktorí vyslovili domnienku, že je nesmrteľný. Ale budhistické kňazstvo - tak ako existuje napríklad v Tibete - bolo vždy ohromne tmárske, ukrutné a tyranské.

Na tomto zásadnom rozdiele medzi cirkvou a jej zakladateľom nie je nič náhodné. Ak predpokladáme, že sa vo výrokoch určitého človeka skrýva absolútna pravda, ihneď sa vynorí skupina expertov povolaných vykladať jeho slová, a keďže sa v ich rukách nachádza kľúč k pravde, celkom iste sa títo experti vždy dostanú k moci. A moc hneď začnú zneužívať vo svoj vlastný prospech - ako ostatne každá iná privilegovaná kasta. V jednom ohľade však budú ešte horší ako všetky iné kasty, lebo ich poslaním je podávať výklad nemennej pravdy, raz navždy zjavenej v konečnej dokonalosti. Tým sa stanú nevyhnutne protivníkmi každého intelektuálneho aj mravného pokroku. Kedysi cirkev ostro vystupovala proti Galileovi (1564-1642) a Darwinovi (1809-1882); dnes sa stavia proti Freudovi (1880-1929). Za čias najväčšieho rozmachu svojej moci išla vo svojom odpore proti intelektuálnemu životu ešte oveľa ďalej. Pápež Gregor Veľký (504-604) napísal jednému biskupovi list, začínajúci sa slovami: "Dostala sa k nám správa, o ktorej nemožno hovoriť bez zahanbenia, že totiž niektorým svojim žiakom vysvetľuješ gramatiku" a biskup bol pontifikálnou mocou donútený upustiť od tohto bohapustého diela; klasická latinčina sa nespamätala až do renesancie.

Náboženstvo však nepôsobí zhubne len z rozumového hľadiska; taký účinok má aj z hľadiska mravného. Mám tým na mysli, že hlása mravné zákony, ktoré nevedú k ľudskému šťastiu. Keď sa pred niekoľkými rokmi konal v Nemecku plebiscit, či má byť zosadeným kráľovským rodinám dovolené, aby ďalej užívali svoje súkromné vlastníctvo, vyhlásili cirkvi v Nemecku celkom oficiálne, že by bolo v rozpore s kresťanským učením, keby mali byť títo ľudia pripravení o majetok. Ako je všeobecne známe, cirkvi sa stavali aj proti zákazu otroctva, kým si to len mohli dovoliť a v súčasnosti - až na niekoľko málo výnimiek, ktoré vedia propagačne dobre využiť - vystupujú proti každému hnutiu, ktorého cieľom je sociálna spravodlivosť. Socializmus pápež oficiálne odsúdil.


Kresťanstvo a sex


Najhoršou črtou kresťanského náboženstva je však jeho postoj k sexu - tento postoj je taký morbídny a neprirodzený, že ho možno pochopiť len vtedy, keď sa nad ním zamyslíme v súvislosti s celkovou prehnitosťou civilizovaného sveta v čase vzniku kresťanstva, t.j. v období rozpadu rímskej ríše. Občas počúvame hovoriť, že kresťanstvo prinieslo zlepšenie spoločenskoprávneho postavenia ženy. Sotva sa možno dopustiť nehoráznejšieho prekrucovania dejín. V spoločnosti, kde sa pokladá za najdôležitejšie, aby práve ženy v ničom neprestúpili neúprosný mravný zákonník, nemôžu sa ženy tešiť ani len ako-tak znesiteľnému postaveniu. Mnísi vždy videli v žene len pokušiteľku; hľadeli na ňu len ako na tvora prebúdzajúceho nečisté vášne. Cirkev odjakživa učila a dodnes učí, že tým najželateľnejším stavom je panenstvo a že iba tým ľuďom možno povoľovať manželstvo, ktorí nevládzu žiť panensky. Priam neľudsky sa k tomu vyjadruje sv. Pavol: "Neženatým a vdovám hovorím: dobre urobia, keď zostanú tak, ako som ja; ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva, lebo lepšie je žiť v manželstve, ako horieť vášňou." (1Kor 7, 8-9).

Tým, že cirkev vyhlásila manželstvo za nerozlučiteľné a vykorenila každú znalosť ars amandi, urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby bolo isté, že aj tá jediná forma sexuálneho života, ktorú povolila, bude prinášať veľmi málo blaha a nesmierne veľa bolesti. Odpor proti kontrole počatia má v skutočnosti rovnaké pohnútky: ak žena porodí každý rok jedno dieťa, až nakoniec vyčerpaná umrie, dá sa sotva predpokladať, že jej bude manželský zväzok poskytovať nadmieru potešenia; preto treba kontrolu počatia zakazovať.

Neobyčajne veľké škody napáchala koncepcia hriechu, čo je predstava úzko spojená s kresťanskou etikou. Dáva totiž ľuďom možnosť vybíjať si svoj sadizmus a ešte ho pritom považovať za celkom oprávnený, dokonca vznešený. Vezmite si napr. otázku ochrany pred syfilisom. Vie sa, že pri dodržaní určitých preventívnych opatrení možno znížiť nebezpečenstvo nákazy touto chorobou natoľko, že sa stáva prakticky zanedbateľným. Kresťania sa však bránia proti rozširovaniu znalostí o možnostiach prevencie, lebo považujú za spravodlivé, aby hriešnici dostali zaslúženú odplatu. Trest pokladajú za taký žiaduci, že súhlasia s tým, aby ho znášali aj ženy a deti hriešnikov! V súčasnosti žije na svete tisíce detí, trpiacich od narodenia na syfilis, detí, ktoré by sa nikdy neboli narodili, nebyť túžby kresťanov dočkať sa potrestania hriešnikov. Neviem pochopiť, ako sa môže niekto domnievať, že by učenie, ktoré vedie k tejto diabolskej krutosti, mohlo v niečom priaznivo ovplyvniť ľudskú morálku.

Nielen v oblasti vlastných prejavov sexuálneho života, ale aj čo sa týka vedomostí o sexuálnych otázkach, je kresťanský postoj nebezpečný pre ľudské šťastie. Každý, kto si dal tú prácu a bez predsudkov preštudoval tento problém, dobre vie, že umele vyvolaná nevedomosť v oblasti sexu, ktorú sa nasilu snažia udržať ortodoxní kresťania, veľmi poškodzuje duševné aj telesné zdravie mladého človeka. Deti, ktoré sa potom usilujú pochytiť nejaké to poučenie z "neslušných rečí" - a tých je väčšina - dospievajú nevyhnutne k záveru, že sex sám osebe je niečo neslušné a smiešne. Myslím, že za žiadnych okolností sa nedá obhájiť názor, že by poznanie mohlo byť niekedy aj nežiaduce. Nikdy by som sa nepostavil do cesty človeku túžiacemu získať poznanie akéhokoľvek druhu - bez ohľadu na jeho vek. A v špecifickom prípade poučenia o sexuálnych otázkach sú dôvody pre získanie spoľahlivých poznatkov ešte oveľa pádnejšie ako v prípade iných znalostí. Človek skôr koná nerozumne, ak o veci nič nevie, než ak sa mu dostane poučenia, a je priamo smiešne vyvolávať v mladých ľuďoch pocit, že hrešia už tým, že v takej dôležitej záležitosti prejavujú prirodzenú zvedavosť.

Každý chlapec sa zaujíma o vlaky. Povedzme, že by sme niektorému povedali, že na jeho záujme o vlaky je niečo zlého; povedzme, že by sme mu zakaždým zaviazali oči, keď by bol vo vlaku alebo na stanici; povedzme, že by sme nikdy nepripustili, aby v jeho prítomnosti padlo slovo "vlak" a že by sme zachovávali nepreniknuteľné tajomstvo o prostriedku, ktorým sa prepravuje z miesta na miesto. Istotne by nebolo výsledkom, že by sa prestal zaujímať o vlaky; naopak, zaujímal by sa o ne čoraz väčšmi. Keďže by sme však tento záujem odsudzovali ako neslušný, mal by pri tom chorobný pocit, že hreší. Aj chlapca bystrého ducha by sme takto dokázali premeniť na neurastenika.

Presne toto robíme v sexuálnej otázke; pretože je však sexuálna problematika oveľa zaujímavejšia ako vlaky, sú následky ešte horšie. V kresťanskej spoločnosti je skoro každý dospelý človek viac alebo menej nervovo chorý - to sú priame následky prísneho tabu, ktoré mu za mladi bránilo dopátrať sa poučenia v sexuálnych otázkach. Umele naočkovaný pocit previnenia sa v ďalšom živote stáva jednou z príčin ukrutnosti, ostýchavosti a hlúposti. Nemáme ani najmenšiu rozumovú príčinu akéhokoľvek druhu, aby sme udržovali dieťa v nevedomosti o niečom, čo sa chce dozvedieť - či už ide o otázky sexuálne alebo o záležitosti inej povahy. Nikdy nám nevyrastie duševne zdravé obyvateľstvo, ak sa s touto skutočnosťou nebude počítať už od najútlejšieho detstva - a to je úplne vylúčené, ak cirkvám ostane aj naďalej možnosť ovládať školskú politiku.

Avšak aj ak ponecháme bokom tieto pomerne do podrobností rozvedené námietky, je zrejmé, že prijať základné princípy kresťanského učenia si vyžaduje poriadnu dávku mravnej zvrhlosti. Tvrdí sa nám, že svet stvoril boh, ktorý je práve taký dobrý ako všemohúci. Boh vedel o všetkých bolestiach a biedach sveta ešte pred tým, ako ho stvoril; je teda za ne zodpovedný. Dokazovať, že bolesť na svete zapríčinil hriech, je zbytočné. Predovšetkým to nie je pravda: nie hriech spôsobuje, že sa rieky vylievajú zo svojich brehov a že sopky vybuchujú. Ale aj keby to tak bolo, nič to na veci nemení. Keby som mal na svet priviesť dieťa a vedel by som vopred, že z neho vyrastie vraždiaci maniak, bol by som za jeho zločiny zodpovedný. Ak boh vopred vedel o hriechoch, ktorých sa človek dopustí, a predsa sa rozhodol stvoriť ho, prevzal tým na seba plnú zodpovednosť za všetky následky jeho hriechov.

Kresťania zvyčajne argumentujú tvrdením, že utrpenie na svete očisťuje od hriechov a že je tak vlastne dobrom. Takáto argumentácia je pochopiteľne len sofistickým ospravedlňovaním podvedomého sadizmu a jej presvedčivosť je úbohá. Pozval by som ktoréhokoľvek kresťana, aby sa išiel so mnou pozrieť na detské oddelenie nejakej nemocnice - aby na vlastné oči videl, aké utrpenia tam deti podstupujú; nech sa mi potom ešte pokúsi tvrdiť, že si to tieto deti zaslúžia pre svoju mravnú skazenosť. Aby človek dokázal povedať niečo takého, musí v sebe najprv zabiť poslednú stopu súcitu a ľútosti. Skrátka, musí sa stať práve tak krutým, ako je boh, v ktorého verí. Kto je presvedčený, že na tomto svete plnom utrpenia je všetko usporiadané s tým najlepším úmyslom, ten si nemôže zachovať neporušené mravné kritériá, pretože pre bolesť a biedu musí stále vynachádzať nové výhovorky.


Námietky proti náboženstvu


Námietky proti náboženstvu sú dvojakého druhu - rozumové a mravné. Už rozum nám hovorí, že ani jedno náboženstvo nemožno na základe nejakých dôvodov považovať za pravé. Mravná námietka znie tak, že náboženské prikázania pochádzajú z dôb, keď boli ľudia krutejší, ako sú dnes, a že preto len napomáhajú udržovať pri živote neľudskosti, ktoré by ináč mravné svedomie doby už bolo prerástlo.

Preberme najprv námietky rozumové. Za našich praktických čias sa občas stretávame aj s názorom, že nezáleží ani natoľko na tom, či má nejaké náboženské tvrdenie pravdu alebo nie, podstatná je vraj len otázka, či je užitočné. Jeden problém však nemožno riešiť bez druhého. Ak prijmeme kresťanské náboženstvo, budú sa naše predstavy o dobre líšiť od predstáv, ku ktorým dospejeme, ak mu nebudeme veriť. Vplyv kresťanstva sa môže vidieť ako dobrý kresťanovi a súčasne sa môže javiť ako zlý neveriacemu. Okrem toho stanovisko, že je našou povinnosťou veriť v ten či onen predpoklad bez ohľadu na to, či v jeho prospech hovoria nejaké dôkazy, vyvoláva v nás už vopred určitú zaujatosť voči všetkým dôkazom a činí nás neprístupnými každej skutočnosti, ktorá nie je v súlade s našimi predsudkami.

Veľmi dôležitou ľudskou vlastnosťou je určitá miera vedeckej poctivosti a tú ťažko nájdeme u človeka, ktorý si predstavuje, že existujú určité veci, ktorým je povinný veriť. Nemôžeme teda skutočne rozhodovať o tom, či má náboženstvo dobrý vplyv, ak vopred nepreskúmame otázku, či má vôbec pravdu. Pre kresťanov, moslimov a židov je najzákladnejším momentom náboženskej pravdy otázka božej existencie. V časoch, keď bolo náboženstvo na vrchole svojej slávy, malo slovo "boh" presný význam. V dôsledku útokov zo strany racionalistov sa tento pojem stával stále hmlistejším a bledším, až sa dnes ťažko pozná, čo majú ľudia na mysli, keď vyhlasujú, že veria v boha. Ako doklad si vezmime hoci definíciu Matthewa Arnolda: "Boh je moc, stojaca mimo nás, ktorej cieľom je spravodlivosť." Všetko by sme mohli ešte viac zahmliť, ak si položíme otázku, či vôbec nachádzame vo vesmíre nejaké doklady zámeru - s výnimkou tých zámerov, ktoré majú živé bytosti na povrchu tejto planéty.

Zvyčajné odôvodňovanie nábožensky založených ľudí v tejto otázke vyzerá asi takto: "Ja a moji priatelia sme ľudia výnimočného intelektu a cnosti. Je ťažko pochopiteľné, že by sa toľko duchaplnosti a cnosti mohlo vyskytnúť len tak náhodou. Musí preto existovať niekto prinajmenšom tak inteligentný a cnostný, ako sme my - ten uviedol do pohybu vesmírny stroj, a to s úmyslom vytvoriť nás." S poľutovaním musím povedať, že sa mi toto odôvodnenie nevidí tak presvedčivé, ako sa zdá byť tým, čo ho používajú. Vesmír je veľký; ak však máme veriť Eddingtonovi (1882-1944, britský astronóm, fyzik a publicista), neexistujú v ňom nikde tvorovia tak inteligentní ako my. Ak zoberieme do úvahy množstvo hmoty, z ktorej sa skladajú telá inteligentných bytostí, zistíme, že je to skoro nekonečne malé percento celkového množstva hmoty vo svete. Aj keby teda podľa zákonov pravdepodobnosti bolo nesmierne nepravdepodobné, aby z náhodného zhluku atómov vznikol organizmus schopný rozmýšľať, aj tak je pravdepodobné, že sa vo vesmíre bude vyskytovať taký nepatrný počet takých organizmov, aký tu skutočne nachádzame. Keď sa potom ďalej považujeme za vrcholný stupeň tohto úžasného procesu, naozaj sa mi nezdá, že by sme na to boli primerane podivuhodní. Pritom si samozrejme uvedomujem, že mnohí duchovní sú úžasnejší ako ja a že zásluhy, ktoré natoľko presahujú moje vlastné, nie som schopný doceniť. Napriek tomu aj so zreteľom na tieto výnimky sa mi neodbytne vnucuje myšlienka, že Všemohúcnosť, pôsobiaca celú večnosť, mohla už azda stvoriť aj niečo lepšieho.

A nakoniec musíme uvážiť, že aj tento výsledok je len ranou do prázdna. Zem nezostane navždy obývateľnou; ľudské pokolenie vymrie a ak sa aj potom má kozmický proces ospravedlniť, bude sa tak musieť stať niekde inde ako na povrchu našej planéty. A ostatne, aj keby k niečomu podobnému azda skutočne došlo, musí sa aj tento proces skôr alebo neskôr skončiť. Druhý zákon termodynamiky sotva pripúšťa pochybnosti, že vesmír je v stave postupného úpadku a že sa nakoniec existencia čohokoľvek, čo by stálo za zmienku, stane nemožnou všade. Nič nám pravda nebráni povedať, že až nadíde čas, boh natiahne vesmírny stroj nanovo; ak však toto naozaj tvrdíme, môžeme svoju domnienku zakladať len na viere a ani na omrvinke vedeckých dôkazov. Pokiaľ sa dá z vedeckých dôkazov usudzovať, dospel vesmír radom postupných štádií k dosť žalostnému výsledku, ktorý vidíme na tejto zemi, a stále žalostnejšími štádiami sa bude blížiť k štádiu vesmírnej smrti. Ak máme toto brať za dôkaz nejakého zámeru, dovoľte mi len poznamenať, že sa mi taký zámer nijako nepáči. Nevidím preto dôvod veriť v nejakého boha, nech by bol akéhokoľvek druhu a akokoľvek hmlistý a prchavý. Staré metafyzické dôkazy ponechávam stranou, lebo ich už dávno zavrhli aj sami náboženskí apologeti.


Duša a nesmrteľnosť


Na etiku kresťanských spoločností mal vždy hlboký vplyv mimoriadny význam, ktorý kresťanstvo pripisovalo duši jednotlivca. V zásade je to učenie blízke učeniu stoikov a práve tak ako stoická filozofia vzniklo v spoločnostiach, ktoré nemali nijaké politické nádeje. Silná osobnosť poctivého založenia má prirodzený sklon usilovať sa o dobro a konať ho. Ak ju však zbavíte všetkej politickej moci a zoberiete jej každú príležitosť ovplyvňovať beh každodenných udalostí, odkloní sa od svojej prirodzenej dráhy a urobí záver, že to najdôležitejšie je sám byť dobrý. Práve to sa stalo prvým kresťanom; vtedy vznikla koncepcia osobnej svätosti ako čohosi úplne nezávislého na dobrom a užitočnom konaní, lebo len táto svätosť bola dostupná ľuďom, ktorí boli celkom zbavení možnosti niečo urobiť. Preto museli byť z kresťanskej etiky vylúčené spoločenské cnosti. Aj dnes ešte považujú radoví kresťania cudzoložníka za človeka skazenejšieho ako je politik, ktorý prijíma úplatky - hoci úplatkársky politik narobí tisíckrát viac škody. Stredoveká koncepcia cnosti, ako vyplýva z obrazov tej doby, predstavovala čosi rozmazaného, matného a sentimentálneho. Najcnostnejší bol človek, ktorý sa odťahoval od sveta; za svätých sa považovali len tí mužovia činu, ktorí v bojoch s Turkami mrhali životmi i majetkami svojich poddaných, ako napr. svätý Ľudovít. Cirkev nikdy nepokladala za svätého niekoho len preto, že zreformoval financie, trestný zákon alebo súdnictvo. Takýmto prínosom, rozmnožujúcim ľudské blaho, sa nezvykol prikladať nijaký význam. Neverím, že by sa v celom kalendári našiel jediný svätý, ktorý dosiahol svätosť všeobecne užitočnou prácou. Ruka v ruke s týmto oddeľovaním spoločenskej a mravnej osobnosti postupovalo aj stále rastúce rozlišovanie medzi dušou a telom, ktoré v kresťanskej metafyzike a vo filozofických systémoch vychádzajúcich z Descarta (1596-1650) pretrvalo až do dnešných čias. Zhruba by sa dalo povedať, že telo predstavuje spoločenskú a verejnú zložku ľudskej bytosti, duša zas jej zložku súkromnú. Kresťanská etika kladie na funkciu duše taký silný dôraz, že upadá do krajného individualizmu. Domnievam sa, že čistý výsledok všetkých storočí kresťanskej éry je zrejmý: ľudia sa úplne uzavreli do seba a stali sa viac egoistickými, než zodpovedá ich prirodzenosti. Veď pohnútkami, ktoré normálne otvárajú človeku brány jeho ja, sú sexuálne vzťahy, pomer rodičov a detí, vlastenectvo a inštinkt združovania. Cirkev urobila všetko, čo bolo v jej moci, aby potupila a ponížila sexuálne vzťahy; rodinnú lásku zavrhol sám Kristus a väčšina jeho nasledovníkov; u poddanských národov rímskej ríše nenachádzalo ani vlastenectvo nijakú odozvu. Jednou z vecí, ktorej sa dosiaľ nedostalo zaslúženej pozornosti, je novozákonná polemika proti rodine. Cirkev sa síce správa ku Kristovej matke so zbožnou oddanosťou, ale Kristus veru nemal tento postoj. "Žena, čo chceš odo mňa?" (Jn 2, 4) - takto s ňou hovorí! Kristus tiež povedal, že prišiel postaviť syna proti otcovi, dcéru proti matke a nevestu proti svokre a že ten, kto miluje otca alebo matku väčšmi než jeho, nie je ho hoden (Mt 10, 35-37). Pretrhať biologické rodinné putá kvôli viere je postoj, ktorý veľmi prispel k neznášanlivosti, prichádzajúcej na svet so šírením kresťanstva.

Kresťanský individualizmus vrcholí v učení o nesmrteľnosti ľudskej duše, ktorá sa po smrti podľa okolností bude tešiť večnému blahu, alebo bude trpieť večné muky. Okolnosti, od ktorých je závislý tento nesmierne významný rozdiel, môžu byť dosť čudné. Napr. keby ste zomreli okamžite po tom, ako vás kňaz, vyslovujúc isté slová, pokropí vodou, bolo by vaším údelom večné blaho. Keby vás však po dlhom a cnostnom živote náhodou zasiahol blesk práve vo chvíli, keď ste zakliali, lebo sa vám pretrhla šnúrka na topánke, boli by vaším údelom večné muky. Nehovorím, že tomu verí moderný protestant; hádam tomu neverí ani moderný katolík - samozrejme, ak nebol primerane školený v teológii. Tvrdím však, že je to ortodoxné učenie, ktorému sa až donedávna pevne verilo. Španieli v Mexiku a v Peru mávali vo zvyku indiánske deti najprv pokrstiť a potom im vyrazili mozog; tým získavali istotu, že tie deti prídu do neba. Ortodoxný kresťan nemôže nájsť nijaký logický dôvod, aby ich čin odsúdil, hoci to dnes odsudzujú všetci. Učenie o individuálnej nesmrteľnosti vo svojej kresťanskej forme malo v mnohých ohľadoch veľmi zlý vplyv na mravnosť, a metafyzické oddelenie duše od tela malo zhubný vplyv na filozofiu.

Zdroje neznášanlivosti


Neznášanlivosť, ktorá sa rozšírila po svete s príchodom kresťanstva, je jednou z jeho najnesympatickejších čŕt. Myslím, že jej príčinou je židovská viera v spravodlivosť a v jedinečnosť ich boha. Neviem síce, prečo práve Židia dospeli k takým zvláštnym názorom; zrejme sa u nich vytvorili v časoch dlhého zajatia ako reakcia na násilný pokus o ich asimiláciu s cudzím miestnym obyvateľstvom. Nech je to akokoľvek, je isté, že práve Židia - a najmä ich proroci - začali klásť dôraz na osobnú spravodlivosť a na myšlienku, že tolerovať ktorékoľvek iné náboženstvo je hriešne. Obidve tieto myšlienky mali veľmi zlý vplyv na celé dejiny západného sveta. Cirkev sa vždy veľa nahovorila o tom, ako rímsky štát až do nastúpenia Konštantína prenasledoval kresťanov. Toto prenasledovanie bolo však umiernené, dochádzalo k nemu len z času na čas a malo vždy politický charakter. Avšak od čias Konštantína až do konca sedemnásteho storočia boli v každom čase ustavične prenasledovaní jedni kresťania druhými, a to oveľa urputnejšie, ako ich kedy prenasledovali rímski cisári. Pred vznikom kresťanstva bol takýto prenasledovateľský postoj, s výnimkou Židov, v starovekom svete neznámy. Ak čítate napr. Herodota, nájdete tam mierne a znášanlivé rozprávanie o zvykoch cudzích národov, ktoré navštívil. Pravda, tu a tam ho zarazila nejaká obzvlášť barbarská obyčaj, ale vcelku je jeho pomer k cudzím bohom a zvykom prívetivý. Nijako nechce dokazovať, že by ľudia, ktorí nazývajú Dia nejakým iným menom, mali byť naveky zatratení a že by bolo správne namieste ich usmrtiť, aby sa ich trest začal čo najskôr. Takéto stanovisko ostalo vyhradené kresťanom. Pripúšťam, že moderní kresťania zaujímajú postoj menej drastický, ale to nie je vďaka kresťanstvu; vďačia za to generáciám voľnomyšlienkarov, ktorí od čias renesancie neraz prinútili kresťanov hanbiť sa za mnohé z ich tradičných článkov viery. Je priam zábavné počúvať moderného kresťana, keď vám vysvetľuje, aké mierne a rozumné je vo svojej podstate kresťanstvo, ale zabúda pritom na skutočnosť, že za všetku svoju umiernenosť a súdnosť vďačí učeniu ľudí, ktorých v ich čase všetci ortodoxní kresťania prenasledovali. Dnes už nikto neverí, že svet bol stvorený roku 4004 pred Kristom; nie je to však dávno, čo sa skepsa v tejto otázke považovala za ohavný zločin. Môj prapradedo, vychádzajúc zo skúmania hrúbky vrstiev lávy na svahoch Etny prišiel k záveru, že svet musí byť v každom prípade oveľa starší, ako predpokladali jeho pravoverní súčasníci, a svoj názor uverejnil v jednej knihe. Pre toto previnenie ho vylúčili zo správy grófstva a spoločnosť ho vyhostila zo svojho stredu. Keby bol býval človekom v podriadenejšom postavení, boli by ho iste potrestali prísnejšie. Nie je nijako zásluhou veriacich, že sa už neverí absurdnostiam, ktorým sa verilo ešte pred stopäťdesiatimi rokmi. Ak sa podarilo postupne oklieštiť kresťanskú doktrínu, dosiahlo sa to len proti veľkému odporu cirkví a bol to len výsledok vytrvalých útokov zo strany voľnomyšlienkarov.


Učenie o slobodnej vôli


Stanovisko kresťanov v otázke prírodnej zákonitosti bolo vždy pozoruhodne kolísavé a neisté. Na jednej strane hlásala cirkev učenie o slobodnej vôli, ktoré prijala väčšina kresťanov; bolo to učenie, ktoré vyžadovalo, aby aspoň ľudské skutky nepodliehali prírodným zákonom. Na druhej strane - najmä v osemnástom a devätnástom storočí - sa požadovala viera v boha ako Zákonodarcu, a v prírodnú zákonitosť ako jeden z hlavných dôkazov existencie Stvoriteľa. V nedávnych časoch sa námietky proti vláde zákonitosti a v prospech slobodnej vôle začali pociťovať ako silnejšie dôkazy svedčiace v prospech existencie Zákonodarcu, než viera v prírodnú zákonitosť. Materialisti používali fyzikálne zákony ako dôkaz, alebo aspoň pokus o dôkaz toho, že pohyby ľudských tiel sú vopred mechanicky určené a že teda všetko, čo povieme, rovnako ako každá zmena polohy, ktorú vykonáme, spadá mimo oblasť akejkoľvek prípadnej slobodnej vôle. Ak je to naozaj tak, potom všetko, čo ostáva závislé od našej slobodnej vôle, má len nepatrnú cenu. Keby v prípade, že niekto napíše báseň alebo spácha vraždu, boli všetky telesné pohyby spojené s príslušným činom zapríčinené výlučne fyzikálnymi silami, muselo by byť absurdné stavať mu v jednom prípade sochu a v druhom prípade ho obesiť. V určitých metafyzických systémoch by možno aj potom ostala oblasť čistého myslenia, v ktorej by bola vôľa slobodná; keďže však vôľu možno tlmočiť okoliu iba telesnými pohybmi, nemohla by sa ríša slobody nikdy stať predmetom dorozumievania a nikdy by nemohla nadobudnúť ani minimálny spoločenský význam.

Aj myšlienka vývoja mala veľký vplyv na tých kresťanov, ktorí ju prijali. Zistili, že o človeku nemôžu tvrdiť niečo úplne iné, ako o iných formách života. Preto vystupovali proti každému pokusu vysvetľovať si správanie živej hmoty na podklade fyzikálnych a chemických zákonov, len aby človeku zachovali neporušenú slobodnú vôľu. No Descartov názor, že všetky nižšie tvory sú len mechanizmy, nenachádza už u liberálnych teológov zaľúbenie. Pod vplyvom myšlienky o spojitosti idú niektorí ešte o krok ďalej a tvrdia, že dokonca ani to, čo nazývame mŕtvou hmotou, nie je vo svojich prejavoch neúprosne podriadené nemenným zákonom. Zrejme však pritom prehliadajú skutočnosť, že ak poprieme zákonité riadenie vecí, popierame tým aj možnosť zázrakov, pretože zázraky sú skutky boha, ktoré odporujú zákonom riadicim bežné javy. Viem si pravdaže predstaviť moderného liberálneho teológa, ako s výrazom hlbokej múdrosti vyhlasuje, že celé stvorenie sveta je už samo osebe zázrakom a že teda nie je vôbec treba, aby sme sa upínali na ďalšie nezvyčajné príhody ako na zvláštne dôkazy božích zásahov.

Pod vplyvom tejto reakcie proti prírodným zákonom uvítali niektorí kresťanskí apologéti najnovšie atómové teórie, dokazujúce, že fyzikálne zákony, ako sme ich poznali doteraz, zodpovedajú pravde len približne; že sú to zákony priemeru, vzťahujúce sa na veľké množstvo atómov, kým jednotlivý elektrón sa do značnej miery správa tak, ako sa mu zapáči. Čo sa mňa týka, som presvedčený, že táto situácia je len prechodným štádiom a že fyzici časom objavia zákony, ktorými sa riadia malé častice, aj keď sa možno nové zákony budú veľmi líšiť od zákonov tradičnej fyziky. Nech je to akokoľvek, treba si uvedomiť, že moderné teórie o malých časticiach nemajú k otázkam praktického významu naskrze nijaký vzťah. Na viditeľných pohyboch, a vlastne na všetkých pohyboch, na ktorých by mohlo niekomu záležať, sa zúčastňuje také obrovské množstvo atómov, že všetky výsledné pohyby plne zapadajú do oblasti pôsobnosti starých zákonov. Na napísanie básne alebo na spáchanie vraždy (ak sa vrátime k už uvedenému príkladu) musíme uviesť do pohybu značné množstvo atramentu alebo olova. Elektróny, z ktorých sa skladá atrament, si môžu vo svojej malej tanečnej sieni vystrájať úplne slobodne, no ako celok sa pohybuje tanečná sieň podľa starých fyzikálnych zákonov a len to zaujíma básnika a jeho vydavateľa. Preto nemajú moderné fyzikálne teórie k žiadnemu z problémov všeľudského záujmu, ktorými sa zaoberá teológ, nijaký vzťah, ktorý by vôbec stál za reč.

A tak sa v otázke slobodnej vôle dostávame k bodu, z ktorého sme vyšli. Nech si o nej ako o základnom probléme metafyziky myslíme čokoľvek, je úplne jasné, že v praxi ju nikto neuznáva. Odjakživa každý verí, že na charakter možno pôsobiť výchovou. Vždy sa vedelo, že ľudské správanie môže ovplyvniť alkohol aj ópium. Apoštol slobodnej vôle síce vyhlási, že človek sa môže silou vôle vyhnúť opitiu, ale ani on nebude tvrdiť, že opitý človek dokáže vysloviť výraz "britská ústava" rovnako zreteľne, ako keby bol triezvy. A kto mal čo robiť s deťmi, vie, že vhodná strava pôsobí na ich slušné správanie väčšmi ako najkvetnatejšia nedeľná kázeň. V praxi má učenie o slobodnej vôli len jeden účinok: bráni ľuďom, aby svoje poznatky z každodenného života doviedli k ich logickému záveru. Ak niekto niekedy koná spôsobom, ktorý sa nám nepáči, budí to v nás chuť považovať ho za darebáka a odmietame postaviť sa zoči-voči skutočnosti, že jeho zlé správanie je len výsledkom predchádzajúcich príčin. Ak budete tento sled príčin odvíjať v určitých prípadoch v spätnom smere dosť ďaleko, prídete až do obdobia pred jeho narodením a teda k udalostiam, za ktoré naňho nemožno zvaľovať zodpovednosť ani v tej najbujnejšej fantázii.

Nijaký človek nezachádza s autom tak nerozumne, ako to dokáže robiť s ľudskou bytosťou. Ak mu auto nepôjde, nebude jeho "nepekné správanie" pripisovať hriechu; iste nepovie: "Si zlomyseľné auto a kým sa nerozbehneš, nedostaneš ani kvapku benzínu." Namiesto toho sa skôr pousiluje zistiť, čo nie je v poriadku, a opraviť to. Pritom sa však domnievame, že by bolo v rozpore s pravdami nášho svätého náboženstva zaobchádzať takto s ľudskými bytosťami - a túto domnienku uplatňujeme dokonca aj pri výchove malých detí. Mnoho detí má zlozvyky, v ktorých ich trestom len utvrdzujeme a ktoré by pravdepodobne vymizli samé, keby sme si ich toľko nevšímali. Napriek tomu považujú vychovávatelia - až na niekoľko zriedkavých výnimiek - trest za čosi správne, aj keď tým dieťa vystavujú nebezpečenstvu duševnej traumy. Keď v ňom nakoniec naozaj vypestujú duševnú poruchu, hovorí sa o nej pred našimi súdmi ako o doklade škodlivosti zlozvyku a nie trestu.

K reformám vo výchove došlo často len vďaka štúdiu duševne chorých a slabomyseľných, lebo len týmto sa za ich činy nepripisovala zodpovednosť a zaobchádzalo sa s nimi oveľa vedeckejšie ako s normálnymi deťmi. Až donedávna si ľudia mysleli, že ak sa chlapec nenaučí svoju úlohu, je najlepšou liečbou výprask trstenicou, alebo kľačanie. Pokiaľ ide o výchovu detí, tento názor síce už takmer zanikol, dosiaľ však dožíva v trestnom zákonníku pre dospelých. Je samozrejmé, že sa človeku so sklonom k zločinu musí zabrániť konať zlo. Práve tak treba zaobchádzať s človekom, ktorý má besnotu a chcel by pohrýzť druhých ľudí; nikto ho však nerobí za jeho činy alebo úmysly mravne zodpovedným. Človeka, ktorý trpí na nákazlivú chorobu, treba izolovať až do vyliečenia, nikto ho však nevyhlási za zvrhlíka. Rovnako by sa malo zaobchádzať s človekom, ktorý je náchylný dopúšťať sa falšovania peňazí; nemali by sme mať v jednom prípade pripisovať väčšiu vinu ako v druhom prípade. Veď je to len otázka kúska zdravého rozumu; ide však o taký prejav zdravého rozumu, proti ktorému sa stavia kresťanská etika aj metafyzika.

Aby sme mohli posudzovať mravný vplyv nejakej inštitúcie na určitú spoločnosť, musíme najprv uvážiť, aký charakter má sila, ktorá je hlavným motívom tejto inštitúcie, a do akej miery sa pod vplyvom príslušnej inštitúcie pôsobenie spomenutej sily v danej spoločnosti zvyšuje. Niekedy je motivácia celkom zrejmá, inokedy zostáva utajená. Horolezecký klub je napr. očividne ovládaný túžbou po dobrodružstve a učená spoločnosť dychtí po poznaní. Rodinu ako inštitúciu stmeľuje žiarlivosť a túžba po potomstve; futbalový klub alebo politickú stranu podnecuje súťaživosť. Avšak dve najväčšie spoločenské inštitúcie - cirkev a štát - majú psychologickú motiváciu podstatne zložitejšiu. Prvý cieľ štátu je celkom jasný: má občanov ochrániť pred vnútornými zločincami a vonkajšími nepriateľmi. Už deti prejavujú sklon zbehnúť sa do húfu, keď ich niečo vystraší, a hľadajú dospelého človeka, ktorého prítomnosť im dá určitý pocit bezpečnosti. Príčiny vzniku cirkvi sú ešte zložitejšie.

Najdôležitejším zdrojom náboženského cítenia je nepochybne strach; aj v dnešných časoch možno pozorovať, že pri každom ohrození začnú ľudia obracať svoje myšlienky k bohu. Vojna, epidémia a stroskotanie lode náboženské cítenie prehlbujú. Pocit strachu však nie je to jediné v človeku, na čom sa zakladá náboženstvo; náboženstvo posilňuje našu ľudskú sebadôveru. Ak má kresťanstvo pravdu, potom ľudia nie sú takí nepatrní červíkovia, akými sa zdajú byť; veď sa o nich zaujíma stvoriteľ vesmíru, ochotný nachádzať v nich potešenie, ak sa správajú dobre, a hnevať sa na nich, ak robia zle. To je predsa veľká poklona! Sami by sme nikdy nepomysleli na to, aby sme kontrolovali mravenisko s úmyslom zistiť, ktoré mravce správne plnia svoje mravčie povinnosti; sotva by nám tiež prišlo na um povyberať z mraveniska lenivcov a nedbalcov a upáliť ich za to na ohníčku. Ak to však v našom prípade boh robí, aké je to vyznamenanie našej dôležitosti! A poklona bude ešte príjemnejšia, ak budú dobrí odmenení večnou blaženosťou v nebi. Okrem toho sa stretávame aj s pomerne modernou myšlienkou, že celý vývoj vesmíru smeruje k tomu, aby priniesol výsledky, ktoré nazývame dobrými - výsledky, ktoré nám robia potešenie. Teda opäť, aký to lichotivý predpoklad, že vesmíru vládne bytosť, ktorá má tie isté záľuby a predsudky ako my.


Idea "spravodlivosti"


Určujúci vplyv na náboženstvo má aj tretí psychologický motív: koncepcia "spravodlivosti", či "správnosti". Viem, že mnoho voľnomyšlienkarov si túto koncepciu veľmi váži a nazdáva sa, že by sme sa jej nemali vzdať ani napriek úpadku dogmatického náboženstva. V tejto otázke s nimi nemôžem súhlasiť. Mám dojem, že psychologický rozbor idey "spravodlivosti" jasne ukazuje, z akých neželaných vášní táto myšlienka vyviera a že by sa jej preto nemalo dostávať rozumového súhlasu a tým nového posilňovania. "Spravodlivosť" a "nespravodlivosť" musíme chápať v ich vzájomnej závislosti. Ak zdôrazňujeme význam jednej, musíme zdôrazňovať aj význam druhej. A čo je vlastne "nespravodlivosť" v praxi? Spravidla je to akýkoľvek druh správania, ktorý sa nepáči davu. Potom už stačí nazvať také správanie "nespravodlivosťou" a učiniť tento pojem východiskom dôkladne vypracovaného etického systému, aby každý trest, ktorý dav na predmet svojej neľúbosti uvalí, bol v jeho vlastných očiach dopredu ospravedlnený. A keďže dav sám sa definuje ako "spravodlivý", zvyšuje sa jeho sebaúcta práve vo chvíľach, keď najväčšmi popúšťa uzdu svojim krutým chúťkam. Je to práve tak psychológia lynčovania, ako aj všetkých ostatných metód trestania priestupkov. Vlastnou podstatou koncepcie "spravodlivosti" je zaodiať krutosť do pláštika spravodlivosti a dať voľný priechod sadizmu.

2 V origináli používané slovo righteousness má nepomerne širší význam ako naša spravodlivosť. Znamená aj počestnosť, poriadnosť, poctivosť, ale najmä "správnosť"; je v ňom silná subjektívna zložka: pocit, že ten či onen koná "správne" - tak ako sa "treba" správať. Presným prekladom nášho slova spravodlivosť je anglický výraz justice, ktorý sa tiež v texte vyskytuje - pozn. prekl.

Niekto môže namietnuť, že "celý ten váš výklad o "spravodlivosti" ani v tom najmenšom neplatí na židovských prorokov, ktorí, ako sám hovoríte, predstavu "spravodlivosti" zaviedli." Je to pravda asi v tomto zmysle: "spravodlivosť" v ústach židovských prorokov znamenala to, s čím súhlasili oni a Jehova. Ten istý postoj sa jasne odráža i v Skutkoch apoštolských, kde sa apoštoli v jednej zo svojich výziev vyjadrujú slovami: "Lebo Duch svätý a my sme usúdili..." (Sk 15,28). Na podobnom osobnom pocite istoty o tom, čo si myslí a čo má rád boh, nemožno však vybudovať základy nijakej inštitúcie. Z toho pramenia aj ťažkosti, s ktorými musel stále zápasiť protestantizmus; kedykoľvek mohol vystúpiť nový prorok s tvrdením, že jeho zjavenie je autentickejšie ako zjavenie jeho predchodcov a z protestantského hľadiska nič nedokazuje, že by azda toto jeho tvrdenie bolo neplatné. Práve následkom toho sa protestantizmus rozpadol na nespočetné sekty, ktoré sa vzájomne len oslabovali a odôvodnene sa dá predpokladať, že za sto rokov bude katolicizmus jediným vážnym predstaviteľom kresťanskej viery. Aj v katolíckej cirkvi majú prorocké vnuknutia svoje miesto. Uznáva sa však, že úkazy, vyzerajúce ako pravé božské vnuknutia, môžu byť vyvolané aj diablom a je potom vecou cirkvi, aby ich vedela správne rozlíšiť; rovnako je vecou znalca umenia, aby rozpoznal pravého Leonarda od falzifikátu. Takto sa zjavenie pevne vtelí priamo do inštitúcie. "Správne" je to, s čím cirkev súhlasí; "nesprávne" je to, čo cirkev odmieta. Rozhodujúcou zložkou koncepcie "správnosti" je teda ospravedlnenie neľúbosti davu.

Zdá sa teda, že tri hlavné ľudské motívy, obsiahnuté v náboženstve, sú strach, namyslenosť a nenávisť. Človek by skoro povedal, že úlohou náboženstva je dať týmto vášniam zdanie dôstojnosti za predpokladu, že sa vybíjajú v určitých medziach. Keďže tieto vášne len rozmnožujú ľudskú biedu, je náboženstvo silou zla, lebo dovoľuje, aby sa v tých vášniach ľudia neobmedzene vyžívali; keby nebolo náboženského požehnania, vedeli by ich ľudia aspoň do určitej miery ovládať.

V tomto bode si viem predstaviť námietku, ktorá si zaslúži, aby sme ju bližšie preskúmali, aj keď ju nevznesú najortodoxnejší veriaci. Niekto by mohol povedať, že nenávisť a strach patria k základným prvkom ľudskej povahy, že ich ľudstvo vždy pociťovalo a že ich vždy bude pociťovať; z toho by mohol usúdiť, že najlepšie bude zviesť ich do určitých koľají, v ktorých budú menej škodlivé, než keby sa uberali inými cestami. Kresťanský teológ by mohol uviesť, že cirkev s nimi zaobchádza podobne ako s pohlavným pudom, ktorého existenciu tiež hlboko ľutuje. Usiluje sa zneškodniť sexuálne túžby tým, že ich sputná manželstvom. Práve tak možno povedať, že ak už ľudstvo musí nevyhnutne pociťovať nenávisť, bude lepšie usmerniť ju proti tým, ktorí sú skutočne škodliví - a to činí cirkev svojou koncepciou "spravodlivosti".

Na túto argumentáciu sú dve odpovede: prvá je pomerne jednoduchá, druhá ide až na koreň veci. Povrchná odpoveď hovorí, že cirkevná koncepcia "spravodlivosti" nie je práve tá najlepšia; zásadná odpoveď vychádza z toho, že pri súčasných psychologických vedomostiach a pri súčasnej priemyselnej technike môžeme nenávisť a strach odstrániť z ľudského života úplne.

Pozrime sa na prvý bod. Cirkevná koncepcia "spravodlivosti" je sociálne nežiaduca z rozličných hľadísk - predovšetkým a v prvom rade pre svoje opovrhovanie rozumu a vedy. Tento nedostatok vychádza priamo z Nového zákona. Kristus nám prikazuje, aby sme sa stali takými, ako sú malé deti; ale malé deti nemôžu pochopiť diferenciálny počet, ani zásady peňažného obehu, ani moderné metódy boja s chorobami. Podľa učenia cirkvi nie je našou povinnosťou získavať také vedomosti. Cirkev už síce netvrdí, že vedomosti sú hriešne samy osebe, ako to učila v časoch svojej slávy; naďalej však hlása, že získavanie vedomostí, aj keď nie je hriešne, je nebezpečné, lebo môže viesť k pýche rozumu a odtiaľ je len krok k pochybnostiam o kresťanských dogmách. Vezmite si napr. dvoch mužov, z ktorých jeden zlikvidoval žltú zimnicu v niektorej rozľahlej tropickej oblasti, ale pri svojej práci mal občasné styky aj so ženami, s ktorými nebol ženatý; ten druhý bol lenivý a ľahostajný, každý rok urobil svojej žene dieťa, až táto vyčerpaním umrela, a tak málo sa staral o svoje deti, že z nich polovica zomrela na choroby, ktorým sa dalo predísť - pritom však nikdy nemal nedovolené sexuálne styky. Každý dobrý kresťan musí hájiť názor, že cnostnejší je ten druhý z nich. Taký postoj je však predpojato poverčivý a úplne odporuje rozumu. Niečo z tejto absurdnosti ostáva nevyhnutné, kým sa prikladá väčší význam vyhýbaniu sa hriechu ako získavaniu pozitívnych zásluh a kým sa neuznáva význam vedomostí ako užitočnej pomoci pre dobrý život človeka.

Druhou a zásadnejšou námietkou proti využívaniu strachu a nenávisti spôsobom, akým to robí cirkev, je skutočnosť, že tieto pocity možno z ľudskej povahy skoro úplne odstrániť výchovnými, hospodárskymi a politickými reformami. Základné musia byť reformy výchovné, lebo ľudia pociťujúci nenávisť a strach, budú tieto emócie obdivovať a budú si želať zachovať ich, aj keď ich rešpekt a želanie ostanú pravdepodobne podvedomé, ako to býva u jednoduchého kresťana. Vytvoriť výchovný systém zameraný na odstránenie strachu nie je nijako ťažké. Stačí zaobchádzať s dieťaťom láskavo, obklopiť ho prostredím, kde môže bez nebezpečenstva tragických následkov rozvíjať svoju iniciatívu a uchrániť ho od styku s dospelými, ktorí majú iracionálne obavy - či už strach z tmy, z myší alebo zo sociálnej revolúcie. Dieťa neslobodno prísne trestať, neslobodno mu hroziť, ani ho tvrdo a nadmieru karhať. O niečo zložitejšie je chrániť ho pred pocitom nenávisti. Predovšetkým sa treba vyhýbať situáciám, ktoré by mohli vyvolať žiarlivosť, a preto treba zachovávať úplnú spravodlivosť a nezaujatosť pri styku s viacerými deťmi naraz. Okrem toho musí dieťa nadobudnúť pocit, že je predmetom vrelých sympatií aspoň niektorých dospelých, s ktorými prichádza do styku, a kým to neohrozuje jeho život alebo zdravie, neslobodno mu zbytočne brániť v jeho prirodzenej činnosti a zvedavosti. Osobitne nebezpečné je uvaliť tabu na znalosti o sexuálnych otázkach a na rozhovory o veciach, ktoré konvenčne zameraní ľudia zvyčajne považujú za neslušné. Ak budete tieto jednoduché predpisy zachovávať od samého začiatku, vyrastie vám dieťa priateľské a smelé.

Je pravda, že pri vstupe do sveta dospelých sa naraz nájde takto vychovaný mladý človek uprostred života plného nespravodlivosti, krutosti a biedy, ktorým by sa dalo predísť. Nespravodlivosť, krutosť a bieda, ktoré existujú v modernom svete, sú dedičstvom minulosti a ich pôvod je v konečnom dôsledku hospodársky, pretože v minulých časoch bolo treba o prostriedky obživy bojovať na život a na smrť. V našom veku to však už netreba. Pri súčasnej priemyselnej technike by sme mohli, keby sme sa tak rozhodli, poskytovať každému dostatočnú obživu. Mohli by sme aj zaistiť, aby sa počet obyvateľstva ustálil, keby nám v tom nebránil politický vplyv cirkví, ktoré ešte stále dávajú prednosť vojnám, epidémiám a hladomorom pred antikoncepciou. Máme dosť vedomostí, aby sme zaistili všeobecné šťastie; hlavnou prekážkou ich využitia je náboženské učenie. Náboženstvo sa stavia proti tomu, aby sa našim deťom dostalo dobrej výchovy; náboženstvo nám znemožňuje odstrániť základné príčiny vojen; náboženstvo nám bráni šíriť etiku vedeckej spolupráce namiesto starých divošských náuk o hriechu a treste. Je možné, že ľudstvo stojí na prahu zlatého veku; ak je to tak, bude najprv treba zabiť draka, ktorý stráži bránu - a tým drakom je náboženstvo.

Zdroj: Bertrand Russell, Why I am not a Christian, Routledge, London 1996, str. 27-42.

Preložil Rastislav Škoda, korigoval Adam Roman


Poznámky prekladateľa


Myslím, že sa oplatí čítať túto Russellovu esej, aj keď je zrejmé, že do istej miery svojím štýlom a ani vo všetkých podrobnostiach nezodpovedá dnešku. Možno je v tom kus nostalgie svedka čias, ktorý v škole, v knihách a v spoločenskom živote sledoval a prežíval to, čo Russell kritizoval, hoci nepoznal ani jeho meno, tobôž diela, a teraz si uvedomuje, čo sa za uplynulých sedemdesiat rokov zmenilo k lepšiemu a čo ostáva, žiaľ, nezmenené, akoby sa tým nedalo pohnúť. No asi väčšmi zaváži presvedčenie, že sa nič nezmenilo na nevyhnutnosti a aktuálnosti kultúrneho boja, javiaceho sa ako druhá humanistická, racionalistická a ateistická revolúcia, ktorú čím ďalej tým viacerí prežívajú ako reakciu na zdanlivo víťazný pochod utópie globalizácie neoliberalizmu.

Aktuálne je Russellovo konštatovanie, že "mohli by sme zaistiť, aby sa počet obyvateľstva ustálil, keby nám v tom nebránil vplyv cirkví, ktoré ešte stále dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu pred zábranou počatia". Plánovanie rodiny sa stalo bežnou praxou vo vyspelých priemyselných štátoch, ale len proti veľkému odporu cirkví a pod ich vplyvom stojacich politických strán. Aj tak však najmodernejší (v pravom slova zmysle najlepší) prostriedok na ukončenie tehotenstva je k dispozícii pre všetky ženy len vo Francúzsku, kde bol objavený, v Anglicku a vo Švédsku, pričom mocní tohto sveta robia všetko možné, aby aj tam boli jeho dni spočítané, čo sa dá považovať za kultúrny škandál (esej o RU 486 uverejníme v niektorom z budúcich čísiel ZH). Katastrofálna je však situácia v tzv. treťom svete, kde už roky prebieha populačná explózia, o akej sa Russellovi ani nesnívalo. Prečo? Lebo Vatikán, katolícke USA, moslimskí fundamentalisti a väčšina iných štátov, kde sú pri moci konzervatívne vlády, sú zo zásady proti akémukoľvek plánovaniu rodiny a neposkytujú, resp. podstatne krátia finančnú pomoc tým rozvojovým krajinám, ktoré ho uskutočňujú, resp. by ho rady uskutočňovali. V priebehu "kresťanskej" kolonialistickej politiky Belgičanov a Francúzov v štátoch okolo Veľkých jazier v Afrike, počas desaťročí charakterizovaných aj tým, že najbližšími poradcami vládcov boli jezuiti, došlo tu k preľudneniu. V Rwande, ktorú pre jej prírodné krásy volajú Švajčiarskom Afriky a ktorá je najkatolíckejším štátom Afriky, bolo v priebehu pár mesiacov v roku 1994 najbarbarskejším spôsobom zavraždených, zväčša mačetou podrezaných, päťstotisíc ľudí. Vraždenie bolo počas mesiacov plánovite pripravované a vrahovia školení, ako sa narába mačetou.

Preháňal Russell, keď uvádzal, že "dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu"? V období 50 rokov tzv. celosvetového mieru od druhej svetovej vojny došlo k desiatkam lokálnych vojnových konfliktov vo všetkých svetadieloch okrem Austrálie a Antarktídy. V Guatemale (110.000 km2, 6 miliónov obyvateľov) bolo zaznamenaných za 36 rokov občianskej vojny (1960-1996) 150 tisíc mŕtvych, 40-50 tisíc nezvestných a 50 tisíc utečencov do Mexika a iných štátov; milión ľudí muselo opustiť svoje domovy. Dnes panuje v Guatemale mier a Komisia pre historické osvetlenie porušovania ľudských práv v čase občianskej vojny sa púšťa do práce. Už v rokoch 1982-1988 však tri vlády vyhlásili štrnásť amnestií pre tých, ktorí sa na oboch stranách dopustili porušenia ľudských práv. Podrobnosti o iných vojnách nie sú o nič menej strašné. Z nákaz stačí spomenúť AIDS a absolútne nedostatočné metódy boja proti nemu v rozvojových krajinách. A čo sa týka hladu, predvčerom to bola sahelská oblasť, včera Somálsko a dnes je to Sudan ("300 tisíc ľudí umiera hladom", píšu noviny). Russell nepreháňal.

Na tieto údaje a čísla sme si zvykli. Prichádzajú s desivou pravidelnosťou. Po Nigeri Alžír, Rwanda, Bosna, Sudan - a medzitým mnohé iné - a na obzore je už Indonézia, o ktorej máme v pamäti, že v roku 1965 tam bolo zabitých 500 tisíc komunistických prívržencov Sukarna, aby na 32 rokov mohol prísť k moci generál-diktátor Suharto.

Podstatne sa zmenilo nazeranie kresťanov na cudzoložstvo, ktoré prakticky nikto nepovažuje za hriech; veď aj to slovo vymizlo zo slovníka hovorenej reči. Nezmenil sa však postoj cirkví k nečestným, úplatkárskym a bezcitným politikom, obchodníkom, manažérom, priemyselníkom, bankárom, dílerom a ako sa všelijako volajú, ktorých odporné finančné manipulácie so spoločným menovateľom "za každú cenu úspech a zisk (pre jednotlivca a akcionárov)" sa neoznačujú za hriech ani vtedy, keď majú za následok stratu zamestnania tisícov, desaťtisícov a dnes už stotisícov robotníkov: v Thajsku (50 mil. obyv.) stratilo zamestnanie od augusta do decembra 1997 osemstotisíc ľudí a koncom roku 1998 sa očakávajú 2 milióny nezamestnaných. Katolícka cirkev kedysi exkomunikovala komunistov - nebolo by na mieste, keby sa dnes jednoznačne dištancovala od neoliberálov? Ťažko sa to dá čakať, veď týchto falošníkov, novodobých farizejov, má vo svojich kostoloch a na pútiach a oficiálne žehná ich podujatiam od čias Francovho a Salazarovho fašizmu až po filipínskeho diktátora Marcosa. Pápež Pius XII. len nepozdvihol hlas proti Hitlerovi; v juhoslovanskej dráme stojí katolícke kňazstvo na strane Tudžmana, pravoslávne na strane Miloševiča a moslimské je za Izetbegoviča; matka Tereza prijímala špinavé a ukradnuté milióny od amerického zlodejského milionára Keatinga i od manželky diktátora Marcosa.

Treba priznať, že pre dnešného mladého čitateľa sú na rozdiel od nás starších Russellove citácie biblie zväčša alebo dokonca úplne španielskou dedinou, lebo aj tu došlo k podstatnej zmene. Kedysi bola biblia a katechizmus nielen na našich knižných poličkách, ale aj na pracovných stoloch a o tom, čo sa smie a čo nie, sa aj hovorilo. Ak za Russellovej mladosti anglikáni v jeho vlasti mohli prestať veriť na existenciu pekla na onom svete a za mojej katolíckej mladosti prestalo byť smrteľným hriechom jesť iné ako rybie mäso v piatok, neísť v nedeľu do kostola, atď. Od tých čias Židia prestali byť vrahmi Krista a pojem hriechu vôbec akoby sa vyparil. Neviete si predstaviť moje prekvapenie, keď som sa po desaťročiach dostal raz predvečerom do kostola a otváram oči: odvíja sa celý obrad omše (za mojej mladosti bývala posledná omša o pol dvanástej) a v jednu chvíľu skoro všetci otvárajú ústa a prijímajú. Nielenže nie nalačno, ako za mojich čias, ale aj bez spovedi - a som si istý, nie bez "smrteľného" hriechu; veď ich poznám ... ako seba. Kto má dnes doma bibliu a katechizmus? Málokto, a iste nielen pre ich horibilnú cenu. (Ale to je predsa na tom to dobré!).

Nad Russellovými radami, ako treba vychovávať mládež, že totiž neslobodno príliš prísne trestať, ale predovšetkým správne ju stravovať a nechať športovať, sa nesmejme, že je to dnes samozrejmé - vtedy to nebolo! Pokračujme v jeho myslení, lebo ani dnes nemáme ešte ideálnu mládež, aj keď sa práve vo výchove dosiahli obrovské úspechy; o originálnych prístupoch cirkví v tomto ohľade nemám vedomosti. Viem však o úžasnej knižočke u nás na Slovensku: "Chystajte ma do školy" od Terézie Beňovej. Som rád, že ju máme, a myslím, že si zaslúži preklad do svetových jazykov. Nejde v nej o jednorazovú akciu, ako je kúpa topánok a sukničky alebo praktickej tašky na knihy, ale o dlhodobú prípravu v predškolskom veku na dlhé šťastné obdobie školy. Varujem niektorých čitateľov, že výrazy ako hriech, modlitbička alebo náboženstvo sa v texte nevyskytujú. Iba Russellovým spôsobom výchovy mladého človeka k samostatnosti a kritickému mysleniu sa mládež vyzbrojí proti drogám, prehnanej sexuálnej povoľnosti a politickej apatii a položia sa základy pre cit spoločenskej solidarity.

Sú oblasti spoločenského života a zemepisné oblasti, kde cirkvi konajú veľmi veľa, a v tomto ohľade sa oproti Russellovým časom veľa zmenilo k lepšiemu. Teológia oslobodenia, vtedy neznámy pojem, nekladie dôraz na evanjelizáciu a dodržiavanie nepochopiteľných cirkevných dogiem, ale na sociálny pokrok v krajinách, kde vládnu pre nás nepredstaviteľné spoločenské pomery, materiálna bieda a vykorisťovanie slabých mocnými. Sústavné a trvalé vyvražďovanie "protivníkov" neprestalo ani v súčasnom "mieri": v roku 1986 v Guatemale, aby sme ostali pri tomto jednom konkrétnom prípade, 26 ľavicových funkcionárov - jednoducho hodili do mora; inokedy ich hádzali do kráterov sopiek; v tejto krajine je 500-800 masových hrobov. Keď tu arcibiskupská Komisia pre oživenie historickej pamäti predložila verejnosti výsledky pátrania šesť tisíc spolupracovníkov vo forme 25 tisíc výpovedí postihnutých a ich príbuzných o vine armády a paramilitárnych oddielov, za dva dni, 27. apríla 1998, bol zavraždený Mgr. Juan Gerardi, pomocný biskup v meste Ciudad Guatemala, organizátor spomenutej Komisie.

Na opačnom póle stoja veľké evanjelické hnutia rozhlasových a televíznych kazateľov a vodcov v Severnej Amerike, odkiaľ sa toto hnutie prelialo do Južnej Ameriky a prelieva do Európy. Majú vyslovene evanjelizačný charakter, ktorým však len maskujú finančné a politické ciele. Vatikán ich odsudzuje - ale či sám nevyhlásil evanjelizáciu postkomunistických štátov strednej a východnej Európy a Ruska? Nemali by sme nechať nepovšimnuté ani ťaženia tibetského dalajlámu z jeho indického exilu a švajčiarskeho kaštieľa po svete: keď píšem tieto riadky, chystá sa osobne na týždenný seminár na lüneburskej planine v severnom Nemecku, kde chce desaťtisíce ľudí učiť tolerancii, mierumilovnosti a súcitu. Pripomeňme si, že Russell už pred sedemdesiatimi rokmi varoval, že "aj budhistické kňazstvo, ako existuje napr. v Tibete, bolo vždy ohromne tmárske, ukrutné a tyranské". A varujme našich spoluobčanov pred presilou pozvánok na rozličné pochybné podujatia čudných ľudí z ďalekých krajín ...

Pripúšťam, že posledná veta tejto Russellovej eseje znie v mnohých ušiach rušivo, až neuveriteľne a urážlivo. No neopovažujem sa ani vynechávať ani opravovať text nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, od ktorého sa sám nikdy nedištancoval ani výslovne, ani svojím vystupovaním, a to až do svojej pozdnej smrti v deväťdesiatom siedmom roku života.

Problém tolerancie v stredoveku treba vidieť v kontexte vtedajších politicko-cirkevných vzťahov. Boli vypracované v karolínskych časoch, keď sa začal strácať v staroveku známy dualizmus cirkvi a štátu ako odlišných, autonómnych inštitúcií a vykryštalizovala sa jedna spoločnosť, ktorú od 9. stor. nazývame kresťanskou spoločnosťou (Respublica christiana).

Karol Veľký svojimi víťazstvami dal vznikajúcej kresťanskej spoločnosti politickú a organizačnú jednotu. V roku 800 sa uskutočnila cisárska korunovácia Karola Veľkého a - ako vtedy hovorili - Renovatio Imperii Romani (obnovenie Rímskeho cisárstva). V skutočnosti to bol celkom nový politicko-cirkevný organizmus, v ktorom cisárstvo a pápežstvo, každé osobne, spravovali veci svetské a súčasne cirkevné. Po jeho smrti sa mocná ríša síce rozpadla, ale pojem cirkvi ako jedinej kresťanskej spoločnosti trval ešte celé storočia ďalej. Takáto koncepcia cirkvi ako kresťanskej spoločnosti dominovala v storočiach stredoveku a určovala charakter stredovekých cirkevno-politických vzťahov. Vysoká autorita pápežstva, ktorá sa zakladala na jednom náboženstve, podriadila si množstvo inštitúcii, ktoré tvoril rámec vtedajšieho spoločenského a verejného života. Západné kresťanstvo tvorilo v stredoveku zorganizovanú spoločnosť, v ktorej cirkev i štát tvorili jeden nerozlučný organizmus. V skutočnosti totiž cirkevná autorita podľahla tlaku svetskej moci a bola ovládaná v značnej miere mimokresťanskými praktikami. Výsledok toho bol, že cirkev sa zaplietla chtiac-nechtiac do politického boja.


Inkvizičné postupy


Prejavilo sa to konkrétne aj vo fungovaní stredovekej inkvizície, ktorá je dodnes chápaná ako inštitúcia čisto cirkevná. Čo ani zďaleka nevystihuje objektívnu skutočnosť. Pripomeňme si, že normálny inkvizičný postup práce predpokladal úzku spoluprácu cirkevnej a štátnej moci. V stredoveku totiž nebolo herézy s čisto náboženským charakterom. Každá heréza bola súčasne previnením politickej podstaty. Počnúc od čias rímskeho cisára Teodózia I., ktorý povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo (380), heréza bola urážkou cisárskeho majestátu (crimen leasae maiestatis). Preto zákonník Teodózia, podobne aj neskorší kódex cisára Justiniána, vyslovujú na adresu heretikov trest smrti. Už vtedy štátna zákonodarstvo ukladalo miestnym civilným vládam povinnosť vyhľadávať (inquisitio) heretikov. Teda prvé kroky, ktoré priviedli k vykryštalizovaniu sa inkvizície ako inštitúcie vyšli od štátnej moci, hoci v ranom stredoveku sa s touto aplikáciou zákona takmer nestretávame. Pôvod inkvizície, podľa niektorých, treba hľadať až v Starom zákone, kde trestom smrti trestali modlárov a rúhačov. Potom bol už len jeden krok, k tomu, aby takto chápali aj stredovekých heretikov, takým spôsobom ako chápali starozákonných rúhačov.

Rovnako dôležité boli v stredoveku vplyvy zákona a zvykov barbarských germánskych kmeňov. Problém germánizácie kresťanstva alebo - presnejšie povedané - teutonizácie, bol na koniec živo diskutovaný v historických vedách. U prvotných Germánov nie kňaz, ale náčelník rodu, a predovšetkým vodca (Herzog) a kráľ bol v priamom spojení s bohmi. Kráľ bol sakrálnou osobou, "pomazaný božím", zjednocoval v sebe svetský i duchovný činiteľ. Vzbura proti do časnej vláde kráľa bola súčasne vzburou proti náboženstvu, ktoré bol aj sakrálnym predstaviteľom. Pre toto obdobie stredoveku je charakteristické, že sa nepoužíval trest smrti heretikov. Táto exekúcia sa stala postupne prostriedkom v rukách panovníkov až po roku 1000, keď cirkev ešte celé dve storočia hľadala inú, pokojnú cestu, najmä prostredníctvom kazateľov, pre získanie tých, ktorí odmietali tradičnú náuku, či iným spôsobom sa postavili voči cirkevnej, či svetskej autorite. Napríklad francúzsky kráľ Róbert II. dal v roku 1022 v Orleanse na nátlak ľudu upáliť 13 heretikov. Podobne kráľ Henrich III. dal popraviť väčší počet heretikov lotrinského pôvodu. Keď sa roku 1115 na sneme v Osissons radili kniežatá a duchovní, ako majú postupovať proti kacírom, ľud vtrhol do väzenia a obvinených upálil, pretože sa obávali prílišnej miernosti duchovných. Upaľovanie kacírov bolo najskôr oficiálne nariadené roku 1197 kráľom Petrom II. Aragónskym s odôvodnením, že bludári sú verejní nepriatelia štátu. Roku 1224 cisár Fridrich II. zákonom stanovil trest smrti upálením ako "vhodné potrestanie" lombardským heretikov. On určil, že možno použiť mučenie voči heretikom.

Stredoveká inkvizícia musí byť teda videná na základe vtedy hlboko zakoreneného presvedčenia, že heréza je vzburou proti svetskej moci i proti náboženstvu.


Náboženský fanatizmus


V ranom stredoveku sa na Západe objavili fenomény herézy len v niektorých sporadických prípadoch, bez dosahu na verejnú mienku. Išlo zväčša o internú záležitosť cirkvi. Vo vrcholnom kresťanskom stredoveku, ktoré možno charakterizovať ako obdobie najväčšieho náboženského zápalu, išlo o "najkresťanskejšie" obdobie, sa rozšírili s prekvapujúcou rýchlosťou vo veľkej časti Európy ľudové heretické hnutie.

Mnohé sa pohybovali na rozhraní cirkvi a sveta, iné boli namierené proti tradičnému kresťanskému učeniu. Čiastočne to boli odnože starých gnostických a manichejských siekt, ale vznikali aj nové vyznačujúce sa horlivým fanatizmom. U mnohých nemožno napriek tomu nevidieť snahu o sociálnu rovnosť a túžbu po "pravom kresťanstve".

Počiatky mnohých z týchto hnutí možno hľadať v Biblii, ktoré si zakladatelia aplikovali na danú situáciu, či sledovanú ideológiu. V niektorých oblastiach južného Francúzska a severného Talianska, v 11. - 13. stor. sa situácia stala taká hrozivá, že cirkev ako aj štát hľadali spôsob ako uchrániť tradičné hodnoty pred vyčíňaním života spoločnosti. Vlastne z tohto podnetu vznikla aj inkvizícia.

Hlavný predstaviteľ hnutia, ktoré bolo namierené proti svetskej moci Cirkvi bol Arnols z Brescie, žiak Abaelárdov. Radikálne požiadavky, ktoré vzniesol okolo roku 1150 tento augustiniánsky kanonik, že biskupi a klérus sa mali úplne zriecť vlastníctva, cirkevných majetkov a práva na vládnutie, ohrozili celý vtedajší spoločenský systém. Svojím prísnym asketickým životom získal mnoho prívržencov. Po vykázaní z územia Talianska (roku 1139) sa vrátil do Francúzska, odkiaľ musel emigrovať do Zurichu a vrátil sa naspäť do Ríma, kde bol prijatý pápežom Eugenom III. Ten ho omilostil po vykonaní uloženého pokánia. Arnold z Brescie sa však zaplietol do politických bojov, ktoré boli namierené proti pápežskej kúrií a vyvolali mnohé nepokoje, ktoré prinútili pápeža zdržiavať sa mimo Ríma. Cisár Filip Barbarossa povstanie potlačil a vzbúrenca dal k dispozícii rímskemu mestskému prefektovi, ktorý ho odsúdil k smrti obesením (1155). Jeho mŕtvola bola spálená a popol vysypaný do Tibery. Za Arnoldom stál takmer všetok rímsky ľud, ktorý cítil v jeho kázniach potvrdenie svojej požiadavky získať väčšiu samosprávu.

Myšlienky tohto augustiniánskeho mnícha ožili v druhej polovici 13. storočia v súvislosti s hnutím tzv. apoštolských bratov (vyznačovali sa apokalyptickým blúznením). Ich zakladateľom je Gerhard Segarelli z Parmy, ktorého odmietli prijať do františkánskej rehole. V snahe obnoviť cirkev vystúpil v roku 1260 so svojimi myšlienkami a vyvolal celý rad neporiadkov. Jeho spoločenstvo sa vyznačovalo radikálnou chudobou, ale aj otvorenou nenávisťou voči cirkvi. Pápeži Honorius IV. (1286) a jeho nástupca Mikuláš IV. falošných apoštolov prísne odsúdili. Ich zakladateľ bol roku 1294 inkvizíciou odsúdený k celoživotnému žaláru a roku 1300 ako "nenapraviteľný kacír" upálený. V jeho myšlienkach pokračoval Era Dolcino, ktorý vojenskými výpravami ohrozoval okolie pri Vercelli kde sa opevnil. Roku 1307 bol popravený.


Sekta lúpežníkov


Zvláštnou, a takmer vždy násilnou cestou išli novovzniknuté fanatické sekty tohto obdobia.

Holanďan Tanchelm z Brabantu napríklad popieral platnosť sviatostí udelených kňazmi, ktorí sú, podľa neho "nečistí". Nimi udelené sviatosti človeku škodia. Skupina prívržencov viedla nemravný život a zväčša sa živila z lúpeží cirkevných majetkov. Tanchlem sa vydával za božieho Syna a snúbenca Matky Božej. V roku 1115 bol zavraždený. V Antverpách a ďalších holandských mestách mal s ňou dočinenia sv. Norbért a jeho žiaci.

Ďalšia skupina - petrobrusiáni - pomenovaná podľa juhofrancúzskeho kňaza Petra de Bruys, odmietala pod rúškom náboženskej horlivosti krst detí, eucharistiu, obetný charakter svätej omše a sviatosť kňazstva, úctu obrazov, modlitbu za zomrelých, atď. Jeho prívrženci prenasledovali kňazov a mníchov nútili vstupovať do manželstva. Skupina získala širokú podporu medzi ľudom. Nakoniec však na Veľký piatok v roku 1132 zakladateľa sekty obyvatelia St. Gilles neďaleko mesta Aarles upálili na hranici, v ktorej sám chcel spáliť kríže. Stúpenci benediktína Henricha z Lausanne - henrickiáni - vo svojom náboženskom fanatickom zápale ničili kostoly, mučili kňazov, odmietali sviatosti. Svojimi horlivými kázňami proti bohatstvu kléru si získali mnohých. Proti týmto skupinám bol vydaný 23 kánon II. lateránskeho koncilu roku 1139.

Eon zo Stelly charakteristický svojimi apokalyptickými názormi sa vydával za sudcu posledného dňa a na seba aplikoval slová modlitby: "skrze toho, ktorý príde súdiť živých a mŕtvych". Synoda v Remeši (1148) ho označila za psychicky chorého a odsúdila do kláštorného väzenia kde zakrátko zomrel. Ďalším predstaviteľom heretického hnutia bol Amalrich z Beny pri Chartres (1206), profesor filozofie a teológie v Paríži. Hlásal identitu Stvoriteľa a tvorstva; účasť veriacich na Tele Kristovom vysvetľoval v panteistickom zmysle. Nesprávne tézy zavrhol pápež Inocent III. Jeho prívrženci amalriciáni, učili o trojnásobnom vtelení Božom a to o vtelení Boha Otca v Abrahámovi, Boha Syna v Ježišovi Kristovi a Ducha Svätého v každom veriacom. Zavrhovali sviatosti; pápeža nazývali antikristom.


Náboženství - externalita, nebo veřejný statek?


Zkoumání církví a náboženství bylo dlouhá léta doménou teologie a filozofie, částečně sociologie a politologie. Ekonomie se náboženstvím zabývala buď málo, nebo vůbec. Teprve vývoj v posledních desetiletích tuto situaci mění. Ekonomická teorie je natolik univerzální, že umožňuje nahlédnout i do této netradiční oblasti. Mnoho lidí si láme hlavu nad tím, proč některým církvím utíkají věřící, ale nikdo se nesnaží zjistit, jakou diagnózu a terapii nabízí ekonomie.

Náboženská činnost - modlitba, účast na náboženském obřadu či pomoc v charitě - je racionální chování. Tezi, že věřící maximalizuje užitek, bude řada křesťanů považovat za kacířskou, pro ekonoma je však zcela přirozená. Do užitkové funkce věřícího vstupují tři motivy: motiv spotřeby (hodnota ceremonií), motiv spásy (odpuštění hříchů) a motiv pověsti (důvěryhodnost u partnerů).

Na náboženském trhu - podobně jako na trhu se vzděláním či uměním - existuje nabídka a poptávka. Nabídku zajišťují církve a náboženské společnosti, které stavějí kostely, modlitebny a mešity, nabízejí duchovní podporu, organizují poutě a vydávají náboženskou literaturu. Poptávku vytvářejí věřící a hledající, kteří se chtějí dozvědět něco o Bohu, smyslu života a mravních hodnotách.

Církve jsou podobné firmám, které - chtějí-li přežít - musejí na náboženském trhu efektivně alokovat zdroje. Pokud klesá zájem o církevní služby, může být příčina nejen ve změněných preferencích ale i v církevním managementu. Je to signál pro církevní představitele, že se zřejmě něco dělalo špatně ve vztahu k zákazníkům, nebo bylo navázáno takové spojení církve se státní mocí, které zničilo prosperitu.

Nositel Nobelovy ceny za ekonomii Gary Becker vysvětluje vyšší religiozitu ve Spojených státech ve srovnání s Evropou větší konkurencí mezi církvemi. [1] Protože je v USA důkladná odluka církve od státu a existuje mezi různými náboženskými společnostmi soutěž, nutí to církve pružněji reagovat na skutečné potřeby věřících. V zemích, kde je konkurence mezi církvemi pokřivená (např. proto, že tam existuje státní či privilegovaná církev), se dominantní církev chová jako monopol, což vyvolává neefektivnosti.

Ekonomický přístup k náboženství je užitečný, neboť vyvrací některá populární klišé. Např. se ukazuje, že církev není "nezastupitelná", jak tvrdí představitelé některých zavedených církví. Lze souhlasit s tím, že náboženství je univerzální jev ve všech kulturách. Není však pravda, že je nezastupitelná ta či ona konkrétní církev. Poptávku po duchovních službách mohou vždy uspokojit i jiné církve či náboženské skupiny.

Z modelu náboženském trhu vyplývá, že náboženství a víra jsou soukromé, nikoli veřejné statky. Část věřících je z doby komunismu citlivá na to, když se náboženství a víra označí za soukromý statek. Pro standardního ekonoma má však pojem soukromý statek jiný význam, který v žádném případě neznevažuje význam náboženství. Víra a náboženství jsou soukromé statky ve stejném smyslu jako např. zdraví či vzdělání.

Z toho, že náboženství je soukromý statek, samozřejmě nevyplývá, že nemůže být užitečné i pro nevěřící, tj. vytvářet určité pozitivní externality. Externalita je situace, kdy z nějaké transakce vyplývají náklady nebo výnosy i pro lidi, kteří se jí přímo neúčastní. Pozitivní externalitou náboženství je, že náboženství vytváří stabilní očekávání a podporují víru v dodržování norem. Např. nositel Nobelovy ceny za ekonomii Kenneth Arrow hovoří o náboženství jako "významném pročišťovateli sociálního systému". [2]

Náboženství může vytvářet i negativní externality. Např. náboženská pouť či procesí může někoho iritovat podobně jako rockový koncert. Duchovní klima vyvěrající z náboženství může podněcovat zákonodárce k přijetí přísnější potratové legislativy, která vytváří náklady pro ženy, které chtějí ukončit těhotenství. Náboženství v každém případě ovlivňuje život většiny lidí - ať už církvemi nabízené zboží v podobě náboženských obřadů, zpovědí a duchovní útěchy přímo spotřebovávají či nikoli.

Protože je náboženství soukromým statkem, není stát povinen vybírat pro tento účel daně a přispívat na náboženskou činnost církví. Pokud si vláda objedná služby duchovních ve věznicích či armádě, je to státní zakázka a jako taková by měla být státem uhrazena. Účast na nedělní bohoslužbě v místním kostele je však soukromou spotřebou, jejíž náklady by měli nést členové církví sami.


Modely vztahu státu a církve


Je třeba přiznat, že realita většiny zemí světa je smíšená a závislá na historickém vývoji a řadě sociálních vlivů. V zásadě lze odlišit tři modely vztahu státu a církve: 1. spojení státu a církve, 2. odluka státu a církve a 3. smíšený model. Stojí za to uvést některé reálie.

Ad 1. Spojení státu a církve - pro lidi ze střední Evropy téměř nepředstavitelné - existuje v Anglii, Dánsku, Řecku, Finsku a donedávna i ve Švédsku.

To, že britská královna je hlavou anglikánské církve, je dobře známo. Méně už se ví, že 24 anglikánských biskupů zasedá ve Sněmovně lordů, že synod anglikánské církve je oprávněn přijímat "opatření" závazné jako zákon (nahrazuje rozhodnutí parlamentu), nebo že biskupy a arcibiskupy anglikánské církve jmenuje královna na návrh premiéra. Anglikánská církev je církví státní, jiné církve (včetně katolické) mají statut dobrovolného sdružení. [3]

Státní církví v Dánsku je Evangelicko-luterská církev. [4] Ačkoli náboženská svoboda je zaručena, stát podporuje především státní církev. Faráři jsou jmenováni a propouštěni ministrem pro církevní záležitosti na návrh církevní rady. Zásahy státu do církevních záležitostí, jak se s ním setkáme v Dánsku, bychom u nás pokládali za ponižující a nepřijatelné.

Ve Švédsku až do roku 2000 platilo, že děti se narozením automaticky stávají členy Švédské církve za předpokladu, že jeden z rodičů je jejím členem a ihned po narození toto členství neodmítne. [5] Ve Švédské církvi bylo v roce 1995 evidováno 88 % obyvatelstva, z do kostela jich však chodí jen 2 %. To ukazuje na důsledky fungování státní církve, která má renomé jako poštovní úřad.

Ve Finsku jsou dokonce dvě státní církve: luterská a pravoslavná. [6] Kodex luterské církve, který navrhuje generální shromáždění luterské církve, schvaluje prezident a parlament. Oficiální bohoslužby při zahájení parlamentu jsou slouženy podle evangelicko-luterské liturgie. Nejvyšší autoritou v rámci pravoslavné církve je finská vláda.

"Byzantskou" podobu má vztah státu a církve v Řecku. Oficiálním státním náboženstvím je pravoslaví. [7] Stát upravuje všechny záležitosti církve, včetně vnitřní struktury. Církev "na oplátku" rozhoduje o některých věcech příslušejících státu - např. ke zřízení určitého kultovního místa (kostela, modlitebny, synagogy či mešity) je třeba souhlas pravoslavného metropolity. Řeckou kuriozitou je, že je trestným činem proselytismus - neodbytný pokus zasahovat do náboženského svědomí osoby s cílem změnit její náboženství.

Z tohoto krátkého výčtu je zřejmé, že odluka státu a církve je daleko menším problémem pro církev katolickou než pro některé protestantské církve. Ačkoli všechny zmíněné země uznávají náboženskou svobodu a umožňují působení i jiných církví, statut ostatních církví je podřadný. Propojení mezi církví a státem je zjevné.

Ad 2. Striktní odluku státu a církve najdeme ve Francii, Nizozemí nebo Spojených státech. Francie je zemí s katolickou tradicí, i když vztahy státu a církve nebyly mnohdy idylické. [8] Režim odluky platí od roku 1905: republika zaručuje svobodný výkon náboženství a ruší institut "uznaných" církví. Stát přestal platit duchovní jako státní zaměstnance, ale hradí náklady na opravu některých církevních budov, které vlastní.

Striktní oddělení státu a církve existuje ve Spojených státech, přestože náboženská angažovanost občanů je mimořádná. Ačkoli ústava se odvolává na Boha, institucionální oddělení státu a církví je důsledné. Duchovní nejsou placeni z veřejných prostředků, církve vybírají prostředky na svou činnost ze sbírek a darů. Náboženství se vyučuje na řadě soukromých a církevních škol, nikoli však na veřejných školách.

Odluka církve a státu existuje v Nizozemí. [9] Až do roku 1876 byla státní církví Reformovaná církev. Dnes je pro Nizozemí typická náboženská pluralita, neexistuje žádný systém státního uznávání církví. Teologické fakulty na státních univerzitách nepřipravují studenty k výkonu církevního úřadu. V roce 1983 se stát zbavil břemene v podobě platů a penzí duchovních, který původně vznikl jako odškodnění ztráty na církevním majetku.

Relativní odluku církve od státu má rovněž Irsko. [10] Do roku 1871 byla anglikánská církev irskou státní církví. Dnes stát uznává zvláštní postavení katolické církve, ale současně zakazuje státní financování náboženství. Preambule ústavy se odvolává na Nejsvětější trojici (podobně jako v Řecku), ale stát se zásadně neplete do vnitřní struktury církve, nerozhoduje o duchovních ani je nefinancuje, neexistují žádné státní teologické fakulty apod.

Ačkoli motivy pro zavedení odluky církví od státu jsou různé, společný pro tyto země je předpoklad, že náboženství je soukromým, nikoli veřejným statkem. Náboženství a víra hrají např. v USA a Irsku mimořádnou roli, institucionálně jsou však stát a církev odděleny. To je model, který se částečně, nikoli však zcela, podařilo realizovat i v České republice.

Ad 3. Smíšený model vztahu státu a církve nalezneme v Belgii, Španělsku, Itálii, Rakousku, Portugalsku a Německu. Ve všech těchto zemích má dominantní postavení církev katolická, s výjimkou Německa, kde mají protestantské a katolická církev paritu.

Italská ústava stanoví, že stát a katolická církev jsou "nezávislé a svrchované". [11] Nejde tedy o odluku, nýbrž spíše o vzájemnou nezávislost. Země má podepsánu řadu smluv s Vatikánem, podobně jsou však uzavřeny dohody s jinými církvemi. Na státních univerzitách nejsou žádné teologické fakulty, na veřejných školách je však vyučováno náboženství. Z hlediska financování existuje daňová asignace, církve mají různá daňová zvýhodnění.

Systém asignací existuje rovněž ve Španělsku. [12] Rovnítko mezi politickou jednotou a katolicismem, trvající ve Španělsku několik staletí, ukončila ústava z roku 1931, podle níž "stát nemá žádné oficiální náboženství". Bylo zrušeno financování církve státem a rozpuštěn jezuitský řád. Zákonodárce však stát zavázal udržovat "kooperativní vztahy ke katolické církví a jiným vyznáním". Náboženství na školách je dnes volitelným předmětem.

V Portugalsku byl katolicismus státním náboženstvím až do roku 1822. [13] Do té doby mohli jiná náboženství praktikovat pouze cizinci, nikoli však na veřejných místech. Republikánská revoluce v roce 1910 přinesla princip odluky církve od státu. Autoritářský režim Salazara obnovil úzký vztah státu a církve, který však byl v demokratickém období opět rozvolněn. Náboženství na školách je volitelný předmět.

Zajímavý může být vztah státu a církví u našich západních sousedů. V SRN jsou katolická i evangelická církev přibližně stejně početné. [14] Úprava vztahu státu a církví spadá z velké části do pravomoci spolkových zemí. Jak SRN tak jednotlivé spolkové země uzavřely řadu konkordátů a smluv s evangelickými církvemi. Na téměř všech veřejných školách se vyučuje náboženství jako řádný předmět. Členové církví platí církevní daň.

V Rakousku má vůdčí postavení katolická církev, ale rovnoprávné zacházení si vydobyla i evangelická církev.[15] Členové církví neplatí církevní daň, nýbrž "církevní příspěvek", který nevybírá stát (jako v Německu) ale samotné církve podle vlastních tabulek. Ani v Rakousku ani v Německu nejsou duchovní placeni státem (s výjimkou věznic a armády). Náboženství je povinný předmět (lze se z něj odhlásit).

V Evropské unii vzhledem k odlišným historickým a náboženským tradicím jednotlivých zemí zatím nejsou na centrální úrovni církve nijak regulovány. To, zda bude slovo "Bůh" uvedeno v preambuli ústavy EU, je spor spíše úsměvný a bezprostředně nesouvisí se vztahem mezi církví a státem. Ústavy některých zemí, kde existuje odluka církví od státu (Irsko), se na Boha v ústavě odvolávají. Naopak v řadě tradičně náboženských zemí Bůh v Ústavě zmíněn není, aniž by měl někdo pochyby o jejich křesťanských tradicích.

Tabulka 1. Náboženské složení EU (1995)
Katolíci58,4 %
Protestanti18,4 %
Anglikáni11,0 %
Řečtí pravoslavní2,7 %
Muslimové2,0 %
Židé0,04 %
Jiné církve a osoby bez náboženské příslušnosti7,5 %
Pramen: Robbers (2001), s. 356.

Z hlediska náboženského složení převažují matrikově v EU katolíci (viz tabulka). Rozšíření EU katolický tábor určitě neoslabí. Proto bude užitečné sledovat postoj vatikánské diplomacie - totiž zda odolá pokušení navrhnout konkordát mezi EU a Vatikánem. Takový návrh by byl nesporně závažný a zřejmě by narazil na odpor řady zemí, které doma smlouvy s Vatikánem uzavřeny nemají.


Závěr


Náboženství a víra je soukromým statkem. Nabídka by se v takovém případě měla přizpůsobit poptávce. Církve, které zaznamenávají snížení počtu věřících, by měly snížit nabídku daného zboží, přeorientovat se na jiné trhy, změnit strukturu produkce apod. Pokud to neudělají, vystavují se tak riziku, že poptávka po jejich službách nakonec vyhasne, nebo ji uspokojí jiné náboženské společnosti či duchovní skupiny.

Jak mají církve přizpůsobit svou produkci či jaké marketingové nástroje zvolit, aby své statky a služby lépe prodaly, by bylo téma na samostatný seminář. Představa, že přitažlivost církví může zvýšit stát, např. jinou právní úpravou, však není realistická. Evangelizace musí přijít zdola. Církve potřebují konkurenci. Konkurenci, která by je dotlačila pružně reagovat na skutečné potřeby věřících a hledajících.


Literatura:


• Becker, G.: Církve a utváření norem. In: Becker, G.: Teorie preferencí: Praha, Grada Publishing - Liberální institut 1997, s. 297-302.
• Becker, G.: Religions Thrive in a Free Market, Too. In: Becker, G.: The Economics of Life: New York - San Francisco, McGraw-Hill 1997, s. 15-17.
• Enyedi, Z. - Madeley, J. T. S. (eds.): Church and state in contemporary Europe. The chimera of neutrality: London, Frank Cass 2003.
• Fauth, D. (ed.): Staat und Kirche im werdenden Europa - nationale Unterschiede und Gemeinsamkeiten: Wuerzburg, Religion-und-Kultur Verlag 2003.
• Fiala, P.: Církev jako instituce v politickém systému. In: Fiala, P.: Katolicismus a politika: Brno, Centrum pro rozvoj demokracie a kultury 1995, s. 81-99.
• Halas, F.: Vztah mezi státem a církví z hlediska jejich mezinárodního rozměru: Olomouc, Univerzita Palackého 2002.
• Loužek, M.: Náboženství a ekonomie: Ekonom 1998, č. 14, s. 28.
• Lamparter, M. (ed.): Církev a stát: Brno, Masarykova Univerzita 1995-2001.
• Maclear, J. F. (ed.): Church and state in the modern age. A documentary history: New York - Oxford, Oxford University Press 1995.
• Monsma, S. V. (ed.): Church-state relations in crisis. Debating neutrality: Oxford, Rowman & Littlefield 2002.
• Pavlíček, V.: Problémy smlouvy se Svatým stolcem: Parlamentní zpravodaj 2003, č. 1, s. 9-12.
• Přehled jednání mezi státem a církvemi v letech 1990-2000. Praha, Sekretariát České biskupské konference 2001.
• Rektořík, J.: Ekonomická dimenze křesťanství a církve: Brno, Masarykova univerzita 2000.
• Robbers, G. (ed.): Stát a církev v zemích EU: Praha, Academia 2001.
• Robbins, T. - Robertson, R. (eds.): Church-state relations. Tensions and transitions: New Brunswick, Transaction Books 1987.
• Smith, A.: Náboženské instituce. In: Pojednání o podstatě a původu bohatství národů: Praha, Liberální institut 2001, s. 698-723.
• Tollison, R. D. - Ekelund, R. B. - Hébert, R. F.: An Economic Analysis of Protestant Reformation: Journal of Political Economy 110 (2002), č. 3, s. 646-671.
• Tretera: Stát a církve v České republice: Kostelní Vydří, Karmelitánské nakladatelství 2002.
• Walsh, A.: Religion, economics and public policy: London, Praeger 2000.
• Waterman, A. M. C. - Brennan, H. G. (eds.): Economics and religion. Are they distinct? London, Kluwer Academic 1994.
• Weber, M.: Die Protestantische Ethik und der "Geist" des Kapitalismus: Weinheim, Beltz Athenäum Verlag 1996.


[1] Becker, G.: Religions Thrive in a Free Market, Too. In: Becker, G.: The Economics of Life: New York - San Francisco, McGraw-Hill 1997, s. 15-17.
[2] Cit. in: Loužek, M.: Náboženství a ekonomie: Ekonom 1998, č. 14, s. 28.
[3] McClean, D.: Stát a církev ve Spojeném království. In: Robbers, G. (ed.): Stát a církev v zemích EU: Praha, Academia 2001, s. 337-354.
[4] Duebeck, I.: Stát a církev v Dánsku. In: Robbers (2001), s. 41-62.
[5] Schoett, R.: Stát a církev ve Švédsku. In: Robbers (2001), s. 323-336.
[6] Heikkilae, M. - Knuutila, J. - Scheinin, M.: Stát a církev ve Finsku. In: Robbers (2001), s. 307-322.
[7] Papastathis, Ch.: Stát a církev v Řecku. In: Robbers (2001), s. 81-102.
[8] Basdevant-Gaudemet, B.: Stát a církev ve Francii. In: Robbers (2001), s. 131-162.
[9] Bisjsterveld, S. C. van: Stát a církev v Nizozemí. In: Robbers (2001), s. 231-252.
[10] Casey, J.: Stát a církev v Irsku. In: Robbers (2001), s. 163-188.
[11] Ferrari, S.: Stát a církev v Itálii. In: Robbers (2001), s. 189-212.
[12] Ibán, I. C.: Stát a církev ve Španělsku. In: Robbers (2001), s. 103-130.
[13] Canas, V.: Stát a církev v Portugalsku. In: Robbers (2001), s. 285-306.
[14] Robbers, G.: Stát a církev v SRN. In: Robbers (2001), s. 63-80.
[15] Potz, R.: Stát a církev v Rakousku. In: Robbers (2001), s. 253-284.
Z této úvahy velikého ruského spisovatele a myslitele Lva Nikolajeviče Tolstého zveřejňujeme pouze hlavní myšlenky. Celý článek, který je překladem z anglického originálu odpovídajícího názvu byl uveřejněn v anarchistické revue "Existence 9-podzim 2000".

Právě pro tento článek byl Tolstoj v r. 1901 exkomunikován z pravoslavné církve. Je velice podnětný svými závěry. Ukazuje, že mnoho významných osobností chápalo svoji víru naprosto jinak než předepisuje církev. Pro tyto osobnosti byla víra morálním vyznáním a nikoliv přiznáváním se k církevní hierarchii a jimi hlásaným dogmatům.

Tolstoj ve svém článku říká:

Není nad výsost pozoruhodné, že na tomto světě existují lidé, kteří jsou ochotni doslova vyletět z kůže jen kvůli tomu, aby donutili své bližní akceptovat určitý názor a nezneklidní se do té doby, než dosáhnou svého? Používají k tomu opravdu svérázné způsoby -pronásledování a zabíjení všech "odpadlíků" či uvalování klatby na všechny kolem sebe. Jiné skupiny lidí činí to samé - pronásledují, dávají do klatby a zabíjejí své odpůrce, přičemž vždy tvrdě vyžadují, aby každý vyznával tu samou víru, jako oni. Důsledkem je pak existence tisíců náboženských církví a sekt, které se navzájem dávají do klatby, pronásledují a likvidují….podíváme-li se na uvedené skutečnosti s určitým odstupem, zdá se to nepochopitelné a poskytuje to nezvratný důkaz, že každé náboženství je podvod a vše, co s tím souvisí, není nic jiného, než pouhá pověra. Dívaje se na to všechno z tohoto úhlu pohledu, nevyhnutelně dojdete k závěru, že náboženství je lidský klam….skutečnost, že i přesto tomu lidstvo podléhá, naznačuje existenci něčeho, co podvodné není a co je pouze zneužíváno pro ospravedlnění daného podvodu…Z vnějšího pohledu bylo a je vše zřejmé. …

Každý člověk, včetně mne, přece potřebuje mít své náboženství - kvůli tomu, aby mohl žít.Ale přitom je v souvislosti s náboženstvím používáno násilí,…Člověk žije, proto by měl tedy vědět, proč žije. Tímto si stanoví svůj vztah k Bohu, zná svou pravdu pravd…Život člověka je jeho náboženství. Jak mu je tedy mohu vzít a dát mu jiné?..Náboženství však nemůže být vynucováno násilím, ani akceptováno kvůli podvodu, něčího zisku či pod hrozbou násilí. To, co je dnes akceptováno, tedy není náboženství, ale obyčejný podvod….

Nadále budu mluvit jen o křesťanství, jelikož je to náboženství …potřebné a nám vroucně drahé. Zde je celý podvod založen na absurdním pojetí církve…není více bezbožnější, než slovo a myšlenka církve…která by vyprodukovala více zla a která by byla více v protikladu učení Ježíše Krista. Ve skutečnosti je slovo ekklesia (kostel nebo církev-pozn. překladatele) ekvivalentní slovu "shromáždění"-nic víc.V teologii se dozvíme, že církev je shromáždění opravdových věřících….Je jasné co se za touto definicí skrývá-má nám vštípit do paměti, že církev je jediná, opravdová a jsou v ní biskupové, kněží a jejich ovečky. Kněží jsou vysvěceni Bohem a jsou jediní, kdož mohou vyučovat toto jediné a opravdové náboženství. Rovná se to prohlášení: Vše, co řekneme, je skutečná pravda, pocházející od Boha." Ano, to je vše. Celý podvod spočívá ve slově a myšlence církve a má význam pouze pro ty, kdož jsou přímo posedlí své náboženství vyučovat jiným lidem. Proč jsou vlastně tak posedlí?Pokud by vyznávali opravdové náboženství, věděli by, že náboženství znamená pochopení lidského života, vztah člověka k Bohu. Proto nemůžeme vyučovat náboženství, ale něco, co předstírá, že je náboženstvím. Leč kněží chtějí vyučovat. Proč ale? Nejprostší odpověď by zněla takto - kněží potřebují nějaké to jídlo a kostel, biskupové kaviár a paláce a papež pak chrám a hedvábnou sutanu Tato odpověď ovšem není dostačující. Nepochybně existuje hlubší, psychologická motivace, která tento podvod udržuje při životě…..Nyní si povíme něco o tom, co víme o křesťanství. Navrátíme se tedy zpět k počátku křesťanského učení v evangeliích-a nalezneme něco, co nepochybně vylučuje uctívání Boha (ba je přímo odsuzuje), a které se zvláštním důrazem odmítá nepřirozenou autoritu. V dalších obdobích pak můžeme sledovat neustálé odchylování se od principů, které byly stanoveny Ježíšem Kristem. Začíná to už od apoštolů a především od toho, kdo tak silně toužil po moci a vynucené autoritě - apoštola Pavla. Čím dále kráčí křesťanství proudem času, tím více se odklání od původních principů a tím více si osvojuje metody, které používá vládnoucí moc a předchozí pohanská náboženství, a které Ježíš Kristus tak jasně odmítal.

V nejrannější etapě křesťanství byl pojem církev používán pouze jako odkaz na ty, kdož sdíleli tu samou víru, kterou považovali za správnou…Ale až do časů římského císaře Konstantina a prvního ekumenického koncilu v Nikaii byl pojem církve pouze ideou. Od té doby je ovšem církev realitou a to podvodnou realitou. Podvody metropolitů s relikviemi, podvody kněží s přijímáním či podvody s církevními sněmy…mají kořeny daleko v minulosti …Pravou příčinou bylo zlo…Zlo, neboli nenávist, pýcha a nepřátelství vůči jiným. A pak ještě větší zlo- aliance církve a státní moci. Moc, zosobněná v císaři Konstantinovi, akceptuje křesťanství, obrací lidi na křesťanství, zasahuje proti kacířům a pomocí ekumenického koncilu , zakládá jediné opravdové náboženství. Katolické náboženství bylo nastoleno na věčné časy…Je zřejmé, že akceptování křesťanského náboženství bez zřeknutí se moci je perverze a pouhá parodie na křesťanství. A posvěcení politické moci je nejen rouhání, je to i naprosté popření křesťanství…Slova "křesťanský stát" zní , po pravdě řečeno, stejně absurdně jako slova "horký led". Ta věc, o které se mluví, buď není stát (který používá násilí) nebo to není křesťanství…Zeptejme se jasně,jaký smysl má všechna ta křesťanská nauka? Žádný - slouží pouze k ospravedlnění násilí.

Dále hovoří Tolstoj o spojení státu a církve:
Ve velkém městě zvaném Řím existovalo doupě lotrů, násilníků a zlodějů. Svou velikost dosáhlo vražděním, násilím a podrobováním okolních národů. Tito lotři a zloději vedeni svými náčelníky, kteří se jednou nazývali Césary, ondy zase Augusty, kradli, mučili a terorizovali - kvůli uspokojení svých primitivních choutek. Jistý potomek těchto náčelníků jménem Konstantin dal z nějakých důvodů přednost křesťanským dogmatům před dogmaty, které existovaly před nimi - místo lidských obětí dal přednost mším, místo uctívání Apolla, Venuše a Zea dal přednost uctívání Ježíše Krista a jednoho Boha….Nikdo tehdy Konstantinovi neřekl: "Panovníci uplatňují nad svými národy nepřirozenou autoritu, nyní tomu tak býti nemůže. Nezabíjejte, necizoložte, nehromaďte bohatství, nesuďte, neodsuzujte a neodporujte." Ale ONI mu řekli: "Chceš být nazýván křesťanem a stále být náčelníkem lotrů a zlodějů - stále zabíjet, ničit, bojovat, cizoložit, popravovat a žít v nadměrném luxusu? Není problém, vše zařídíme." ONI tedy přizpůsobili křesťanství těmto lotrům a zařídili to velmi dokonale…Bylo nutné vypracovat takové křesťanství, které by lotrům umožnilo žít dosavadním způsobem…. Na jedné straně je tedy Ježíš Kristus, syn Boží, který zde přišel pouze proto, aby všem přinesl spásu. Nic víc. Jenže Ježíš Kristus už zemřel, císař Konstantin si tedy může žít, jak se mu zlíbí. A nejen to, může si také někdy politovat, loknout si vína a přežvýkat kousek chleba, což mu zaručeně přinese spásu a věčné odpuštění….Oni navíc ještě tyto lotry prohlašují za svaté, tvrdí, že pochází z Boha a náčelníka těch lotrů mažou posvátným olejem. Ten JIM na oplátku sem tam uspořádá kongres, kde JIM sdělí, co mají lidem říkat - těm se zase nařídí přesně opakovat to, co ONI říkají….Všichni tedy začali papouškovat, co jim bylo řečeno - až tak, že si toto náboženství osvojili i další náčelníci lotrů, kteří byli rovněž pomazáni posvátným olejem a vysvěceni Bohem. Tento stav trvá už více než 1500 let a pokaždé, když nějaký darebák někoho okrade či nechá povraždit tisíce lidí, přijdou ONI, kteří jej naolejují a sdělí mu, že pochází od Boha. Božského původu byl masový vrah Napoleon nebo třeba Kateřina II. nevěrnice, která zabila svého manžela….kněží ( které jsme doposud nazývali ONI) nepocházejí pouze od Boha, oni jsou téměř Bohy, neboť v nich sídlí Svatý Duch, stejně tak jako uvnitř papeže. Jakmile si některý z těch pomazaných náčelníků bandy lotrů usmyslí, že by se jemu poddaný lid a jiný lid měli začít navzájem vraždit, kněží okamžitě slívají svěcenou vodu, postříkají s ní kříž (který Ježíš Kristus nesl a na kterém zemřel právě proto, že neměl v oblibě takové lotry) a požehnají danému náčelníkovi, aby se mu jeho práce, což je zabíjení, mučení a učení, dokonale zdařila.

Tolstoj dále zdůrazňuje dvě poloviny křesťanského učení, ostře od sebe oddělených polovin:
Jedno učení se zabývá určitými dogmaty….A pak je tady učení další - morální učení o pokoře, odpuštění, oproštění se od chamtivosti, o čistotě mysli a těla, osvobození s z otroctví, klidu a míru. Ačkoliv se doktoři církve snažili smíchat tyto dvě stránky učení dohromady, nikdy se jim to nepovedlo…Bez výjimky,…zkoumejte, které dogma chcete - od dogmatu o božství ježíše Krista…- výsledkem byla vždy nenávist, zloba, popravy, zákazy, masakry žen a dětí, upalování a mučení.. Podívejme se na druhou stranu mince, …výsledky morálního učení jsou v souladu se všemi obecně uznávanými pojetími dobra…Toto by mělo sloužit jako vodítko v jistorii…Byvše vtaženi do diskusí ohledně náboženských dogmat, možná si ani nevšimli…že Ježíš Kristus řekl, že přišel proto, aby veškerá náboženská dogmata odstranil…Bohužel…tyto dogmata…je přesně to, co kněží nazývali a stále nazývají náboženstvím, zatímco druhá strana, hovořící o morálce,…je církví zatlačována do pozadí…Protože právě toto morální učení odsuzuje její praktiky…

Náboženství je význam, který dáváme svým životům. Je to něco, co nám dává sílu a směr našemu životu. Každý, kdo žije, takový význam nalézá a na jeho základě žije…

Zdroj: http://mujweb.atlas.cz/spolecnost/volnamyslenka/.
Z uvedeného článku vybral Radimský. K pevné součásti vědního povědomí naší generace patří, že pojem státu není pojmem obecným, nýbrž označuje a popisuje formu politického zřízení, jež se v Evropě utvářela ze specifických předpokladů a podnětů od třináctého do konce osmnáctého, respektive počátku devatenáctého století, a poté se, do jisté míry nezávisle na konkrétních podmínkách, z nichž vzešla, rozšířila po celém civilizovaném světě. Dnes už nemůžeme mluvit o "helénském" či "středověkém státu", o "státu Inků" anebo "státu" u Platóna, Aristotela či Tomáše Akvinského, jako to ještě v devatenáctém století samozřejmě a sebevědomě činily celé generace učenců. Jak víme od dob epochální knihy Otto Brunnera Land und Herrschaft1), vyrůstal stát ze středověkých mocenských vztahů a řádů, utvářených zcela nestátně; nejprve vznikala drobná panství, teritoriálně ještě neuzavřené soustavy různých mocenských sfér, jež se sbíhaly u jednoho panovníka2), následovala zemská vláda jako teritoriálně vymezená vládní moc panovníka, který v sobě soustředí různé mocenské tituly a nejvyšší mocenskou moc (jus territorii)3). Teprve poté - počínaje osvícenským absolutismem přes francouzskou revoluci dál - následovala jednotná, navenek suverénní, uvnitř nejvyšší a tradovanému právnímu stavu nadřazená, svými kompetencemi potenciálně všezahrnující státní moc spojená s mocensko-politicky vyrovnanou společností (rovnoprávných) poddaných, resp. státních občanů.

Tak vznikl stát z hlediska ústavněprávního. Tento vývoj však představuje jen jednu stránku historického procesu, který má vedle něj ještě stránku druhou, neméně významnou: politický řád jako takový se v tomto procesu oddělil od duchovně-náboženského základu a formy, stal se světským v tom smyslu, že se z předem daného světa nábožensko-politické jednoty vydal za vlastními, světsky utvářenými ("politickými") cíli a legitimitou, až se nakonec politický řád odštěpil od křesťanského náboženství a jakéhokoli určitého náboženství jako své základny a zdroje. I takový vývoj patří ke vzniku státu. Bez této stránky procesu nemůžeme státu, tak jak vznikal a jak se nám dnes jeví, rozumět, a nemůžeme pochopit zásadní problémy politického řádu, jež v současném státě vyvstávají.

Procesu, k němuž zde došlo, se obvykle říká sekularizace. To je možné a výstižné v případě, že se přitom vystříháme četných ideově-politických asociací, s pojmem sekularizace spojených, a budeme ho chápat v jeho původním smyslu, který je vzhledem k zákonnosti a nezákonnosti, legitimitě či nelegitimitě otevřený.4) V tomto smyslu sekularizace prostě znamená, že se "věc, území či instituce vyjme či uvolní z církevně-duchovní observance a vlády".5)

I.
Mluvíme-li o sekularizaci v souvislosti se vznikem státu, pak máme většinou na mysli takzvanou deklaraci neutrality v otázkách náboženské pravdy, kterou tváří v tvář nekonečným konfesním občanským válkám, jež v šestnáctém a sedmnáctém století otřásaly Evropou, vyslovovala a naplňovala řada státníků a politických myslitelů ve snaze nalézt nový, všeobecný základ politického zřízení, které by existovalo mimo náboženství, ať už obecně či v určité podobě, a nezávisle na něm. Nejvýstižněji, v předstihu před událostmi, tuto deklaraci neutrality vyjádřil kancléř francouzského krále Michel de L´Hopital slovy pronesenými na královské radě v předvečer hugenottských válek roku 1562: Podle něj není podstatné, které náboženství je vskutku pravé, nýbrž to, aby mohli lidé společně žít.6)

Kancléř zde politiku vyjímá z předem daných náboženských vazeb a cílů. Takový akt položil základ postupně poskytované občanské toleranci a státem uznávané svobodě vyznání jako prvnímu základnímu občanskému právu, ale nebyl počátkem zmiňovaného procesu sekularizace, nýbrž jen jeho určitým stupněm. Tomu předcházela principiální sekularizace, jež onen rozchod náboženství a politiky, jak je vyjádřil L´Hopital, teprve v určité historické souvislosti umožnila. Její kořeny musíme hledat v boji o investituru (1057-1122), onom urputném duchovně-politickém střetu mezi papežem a císařem o způsob uspořádání západního křesťanstva. Ten od základu otřásl starým orbis christianus, světem nábožensko-politické jednoty, a v jeho důsledku se začalo rozlišovat a oddělovat "duchovní" od "světského": pozdější základní téma evropských dějin.7)

Skutečný význam boje o investituru jako sekularizačního procesu vyplyne plně teprve na pozadí jednoty, jíž se vyznačovala res publica christiana a kterou tento boj rozvolnil a rozbil. Toto zřízení nebylo "křesťanské" jen tím, že křesťanství tvořilo uznávaný základ politického řádu, nýbrž bylo nábožensky i sakrálně formované samo o sobě, ve své podstatě, představovalo svatý řád zahrnující všechny oblasti života, a ještě vůbec nerozlišovalo stránkou "duchovní" a "světskou", "církevní" a "státní".8) "Říše" se neopírala o římské císařské dědictví, byť na ně navazovala, nýbrž o křesťanskou teologii dějin a očekávání posledních dnů, byla to říše populi christiani, forma ecclesie, a jako taková byla zcela oddaná úkolu uskutečňovat království Boží na zemi a čelit náporu zla v současném Aeonu (kat-echon).9) Císař a papež nepředstavovali duchovní a světský řád, oba spíš působili v rámci jediné ecclesie jako nositelé různých úřadů (ordines), císař coby fojt (zemský správce) a ochránce křesťanstva byl osoba stejně posvěcená a pomazaná (Novus Salomon) jako papež: res publica christiana tvořila v obou nábožensko-politickou jednotu.10) Politické dění tak bylo předem zakotvené v křesťanském obrazu dějin, který mu dával směr a legitimaci.

Svět nábožensko-politické jednoty však neexistoval jen v této obecné rovině, nýbrž i v konkrétních institucích, v právním jednání a v každodenním praktickém životě. Brzy poté, co se křesťanství osobou císaře Konstantina emancipovalo, převzalo funkci a místo náboženství antické polis, stalo se veřejným kultem říše určujícím řád života; na druhé straně si osvojilo řadu prvků přírodně-magické spasitelské religiozity germánské: obojí upevnilo a posílilo nábožensko-kultickou podobu veškeré existence. Samotná víra tak nabyla podoby nábožensko-politického a zároveň právního závazku věrnosti mocnému Bohu-králi Kristu; jejím bytostným obsahem byla "fides" věřícího jako věrného služebníka a následovníka Božího. Dělit na to, co je "uvnitř" a co "vně", jí bylo naprosto cizí.

Co v tomto světě nábožensko-politické jednoty způsobil boj o investituru?

Princip, jenž tento boj vnitřně umožnil a dovedl za hranice pouhého mocenského střetu, protože mu propůjčil duchovní základ, tkvěl v rozluce "duchovního" a "světského". Poté, co koncept této rozluky rozpracovala mladá teologická věda, stala se v boji o investituru skutečnou duchovní zbraní. Její realizace ovšem znamenala - a musela znamenat - rozklad samotné podstaty dosavadního "říšsko-církevního celku světa" (Mirgeler), v němž se žilo. Nositelé duchovních úřadů si nárokovali všechno duchovní, sakrální, svaté včetně "ecclesie", již sami tvořili. Tato ecclesia se jako samostatná, sakrálně hierarchická instituce s vlastní jurisdikcí vyčlenila z obsáhlé jednoty orbis christianus - ze staré ecclesie; bojové "libertas ecclesiae" už toto rozdělení obsahuje.11) Císař, ba panovnický úřad vůbec, byl z této nové ecclesie vykázán, ztratil duchovní půdu a bylo mu ponecháno pole světské moci. Přestal být osobou posvěcenou, a stal se laikem, který stejně jako každý jiný věřící ve svých křesťanských povinnostech podléhá soudu duchovní instance, jež se však soudu instance světské nepodrobovala. To je nový řád ("ordo"), jak jej vyjadřuje dictatus papae.12)

Revoluce, která tu proběhla, znamenala víc než pouhou desakralizaci císaře. Spolu s ním byl ze sakrální a sakramentální sféry vyčleněn i politický řád jako takový; v pravém slova smyslu de-sakralizovaný a sekularizovaný politický řád se tak vydal vlastní cestou, začal se rozvíjet samostatně jako světská záležitost. Co mělo s cílem potlačit mocenské nároky v rámci ecclesie snížit císařskou moc, vedlo v nezvratné dialektice historických pochodů k její emancipaci: boj o investituru v politice ustavil vlastní, samostatnou oblast; ta už nehledá duchovní, nýbrž světský, to jest přirozenoprávní základ, který je také sama schopna ustavit.

Jak nedávno upozornil P. E. Hübinger13), rozchod se starým řádem nápadně odrážejí činy samotného Řehoře VII. Když papež na císaře po řadě domluv a císařových pokračujících přestupků konečně uvalil církevní klatbu, čímž ho v rámci starého řádu zároveň označil za nehodna císařského úřadu, ještě v podstatě setrvával ve starém světě jednoty, byť byl jeho postup, podobně jako postup Jindřicha III. v Sutri, nezvyklý a přiměřený jen výjimečné situaci. Když však pak v Canosse zprostil kajícného císaře klatby, omezil se na náboženský, duchovní akt, na smír s "církví"; o zrušení politických následků klatby, tedy o znovuuvedení do královského úřadu se už jako papež nestaral, to už přenechal královi: rozluka oblasti duchovní a světské byla nabíledni.

Tendence k (hierokratickému) systému církevní moci, již tato rozluka obsahovala, je zřejmá; v definici vztahu mezi duchovním a světským, na níž teď všechno záleželo, mohla a musela u dosud samozřejmě křesťanské společnosti převážit strana duchovní: světský panovník je křesťan a jako takový se podřizuje křesťanským přikázáním, nad jejichž výkladem a dodržováním ratione saluti bdít je úkolem moci duchovní. Papežové i kuriální kanonisté - pomineme-li tu dalekosáhlé, bezprostředně politické nároky Bonifáce VIII. - se touto logikou opakovaně řídili a snažili se ji uplatňovat v praktické politice. Jak v reakci na spor W. Kempfa s W. Ullmannem vyložil H. Barion, supremace církevní moci se rozvíjí právě z omezenosti církevního nároku rozhodovat a soudit jen ratione peccati, resp. saluti.14) Protože bez ohledu na všechny politicko-právní důsledky, jež se k tomu v křesťanské společnosti bezprostředně váží, si toto rozhodování nárokuje plnou směrodatnost. Ratio peccati je jedinou směrodatnou maximou, jíž se ratio ordinis politici musí předem podřídit, jakkoli nezbytně spadá "res", o niž jde, do obou oblastí. K tomu, aby církev prosadila svou převahu, navíc napomohl její předstih v rovině institucionalizace.15)

Pro tyto skutečnosti však nesmíme zapomínat, že předpokladem, aby se uplatnila ona nadřazenost, bylo právě uznání světské moci, prinicipiální sekularizace politiky. To však zároveň znamenalo, že se poměr mohl obrátit, a sice v okamžiku, kdy si politická sféra dokázala uvědomit svou světskou moc, která ji byla přiřčena, a uplatňovat proti duchovní moci ratio jakož i nadřazenost politiky. Se stejnou logikou, s níž se světské konání ratione peccati ocitlo v kompetenci moci duchovní, se mohlo duchovní konání ratione ordinis politici podřídit moci světské. Tuto logiku později působivě vyložil Th. Hobbes, který se tak chopil velkého tématu politické teologie.16) Církevní nadřazenost světské moci na jedné, a problém státní církve na druhé straně už nebyly otázkou rozdílného systému, nýbrž představovaly v podstatě dvě stránky téže věci: tak či onak realizované možnosti plynoucí z rozluky "duchovního" a "světského". Papežství, jež se od boje o investituru celá staletí snažilo prosadit církevní supremaci, značně napomohlo k tomu, aby si nositelé světské moci uvědomili svébytnost a světskou povahu politiky a budováním státních mocenských útvarů postupně doháněli náskok církevní institucionalizace. Jak mimo jiné dokládají příklady jednak Štaufovců, jednak francouzských králů, vyrůstaly první podoby myšlenky suverenity a územně vymezeného mocenského prostoru právě ze střetů s papežstvím a jeho supremačním nárokem.

Boj o investituru měl ovšem větší duchovní význam, než jaký se projevil v bezprostředním historickém a politickém dopadu. Jak poukázal Albert Mirgeler17), skutečnou sekularizaci plynoucí z faktu rozluky "duchovního" a "světského" poněkud zastřela skutečnost, že nové, vnitřně rozštěpené křesťanstvo v obecném povědomí prostě dál tvořilo starou říšsko-církevní jednotu a nadále pěstovalo tradice staré sakrální jednoty říše a církve. Navzdory zásadní změně se tak, právě na říšské půdě, imperium a ecclesia fakticky nadále překrývaly. Stará konstrukce světa tak navenek ještě dlouho přežívala, postupně se však vyprazdňovala a její forma už s obsahem rozhodně nesplývala. Císaře a světské panovníky ani nenapadlo, že by veškerý lid a jeho světská správa neměl být a nadále zůstavat křesťanský. V tomto prvním stupni sekularizace pouze znamenala odchod z oblasti sakrálního a posvěceného, odvrat od bezprostřední (eschatologické či inkarnační) orientace na posmrtný život, a nikoli rozchod s náboženským základem jako takovým. Zemská panství a královské říše zůstávaly i po boji o investituru, jenž je vrhl na cestu ke světské politice, přesto pod křesťanskou vládou a vrchností. Křesťanské náboženství tvořilo nezpochybnitelnou základnu, společnou půdu zaručující homogenitu mezi vládnoucími a ovládanými. Takový rámec měl v patnáctém a na počátku šestnáctého století zprvu i vývoj směrem ke státu a zrodu mocenské konfrontační politiky.18) Novou situaci a krizi, jež vedla k druhému stupni sekularizace, přinesl rozkol víry.

II.
Rozkol víry postavil evropské křesťanstvo před otázku, jak mohou různé konfese žít v jednom politickém řádu. V souladu s významem, jaký připadal křesťanskému náboženství v politickém zřízení, se tu neprojevil konflikt pouze náboženský, nýbrž i politický. Oběma, později všem třem konfesím v něm šlo o pravou víru, o čisté evangelium; a jako v boji o pravdu nestrpěly kompromisy. Tak, jako vztah mezi duchovní a světskou mocí určovali teologové a kanonisté, patřilo k úkolům světské moci, aby vlastními prostředky potlačovala blud, aby trestala heretiky a kacíře. Zde se katolíci, luteráni i reformovaná církev v zásadě shodovali.19) A nešlo přitom jen o heretiky odbojné, kteří současně vyvolávali i politické nepokoje; vrchnost měla trestat i heretiky neodbojné, protože se rouhali Bohu.20) Cestě k občanské toleranci bránila víra pojímaná jako právně závazný vztah věrnosti i přetrvávající tradice náboženství antické polis.

Tím se náboženská otázka nevyhnutelně a v plné míře stala záležitostí politickou. V šestnáctém a sedmnáctém století zasáhla Evropu vlna strašlivých konfesních občanských válek, v níž se nepřetržitě prolínaly a mísily zájmy politické s náboženskými, zápal pro pravou víru s touhou po větší moci a mocenské legitimaci.21) Za ukázkový příklad tohoto nábožensko-politického boje, a to s různými výsledky, mohou posloužit tři evropské prostory: Španělsko Filipa II., německá říše a střet mezi císařem a říšskými městy, a Francie za hugenotských válek. Odhlédneme-li od zvláštního vývoje ve Španělsku, přinesly tyto konfesní občanské války druhý stupeň sekularizace, totiž stát budovaný a legitimizovaný čistě světsky a politicky; jeho vzestup zároveň rozhodl o odluce náboženství od politiky.

Otázkou zůstává, do jaké míry tento vývoj tehdejší zúčastnění zamýšleli. Ale vyplynul z logiky historické situace, která už předem vymezoval hrací prostor. Jestliže mezi "duchovním" a "světským" začali jako první rozlišovat papežové, aby zdůvodnili církevní svrchovanost, teď se vývoj pomalu obracel k primátu a nadřazenosti politiky. Požadavky, jež tváří v tvář rozkolu víry vznášela duchovní moc na moc světskou, obsahují permanentní politický konflikt; a svou podstatou byly bezprostředně povahy světské a politické. Jaký pak div, že králové a knížata, pokud se nechtěli stát pouhými vykonavateli ve službách své náboženské strany, vzali v zájmu politického pořádku věci duchovní do vlastních rukou, to jest podřídili je své kontrole a rozhodování, prosazujíce tak primát politiky nad náboženstvím? Teprve když se politika povznesla nad požadavky válčících náboženských stran, když se od nich oprostila, bylo vůbec možné znovu nastolit mírový politický řád a zajistit klid a bezpečnost celku obyvatel i jednotlivci. Tento zásadní problém musíme mít na zřeteli, chceme-li správně pochopit, jak se utvářelo mocenské postavení francouzského krále, jak vznikalo německé "cuius regio, eius religio", jak se rozvíjel teritorialismus a erastianismus protestantského církevněprávního učení22), jež má kořeny už na přelomu šestnáctého a sedmnáctého století, a konečně chceme-li správně porozumět i politické teologii Hobbesovy nauky o státu.

Leopold Ranke popsal ve svých Dějinách Francie konfesní občanskou válku ve Francii. Kdo se snad domnívá, že se dnes bezvýchodnost situace tehdejších desetiletí záměrně zkresluje s cílem ideologicky podložit oprávněnost moderního státu, ten nechť se k této příručce obrátí, a zjistí, jak to tehdy vlastně bylo: nekonečné ozbrojené střety o schválení, zrušení, obnovu, rozšíření a omezení pacifikačních ediktů pro hugenoty, vždy spojené s mocenským bojem mezi králem a rebelující šlechtou, střety, jež během třiceti let střídavě proměnily takřka celou zemi v jediné bitevní pole.23) Tyto boje a jejich průběh tu nemusíme, ba ani nemůžeme líčit; v naší souvislosti je zajímavý vznik specificky státního myšlení v teoriích takzvaných politiques, francouzských právníků spjatých se státem, a z něho pramenící stabilizace a koncentrace státní moci.

Tito "politikové" vyvinuli vlastní, oproti tradici scholastického přirozeného práva novou, specificky politickou argumentaci.24) Vytvořili formální pojem míru, založený nikoli na životu v pravdě, nýbrž na konfrontaci s občanskou válkou. Tomuto formálnímu pojmu míru, to jest mlčení zbraní, navenek klidnému a bezpečnému životu přiznali prvenství před spory o náboženskou pravdu. Občanská válka podle nich nepřináší vítězství, anebo porobu kacířství, nýbrž jen nenávist, bídu a nepřátelství; zbraně nejsou vhodnými prostředky k tomu, jak překonat rozkol víry. Formální mír představuje pro "politiky" samostatnou hodnotu, jež je oproti hrůzám a utrpení občanské války oprávněná sama o sobě. Nastolit ho lze jen jednotou v zemi; tuto jednotu země umožní jen všeobecná úcta ke královským příkazům jako k nejvyššímu zákonu; král představuje neutrální instanci, stojí nad všemi válčícími stranami i nad občany, trvalého míru může dosáhnout jen on.25) Konfesní rozdíly už podle "politiků" nejsou záležitostí státu, nýbrž církve. Král má podle nich dbát, aby se jeho poddaní v krvavé a potměšilé zarputilosti navzájem nepobili; samotnou otázku pravdy král rozhodovat nemůže a nemá.26) Odluka politiky od náboženství, obhajoba její autonomie se tu prosazuje bez velkého povyku, zato důrazně. Co poskytuje král poddaným, ponechá-li jim pod podmínkou loajality k jeho zákonům svobodu svědomí, táže se Michel de L'Hopital roku 1568 v memorandu králi: "Dává jim svobodu svědomí, či spíš nechává jejich svědomí na pokoji?" Pak pokračuje: "Tomu říkáte kapitulace? Nazýváte kapitulací, když se s vámi poddaný dohodne, že uzná svého knížete a zůstane jeho poddaným?"27) Tato argumentace již svědčí o zcela světském pohledu na politickomocenské poměry. Náboženství už není nezbytnou součástí politického zřízení.

Když Jindřich IV. Navarrský nakonec přestoupil ke katolické víře, aby mohl uplatnit právo na trůn, jenž mu podle loi salique náležel, rozhodně tím, jak by se mohlo zdát, už nezvítězilo "pravé náboženství", nýbrž politika. Jindřicha k tomuto kroku přivedla státnická moudrost a politický rozum;28) víru zaměnil, aby zemi konečně daroval mír, dosažitelný jen touto cestou, a aby zabezpečil královskou moc. Jindřichovým prvním počinem poté, co v zemi nastolil mír, byl Edikt nantský edikt (1598), jímž hugenotům zajistil zákonnou existenci.29) Jedinec mohl být občanem království, mohl požívat všech občanských práv, aniž by vyznával pravou víru. Tím se završila první, zásadní odluka církve od státu. Edikt nantský edikt představuje první pokus připustit v jednom státě dvě náboženství.

Srovnejme Jindřicha IV. s Jindřichem IV.: Jindřich IV., císař, přišel jako kajícník do Canossy, aby ve světě nábožensko-politické jednoty získal papežskou absoluci a mohl tak znovu vykonávat královský úřad; Jindřich IV. francouzský konvertoval ke katolictví a přísežně se zřekl kacířství, aby si zajistil vládu a zemi daroval pokoj a mír: jak velmi se, navzdory navenek podobnému průběhu, změnili vítěz a poražený!

Skutečnost, že takřka v celé Evropě, včetně samotné Francie, dlouho vládl princip státního náboženství, proti tomuto našemu zjištění nesvědčí; protože rozhodnout se pro státní náboženství neznamenalo uskutečňovat a prosazovat pravdu, nýbrž jednat politicky. "V jednom státě nemohou existovat dvě náboženství," s tímto argumentem vyrážela opakovaně řada teologů i politiků do boje proti toleranci a svobodě náboženství.30) Jakkoli mohlo toto tvrzení v tehdejších poměrech mnohdy odpovídat skutečnosti - i lidé, po staletí navyklí životu v podmínkách veřejného náboženského kultu, museli k toleranci nejprve dozrát -, nešlo o argument náboženský, nýbrž politický, související s bezpečností a pořádkem ve státě. Celá otázka se tak přestala bezpodmínečně vázat na pravdu a byla podřízena možnostem a podmínkám politiky. Tím - a teprve tím - se také otevřela úvahám o mezích svobody, ba cestě k toleranci. Náboženství už nebylo zaručeno de iure, nýbrž de facto; a zaručovala ho svým rozhodnutím politická moc. Bylo logické, že se dostalo pod správu "zemské církevní hierarchie" jakož i státní církve vůbec. Skutečnost, že panovníky ani nenapadlo vyjmout sebe a své vznikající státy ze základů křesťanství, že byli a chtěli být sami křesťany, nemění na zásadním rozdílu oproti době před rozkolem víry zhola nic. Pro nastupující řád to představovalo fakticky danou a předpokládanou okolnost, ale ne už nezbytnou podmínku.

Nakolik sekularizace v tomto smyslu napříště ovlivňovala stát a politiku, dokládá Richelieuova politická závěť. Kardinál římské církve v ní mluví o tom - závěť je určena princi vychovanému ve velké zbožnosti a oddanosti církvi -, že prvním základem šťastného státu je "vláda Boží": tu musí prosazovat každý panovník.31) V čem však ona vláda spočívá? To Richelieu pokládá za dostatečně známé, kromě výzvy k dobrému, příkladnému životu neudává žádné podrobnosti. "Vláda Boží" je vytlačena do oblasti morálky, obsahově uchopitelný význam pro politiku nemá. Za nejvyšší vodítko politického konání pak Richelieu prohlašuje "raison". Jak přirozeně pochopí každý, může člověk, ježto byl obdařen rozumem, dělat všechno jen z rozumu, protože jinak by konal proti své přirozenosti a tudíž proti podstatě vlastní existence.32) Náboženská souvislost tu vzniká jen nepřímo, tím, že lidský rozum pochází od Boha, ale v praxi se řídí vlastním zákonem.

Co se tedy v kontinentální Evropě, především ve Francii, projevuje jako zásadní řešení vztahu mezi církevní a světskou mocí, mezi náboženstvím a politikou, vyjadřuje v rovině teoretické nejzřetelněji nauka o státu Thomase Hobbese. Ta je pro náš problém obzvlášť poučná. Hobbes ve státu spatřuje svébytnou rozhodovací jednotku, která navenek poskytuje mír a jistotu. Vychází přitom pouze z přirozených lidských potřeb, to jest z nutnosti trvale zabezpečit elementární životní statky související s fyzickou existencí; náboženská povaha člověka, náboženství jako životní statek sem nespadají. Salus publica in quo consistit? táže se Hobbes ve třinácté kapitole svého spisu O občanu v souvislosti s vladařovými povinnostmi. Odpověď se vyznačuje klasickou přesností: "1. ut ab hostibus externis defendantur; 2. ut pax interna conservetur; 3. ut quantum cum securitate publica consistere potest, locupletuntur; 4. ut libertate innoxia perfruantur".33) To jednoznačně vyjadřuje čistě sekulární cíl státu, zaměřený na vezdejší bytí a nezávislý na náboženství: Zajistit a zachovat podmínky pro existenci občanského života a umožnit, aby občané uspokojovali své životní potřeby. S tímto cílem stát vzniká, s tímto cílem je vybaven "summum imperium", to jest nejvyšší vládní, rozhodovací, a proto suverénní mocí, neboť jen s takovou nejvyšší suverénní instancí, proti níž se nikdo nemůže odvolávat na svůj "osobní" úsudek, můžeme dosáhnout míru a bezpečí a můžeme jistě rozlišovat mezi právem a bezprávím. V tomto smyslu stát představuje "minimum condition" míru a bezpečí.

"Rectio ratio", jímž se Hobbes ve svém zdůvodňování státu metodicky řídí, už nepředstavuje rozum, ve své podstatě určovaný a vedený vírou, nýbrž rozum individualistický a účelný, odkázaný sám na sebe.34) To neznamená, že by byl Hobbes ateista či že bychom jeho systém mohli chápat jen ateisticky, jak se domníval Leo Strauss.35) Ve vladaři jako nositeli státní noci předpokládá Hobbes křesťana a křesťanskou víru jako takovou začleňuje do státu svým nezaměnitelným výrokem, "that Jesus is the Christ".36) Přesto však Hobbesova koncepce státu svědčí o principiální sekularizaci. Hobbes stát nezdůvodňuje z křesťanské víry, nýbrž je u něj svou podstatou i cílem na víře nezávislý, vyrůstá čistě z přirozených potřeb a z účelného, individualistického rozumu o sobě. Hobbesovy výklady v souvislosti s křesťanskou povahou jeho státu dokládají, aniž by v tom byl nějaký protimluv, že tento stát rozumu, v němž vládne křesťan, je sám státem křesťanským; ani evangelium ani žádné Boží přikázání nikterak nepopírá suverénovu vládní moc a bezpodmínečnou povinnou poslušnost poddaných, ani vladařovu kompetenci v otázkách duchovních.37) Chceme-li tedy formulovat nějakou tezi, znamená to, že stát a křesťanství mohou existovat společně a že uznat suverénní rozhodovací moc státu neznamená popřít víru; logiku čistě světsky, utilitárně zdůvodněného státu a jeho cílů to ani neruší, ani nikterak nezpochybňuje.

I pro tento druhý stupeň sekularizace platí, že principiální změna nenastala naráz, nýbrž že se završovala v dějinném procesu. Politicko-sociální řád se sekularizoval postupně a dlouho vedle sebe společně existovaly prvky staré i nové.

Politický stát, který vznikl v konfesních občanských válkách a Hobbesově myšlení, naplnila Francouzská revoluce. Podle deklarace lidských a občanských práv z roku 1789, "prvního základního zákona nové společnosti", jak praví Lorenz von Stein, je stát "corps social". Stát představuje politickou organizaci vlády, která má za úkol zajistit jednotlivci přirozená práva a svobody, které mu náleží před státem. Svůj účel a legitimitu neodvozuje z historického původu, božského úradku či ze služby pravdě, nýbrž ze vztahu k jedinci, individuu, které o sobě svobodně rozhoduje. Základem tohoto státu je člověk jakožto člověk. Přirozený pojem rozumového práva a následně i zásady deklarace však v člověku spatřují profánní, ne už nutně nábožensky definovanou bytost. Ke svobodám, jež má stát zajišťovat a zachovávat, patří od ústavy z roku 1791 svoboda víry a náboženství.38) Tím se stát jako takový staví k náboženství neutrálně, jako stát se od náboženství emancipuje. Náboženství se tu odkazuje do roviny společenské, prohlašuje se za zájmovou či hodnotovou záležitost jedince či skupiny občanů, přičemž samo o sobě není součástí státního zřízení. Od státu se oprostilo ve dvojím slova smyslu. Tuto strukturální souvislost viděl velmi zřetelně Karl Marx: "Náboženství," říká, "už není duchem státu..., stalo se duchem občanské společnosti ..., v náboženství už netkví podstata pospolitosti, nýbrž podstata rozdílu... Je vypuzeno z obce jako věc obecná."39) Tato slova platí všude tam, kde stát občanům jako základní právo zaručuje náboženskou svobodu - což bylo jeho "úkolem" od počátku, byť ho naplnil teprve později. Náboženská svoboda jako základní lidské právo neznamená jen právo vyznávat soukromě a veřejně nějaké náboženství, nýbrž zrovna tak je právem nevyznávat náboženství žádné, aniž by tím bylo dotčeno občanovo právní postavení.40) Všeobecnou podstatu, již má stát ztělesňovat a zaručovat, už proto nelze hledat v náboženství, v určitém náboženství, nýbrž musí se nalézt nezávisle na náboženství, ve světských cílech a společných zájmech. Míra, s jakou se uplatňuje náboženská svoboda, tudíž vypovídá o míře světské moci státu.

Devatenácté století se těmto důsledkům dlouho snažilo vyhnout. Proti emancipaci státu od náboženství, jež tkvěla v záruce náboženské svobody, se ve znamení restaurace kladla myšlenka "křesťanského státu". Principiální sekularizaci, jež se obecně projevovala stále víc, měl "křesťanský stát" zastavit, ba dokonce zvrátit. Čeho však dosáhl? Vytvořil pouhé zdání nesekularizované skutečnosti, aniž by se mu přitom jakkoli podařilo omezit další existenci a šíření státní myšlenky a tudíž i politického principu sekularizace. Výsledkem byly náhražky: království z milosti Boží, svazek trůnu a oltáře, svatá aliance...41) Křesťanstvím se zdobily zájmy veskrze světské, s cílem stabilizovat mocenskou situaci, posvětit časově podmíněné politicko-sociální poměry a zabezpečit je tak proti případným změnám. I tentokrát Marx jasně rozpoznal principiální stránku tohoto procesu: "Takzvaný křesťanský stát je křesťanským popřením státu, ale rozhodně ne státně realizovaným křesťanstvím."42) Veškeré pokusy, jak tímto způsobem proti strukturované světské moci a neutralitě státu ochránit, ba dokonce znovu nastolit jeho údajně institucionálně-křesťanskou povahu, také ztroskotaly. Nejen v devatenáctém století, ale i po roce 1945, kdy měl s nově ustavenou německou státností namísto sekularizovaného státu opět vzniknout stát křesťanský43), připadlo poslední slovo náboženské svobodě. A připadnout jí muselo, neměl-li se stát zříci sám sebe.

III.
Při pohledu na vývoj, který jsme právě nastínili, vyvstává nejprve otázka věcného významu tohoto sekularizačního procesu. Vyloučil tento vývoj směrem ke státu křesťanství z pole veřejné působnosti, jež utváří tento svět, a musíme proto stát chápat jako specificky nekřesťanskou, či protikřesťanskou formu politického uspořádání? Anebo stát vznikl na principu politicko-sociálního řádu, který v zásadě odpovídá obsahu křesťanského zjevení, ale musel se prosadit proti institucionalizovaným silám křesťanství?

Tato otázka směřuje k tomu, nakolik desakralizace politického zřízení, "odsvětštění duchovní" a "odduchovnění světské" sféry (H. Krüger)44), k nimž došlo vznikem státu, znamená i odkřesťanštění. Není jisté, zda se na tuto otázku vůbec dá - ať tak, či onak - jednoznačně odpovědět. Protože odpověď značně závisí na teologickém a historicko-filozofickém výkladu procesu sekularizace, čímž nás zavádí na pole křesťanské víry, jejího sebechápání a proměnlivé sebeinterpretace. Je křesťanská víra svou vnitřní strukturou rovna jiným náboženstvím a je tudíž její platnou podobou charakter veřejného (státního) kultu, anebo křesťanská víra dosavadní náboženství transcenduje? Tkví pak její účinek a naplnění právě v tom, že tlumí sakrální formy náboženství a veřejnou vládu kultu, a člověka vede k "světskému", rozumovému řádu světa, k tomu, aby si uvědomil vlastní svobody? Sekularizační hnutí evropského novověku zhodnotil z křesťanského hlediska kladně samotný Hegel, který v něm nespatřoval negaci, nýbrž naplnění obsahu zjevení, jež přišlo na svět v Kristu Ježíši.45) A Karl Marx, ze svého hlediska kriticky, poukázal na to, že emancipace státu od náboženství nepotírá skutečnou religiozitu člověka, a ani se ji potírat nesnaží.46) Křesťanská víra jako osobní vyznání jednotlivce, jako společenská (a potud i politická) síla prostředkovaná náboženským přesvědčením občanů dokáže působit i ve "světském" státu, a právě v něm, ba tento stát náboženství dokonce k takové působnosti ponechává volné pole: Náboženská svoboda nepředstavuje jen "negativní", nýbrž stejně tak "pozitivní" občanskou svobodu vyznání. Náboženství je však upřena institucionálně veřejná podoba a nezbytný podíl na obecné podstatě státu. Můžeme tvrdit, že už proto ztrácí křesťanská víra možnost působit ve věcech tohoto světa a tvořit dějiny? Otázku neklademe jen rétoricky.

Ještě aktuálnější je jiná otázka. Z čeho žije stát, kde bere potřebnou nosnou, stmelující sílu a vnitřní regulátory svobody, když už svou podstatu nečerpá a nemůže čerpat z vazby náboženské? Vždyť nejniternější vazbu přece náboženství pro politický řád a život státu představovalo až do devatenáctého století, a to ve světě vykládaném zprvu sakrálně a posléze nábožensky. Lze mravnost zdůvodnit a zachovat v rámci tohoto světa, sekulárně, lze stát stavět na "přirozené morálce"? A pokud ne, může - nezávisle na tom všem - takový stát pouze plnit eudemonistická životní očekávání svých občanů? Tyto otázky vedou zpět k otázce hlubší, principiální: Nakolik mohou státně sjednocené národy žít jen z toho, že budou jednotlivci poskytovat svobody bez jednotícího pouta, které této svobodě předchází?

Proces sekularizace byl zároveň velkým procesem emancipačním, v němž se světský řád oprostil od zděděných náboženských autorit a vazeb. Završila ho deklarace lidských a občanských práv. Ta jedince odkázala na sebe sama a na vlastní svobodu. Tím ovšem, z principiálního hlediska, musel vyvstat problém nové integrace: Neměl-li se stát rozložit zevnitř a následně se proto zcela podvolit tzv. "vnějšímu řízení" (Außenlenkung), museli emancipovaní jedinci nalézt novu pospolitost a homogenitu. Tento problém zůstával zprvu skryt, protože v devatenáctém století vystoupila na místo staré nová jednotící síla: národní myšlenka. Jednota národa nahradila jednotu náboženskou a dala základ nové, byť více vnějškově-politicky zaměřené homogenitě47), v jejímž rámci občané žili ještě převážně z tradice křesťanské morálky. Tato národní homogenita se chtěla projevit a projevila se v národním státu. Národní myšlenka dnes, nejen v řadě evropských států, už tuto svou formující sílu ztratila. Patrně i v mladých asijských a afrických státech bude tato její formující síla působit jen dočasně: Plně rozvinutý individualismus lidských práv emancipuje nejen od náboženství, nýbrž, v dalším stupni, i od nacionálně sevřeného národa jako jednotící síly. Po roce 1945 se, především v Německu, objevily snahy nalézt nový základ homogenity v pospolitosti existujících hodnot. Ale takový rekurs na "hodnoty", budeme-li zkoumat jeho sdělitelný obsah, představuje velmi chatrnou, ale i nebezpečnou náhražku; otevírá pole subjektivismu a pozitivismu pomíjivých hodnot, které, pokud si jednotlivě činí nárok na objektivní platnost, svobodu spíše rozbíjejí, než zakládají.48)

Otázka po tmelících silách tak vyvstává znovu a ve své skutečné podstatě: Svobodný, sekularizovaný stát žije z předpokladů, které sám nemůže garantovat. To představuje nejodvážnější krok, který - v zájmu svobody - udělal. Jako svobodný stát může na jedné straně existovat, jen pokud se svoboda, již zaručuje svým občanům, reguluje zevnitř, z morální podstaty jednotlivce a z homogenity společnosti. Na straně druhé stát tyto vnitřní regulační síly ovšem nemůže garantovat sám ze sebe, to jest prostředky právního nátlaku a autoritativního příkazu, aniž by se vzdal své svobodné povahy a upadl - v sekularizované rovině - zpět k onomu totalitnímu nároku, z něhož se v konfesních občanských válkách vymanil. Diktovat státní ideologii, oživovat tradici aristotelské polis či hlásat "objektivní systém hodnot" totiž právě znamená zrušit onu rozluku, z níž vyrůstá svobodná povaha státu.49) Za práh roku 1789 se rozhodně vrátit nemůžeme, nemáme-li stát jako řád svobody rozbít.

Ve snaze vyhnout se tomuto problému může stát garantovat a naplňovat eudemonistická očekávání svých občanů a čerpat nosnou sílu z této své funkce. Pole, které se tím otevře, je však bezbřehé. Protože pak už nejde o to, že stát naplňuje politiku sociální péče, jež má občanům zajistit existenci - od tohoto úkolu nemůže upustit -, nýbrž že se právě v této činnosti snaží najít svůj "účel", základ vlastní legitimace. Stát, který už nevěří vnitřním vazbám anebo o ně přišel, je tlačen, aby na vlastní program povýšil realizaci sociální utopie. O tom, zda se tak vyřeší principiální problém, jemuž se stát tímto krokem chce vyhnout, lze pochybovat. Oč se takový stát opře v okamžiku krize?

Proto bychom si znovu - s Hegelem50) - měli položit otázku, nemusí-li tedy i sekularizovaný světský stát nakonec přece jen žít z oněch vnitřních popudů a vazeb, jež občanům skýtá náboženská víra. Přitom se pochopitelně nemůže znovu stát státem "křesťanským", nýbrž musí vystupovat tak, aby už ve své světskosti pro křesťany nepředstavoval něco cizího, jejich víře nepřátelského, nýbrž aby jim nabízel příležitost ke svobodě, již zachovávat a naplňovat je i jejich úkolem.

Poznámky:
1) Otto Brunner: Land und Herrschaft. Grundfragen der territorialen Verfassungsgeschichte Österreichs im Mittelalter, Brün, München, Wien 1943. Předtím už Hermann Heller: Staatslehre, Leiden 1934, str. 125nn.
2) Viz charakteristika u Brunnera (pozn. 1), str. 414nn.
3) Říšskoprávní popis zemské vlády jako "jus territorii", přip. "droit de souverainété" ve Vestfálském míru - IPO - Art. VIII § I, srvn. Karl Zeumer: Quellensammlung zur Geschichte der Deutschen Reichsverfassung, Tübingen 1913, str. 416.
4) Srvn. Hermann Lübbe: Säkularisierung. Geschichte eines ideenpolitischen Begriffs, Freiburg - München 1965, str. 24.
5) H. Lübbe: tamtéž, str. 23.
6) Leopold von Ranke: Französische Geschichte, vyd. Andreas, Wiesbaden 1957, sv. I, str. 157.
7) Albert Mirgeler: Rückblick auf das abendländische Christentum, Mainz 1961, str. 109nn.
8) K tomu i k dalším problémům srvn. Friedrich Heer: Aufgang Europas, Wien - Zürich 1951. S řadou citovaných pramenů.
9) Říše jako kat-echon srvn. Carl Schmitt: Der Nomos der Erde im Völkerrecht des Jus publicum europäum, Köln 1950, str. 29/30.
10) Eugen Ewig: "Zum christlichen Königsgedanken im frühen Mittelalter", in: Das Königtum, Konstanz - Lindau 1954, str. 71nn.; Eduard Eichmann: Die Kaiserkrönung im Abendland, sv. I, Würzburg 1942, str. 105-108, 109-125.
11) K tomu Mirgeler (pozn. 7), str. 122.
12) Dictatus papae Gregorii VII., zejm teze XVIII: Quod [Romanus pontifex] a nemine ipse iudicari debeat, a teze XII: Quod illi liceat imperatores deponere.
13) Dosud nevydaná münsterská přednáška o Řehoři VII. pronesená na jaře 1964. Nyní však srvn. P. E. Hübinger: Die letzten Worte Papst Gregors VII. [Rheinisch-Westfälische Akademie der Wissenschaften, Vorträge G 185, Opladen 1973].
14) Hans Barion, Sav. Zs., Kan. Abt., sv. XLVI (1960), str. 485nn., zejména str. 493nn. (Recenze F. Kempfa: "Die päpstliche Gewalt in der mittelalterlichen Welt", in: Saggi storici intorno al Papato die Professori della Facolt´a die Storia Ceelemastica, Roma 1959, str. 117-169.
15) Mirgeler (pozn. 7), str. 127.
16) K tomu nejnověji Carl Schmitt: "Die vollendete Reformation. Bemerkungen und Hinweise zu neuen Leviathan-Interpretationen", in: Der Staat 4 (1965), str. 64n.
17) Cit. op., str. 129 a str. 122n.
18) Wilhelm Dilthey: Gesammelte Schriften, sv. 2, Berlin und Leipzig 1914, str. 246nn.; Georg Dahm: Deutsches Recht, Stuttgart 1951, str. 266.
19) Výklad a prameny najdeme u Josepha Leclera: Geschichte der Religionsfreiheit im Zeitalter der Reformation [Histoire de la tolerance au si´ecle de reforme], sv. I, Stuttgart 1965, str. 148nn., 240-252, 439nn., 456n.
20) Thomas von Aquin: Sentenzenkommentar IV, d. 13, qu. 2, ad 3; Luther: viz Lecler (pozn. 19), sv. I., str. 249n.; Melanchthon: Corpus Reformatorum IV, c. 737-740.
21) Dobrý přehled nabízí J. Lecler (pozn. 19), sv. I a II.
22) K tomu Johannes Heckel: Cura religionis, Jus in sacra, Jus circa sacra, Neudruck Darmstadt 1962, str. 44nn., 53n., 67nn. Leclerův (pozn. 19) odmítavý postoj k církevněpolitickému teritorialismu, sv. 2, str. 381n., 530nn. není v této souvislosti oprávněný.
23) Ranke, 4. až 6. kniha (pozn. 6), sv. I, str. 117-275.
24) Roman Schnur: Die französischen Juristen im konfessionellen Bürgerkrieg, Berlin 1962, zejména str. 16-23. Dále i Lecler (pozn. 19), sv. 2, str. 109nn.
25) Schnur (pozn. 24), str. 21-23.
26) Tak Michel de L´Hopital v memorandu králi z roku 1568, srvn. Lecler (pozn. 19), sv. 2, str. 265nn.
27) Oeuvres, sv. 2, str. 199, uvádí Lecler, tamtéž, sv. 2, str. 112.
28) Ranke: Französische Geschichte, cit. op., sv. I, str. 265nn.
29) "To bylo to nejhorší, co mohl udělat," řekl prý papež francouzskému vyslanci, když ho informoval o svobodě světomí, již Edikt nantský přiznával; srvn. Lecler (pozn. 19), sv. 2, str. 183. Starý vztah mezi náboženstvím a politikou vzal tímto ediktem skutečně za své.
30) Srvn. Lecler, tamtéž, sv. I, str. 367, 549, sv. II, str. 63/64, 137n., 143n., 385n.
31) Richelieu: Politisches Testament, část II, kap. I. Vyd. Mommsen (Klassiker der Politik), Berlin 1926, str. 164n.
32) Tamtéž, kap. 2, str. 167.
33) Thomas Hobbes: Elementa philosophica de cive, kap. 13,7.
34) To je příznačné pro Hobbesovu definici "přirozeného zákona", O občanu, kap. 2,1: "Dictamen rectae rationis circa ea, quae agenda vel omittenda sunt ad vitae membrorumque conservationem quantum diuturum fieri potest." Přechod od rozumu, vnímajícího jsoucno a vedeného univerzálním řádem účelů, k rozumu účelně-funkčnímu se zde završuje.
35) Leo Strauss: Hobbes politische Philosophie, Neuwied 1966, str. 78nn.
36) Což doložilo nové hobbesovské bádání, srvn. nejnověji F. C. Hood: The Divine Politics of Thomas Hobbes, Oxford 1964; k tomu Carl Schmitt: "Die vollendete Reformation", cit. op., str. 51nn.; Bernard Willms: "Von der Vermessung des Leviathan, Aspekte neuerer Hobbes-Literatur", in: Der Staat 6 (1967), st. 75nn., 220nn. (230nn.).
37) Srvn. De cive, kap. 15: "Leviathan", díl 3, kap. 32, 40, 42. Potud se rozcházím se soudem uvedeným u Willmse (pozn. 36).
38) Ústava z roku 1791, kap. I; deklarace lidských a občanských práv ze 4. 8. 1789 garantovala jen svobodu náboženského přesvědčení v rámci zákonného veřejného řádu.
39) Karl Marx: Zur Judenfrage = Karl Marx: Die Frühschriften, vyd. Landshut, Stuttgart 1953, str. 183; dále Eric Weil: "Die Säkularisierung der Politik und des politischen Ansehens in der Neuzeit", in: Marxismusstudien, 4. řada, Tübingen 1962.
40) Gerhard Anschütz: "Die Religionsfreiheit", in: Handbuch des Deutschen Staatsrechts, vyd. v. Anschütz a Thoma, sv. 2, Tübingen 1932, § 106.
41) Ke království z Boží milosti srvn. Otto Brunner: "Vom Gottesgnadentum zum monarchischen Prinzip", in: Das Königtum, Konstanz - Lindau, 1954, str. 279nn. (291nn.). Když francouzský král Karel X. při korunovačním ceremoniálu položil podle předpisu na doklad královské léčebné síly Boží ruku na malomocného, měl prý na ní rukavici.
42) Frühschriften (pozn. 39), str. 183.
43) Západoněmecké zemské ústavy prvních poválečných let svědčí o nesčetných snahách znovu nastolit "křesťanský" stát, jež jsou hodny bližšího bádání. "Poslední slovo" náboženské svobody: BVerfGE 19, 206 (226), k tomu Alexander Hollerbach: "Das Staatskirchenrecht in der Rechtsprechung des Bundesverfassungsgerichts", in: AöR, sv. 92 (1967), str. 99nn.
44) Herbert Krüger: Staatslehre, Stuttgart 1963, str. 43.
45) G. W. F. Hegel: Grundlinien der Philosophie des Rechts, vyd. Gaus, § 185; tentýž: Encyklopädie der philosophischen Wissenschaften, 1830, § 552.
46) Marx (pozn. 39), str. 183.
47) Viz. zásadní historicko-systematickou studii Eugena Lemberga: Geschichte des Nationalismus in Europa, Stuttgart 1950; tentýž: Nationalismus, I. a II. sv., Hamburg 1964.
48) Srvn. příspěvek Carla Schmitta: "Die Tyrannei der Werte", in: Säkularisation und Utopie, Ebracher Studien, Stuttgart - Berlin - Köln - Mainz 1967, str. 37nn.
49) To ve své obhajobě tradice antické polis zcela přehlíží práce Wilhelma Hennise: Politik und praktische Philosophie, Neuwied 1963; k tomu i Bernard Willms: "Ein Phoenix zu viel", in: Der Staat 3 (1964), str. 488nn. K problému rozluky zásadně: Joachim Ritter: Hegel und die Französische Revolution, Köln - Opladen 1957.
50) Encyklopädie der philosophischen Wissenschaften, 1830, § 552. Problém vztahu státu a náboženství se zde rozebírá na takové výši duchovní reflexe, jaké později už nikdo nedosáhl.


Clinton Richard Dawkins je britský zoolog, etolog a biolog, podle Americké humanistické asociace „Humanista roku 1996“. Na širší veřejnost má vliv jako popularizátor evoluční teorie a sociobiologie. Ukončil Oundle School v hrabství Northampton a pokračoval studiem zoologie na Balliol College v Oxfordu, kde byl žákem nositele Nobelovy ceny etologa Nico Tinbergena. Je profesorem na univerzitě v Oxfordu.

Dnes je v módě šířit apokalyptickou hrůzu o takových hrozbách lidstva, jaké představují virus AIDS, nemoc "šílených krav" a mnohé jiné, ale myslím si, že jako případ lze uvést, že jedním z velkých světových zel je víra. Je srovnatelná s virem neštovic, ale obtížněji vyhubitelná.

Víra, totiž domněnka, která není založená na důkazu, je hlavní nectností každého náboženství. A kdo si při pohledu na Severní Irsko nebo Blízký východ není jistý, že mozkový virus víry není krajně nebezpečný? Jednou z povídaček vyprávěných mladým muslimským sebevražedným bombovým atentátníkům je, že mučednická smrt je nejrychlejší cestou do ráje — a nejen do ráje, ale do zvláštní části ráje, kde se jim dostane zvláštní odměny 72 panenských nevěst. Napadá mě, že naší největší nadějí možná bude poskytnout jakýsi druh "duchovního odzbrojení": poslat k nim speciálně vycvičené teology, kteří by snížili onen obvyklý počet panen.

Vzhledem k nebezpečím hrozícím od víry — a uvažujíc úspěchy rozumu a pozorování v činnosti nazývané vědou — shledávám ironickým, že kdykoliv veřejně přednáším, vždycky, jak se zdá, se najde někdo, kdo přijde a řekne: "Ovšem, vaše věda je zrovna tak náboženství jako to naše. V tom základním věda prostě spočívá na víře, ne?"

Nuže, věda není náboženství a nespočívá na víře. Ačkoliv má mnohé z ctností náboženství, nemá žádnou z jeho neřestí. Věda je založena na ověřitelné evidenci důkazů. Náboženská víra nejenže postrádá důkazní materiál, její nezávislost na důkazech je její pýchou a radostí, vykřikovanou ze střech. Proč by jinak křesťané byli tak kritičtí k pochybujícímu Tomáši? Ostatní apoštolové jsou nám dáváni za příklad ctnosti, protože jim stačila víra. Nevěřící Tomáš na druhou stranu požadoval důkaz. Možná že právě on by měl být patronem vědců.

Jedním z důvodů, proč mi předhazují, že věda je náboženství, je to, že věřím ve fakt evoluce. A já v ni věřím dokonce s vášnivým přesvědčením. Někomu se to může povrchně zdát podobné víře. Ale důkazy, které mě nutí věřit v evoluci, nejsou jen ohromně silné; jsou volně dostupné každému, kdo se obtěžuje si je prostudovat. Kdokoliv může studovat stejné důkazy, jaké mám já a pravděpodobně dojít k stejnému závěru. Ale jestliže máte přesvědčení, které je založeno pouze na víře, nemohu přezkoumat vaše důvody. Můžete se stáhnout za soukromé hradby víry, kam na vás nedosáhnu.

V praxi samozřejmě jednotliví vědci skutečně někdy upadnou zpět do nectnosti víry, a několik jich může věřit tak cílevědomě v nějakou oblíbenou teorii, že mohou příležitostně falsifikovat důkazy. Avšak skutečnost, že se to občas stává, nemění zásadu, že když tak činí, činí tak s ostudou a ne s pýchou. Vědecká metoda je tak konstruována, že jejich falsifikaci nakonec objeví.

Věda je ve skutečnosti jednou z nejmravnějších, jednou z nejčestnějších disciplín vůbec — protože věda by se naprosto zhroutila, kdyby nebyla úzkostlivě čestná při zpravování o důkazech. (Jak zdůraznil James Randi, je toto jedním z důvodů, proč jsou vědci tak často podvedeni paranormálními podvodníky a proč odhalující roli lépe hrají profesionální kouzelníci; vědci prostě rovněž neanticipují záměrnou nečestnost.) Existují další profese (netřeba zmiňovat obzvláště advokáty), v nichž falšování důkazů nebo aspoň jejich pokřivení je přesně to, za co jsou lidé placeni a za co dostávají body navíc.

Věda je tedy zbavená hlavního hříchu náboženství, jímž je víra. Ale, jak jsem zdůraznil, věda přece jen má některé ze ctností náboženství. Náboženství se může snažit poskytnout svým stoupencům nejrůznější výhody — mezi jinými vysvětlení, útěchu a povzbuzení. Věda má takéco nabídnout v těchto oblastech.

Lidé mají velký hlad po vysvětlení. Může to být jeden z hlavních důvodů, proč lidstvo tak univerzálně má náboženství, protože náboženství usilují o poskytnutí vysvětlení. Přicházíme k našemu individuálnímu vědomí v záhadném vesmíru a toužíme mu rozumět. Většina náboženství nabízí jakousi kosmologii a biologii, tj. teorii vzniku života, teorii počátků, a důvody pro existenci. Tím dokazují, že náboženství je v jistém smyslu věda; jenže prostě špatná věda. Nenaleťte argumentu, že náboženství a věda fungují v oddělených dimenzích a zabývají se docela oddělenými druhy problémů. Náboženství se z historického hlediska vždy pokoušela odpovídat na otázky, které správně náležejí vědě. Takže náboženství by se nyní nemělo dovolit, aby se stáhlo z půdy, na níž se tradičně vždy pokoušelo bojovat. Skutečně nabízí jak kosmologii, tak biologii; avšak v obou případech se mýlí.

Poskytnout útěchu je pro vědu těžší. Na rozdíl od náboženství, věda nemůže nabídnout truchlícím, že se slavně znovu shledají se svými milovanými v posmrtném životě. Ti, jimž se ubližuje na této zemi, nemohou, z vědeckého hlediska, očekávat sladké zasloužené potrestání svých mučitelů v budoucím životě. Dalo by se argumentovat, že je-li představa posmrtného života iluzí (jak se domnívám já), pak útěcha, kterou nabízí, je planá. Ale tak tomu nutně není; nesprávné přesvědčení může být zrovna tak útěšné jako správné, za předpokladu, že věřící nikdy neobjeví jeho nesprávnost. Ale jestliže útěcha přichází takto levně, může věda přispět jinými levnými paliativy, jako jsou tišící léky, jejichž útěšnost může nebo nemusí být iluzorní, ale skutečně fungují.

Avšak pokud jde o povzbuzení, tak tam se věda skutečně dostává ke svému. Všechna velká náboženství mají místo pro bázeň, pro extatický pocit vytržení nad zázrakem a krásou stvoření. A je to přesně tento pocit, kdy mráz běží po zádech a v posvátné hrůze sotva popadáte dech — skoro uctívání — toto zaplavení hrudi extatickým údivem, co může moderní věda nabídnout. A činí tak za hranicemi nejdivočejších snů svatých a mystiků. Skutečnost, že nadpřirozeno nemá místo v našich vysvětleních, v našem pochopení tolika věcí týkajících se vesmíru a života, nezmenšuje onu posvátnou hrůzu. Je to úplně naopak. Pouhý letmý pohled do mikroskopu na mozek mravence nebo do teleskopu na vzdálenou galaxii s miliardou světů dostačují k tomu, aby samotné žalmy chvály učinily malými a omezenými..

Nuže, jak říkám, když se mi klade, že věda nebo nějaká konkrétní část vědy, jako je evoluční teorie, je prostě náboženství jako každé jiné, obvykle to s nevolí popírám. Ale začal jsem uvažovat nad tím, jestli to možná není špatná taktika. Možná, že správnou taktikou je přijmout vděčně toto obvinění a vyžadovat rovnocenný čas pro vědu při výuce náboženství na školách. A čím víc o tom přemýšlím, tím více poznávám, že by se z toho dal udělat výborný případ. Takže chci trochu promluvit o náboženské výchově a místu, které by v ní věda mohla hrát.

Cítím se velmi silný, pokud jde o způsob, jak jsou vychovávány děti. Nejsem zcela obeznámen s tím, jak je tomu ve Spojených státech, a to, co řeknu, možná bude mít větší relevanci pro Spojené království, kde je státně povinná, zákonem prosazovaná náboženská výchova pro všechny děti. Ve Spojených státech je to neústavní, ale předpokládám, že děti jsou nicméně nábožensky vychovávány v takovém konkrétním náboženství, jaké jejich rodiče považují za vhodné.

Což mě přivádí k mému tématu, mentálnímu zneužívání dětí. V jednom čísle z r. 1995 Independentu, což jsou jedny z čelných londýnských novin, byla fotografie docela sladké a dojímavé scény. Byly vánoce a obrázek ukazoval tři děti nastrojené jako tři mudrci pro hru o narození Ježíška. Doprovodný příběh popisoval jedno z dětí jako muslima, jedno jako hinduistu, a jedno jako křesťana. Předpokládaná sladká a dojímavá pointa celého příběhu byla, že všechny hrály nějakou roli v této hře o narození Ježíška.

To, co není sladké a dojímavé, je, že tyto děti měly všechny čtyři roky. Jak můžete popsat dítě ve věku čtyř let jako muslima nebo křesťana nebo hinduistu nebo žida? Mluvili byste o čtyřletém ekonomickém monetaristovi? Mluvili byste o čtyřletém neo-isolacionistovi nebo čtyřletém liberálním republikánovi? Existují názory na kosmos a svět, které děti, jakmile vyrostou, budou pravděpodobně muset sami hodnotit. Náboženství je jednou z oblastí naší kultury, v níž se naprosto přijímá, bez pochybností — dokonce i bez povšimnutí si, jak je to bizarní — že rodiče mají naprostý a absolutní rozhodovací hlas o tom, v čem a jak budou jejich děti vychovávány, jaké názory jejich děti budou mít ohledně kosmu, života, existence. Už chápete, co míním mentálním zneužíváním dětí?

Když se teď podíváme na nejrůznější věci, jejichž dosažení by se u náboženské výchovy mohlo očekávat, jedním z jejích cílů by mohlo být povzbuzování dětí k reflexi hlubokých otázek existence, pozvání k tomu, aby se pozvedli nad monotónní starosti obyčejného života a mysleli sub specie aeternitatis.

Věda může nabídnout vizi života a vesmíru, která, jak jsem již poznamenal, o třídu převyšuje jakoukoliv ze vzájemně si odporujících věr a neuspokojivých nedávných tradic světových náboženství.

Například, jak by mohly děti v náboženské výchově nebýt inspirovány, kdybychom jim mohli předat ponětí o stáří vesmíru? Předpokládejme, že v okamžiku Kristovy smrti, by tato zpráva začal putovat maximálně možnou rychlostí celým vesmírem směrem od země. Jak daleko by ona hrozná zpráva docestovala do dnešního dne? Kdybychom se při odpovědi drželi speciální teorie relativity, zněla by, že ona zpráva by nemohla, vůbec za žádných okolností, dosáhnout více než jedné padesátiny cesty napříč jednou galaxií — ani ne jednu tisícinu cesty k naší nejbližší sousední galaxii ve vesmíru se sto miliony takových galaxií. Vesmír jako celek by nemohl být ničím jiným, než indiferentním ke Kristovi, jeho narození, jeho utrpení, a jeho smrti. Dokonce i tak významná zpráva jako je původ života a Zemi by mohla cestovat pouze po našem malém místním shluku galaxií. A přece byla tato událost na časové ose pozemského času tak starodávná, že, jestliže tuto časovou osu (orig.: stáří události objevení se života, pozn. překl.) budete považovat za své rozevřené paže, celá lidská historie, celá lidská kultura by spadla ze špičky vašeho prstu jediným pohybem pilníku na nehty.

Argument z rozumného uspořádání světa /design/, významná část dějin náboženství, by v mé náboženské výchově rovněž nebyl opomenut, to snad není nutné říkat. Děti by se dívaly na okouzlující zázraky živoucích říší a zvažovali by darwinismus vedle kreacionistických alternativ a rozhodovaly by se samy. Myslím, že děti by neměly potíže rozhodnout se správně, kdyby se jim předložily důkazy. To, co mě trápí, není otázka rovných časů, ale to, že aspoň pokud vím, děti ve Spojeném království a Spojených státech nedostávají v podstatě žádný čas na evoluční vysvětlení, a přesto se učí kreacionismus (ať ve škole, v kostele nebo doma).

Bylo by rovněž zajímavé vyučovat více než jednu teorii stvoření. Ta, která dominuje v naší kultuře, je náhodou židovský stvořitelský mýtus, který byl převzat z babylónského mýtu o stvoření. Existují samozřejmě spousty jiných, a snad by se jim všem měl dát stejný čas (až na to, že by pak nebyl čas na studium něčeho jiného). Vím, že existují hinduisté, kteří věří, že svět byl stvořen v jakési kosmické máselnici, a nigerijské národy, které věří, že svět stvořil Bůh z exkrementů mravenců. Tyto příběhy mají jistě stejné právo na rovnocenný čas jako židovsko-křesťanský mýtus o Adamovi a Evě.

Tolik pokud jde o Genesis; nyní se podívejme na proroky. Halleyova kometa se zcela jistě vrátí v roce 2062. Biblická nebo delfská proroctví nezačínají aspirovat na takovou přesnost; astrologové a stoupenci Nostradama se neodvažují spáchat konkrétní prognózy, ale spíše halí své šarlatánství do pláštíku mlhavosti. Když se komety objevily v minulosti, bývaly často chápány jako znamení blížící se katastrofy. Astrologie hrála důležitou roli v nejrůznějších náboženských tradicích, včetně hinduismu. Tři mudrci, které jsem již zmínil výše, byli prý vedeni ke kolébce s Ježíškem hvězdou. Mohli bychom se zeptat dětí, jakou fyzikální cestou si představují, že údajný hvězdný vliv na lidské záležitosti by mohl přicházet.

Mimochodem, kolem vánoc roku 1995 vysílala BBC šokující program, kde účinkovala astronomka, biskup a novinář, kteří byli vysláni ze země za úkolem vystopovat kroky zmíněných tří mudrců. Nu dobrá, dala by se pochopit účast biskupa a novináře (jenž byl náhodou náboženským spisovatelem), ale pokud jde o astronomku, byla to údajně uznávaná pracovnice ve svém oboru, a přesto se toho zúčastnila! Celou cestu hovořila o zlých znameních toho, když jsou Saturn a Jupiter v ascendentu na Uranu nebo co to bylo. Ve skutečnosti nevěří v astrologii, ale jedním z problémů je, že naše kultura se naučila ji tolerovat, nechat se jí přihlouple bavit — tak moc, že dokonce i vědci, kteří v astrologii nevěří, tak nějak myslí, že jde o trochu neškodné legrace. Já beru astrologii opravdu velmi vážně: myslím, že je hluboce škodlivá, protože podrývá racionalitu, a rád bych viděl proti ní nějakou kampaň.

Když se náboženská výchova zvrhne v etiku, nemyslím si, že věda má skutečně moc co říci, a nahradil bych ji racionální morální filosofií. Myslí si děti, že existují absolutní standardy toho, co je správné a nesprávné? A jestliže ano, odkud pocházejí? Můžete dát dohromady dobré fungující zásady toho, co je správné a nesprávné, jako "dělej to, co chceš, aby jiní činili tobě" a "největší dobro pro největší počet" (ať už to má znamenat cokoliv)? Je to užitečná otázka, ať už je vaše osobní morálka jakákoliv, ptát se jako evolucionista, odkud pochází morálka; jakou cestou získal lidský mozek svůj sklon mít etiku a morálku, cit pro správné a nesprávné?

Měli bychom cenit lidský život nad všechen ostatní život? Má být kolem druhu Homo sapiens vybudována nějaká rigidní hradba, nebo bychom měli mluvit o tom, zda-li existují jiné druhy, které mají oprávnění mít naše humanistické sympatie? Měli bychom například podporovat lobby právo-na-život, která se zcela zaobírá lidským životem, a cenit život lidského plodu se schopnostmi červa nad život myslícího a cítícího šimpanze? Co je základem onoho plotu, který vztyčujeme okolo Homo sapiens — dokonce i kolem malého kousku plodové tkáně? (není to moc dobrá evoluční myšlenka, když o tom popřemýšlíte). Kdy se v naší evoluční rodové linii od našeho společného předka se šimpanzem takový plot náhle vzal?

Nuže, přesuneme se od morálky k posledním věcem člověka, k eschatologii. Víme z druhého zákona termodynamiky, že celá složitost, všechen život, všechen smích, všechen smutek je peklo předurčené ke srovnání sebe sama do studené nicoty na konci. Oni — a my — nemohou být nikdy něčím více, než dočasné, místní vzdorozáchvěvy velkého vesmírného sesuvu do propasti uniformity.

Víme, že vesmír se rozpíná a bude se pravděpodobně rozpínat navždy, ačkoliv je možné, že se začne zase smršťovat. Víme, že ať už se s vesmírem stane cokoliv, slunce pohltí zemi ode dneška asi za 60 milionů století.

Čas sám začal v jistém okamžiku a může skončit v jistém okamžiku — nebo nemusí. Čas může skončit místně v miniaturních kritických okamžicích nazývaných černé díry. Zákony vesmíru jak se zdá platí v celém vesmíru. Proč je tomu tak? Mohly by se tyto zákony změnit v oněch kritických momentech? Abychom skutečně spekulovali, čas by mohl začít znovu s novými fyzikálními zákony, novými fyzikálními konstantami. A už se dokonce předpokládalo, že by mohlo existovat mnoho vesmírů, každý izolován tak naprosto od ostatních, že by pro něj ony ostatní neexistovaly. Anebo by mohl existovat mezi vesmíry darwinovský výběr.

Takže věda by mohla podat dobrou zprávu o sobě samé v náboženské výchově. Ale to by ještě nestačilo. Domnívám se, že určitá obeznámenost se svatojakubovskou verzí Bible je významná pro každého, kdo chce porozumět narážkám, které se objevují v anglické literatuře. Společně s Book of Common Prayer, má Bible 58 stránek v Oxford Dictionary of Quotations. Pouze Shakespeare má víc. Myslím, že nemít žádný druh biblického vzdělání je nešťastné, jestliže děti chtějí číst anglickou literaturu a rozumět původu frází jako "skrze zrcadlo temné", "všechno tělo je jak tráva", "závod není pro rychlého", "volání na poušti", "sklizeň větru", "mezi zrnem plevy", "slepý v Gaze", "Jobovi utěšitelé", a "vdovina troška."

Chci se nyní vrátit k obvinění, že věda je jen víra. Extrémnější verze tohoto obvinění — jedna z těch, které často potkávám jako zároveň vědec a racionalista — je obvinění ze slepého fanatismu a úzkoprsosti u vědců samých, které jsou stejně velké jaké lze najít u náboženských lidí. Někdy může být trocha oprávnění v tomto obvinění; ale jako zaslepení bigotní fanatici jsme my vědci pouzí amatéři ve hře. Jsme spokojeni s tím, že vedeme diskuse s těmi, kdo s námi nesouhlasí. Nezabíjíme je.

Ale rád bych popřel dokonce i menší obvinění z čistě slovního fanatismu. Existuje velmi, velmi důležitý rozdíl mezi tím cítit silně, dokonce vášnivě, něco, protože jsme o tom přemýšleli a prozkoumali důkazy té věci na jedné straně, a tím cítit silně něco, protože nám to bylo vnitřně zjeveno, nebo vnitřně zjeveno někomu jinému v dějinách a následně posvěceno tradicí. Existuje celý rozdíl ve světě mezi přesvědčením, které člověk chce bránit citováním důkazů a logikou a přesvědčením, které není podpořeno ničím více než tradicí, autoritou nebo zjevením.

Zdroj: The Humanist Ateista si je vědom, že svět je nesmírně složitý fenomén. Že je sice poznatelný, ale nebude nikdy zcela a beze zbytku poznán, neboť není a nebude člověku vše dosažitelné. Uvědomuje si, že současný svět není stejný od prvopočátku, ale že se mění a vyvíjí. Mnohé vzniká, jiné zaniká. Zánikem se však neproměňuje v "nic" a také nevzniká z "ničeho" (ex nihilo). Vznik a podstata Vesmíru daleko přesahují prostor aktivit člověka. Člověk se cítí být malým a bezmocným ve srovnání s prostorem a silami Vesmíru, se svým fantastickým makro i mikrosvětem. To ho přivádí k myšlence o existenci nějakého stvořitele (demiurga) Světa, jenž je věcný a všemocný. Připisuje mu i další vlastnosti, jako všemohoucnost a to konstantní v čase i prostoru. Přisuzuje mu nekonečnou laskavost, dobrotu, ale i přísnost. Nazývá ho Bohem. Bohu přisuzuje i vlastnosti, které jsou, či mohou být člověčí - lidské. Také si ho představuje jako člověka, v podobě staršího zkušeného mudrce (vedou se spory o pohlaví Boha a andělů). Člověk rád připouští takovou vizi, že alespoň někdo, alespoň někdy, může s Bohem rozmlouvat nebo může Boha i spatřit. Představuje si, že Bůh mu (člověku) uděluje pokyny, které on (člověk) tlumočí lidem nebo i zapisuje pro generace příští. Tak vznikala i Bible svatá, se svým Starým zákonem (knihy židovského původu) a Novým zákonem (raně křesťanské spisy, inspirované již Ježíšovým učením). Tak vznikají legendy, tak vznikají podklady pro vznik morálních kodexů a zákoníků. Člověk tak vytvářel tyto kodexy, aby dal návod na morálně etický způsob života člověka, neboť v životě člověčím bylo a je stále mnoho zla.

Tyto kodexy pak člověk formuloval jako zákoníky pod názvy: Bible svatá, Korán, Tóra, védy, Bráhmány, upanišády, kniha Tao apod. Vedle toho však vymýšlel a stále vymýšlí zákony světské (sekulární), a to čím dál více. V současnosti již neformuluje náboženské zákony nové tak, jako dříve. Tyto jsou již ve své podstatě ustálené až petrifikované do neměnných dogmat. Dnes produkuje, ba přímo chrlí, zákony světské v takové míře, že již ztrácí přehled o jejich obsahu, dosahu či jejich existenci.

Do dnešní doby se vyvinula plná náboženství, jako Křesťanství, Judaismus, Islám, Hinduismus, Budhismus, Taoismus a konfuciánství, Šintoismus a vedle toho mnohá původní, tzv. animismus. Vyvinuly se mnohé sekty. V USA jich je toho času na 700 ! Všichni hlásají víru v Boha (monoteismus), či Bohy (polyteisté). Všichni jsou přesvědčeni o pravosti poslání své víry. Kdo však z nich má pravdu?! Nebo je snad tolik pravd?

Člověk se stále nechce smířit s vědomím, že je přírodního původu, že je pouhým živočichem. Proto formuluje svou filozofii tak, aby jeho podstata měla cosi společného s metafyzikou světa.Ví, že je sice složen ze smrtelného a v prach se navrátivšího těla, to na straně jedné, doufá však, že další složkou je nesmrtelná duše, která přetrvává i po jeho smrti tělesné, to na straně druhé. Tato duše nese sebou znaky a zkušenosti svého hostitele, po jehož smrti je pak účastna dosud nejasně vyspecifikovaných dějů na tzv. "onom" světě, což připomíná hypotézu, kterou popsal Dr. R. A. Moody pod pojmy jako "život po životě" či "život před životem". Jsou však i jiné formy posmrtného života, např. v Říši snů, nebo reinkarnace apod. To vše je pouze zbožným přáním malého smrtelného primáta rodu sapiens sapiens.

Faktem faktů je prostý fakt, o to však pravdivější: člověk je technicky vyspělý primát s nevyvratitelně živočišnými tělesnými, ale i pudovými a smyslovými vlastnostmi. Nad zvířata ho povyšuje abstraktní myšlení v časoprostoru a schopnost působit na své prostředí a vytvářet hodnoty. Tuto vlastnost získal vlivem životních podmínek a to dlouhodobým působením. Je to fenomén nejméně tak zajímavý a vzrušující jako například pro věřícího křesťana význam pojmu Genesis (stvoření, zrození…). To však ho neopravňuje rezignovat ve prospěch jakékoliv náboženské ideologie a tuto dokonce pak člověku jinému vnucovat!

Fyzickým úmrtím zaniká život i "duše". Tělo pak podléhá rozkladným - tlecím procesům. Tělo i "duše" jsou tedy totálně letální (smrtelné). Nikdo nedokáže seriózně stanovit existenci "duše" po somatickém exitu (smrti tělesné). Ani Dr. Raymond A. Moody. Ačkoliv jeho popisy konkrétních případů vypadají přesvědčivě. Každopádně jsou však zajímavé a lze mu za odvahu poděkovat. Člověk se však nesmí bát reality, musí se naučit s ní žít a to dobře žít!

Věřící se domnívá, že chce-li, aby celý svět byl mravní, musí být religiózní, musí být prodchnut láskou k Bohu i člověku, musí bez výhrad uznávat a respektovat bibli, musí být věřící celou svou bytostí. To je však kardinální omyl, po staletí tradující. Ten, kdo zná život,, že morálnost není podmíněna náboženstvím a naopak, náboženství není zárukou morálnosti. Příklad z dějin: středověká inkvizice byla reprezentantem věřících. Svými skutky, které mají na svědomí ukrutnosti a nespravedlivou křivdu páchanou na lidech, z dnešního pohledu nevinných, ale i historicky přínosných, se zapsala nepochybně hanebnou, ba ďábelskou skvrnou do dějin lidstva a to na věčné časy.

Je možné, ba pro harmonický život i nutné, nosit v sobě fenomén víry, a to takové, která je v souladu s vlastním přesvědčením jedince, které má být objektivně korigováno s rozsahem jeho poznání. Protože všichni jedinci společnosti mají různou úroveň poznání, může i jejich fenomén víry být, případ od případu, odlišný. Toto nelze měnit násilným zlomem! Např. zákazem, či příkazem. Společnost, která tak činí, je nepochybně barbarská. Vždy je nutné působit na rozsah poznání jedince i společnosti.

Jaký tedy má být člověk?

Na to je docela jednoduchá odpověď: "musí být morální"! Snad právě pro tu jednoduchost pojmu lze s naprostou jistotou očekávat, že nebude trvale akceptována. Člověk přijímá raději pojmy efektní, neobyčejné a záhadné. Dokonce si rád nalhává, je-li lež příjemnější pro jeho smysly než holá realita.

Lidstvo již několik desetiletí s naprostou samozřejmostí létá do meziplanetárního prostoru. Samozřejmě právě proto, že již dávno a samozřejmě bere na vědomí Koperníkovu heliocentrickou světovou soustavu. Dnes je již s poznáním mnohem dál. Současná věda se dostala do časoprostoru, který lze vyjádřit v dimenzích třináct až patnáct a možná i osmnáct miliard světelných let. Zná již obrovský prostor, v němž je v neustálém pohybu obrovské množství hmoty ve fantastických a nádherných útvarech galaxií a supergalaxií, jejichž množství se již nyní počítá na desítky miliard, kde naše Galaxie a v ní naše nepatrná Sluneční soustava zcela zanikají v nicotnosti. Toto nicotno si podle teologů, vykládajících bibli, zvolil Bůh asi před 6000 (šesti tisíci) lety za centrum své pozornosti, kde pro svou potěchu si stvořil "SVĚT". Práci si rozdělil, jako správný ekonom, na etapy. Postupně stvořil světlo, pak Zemi, vodu, vzduch, rostlinstvo a živočišstvo. Já u toho ale nebyl, tak nezaručuji pořadí! Údajně na to měl braťku skoro týden, pak si vzal šábes (šabbath). Zde tedy na "superplanetě" Zemi stvořil "supertvora", člověka a dal mu jméno Adam. Aby se mu, nedejbůh nestýskalo, přidal mu i ženu, kterou však již nestvořil celou, ale dotvořil z Adamova žebra, které mu, loupežník jeden, vyjmul ve spánku. To však postavilo ženu v hierarchii živých tvorů na druhé místo vedle muže a to i když se zjistilo, že muži (Adamovi) žádné žebro nechybí! Ale tak jest psáno. Zřejmě ti novodobí muži budou asi mutanti.

Rád bych dodal, že tak jak já znám Anglány a Amíky, nebudu daleko od pravdy, když poznamenám, že anglofonní svět se určitě domnívá, že Adam s Evou mluvili anglicky.

Když tak porovnáme rozsah současných znalostí o světě a jeho stáří s biblickou mini epopejí, vzpomeňme též na italského fyzika, mechanika, ale určitě nejlépe známého jako astronoma jménem Galileo Galilei, jak lopotně obhajoval v 17. století Koperníkovu heliocentrickou světovou soustavu proti Ptolemaiově geocentrické, zvané Almagest, kdy nakonec byl souzen inkvizicí (inquisitio haeretica pravitatis) nebo též "Nejstrašnější zbraň absolutismu." Svá tvrzení musel Galileo odvolat. Mimochodem, Vatikán se údajně od inkvizice, jejích soudů a válek o víru, distancuje. Z této doby známe též údajný výrok Galilea "Eppur si muove" (a přece se točí). Katolická církev sice Galilea re-habilitovala, ale až v posledním desetiletí našeho (20.) století. Její stoický klid je obdivuhodný. A to nejen z pohledu do minulosti, ale i do přítomnosti a lze tak očekávat i v budoucnu. Algoritmus poznání začíná od nepoznaného. Proto při posouvání časového horizontu od minulosti k přítomnosti stoupala pravděpodobnost růstu poznatků vedoucích k cíli. Chci tím říci, jestliže člověk na sklonku druhého milénia má za to, že náboženství je již anachronismem, pak toto při konfrontaci s tvrzeními, poplatnými v dávné minulosti, bude muset být bráno na zřetel. Je pochopitelné, že představa zániku ideologie není jejím nositelům sympatická. Dle dosavadních historických zkušeností však mohu dotčenou stranu uklidnit, jelikož věřím ve velmi houževnatý kořínek. Náboženství, díky lidské naivitě pokvete dále.

Velkým otazníkem do budoucna bude například Islám, který k sebeprosazení používá všech dostupných a mnohdy i zavrženíhodných způsobů, kdy sahá na lidské životy. Ajatolláh Ahmad Džennatí při modlitbách v teheránské mešitě dne 2.12.1994 prohlásil, že křesťanství je mrtvo a Islám prožívá znovuzrození. Český primas, Miloslav Vlk, v rádiu Svobodná Evropa (RFE) tlumočil posluchačům pojem "Slepá ulička sekularismu - budoucnost víry". Realista přizná, že svět se ocitá na rozcestí ideologického sebeurčení, kdy nemá ujasněnou cestu a jaký program do budoucna vytýčit. Po kolapsu socialistického tábora nastala zřetelná dezorientace v politice, ale i v ekonomice provázená depresí. Stále ještě trvá babylon jazyků, přičemž by zcela stačilo naučit se kromě své mateřštiny pouze jeden mezinárodní jazyk. Křesťanská literatura t.č. vychází ve více než 2000 jazycích! Ještě stále je naše myšlení zatížené tradicionismem, konsumním způsobem života s úctou ke zlatému teleti. Jinou rozumnou alternativu ani nehledáme. Kapacita znalostí, tvůrčích schopností a prostředků je již na dostatečné úrovni, aby již nyní lidstvo, jako celek, bylo schopno nastoupit cestu humánního realismu tak, abychom se budoucnosti nemuseli obávat. Výskyt světového terorismu není pouhým defektem několika jedinců. Je to citelný symptom nemocné společnosti. Léčením nemoci odezní i příznaky. Pokud bude považováno za normu sobectví, povýšenost, chamtivost, nepoctivost či různá sociální, rasová a jiná intolerance, nelze očekávat obrat. Současnost lze srovnávat s analogickou paralelou idelogickou dilematičností s údobím, kdy žil Galileo Galilei. Náboženství, zejména křesťanství, však také není prosto problémů. Dosud se jednoznačně nevypořádalo s vědeckým názorem, kde panuje výrazná diskrepance, sahající do minulosti několik století, která je též patrná z již výše uvedených faktů. Adaptabilita křesťanství, ale i jiných náboženství, je velmi rigidní. Všechna náboženství by měla zvážit únosnost své existence v dosavadním pojetí. Vývoj poznání je již tak razantní, že bude jenom otázkou času, kdy se budou náboženství potýkat s kolapsem. Čím dál více se dostávají do pozice naivních prosťáčků. Výjimku tvoří majetkový pragmatismus. To však poněkud koliduje s učením Ježíše Krista, což křesťanům není třeba připomínat. Výbornou zbraní církevní hierarchie v tomto případě je "mrtvý brouk".

Politici, vládní činitelé, spisovatelé, žurnalisté a všichni, kdo mohou ve prospěch osvěty humánního realismu cosi pozitivního iniciovat, tak neučiní z důvodů různých zábran či úzkých zájmů aktivit, ale i z důvodů potenciálního nebezpečí plynoucího z pohledu střízlivého pojetí stávajících ideologií. Takový iniciátor může dopadnout jako Salman Rushdie skrze své Satanské verše. To však jenom potvrzuje existenci temna jak jednotlivců, tak i společností. O Islámu je nebezpečné psát cokoli. To však je cesta do daleké a primitivní minulosti.

Problematiku ideologií světa - zejména náboženství, nelze podat v krátkosti vyčerpávajícím způsobem, aniž by nebylo již co dodat. Proto je třeba chápat úmysl tohoto podání jako úvod, či návod do problematiky a diskuse.

Závěr:
Náboženství má své kořeny původu již v pravěku. Od té doby prodělala všechna náboženství mnoho vývojových změn, vzniků i zániků forem. Tak jako život sám. Náboženství současná jsou výslednicí těchto procesů. Do současné doby však už pomalu zapadají jako skanzen, který dotváří kolorit dějin. Budoucnost však už konečně musí být reálnější.

Ať je to komu libo, či nikoli, Bůh nestvořil svět, ani život, ani člověka! To není rouhačský projev hereze, to je pouhá realita, kterou my lidé jaksi nedovedeme přijmout. To je opět ten stav, kdy nebylo možné říci pravdu lapidárně tak, jakou se doopravdy jeví. A zas bude někdo nucen říci, již známá: "A přece se točí". Přece to není tak, jak si lidé přejí, ale jak to, nezávisle na nás, doopravdy je. To pouze člověk si vytvořil svého Boha, od totemů po monoteismus a dal mu vlastnosti dle lidských představ. Bible není inspirována Bohem, ale skutečným životem, plným utrpení, strachu, nemocí a katastrof, společně s bídou. Je-li něco co vytvořilo tento svět, pak to vůbec nelze srovnávat s Bohem, jenž byl vytvořen člověkem k obrazu svému. Je to něco grandiózního, co však sotva dokážeme správně definovat, dokud nepoznáme celou podstatu vesmíru. To "něco" však nebude mít, ani nemá a nemělo vůbec vlastnosti bohům obvykle přisuzované. Je to něco, co do našeho života nijak nezasahuje. Co je vůči životu a tedy i člověku naprosto inertní - netečné. Lidský Bůh, či bohové jsou proti tomuto generálnímu DEMIURGOVI - stvořiteli, pouhou modlou!

Ateismus, ve své podstatě je morální, protože je normální. Vede k objektivní pravdě, nebo ji aspoň nezamítá.

Náboženství může být nemorální (důkazy ve středověku). pokud se vnucuje, nebo odvádí nevědomé od pochopení objektivity světa.

Jednoduché pravdy, simplexní - jednoduší lidé jen těžko přijímají. A tak mnozí ani netuší, že glorifikují iluzi.

Zdroj: http://mujweb.atlas.cz/spolecnost/volnamyslenka/

BOŽÍ SYN


Kumránska komunita pôvodne predstavovala spojenectvo cádokovských a enochovských kňazov. Je možné, že Ježiš bol predstaviteľom tejto čisto enochovskej skupiny a že kresťanstvo prevzalo prvky tohto predpotopného kultu?

Príbehy o Ježišovom narodení a živote priamo súviseli s dávnymi kanaánskymi a astrálnymi predstavami. Ch. Knight a R. Lomas prišli k poznatku, že poznanie nebies a viera v ich pôsobenie na ľudstvo bola ústrednou témou pre tú židovskú skupinu, ktorá umožnila vznik kresťanstva. Autori zvitkov od Mŕtveho mora zaznamenali splnenie Hviezdneho proroctva a príchod mesiáša. Na základe pravdepodobnosti sa akceptuje, že Ježiš Novej zmluvy je osoba opisovaná vo zvitkoch od Mŕtveho mora.


KRISTOVO NARODENIE


Moderný kalendárny systém je odvodený od počtu rokov od narodenia Krista, čo predstavuje rok 1 nášho letopočtu. Moderné bádanie však pripúšťa, že predpokladaný rok narodenia mesiáša je chybný. Napríklad v encyklopédii Encarta Encyklopédia na DVD nosiči sa píše: "Ježiš Kristus, (v rozmedzí rokov 8 až 4 pred n.l. - cca 29 n.l.) ústredná postava kresťanstva, narodený v Betleheme v Júdei. Chronológia kresťanskej éry sa odvíja od odhadu roku jeho narodenia, tak ako bol stanovený v 6. storočí, dnes sa uznáva, že ide o chybu v rozsahu od štyroch do ôsmich rokov".

Ježišovo narodenie sa tradične oslavuje 25. decembra, čo je prvý deň po zimnom slnovrate. Súčasné oslavy Kristovho narodenia sa zvyčajne považujú za symbolický dátum vypožičaný z pohanských vianočných osláv, ktoré pôvodne označovali obdobie zimného slnovratu. Hoci je to podľa biblických bádateľov čisto symbolické, kresťanská tradícia nám hovorí, že Ježiša počali cez jarnú rovnodennosť a narodil sa počas zimného slnovratu pri svetle trblietavej jasnej hviezdy na oblohe. Nemohla by byť betlehemská hviezda Venušou ? Dnes už totiž vieme, že Venuša sa objavila v konjunkcii s Merkúrom za zimného slnovratu na úsvite v roku 7 pred n.l. a vytvorila planúcu červenú žiaru, ktorá sa - ako objekt stúpajúci po svitajúcej oblohe - rýchlo menila na oceľovobiely svit.

Kňazi ovládajúci astronómiu očakávali, že 25. decembra roku 7 pred n.l. krátko po zimnom slnovrate sa na východe objaví šekína. Aj teraz vyšla jasná Zornička a niekoľko minút pred úsvitom sa ohlásila červenkastým svitom. Verili, že je to Božie znamenie o príchode izraelského mesiáša ich úlohou bolo nájsť ho. Tento postup pozoruhodne pripomína spôsob dnešných tibetských kňazov, ktorí hľadajú svojho nového čelného predstaviteľa po smrti starého. Vydávajú sa na púť po krajine a hľadajú novonarodeného Dalajlámu na základe špecifických príznakov identifikujúcich prevtelenie ich duchovného vodcu.


RAJ NA OBLOHE, PEKLO V PODZEMÍ


V kumránskom Vojnovom zvitku sa uvádza, že keď sa na oblohe pred svitaním objavila dávno predpovedaná hviezda, objavil sa kráľovský mesiáš: jeho úloha - poraziť nepriateľov Izraela - však ešte len čaká na splnenie. Podľa historika Josepha Flavia o hviezdnom proroctve to mala byť motivačná sila na povstanie proti Rímu.

Dnes sa už vo všeobecnosti akceptuje názor, že Starú zmluvu vytvorili okolo 6. storočia pred n.l., keď sa mudrci a pisári prehrýzli cez množstvo ústnych tradícií, aby sformulovali jedinú líniu príbehu siahajúcu až k Stvoreniu. Tento mýtus hovorí o veľkom prechode od obdobia, v ktorom dominovali vidiecki nomádi, až k časom existencie veľkých miest a bojových vladárov. Očividne sa snaží dať zmysel tomu, čo sa zachovalo v ľudskej pamäti o posune od loveckých a putovných pastierskych kultúr staršej doby kamennej až do čias bronzovej a železnej doby, keď sa objavili výkonnejšie zbrane na vedenie vojen.

Pisatelia Starej zmluvy sa riadili presvedčením, že nebeské udalosti určujú dianie na Zemi. Tvrdí sa, že niektoré pasáže udalostí Starej zmluvy sú prorocké o Ježišovi, pravdepodobnejšie však je, že Ježiš a jeho nasledovníci sa snažili naplniť židovské mesiášske očakávanie obsiahnuté v spomínaných pasážach. Prichádzame k poznatku, že znalosti pohybu nebeských telies a viera v pôsobenie vychádzajúcich a zapadajúcich hviezd na osudy ľudstva boli stredobodom náboženských predstáv židovských skupín, ktoré prispeli k vzniku kresťanstva.

Väčšina ľudí si iba matne uvedomuje, že kresťanská tradícia umiestňuje nebo na oblohu a peklo niekde do podzemia. Nočnú oblohu ešte stále nazývame "nebesá" a otčenáš nám už prvými slovami pripomína, že Boh sídli tam - medzi hviezdami. Kňazi, ktorí spísali Starú zmluvu, konali podľa viery, že nebesá riadia udalosti na Zemi.


RÔZNE PODOBY JEŽIŠA


Ján Krstiteľ, Ježiš a jeho brat Jakub pochádzali z poľnohospodárskej oblasti dolnej Galiley pri Genezaretskom jazere, známom aj ako Galilejské jazero. Obyvatelia Galiley mali jasnú predstavu o svojej identite a boli hrdí na svoje židovstvo. Väčšiu časť storočia pred začiatkom Židovskej vojny prežili v takmer ustavičných rebéliách proti každému, kto sa im pokúšal vládnuť, či to boli Hasmonejovci, Herodesovci alebo Rimania.

Podľa evanjelií sa Ježiš v rodnej Galilei stal známym liečiteľom. V Novej zmluve je celá zmes protichodných správ, podľa ktorých bol Ježiš na jednej strane mierumilovný človek, na druhej strane vodca skupiny pripravujúcej ozbrojenú vzburu. Jeho "láskyplné" poslanie je v súlade s esejským myslením, nachádzame tam však aj pasáže ukazujúce celkom odlišný obraz, ktorý sa skôr zhoduje s vojnovým obsahom zvitkov od Mŕtveho mora. Pomazal päť svojich základných "telesných strážcov": dvoch Šimonom Judáša, Jakuba a Jána, ktorých opisoval ako "synov hromu". V Lukášovi (22:35-38) sa môžeme dočítať, ako Ježiš inštruoval svojich stúpencov, aby predali svoj odev a kúpili si zbrane. V stredovekom hebrejskom dokumente známom ako Jossipon je niekoľko zaujímavých odkazov na revolučné aktivity Ježišových nasledovníkov.

Ak Ježiš stvárňoval úlohu sľubovaného mesiáša, sám musel veriť, že je židovským kráľom, ktorého osudom je viesť vojnu proti nepriateľom Izraela a zničiť ich. Úspech by mu zaručil Boh.

Znepokojenie židovských vodcov, že tento samozvaný kráľ ohrozuje stabilitu celého národa, sa opisuje aj v správe uvedenej v Evanjeliu podľa Ján (11:47-51), kde si koncil farizejov robí starosti s týmto "divotvorcom". Obávali sa, že ak ho nechajú v tom pokračovať, narastie počet jeho nasledovníkov, a ak sa Rimania budú obávať vážnych nepokojov, nevyhnutne zakročia proti celej krajine. Koncil preto rozhodol, že bude lepšie, ak Ježiš zomrie, ako by celý národ podstúpil riziko prehnane tvrdej rímskej reakcie na útok teroristov. Na základe svojho rozhodnutia upozornili Piláta a ten nariadil zatknúť "teroristu" a toho potom obvinili z vyvolávania nepokojov a odsúdili ho na smrť.

Je takmer isté, že pred ukrižovaním nikto nepovažoval Ježiša za Boha alebo za pozemského predstaviteľa Jahveho. Pre niektorých Židov bol očakávaným mesiášom, ktorý sa mal stať ich kráľom a panovníkom na Zemi ako regent Jahveho a ktorý - s Božou pomocou - mal vytlačiť kittim (všetkých okupantov) zo židovskej domoviny, pre iných Židov predstavoval ohrozenie stability národa a pre Rimanov bol jednoducho človekom spôsobujúcim ťažkosti, ktorého bolo treba odstrániť ešte predtým, ako napácha vážne škody.

Raní kresťania pisatelia hľadali úplne inú osobu. Potrebovali človeka, ktorý bol inkarnáciou Boha a trpel by pre záchranu celého ľudstva pred následkami ich vlastných hriechov.

Historik Josephus definitívne odmieta Ježišovo mesiášstvo. Vo svojej práci Židovská vojna hovorí o tom, že Židov viedla k ich fatálnemu odporu vo Rímu viera v nejasné proroctvo uvádzané v ich posvätných písmach, podľa ktorého sa v určitom čase objaví v Palestíne muž, ktorý sa stane vládcom sveta.

Ježiš, ktorý bol starším bratom Jakuba Spravodlivého a ktorého Josephus opisuje ako "rebela túžiaceho po kráľovskom žezle", určite žil a verejne sa exponoval. Ježiš sa na verejnosti objavil veľkolepým spôsobom. Začalo sa to dramatickým vstupom do Jeruzalema vo svetle zdanlivo spontánneho nadšeného prijatia. Aktívne sa prejavil, keď so svojimi nasledovníkmi vstúpil do Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme a poprevracal stolíky peňazomencov, ktorí tam obchodovali. Verejným vyhlásením svojho nároku potvrdil vlastne svoje predsavzatie odstrániť Rimanov zo židovského územia a vybudovať mocné kráľovstvo dominujúce celému svetu. Jeho akcie nedali úradnej moci inú možnosť, ako ho zatknúť.

Ježiš musel vedieť, že rýchlo potrebuje prevažnú podporu verejnosti, aby splnil svoju misiu a aby ho vyhlásili za mesiášskeho kráľa. Vedel, čo sa môže stať neúspešným uchádzačom, lebo iba prednedávnom zomrel Ján Krstiteľ iba preto, že v ňom Herodes videl mesiáša. Ježiš začal byť aktívny až po Jánovej smrti. Vyzerá to tak, akoby bol veľmi zdržanlivý pri preberaní úlohy vodcu. Neexistuje však základný prameň podporujúci predstavu o zvrhnutí Rimanov a Ježišova malá skupina bezprostredných stúpencov nebola dostatočne silná na útok na nepriateľa. Bolo iba otázkou času, kedy ich zatknú, a dokonca jeho učeníci hľadali cestičky ako sa z tejto situácie dostať. Podľa Evanjelia podľa Marka sa celá dráma začala už jeho predpokladaným triumfálnym vstupom do Jeruzalema, pokračovala masami vykrikujúcich proti nemu pri súdnom konaní a končila sa jeho následným križovaním - to všetko sa stalo v priebehu jedného týždňa. Kľúčom na pochopenie týchto udalostí je zrada Ježiša.


ZOMREL VRAJ 42-ROČNÝ


Ježišovi sa nepodarilo stať sa kráľom Židov a jeho objavenie sa bolo znamením začiatku najničivejšieho obdobia celých židovských dejín. Nesplnil sa ani jeden židovský mesiášsky sľub, hoci neskôr sa urobilo všetko pre to, aby to vyzeralo, že sľuby sa splnili.

Podľa Novej zmluvy sa Ježišovo zatknutie, ukrižovanie a údajné zmŕtvychvstanie udialo v období osláv židovskej paschy, čo pripomína Mojžiša, keď viedol exodus Izraelitov z Egypta s ich úspešným prechodom cez Červené more. Oslava tohto sviatku sa začína po západe slnka na 14. deň nisamu - prvého mesiaca židovského duchovného roku, ktorý je aj časom jarnej rovnodennosti. Tradíciu tohto židovského sviatku obsahuje aj termín pohyblivého kresťanského sviatku Veľkej noci, ktorý sa definuje ako prvá nedeľa nasledujúca po prvom splne po jarnej rovnodennosti. Všeobecne sa traduje, že v čase ukrižovania mal Ježiš tridsaťtri rokov. V tejto súvislosti sa žiada uviesť názor starovekého a cirkevného otca Irenea, že Ježiš mal v čase ukrižovania už po štyridsiatke. Rimania mali vždy dobré záznamy a z nich vieme, že Pilát, ktorý odsúdil Ježiša na smrť, bol v dekáde medzi rokmi 26 - 36 n.l. júdskym prokurátorom. Ak sa Ježiš narodil v roku 7 pred n.l. a rok nula neexistoval, koncom roku 36 sa musel dožiť štyridsiatky. Keďže sa nepodarilo nájsť protiargument, ktorý by potvrdil tradičný úzus, že Ježiš zomrel ako 33-ročný, na základe vlastného bádania a dokumentárnych podkladov dospeli Ch. Knight a R. Lomas k údaju 42 rokov. Vo všeobecnosti možno Ježiša najlepšie zaradiť do kontextu mesiášskeho hnutia Palestíny 1. storočia. Vyznačovalo sa tým, že bolo apokalyptické a priťahovalo nižšie vrstvy Židov rôzneho presvedčenia, zjednotených v nádeji na skorú Božiu spásu.
V spoločnosti žili Židia, ktorí boli v podstate spokojní so svojou politickou a sociálnou situáciou, akceptovali daný stav nadiktovaný Rímom a usilovali sa ho čo najlepšie využiť. Druhá časť národa – farizeji, saduceji alebo eséni, resp. Židia bez spojenia s týmito smermi – očakávala radikálnu zmenu na základe proroctiev hebrejských prorokov, vieru, že Boh zasiahne, aby sa naplnili mesiášske proroctvá. Ježiš nezaložil toto hnutie: v skutočnosti začalo nadobúdať kontúry už dvesto rokov pred narodením Ježiša. A práve Ježiš, jeho príbuzný Ján Krstiteľ a Ježišov brat Jakub dali tomuto hnutiu definitívnu podobu, ktorá zmenila chod dejín. V období prd dosiahnutím tridsiatky začal Ježiš formulovať svoj plán. Na jeseň v roku 26. n. l. bol pripravený vystúpiť pred verejnosť a začala sa formovať Ježišova dynastia.
Pôvodne nasledovníci Jána a Ježiša sami seba nazývali ako „ľud Cesty“, až neskôr ako „nazarejci“ či „kresťania“.
V roku 26. n. l. Ján Krstiteľ začal kázať na verejnosti a vyzýval celý národ, aby sa kajal a oslovoval ho apokalyptickým varovaním hroziaceho Božieho súdu. Herodes Antipos sa vydesil, keď si uvedomil revolučný potenciál, ktorý Ján predstavoval. Ježiš mal takmer tridsať rokov, keď sa pridal k davom prúdiacim vypočuť si Jána a nechať sa pokrstiť v rieke Jordán, čím sa verejne prihlásil k obrovskému hnutiu.

Málo miesta pre dvoch mesiášov


Ježiš a Ján si boli blízki, boli príbuzní z matkinej strany a rozdiel vo veku bol medzi nimi iba šesť mesiacov. V čase vzniku evanjelií Marka, Matúša, Lukáša a Jána v písanej podobe, t. j. v rokoch 70 – 100 n. l., sa kresťania otvorene pokúšali urobiť z Jána Krstiteľa bezvýznamnú, vedľajšiu postavu, a zas mimoriadne vyzdvihnúť postavu Ježiša.
Pre dvoch mesiášov nebolo jednoducho dosť miesta. Z toho istého dôvodu Jakub, Ježišov brat, ktorý nastúpil po ňom, bol z dejín vytesnený. Kresťania začali hľadieť na Ježiša ako na jediného Pána a Krista stelesňujúceho trojjedinú úlohu proroka, kňaza a kráľa. Na Jána sa síce hľadelo pozitívne, ale len ako na predchodcu, ktorý predstavil Ježiša svetu a potom rýchlo zmizol zo scény.
Ježiš a Ján sa stali rovnocennými partnermi v diele, na ktoré – ako verili – boli spoločne povolaní. Svedčí o tom aj Ježišovo posolstvo kresťanom známe ako Reč na vrchu, ktoré nesie znaky spoločného posolstva Jána a Ježiša.
Jánovo evanjelium je evanjeliom kresťanskej teológie par excellence. Znižuje význam Jána Krstiteľa a naopak oveľa výraznejšie glorifikuje Ježiša než ostatné novozákonné evanjeliá.
Plán Ježiša a Jána Krstiteľa spočíval v prebudení krajiny a otrasení jej vládnucími kruhmi tak politickými ako aj náboženskými na jar až jeseň v roku 27. n.l.

Spoločná kampaň


Ježiš svojím radikálnym posolstvom rozdelil rodiny a dediny a otriasol vládnucimi náboženskými a politickými kruhmi. Krstiteľská kampaň Ježiša a jeho učeníkov na júdskom vidieku trvajúca celé leto, jeseň až do zimy roku 27. n. l. mala ohlas a úspech.
Historické fakty sú jasné: Ježiš sa pripojil k hnutiu Jána Krstiteľa a bol ním pokrstený „krstom pokánia za odpustenie hriechov“. Potom sa spojil s Jánom v strategickom manévri, aby naraz dostali pod svoj vplyv celú krajinu.
Šokujúca pravda spočíva v tom, že žiaden z Ježišových učeníkov či apoštolov neprijal skutočný „kresťanský krst“ tak, ako sa definoval v kresťanskej dogmatike – „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Pokrstil ich Ján Krstiteľ, a to bolo podstatné. Kresťania mali neskôr sklon rozdeľovať hnutie Jánovo a Ježišovo, akoby Jánovo hnutie bolo skôr „židovské“ a Ježišovo „kresťanské“. Za Ježišovho života a medzi jeho bezprostrednými nasledovníkmi bolo hnutie jednotné a krst mal len jednu podobu.

Ambiciózny program


Ježišova kampaň sa však zrazu začiatkom roku 28. n. l. náhle zastavila. Zo severu, z Galiley prišla ohromujúca správa, že Herodes Antiposdol uväznil Jána Krstiteľa z obáv, že vyvolá „povstanie“.
Bol to šokujúci a hrozný úder mesiášskemu hnutiu. Na juhu Ježiš vedel, že dni jeho kampane sú spočítané. V roku 26 n. l. sa vlády nad provinciou Judea ujal nový rímsky prokurátor Pilát Pontský, vymenovaný cisárom Tiberom. Tento brutálny vykonávateľ moci nemal zmysel pre židovské náboženské povedomie. Priniesol rímske vojenské zástavy do svätého mesta Jeruzalema, vybral finančné prostriedky z chrámovej pokladnice, aby dokončil akvadukt zásobujúci Jeruzalem vodou. Obe udalosti vyvolali nepokoje a protesty Židov.

Ježišova obžaloba


Herodes dal na oslave svojich 48. narodenín údajne na podnet nevlastnej dcéry Salome Jana Krstiteľa usmrtiť. Jánova smrť bola určite najväčším sklamaním a najväčším šokom celého Ježišovho života.
Uprostred marca roku 30 n.l. Ježiš a jeho sprievod zamieril na juh do údolia rieky Jordán do Jeruzalema. Blížil sa sviatok Pésach (židovská Veľká noc). Začal sa napĺňať Zachariášov prorocký scenár o „konci dní“. Týmto odvážnym činom „napodobňovania prorokov“ sa Ježiš otvorene vyhlásil za dediča trónu Izraela.
Kresťania neskôr vášnivo obviňovali židov z uväznenia a ukrižovania Ježiša. Tajný a nezákonný charakter „procesu“ s Ježišom naznačuje čas i miesto jeho konania. Ježiš pripustil, že je dávidovský kráľ a to bolo všetko, čo potreboval.
Body žaloby, ktoré uvádzali proti Ježišovi, boli čisto politické, nie náboženské: že rozvracal morálku národa, zakazoval platenie daní, ktoré vyrubil cisár, a že sa vyhlasoval za právoplatne pomazaného kráľa, Mesiáša Izraela. Každý z týchto bodov obžaloby rímskymi občanmi postačovalo na rozsudok smrti ukrižovaním.
Nápis na kríži nad hlavou Ježiša dokazuje, že Rimania ukrižovali Ježiša za vzburu, teda za to, že sa vyhlasoval za kráľa.

Rozporuplné tvrdenia o zjavení


Rozporuplné sú tvrdenia evanjelií o otázke zjavenia sa Ježiša. Najstaršie Markovo evanjelium nezaznamenáva vôbec nijaké zjavenie vzkrieseného Ježiša, jeho príbeh končí prázdnou hrobkou. Tri neskoršie – Matúš, Lukáš a Ján – zaznamenávajú zjavenia, aby potvrdili myšlienku, že vstal z mŕtvych.
Kresťanstvo sa zakladalo na myšlienke, že Ježiš sa zjavil po svojej smrti mnohým jednotlivcom i skupinám ľudí. V skutočnosti prvá zmienka o „zjavení“ Ježiša nepochádza z novozákonných evanjelií, ale z Pavlovho listu, ktorým nazýva Prvý list Korinťanom, napísaný okolo roku 54 n.l., v ktorom Pavel oznamuje, že prijal tradíciu a odovzdáva ju svojim obráteným na vieru, že Ježiš zomrel, bol pochovaný a vstal z mŕtvych na „tretí deň“. Pavel tu uvádza odlišnú tradíciu a jeho poradie, v akom sa Ježiš „zjavil“, sa nezhoduje s tým, o ktorom podávajú správu novozákonné evanjeliá.
Matúšove, Lukášove a Jánove správy o „zjavenia“ Ježiša a po nájdení prázdnej hrobky sa využívali ako jeden z dôkazov tvrdenia, že Ježiš „vstal z mŕtvych“. Všetky tu uvádzané evanjeliá boli napísané 40 až 70 rokov po Ježišovej smrti a ich autori neboli svedkami udalostí a ani nežili v rímskej Palestíne. Odvtedy sa už zvolanie „Kristu vstal z mŕtvych“ stalo základným kameňom rodiacej sa kresťanskej viery. Pavlova verzia v podstate zvíťazila, cirkev sa v mieste i v čase vzdialila od svojich jeruzalemských koreňov.

Ježišova hrobka


Na otázku, čo sa stalo s Ježišovým telom a kde bolo trvale pochované, jednoducho nevieme odpovedať a sme odkázaní len na dohady.
Z kresťanského hľadiska Ježiš vstal z mŕtvych, preto ak niekto tvrdí, že vie, kde je jeho hrob, považuje sa to za prejav židovskej neviery alebo urážku. Naopak, z ortodoxného židovského hľadiska je Ježiš tradične považovaný za „falošného Mesiáša“, dokonca za negatívnu postavu.
Tvrdenie kresťanskej vierouky o tom, že v Palestíne bol pred dvadsiatimi storočiami muž menom Ježiš, ktorý bol stelesnením Boha Stvoriteľa bolo už dávnymi mysliteľmi zamietnuté a nechýbali ani snahy historickými metódami sa dopátrať pravdy.

Táto otázka pravda nemá nič spoločného s učením kresťanských cirkví, ktorých samotná existencia spočíva vo viere, že žil, bez ohľadu, či to bola historická pravda, alebo nie. Z hľadiska vedeckého výskumu sa stavia otázka inak: Ide o historickú osobnosť, alebo o hrdinu mýtu, akých ľudstvo už vytvorilo vo svojej fantázii nespočetné množstvo?

Dôkazy skutočnej existencie Ježiša v učení kresťanských cirkví sa opierajú o štyri evanjeliá Nového zákona podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána - ako jediné pramene, hovoriace o jeho životopise. Samotní autori týchto spisov ostávajú ako osoby zahalené do hmly neznáma. Z nich je najstaršie evanjelium Marka, keďže je najstručnejšie, zatiaľ čo evanjelium podľa Matúša a Lukáša boli prevzaté a rozšírené z Marka, na rozprávanie ktorého sa prilepili nové prvky. (V evanjeliu podľa Marka sa nič nehovorí o panenskom pôrode, o kázni na Hore ani o modlitbe Pána, pochádzajúcej údajne od samého Ježiša).

No ani evanjelium podľa Marka nie je originálny spis, ale kópia a rozšírená verzia „originálneho Marka“, ktorý sa stratil. Evanjelium podľa Jána je idealizovaný obraz založený na gréckych špekulatívnych predstavách - čo pripúšťajú aj cirkevní výskumníci. Popis Ježišovho učenia je totiž podstatne odlišný od materiálov ako ho podávajú ostatné tri (Synoptické) evanjeliá. (Podľa Marka Ježiš bol človek, podľa Matúša a Lukáša bol poloboh, Ján ho vykresľuje ako skutočného Boha).

Sporné sú aj dáta, kedy tieto evanjeliá boli napísané. Najoptimistickejšie dáta sa uvádzajú pre Markove 70 rokov, pre Lukášove 110 rokov a pre Matúšove 130 rokov po údajnej smrti Ježiša. (Evanjelium podľa Jána až 140 rokov!). Všetky tieto dokumenty boli spísané ľuďmi, čo osobne nikdy Ježiša nevideli ani nepoužili historické záznamy, iba legendy, ktoré sa tradovali o ňom - a to s časovým odstupom asi jedného storočia.

Kristus i jeho stúpenci boli Židia, čo hovorili aramejským jazykom. avšak evanjeliá boli napísané v gréčtine, čiže nenapísali ich učeníci ani nik z prvotných kresťanov. Avšak ani tieto najstaršie dostupné dokumenty nie sú už originály, pretože tie sa nezachovali. Sú to už viackrát ručne prepisované kópie, inými slovami časová medzera medzi prepisovanými a pôvodnými je celé tri storočia (M. J. Gauvin).

(Treba sa teda opýtať, či by niekto uveril dnes - po deväťdesiatich rokoch - rozprávaniu o bitke na rieke Pijave z prvej svetovej vojny, ktorú by niekto dnes napísal podľa spomienok, ktoré si po večeroch rozprávali dnes už dávno mŕtvi účastníci?)

V prvých storočiach nášho letopočtu kolovalo veľké množstvo evanjelií, ktoré sa ukázali ako falzifikáty náboženských nadšencov. Prečo by bolo treba falzifikátmi dokazovať existenciu osobnosti, ktorá bola historickou skutočnosťou? (Celkový počet evanjelií v časoch raného kresťanstva bol 200 - organizované kresťanstvo z nich vyhlásilo za pravé štyri a ostatné vyhlásilo za kacírske. No aj medzi týmito štyrmi evanjeliami existujú protirečenia.)

V evanjeliách je množstvo protirečení, ktoré vznikli z toho, že ich pisatelia chceli vytvoriť z Ježiša MESIÁŠA, ktorého zvestoval Starý zákon. Svedčí o tom genealógia, ktorá sa usiluje odvodiť predkov Ježišových od Kráľa Dávida. (Matúš narátal štyridsaťjeden generácií od Abraháma po Ježiša. Lukáš ich narátal päťdesiatšesť.)

Kedy sa Ježiš narodil? Antonmaria Lupi, jezuita osemnásteho storočia zistil svojím skúmaním, že niet takého mesiaca v roku, na ktorý by nebolo pripisované Ježišovo narodenie. Britská Encyklopédia vraví: „Kresťania narátali doteraz stotridsaťtri odlišných názorov na rok, v ktorom sa Ježiš narodil“.

Kde sa Ježiš narodil? Podľa evanjelií sa volá Ježiš obvykle Nazaretský. Lukáš tvrdí, že sa narodil v Betleheme, keďže celá rodina vrátane tehotnej matky Márie musela tam ísť, pretože Augustus Caesar nariadil zápis celého obyvateľstva. Historická pravda je však taká, že otec rodiny prihlasoval všetkých svojich rodinných príslušníkov v ich neprítomnosti. Táto fikcia mala teda poslúžiť tomu, aby Mesiášovo miesto narodenia bolo Dávidovo mesto, teda v súlade s proroctvom Starého zákona. Encyclopaedia Biblica, dielo ktoré napísali teológovia, najväčšie dielo tohto druhu napísané v anglickom jazyku, hovorí: „Nemožno dnes tvrdiť, že mesto Nazaret vôbec existovalo za Ježišových čias“.

Po narodení Ježiša až po jeho vek tridsiatich rokov evanjelia nehovoria nič (s výnimkou Lukáša, ktorý píše o diskusii dvanásťročného chlapca s učenými doktormi v jeruzalemskom chráme - s nepravdepodobnou zápletkou, že sa svojim rodičom stratil po ceste a našli ho až o tri dni v jeruzalemskom chráme).

Ježiš údajne kázal denne v chráme, sprevádzaný svojimi dvanástimi učeníkmi a davom nadšencov, ktorí vyvolávali „hosana“ na jeho počesť. Prečo museli teda kňazi podplatiť Judáša, aby mohli Ježiša zaistiť, veď pri toľkej sláve by azda nebolo nikoho, kto by ho z videnia nepoznal?

Opodstatnené sú aj pochybnosti o ukrižovaní Ježiša.
Historická pravda je, že v tom čase bola platnosť zákona v Rímskej ríši tak rešpektovaná, že bez dôkazu viny nik nemohol byť odsúdený. Pontius Pilatus, ako sudca vyhlásil, že ho nenachádza vinným z ničoho. Preto je vylúčené, aby vydal nevinného človeka na popravu iba preto, že luza kričala a dožadovala sa popravy Ježiša. Napokon treba sa opýtať: Ak Ježiš konal zázraky, vyliečil slepých, ochrnutých ,vyliečil malomocných, dokonca mŕtvych zobudil k životu, prečo by civilizovaný národ (akým vtedy už nesporne Židia boli) žiadal smrť takého dobrodinca?

Okrem logických argumentov však podstatné najmä to, že historici tej doby, ktorí opisovali detailne skutky o veľa menšieho významu, ako objavenie sa Mesiáša, ktorý robí zázraky - ani len jediným slovkom o Ježišovi, ako ho popisujú evanjelia nehovorí! John E. Remsburg vo svojom spise The Christ predkladá zoznam štyridsiatich dvoch spisovateľov, ktorí žili počas údajného života Krista a celé storočie po ňom, ale ani jeden z nich nespomenul Ježiša ani jediným slovom.

PHILO, jeden z najvýznačnejších židovských spisovateľov, súčasník Ježiša, ktorý býval v bezprostrednej blízkosti Jeruzalema, teda oblastí, kde Ježiš vraj kázal svoje učenie a robil zázraky, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych nič o ňom nevie, hoci napísal podrobný spis z histórie svojho obdobia. (Dokonca nepíše nič o Herodovom masakri novorodencov).

Niekedy sa ako dôkaz existencie Ježiša uvádza zmienka o ňom židovského spisovateľa Jozefa z prvého storočia n.l.. V prvých vydaniach jeho spisu však o Ježišovi nebola ani jediná zmienka. Až dvesto rokov po smrti Jozefa bol sfalšovaný úryvok o Ježišovi a vpašovaný ako podvrh do Jozefovho spisu. Encyclopaedia Britanica o tom píše: „Biskup Warburton zavrhol túto stať ako zjavný podvod, ba dokonca veľmi hlúpy podvod“.

Z rímskych historikov sa prvá zmienka objavuje až okolo r. 115 n. l. u Tacita, avšak hovorí iba z „počutia“ a to v čase keď sa legenda o Ježišovi už rozšírila medzi kresťanmi. (Spomína kresťanov v súvislosti s požiarom Ríma, bez akéhokoľvek potvrdenia historickej pravdivosti legiend, kolujúcich medzi kresťanmi).

Napokon samotný Nový Zákon svojimi apoštolskými listami Pavla spochybňuje Ježišove zázračné črty. Trinásť listov apoštola Pavla, ktoré boli napísané dávno pred evanjeliami neobsahujú ani jediné slovko o Ježišovom panenskom počatí a pôrode, ani zázraky, ktoré Ježiš konal tvoriace podstatnú obsahovú náplň evanjelií nie sú jediným slovkom spomenuté v listoch apoštola Pavla. Jediné vysvetlenie je teda, že tieto rozpravy v čase keď žil apoštol Pavel ešte neuzreli svetlo sveta - boli vykonštruované oveľa neskôr, približne až sto rokov po údajnej mučeníckej smrti Ježiša.

Sám apoštol Pavel bol vizionár. ktorý svoje listy písal podľa svojich vízií a snov a preto aj postava Spasiteľa je pre neho abstraktná predstava, nie konkrétny človek. Jeho listy odzrkadľujú jednoznačne jeho grécku výchovu, keďže či už vedome, alebo podvedome preniesol do svojich listov obrovské množstvo myšlienok vyslovených už dávno gréckymi filozofmi a literátmi. Názory včasného kresťanstva sa rozchádzali pokiaľ ide o skutočnú existenciu Ježiša. Gean Milman píše vo svojej Histórii kresťanstva: „Sekta Gnostikov odmietala predstavu, že sa Kristus vôbec narodil, alebo že zomrel“. Nemecký eklezialistický historik Mosheim hovorí: „Kristus vo včasnom kresťanstve nebol ľudskou bytosťou, ale iba „zjavením“, ilúziou, postavou nereálnou, teda mýtom. Čiže celá konštrukcia evanjelií stavia na tom, že ľudia uveria v existenciu zázrakov“.

Ani samotné meno Ježiš Kristus nemožno pokladať za označenie konkrétnej osoby. Meno „Ježiš“ bolo u Starých Hebrejcov tak bežné ako napríklad u nás Janko, alebo Jožko. Meno „Christ“ je ekvivalentom gréckeho slova znamenajúceho v židovskom jazyku Mesiáš, pomazaný, teda nie meno, ale titul, ktorý mu pripísali tí, čo ho chceli stotožniť s príchodom prorokovaného Mesiáša.

Inými slovami priamo doba priniesla, že mnoho reformátorov a politických vedúcich v týchto dávnych časoch a dávnych krajoch si osvojovalo meno božský SPASITEĽ , o mnohých sa verilo, že ich porodila panna, že kázali nové náboženstvá, že robili zázraky, a že boli ukrižovaní, aby vykúpili ľudstvo z jeho hriechov. Nebolo teda pre evanjelistov nič ľahšie ako vykonštruovať rovnakú legendu pre Ježiša. Najpravdepodobnejšia verzia je že Ježiš bol politický rebelant, ktorý bol Rimanom nepohodlný, pretože odhováral Židov od platenia dane rímskemu cisárovi. (Pozri Lukáš 23:2). Legenda asi sto rokov po jeho smrti vytvorila však z neho niečo celkom iného.

Ako príklad podobných legiend stačí uviesť iné náboženstvo tých čias, nazývané mitraizmus.

ZIMNÝ SLNOVRAT A NARODENIE BOHOV


Za deň narodenia starovekých bohov sa kladie zväčša na 25. december - vtedy sa napríklad narodil Adonis, Mitra, Tammuz, Budha, egyptský boh slnka Ra a iní bohovia a hrdinovia. Tento deň (síce až roku 354 n. l.) zvolila aj kresťanská cirkev za deň narodenia Ježiša.

Pritom sa všeobecne tvrdí, že bohovia sa narodili v deň zimného slnovratu - no tento je už o niekoľko dni skorej. Že by sa boli dávnovekí žreci, ktorí dátum jarnej rovnodennosti určili úplne presne na 21. marca, pomýlili pri určovaní zimného slnovratu zhruba až o tri dni?

Ponúkame tu nasledujúce vysvetlenie: žreci sa nepomýlili - iba deň narodenia bohov a zimný slnovrat nemajú nič spoločné, ich stotožňovanie je omylom, ktorý sa však traduje až do dneška.

V učebnici pôrodníctva sa uvádza, že normálne tehotenstvo žien trvá 280 dní. Ak od 25. decembra odčítame tento počet dní, dostávame sa - na naše nemalé prekvapenie - ku dňu jarnej rovnodennosti. A o tejto vieme, že v dávnoveku ju vítali búrlivými orgiami. Takže 25. decembra sa asi neoslavoval deň zimného slnovratu, ale vítal sa hromadný príchod na svet množstva novorodeniatok, počatých v deň jarnej rovnodennosti. Je to teda len náhoda, že časový rozdiel medzi oboma udalosťami je iba niekoľko dni, no nijaký iný vzťah medzi nimi nie je.

Pri orgiách na uvítanie jari otehotneli aj mnohé panny - niekedy aj také, ktoré v nasledujúcich mesiacoch sa už bránili ďalšiemu pohlavnému styku. A tak po deviatich mesiacoch, keď súčasne rodilo veľa žien, sa občas vyskytli aj také, ktorých hymen bol len nepatrne poškodený, takže babice, pomáhajúce pri pôrodoch si mysleli, že ide o rodiace panny (vtedy totiž ešte neboli známe fyziologické zákony oplodnenia). Takýmto chlapcom (lebo u dievčat sa nerozoznávalo, či sa narodili z panny alebo nie), ktorí prišli na svet za takýchto zriedkavých okolností, sa potom prisudzovali aj rôzne nadprirodzené vlastnosti - a tak z nich povesť časom urobila hrdinov, vodcov a bohov.


FATÁLNY KONIEC NOVONARODENÝCH CHLAPČEKOV


Ďalšie riadky asi pobúria mnohých jemnocitnejších čitateľov. Nedá sa však nič robiť: naši dávni predkovia nepohrdli kedysi žiadnou stravou a nemali zábrany ani pred kanibalizmom.

No poďme po poriadku: Kolektív dávnovekých ľudí sa okolo 25. decembra rozrástol o veľké množstvo novorodencov. Z novorodeniatok sú oddelené dievčatká, ktoré zostávajú všetky zachované - sú to predsa budúce rodičky. Z množiny chlapcov, narodených za posledný rok, potom hlava rodu (je to už určite v dobe patriarchátu) vyselektuje neduživých a "nadpočetných" tak, aby rodu v nastávajúcej zimnej dobe vystačili zásoby potravín. Týchto vyselektovaných chlapčekov potom čaká fatálny koniec.

Naraz bol dostatok jedla, bol zahnaný strach z veľkého hladu, a preto obdobie po 25. decembri sa stalo "časom radosti a veselosti". A to aj napriek neradostnej perspektíve začínajúcej sa zimnej doby - veď kruté zimy nastávajú obyčajne až v ďalších dvoch mesiacoch.

Legenda sa behom času mení - ľud si v nej časom nahradzuje už zastarané, zabudnuté reálie známejšími. A tak sa z vianočnej legendy vytratil krutý vládca rodu (ktorý v záujme prežitia rodu dal zavraždiť malých chlapcov) a jeho miesto obsadí známejšia nenávidená osoba. Tak sa do kresťanskej verzie dostal nenávidený kráľ Herodes, ktorý síce prenasledoval židovské oslobodzovacie hnutie (kolaboroval s rímskymi okupantmi), no nikdy nedal zabíjať malých chlapčekov, ako ho obviňuje Evanjelium podľa Matúša.


NERIEŠITEĽNÝ ROZPOR


Niektoré matky, u ktorých materinská láska prevládla nad rozkazom vládcu rodu, pokúsili sa útekom od rodu zachrániť život svojho syna. Tieto matky v obave, aby im syn nezomrel od hladu, brali si so sebou oslicu, ktorá mohla svojím mliekom poskytnúť dieťaťu počas úteku aspoň minimálnu stravu. Okrem toho je toto zviera, čo sa stravy týka, veľmi nenáročné a uspokojí sa aj suchými, pripadne tŕnistými bylinami. Preto vo vianočnej legende sa tradične objavuje osol - vidíme ho na kresbe bohyne Isidy, utekajúcej od Seta, ako aj v betlehemskej jaskyni pri jasličkách.

V kresťanskej verzii sprevádza Máriu pri úteku jej snúbenec Jozef, ktorý mal byť potomkom kráľa Dávida. Zavedením osoby Jozefa sa snaží upravovateľ kresťanskej verzie zosúladiť staršiu vianočnú legendu s biblickým proroctvami, podľa ktorých mal budúci mesiáš pochádzať z rodu kráľa Dávida. Podarilo sa mu však niečo úplne iné - namiesto súladu vniesol synkrézou do kresťanskej verzie neriešiteľný rozpor: Ak má totiž Ježiš pochádzať "z rodu kráľovského", potom by Jozef musel byť jeho biologickým otcom a Mária by nemohla byť "nepoškvrnenou" pannou - ak však Jozef bol len pestúnom Ježiša (čo sa tvrdí v evanjeliu), potom bola síce Mária "nepoškvrnenou" pannou, avšak Ježiš by nepochádzal z kráľovského rodu.


OSLAVA ŽIEN


Základnou ideou, ktorú článok prináša, je názor, že Vianoce nemajú sezónny pôvod, že nie sú oslavou zimného slnovratu, ale že ich pôvod je biologický - vznikli ako vyjadrenie radosti z hromadného príchodu na svet mnohých detí (počatých za jarnej rovnodennosti) a ako oslava žien, darkýň života.

Keďže vtedy sa ešte nevedelo, že na oplodnenie ženy je potrebné jej sexuálne spojenie s mužským jedincom, považoval pravdepodobne pračlovek množstvo pôrodov 25. decembra (resp. v malom časovom rozptyle okolo tohto dňa) za prírodný jav, akým napr. je aj jarné zakvitnutie množstva bylín, alebo dozretie mnohých plodov na jeseň.

Autori evanjelií sa snažia zmienkou o historických osobách, žijúcich okolo začiatku nášho letopočtu, vzbudiť dojem, že kresťanská verzia vianočnej legendy má svoj pôvod v tejto dobe. V skutočnosti však vznikla asi oveľa skôr, hádam na začiatku patriarchátu. (Možno to bolo v dobe, keď ešte pračlovek nemal skroteného koňa - v rôznych verziách legendy figuruje iba osol.)

Skoro s istotou možno vylúčiť vznik legendy v dobe matriarchátu - vtedy by boli ženy skôr ignorovali racionálne dôvody prežitia rodu a riskovali radšej jeho zánik, než by boli prijali smrť "nadpočetných" a neduživých chlapčekov.

Možno tiež, že Vianoce boli v prvom rade oslavou žien, ktorým sa vzdával hold ako rodičkám nových členov rodu. Za patriarchátu je táto oslava všetkých žien, ako darkýň života, potlačená a oslavuje sa hlavne narodenie "božského dieťaťa". Zo žien je potom uctievaná iba matka tohto dieťaťa - "panenská bohorodička".
Po potlačení robotníckych nepokojov v júni 1848 skĺzavala Druhá republika počas prezidentovania Ľudovíta Napoleona Bonaparta do klerikálnej a policajnej reakcie. Victor Hugo, už známy ako básnik, bol zvolený do parlamentu ako konzervatívny poslanec, ale otvorene sa pridal k republikánom: "Republikáni, otvorte svoje rady: hlásim sa k vám." Pätnásteho januára 1850 vystúpil na tribúnu a vyslovil sa proti Fallouxovmu návrhu školského zákona, ktorý mal vydať vzdelávanie do rúk cirkvi. Hugo už predtým povedal: "Túto vládu charakterizujem pár slovami: Polícia je všade, spravodlivosť nikde."

Páni,
keď sa začína debata o tom, čo je pre osud národa najdôležitejšie, treba okamžite a bez zaváhania pristúpiť ku koreňom problému. Začnem tým, čo by som chcel a potom poviem, čo nechcem. Podľa mňa sa dá náš cieľ, teda vzdelávanie, riešiť ťažko, lebo je v diaľke, ale treba k nemu smerovať. Páni, každý problém má ideálne riešenie. Pre mňa je ideálnym riešením problému vzdelávania toto: vzdelávanie má byť bezplatné a povinné. Povinné na prvom stupni, bezplatné na všetkých stupňoch. Povinné vzdelávanie na prvom stupni je právom dieťaťa a nemýľte sa, je ešte posvätnejšie ako právo otca, súperí dokonca s právom štátu. Takže bezplatné a povinné vzdelávanie v takej miere, v akej som naznačil. Široké verejné vzdelávanie, poskytované a riadené štátom, začínajúce dedinskou školou a postupujúce stupeň po stupni až po Collége de France, ba ešte vyššie, až po Institut de France. Brány vedy sa dokorán otvoria pre všetkých; všade, kde je kus poľa, kde je duch, nech je kniha. Nech nie je ani jedna obec bez školy, ani jedno mesto bez strednej školy, ani jedno regionálne stredisko bez fakulty. Rozsiahly celok, lepšie povedané, široká sieť intelektuálnych dielní, lýceí, gymnázií, vysokých škôl, katedier, knižníc, ktoré vyžarujú do celej krajiny, všade prebúdzajú schopnosti a rozvíjajú nadanie; jedným slovom rebrík ľudských vedomostí, pevne riadený rukou štátu, spočívajúcou uprostred veľmi hlbokých a tajomných schopností, vedúc ich k svetlu. Nijaké riešenie na základe jednoduchej súvislosti, ale srdce národa v komunikácii s mozgom Francúzska. Takto ja chápem verejné ľudové vzdelávanie. Páni, a k tomuto úžasnému bezplatnému školovaniu, vyžadujúcemu najrozličnejšie duchovné schopnosti, poskytovanému štátom, dávajúcemu všetkým zadarmo najlepších učiteľov a najlepšie metódy, model vedy a disciplíny, normálny, francúzsky, kresťanský a liberálny, ktorý by celkom iste pozdvihol nášho národného génia na vrchol jeho intenzity, bez váhania pridávam slobodu vzdelávania, slobodu vzdelávania pre súkromných učiteľov, slobodu vzdelávania pre náboženské inštitúcie; úplnú slobodu vzdelávania, celú a absolútnu, no podriadenú všeobecným zákonom, ako všetky ostatné slobody; a nepotreboval by som dávať mu za dozorcu znepokojujúcu moc štátu, pretože by som mu dal ako protiváhu bezplatné vzdelávanie štátom. Opakujem, páni, toto je ideálne riešenie problému. Nech vás to netrápi, nie sme blízko cieľa, lebo úplné vyriešenie je spojené so závažnou otázkou financovania - ako všetky sociálne problémy súčasnosti.


ODLUKA CIRKVI OD ŠTÁTU


Páni, bolo potrebné uviesť tento ideál, pretože sa patrí povedať, kam mierime; je tu nespočetné množstvo hľadísk, ale nie sme ešte tak ďaleko, aby sme ich preberali. Keďže nechcem nadmieru predlžovať zasadanie Parlamentu, pristúpim k problému najprv z hľadiska jeho pozitívnej aktuálnej skutočnosti. Beriem ho tak, ako sa dnes javí, v stave relatívnej dospelosti, kam ho priviedli na jednej strane minulé udalosti a na druhej strane verejný záujem. Vyhlasujem, že z tohto obmedzeného, ale praktického hľadiska súčasného stavu, si prajem slobodu vzdelávania. Prajem si však dozor štátu; a pretože chcem, aby tento dozor bol účinný, prajem si, aby štát bol laický, čisto laický, výlučne laický. Ctený pán Guizot povedal už predo mnou, že v otázke vzdelávania štát nie je a nemôže byť iný ako laický. Vravím, že si prajem slobodu vzdelávania pod dozorom štátu, ale ak smiem personifikovať štát v tejto delikátnej a ťažkej záležitosti dozoru, ktorá vyžaduje spoluprácu všetkých živých síl štátu, pripúšťam len ľudí, ktorí bezpochyby patria k najváženejším povolaniam, ale nemajú nijaké osobné záujmy, ani na základe svedomia, ani na základe politiky, a nerozchádzajú sa s národnou jednotou. Tým chcem povedať, že napríklad do rady najvyššieho dozoru by som nepripustil ani biskupov, ani ich delegátov. Som za to, aby sa zachovala - a ak treba prehĺbila - starodávna a prospešná odluka cirkvi od štátu, ktorú uskutočnila múdrosť našich otcov, a to v záujme cirkvi aj v záujme štátu. Povedal som vám, čo by som chcel. Teraz vám poviem, čo nechcem: Nechcem zákon, ktorý sa vám navrhuje. Prečo? Páni, tento zákon je zbraň. Sama o sebe zbraň neznamená nič; nebezpečnou ju urobí až ruka, ktorá sa jej zmocní. A čo je to za ruka, ktorá sa zmocní tohto zákona? V tom spočíva celý problém. Páni, je to ruka klerikálnej strany. Páni, bojím sa tej ruky; chcem zneškodniť zbraň, odmietam tento návrh. Keď som už toto povedal, pristupujem k diskusii. Hneď a spriama menujem námietku na adresu oponentov návrhu školského zákona, zastávajúcich moje stanovisko; ostatne je to jediná námietka, ktorá má zdanie závažnosti. Vravia nám: Vylučujete z dozornej rady štátu duchovenstvo, chcete zakázať náboženské vzdelávanie? Páni, vysvetlím vám to. Z mojej viny nedôjde k nedorozumeniu ani o tom, čo vravím, ani o tom, čo si myslím. Ani zďaleka nechcem zakázať náboženské vzdelávanie, počujete ma? Podľa mňa je dnes potrebnejšie, ako kedy vôbec bolo. Čím viac človek rastie, tým viac má veriť. Čím viac sa približuje k Bohu, tým lepšie má Boha vidieť. V súčasnosti prežívame jedno nešťastie. Skoro by som povedal, že existuje len jedno nešťastie, a to je určitá tendencia mať všetko už v tomto živote. Ak sa dá človeku za koniec a cieľ života pozemské a materiálne bytie, zhoršia sa všetky biedy negáciou toho, čo má prísť; k trápeniam nešťastníkov sa pridá neúnosná tiaž ničoty. Z toho, čo bolo len utrpením, totiž zákon Boží, sa stane zúfalstvo, totiž zákon pekla. Z toho sú potom závažné sociálne otrasy. Iste, patrím medzi tých, ktorí si prajú - nech o tom nepochybuje nikto v tejto miestnosti - a nevravím to len vážne, to by bol slabý výraz, prajem si s nevysloviteľným zápalom a všetkými možnými spôsobmi, aby sa už v tomto živote zlepšil materiálny osud tých, ktorí trpia, ale prvým zlepšením je dať im nádej. O koľko sa zmenšia naše biedy, ak sa k nim pridá nekonečná nádej!


ZÁKON MATERIÁLNEHO SVETA JE ROVNOVÁHA; ZÁKON MORÁLNEHO SVETA JE SPRAVODLIVOSŤ


Všetci, čo sme tu a nech sme tu ktokoľvek, zákonodarcovia, biskupi, kňazi, spisovatelia, máme za úlohu šíriť a všemožne podporovať sociálnu energiu na potláčanie a odstraňovanie biedy. Na zdvíhanie všetkých hláv smerom k nebu, na zameranie všetkých duší, na obrátenie všetkých smerom na druhý svet, kde bude vládnuť spravodlivosť a kde dôjde k spravodlivej odplate. Povedzme to nahlas, že nikto nebude trpieť ani nespravodlivo, ani zbytočne. Smrť je vyrovnaním účtov. Zákon materiálneho sveta je rovnováha; zákon morálneho sveta je spravodlivosť. Na konci všetkého je Boh. Nezabudnime na to a učme to všetkých, že život by nemal dôstojnosť, nestál by za námahu, keby sme mali celkom zomrieť: to, čo uľahčuje ťažkú drinu, čo svätí prácu, čo človeka posilňuje a robí ho dobrým, múdrym, trpezlivým, láskavým, spravodlivým, súčasne poníženým aj hrdým, hodným inteligencie, hodným slobody, to je mať stále vidinu lepšieho sveta, presvitajúcu cez temnoty tohto života. Pokiaľ ide o mňa, keď už to náhoda zariadila tak, že teraz hovorím a dáva slová s takým veľkým významom do úst s len malou autoritou, dovoľte mi povedať a vyhlásiť, čo vyhlasujem z výšky tejto tribúny, že v tento lepší svet hlboko verím; je pre mňa oveľa reálnejší, ako táto biedna chiméra, ktorú zažívame a voláme životom; stále ho mám pred očami, verím v neho zo všetkých síl svojho presvedčenia, po mnohých bojoch, mnohých štúdiách a mnohých skúškach; je najvyššou istotou môjho rozumu a súčasne najvyššou útechou pre moju dušu. Prajem si teda úplne vážne, pevne a vrelo náboženské vzdelávanie, prajem si však náboženské vzdelávanie cirkvi, nie náboženské vzdelávanie jednej strany. Prajem si, aby bolo vážne, aby nebolo pretvárkou. Prajem si, aby malo za cieľ nebo, nie zem. Nechcem, aby jedna kazateľnica nahradila druhú; nechcem miešať kňazov s profesormi. Ak s takýmto miešaním súhlasím, ako zákonodarca naň dozerám a nad seminármi a vzdelávacími rádmi otváram pozorovateľne štátu, a trvám na tom, laického štátu, ktorý žiarli len na svoju veľkosť a jednotnosť. Zo srdca si prajem deň, kedy bude môcť byť vyhlásená úplná sloboda vzdelávania. Hneď vám však vravím, aké vzdelávanie v škole si prajem vo vnútri cirkvi a mimo cirkvi. Predovšetkým považujem za smiešny nezmysel prenechať v mene štátu kňazom úlohu kontrolovať vzdelávanie kňazmi. Prajem si, čo si priali naši otcovia: Cirkev nech sa stará o svoje veci a štát o svoje. Zhromaždenie jasne vidí, prečo návrh zákona odmietam: dovoľte mi dokončiť vysvetľovanie. Páni, ako som pred chvíľou naznačil, tento návrh je niečo viac, ak chcete, je to zákon politický, je to zákon strategický. Samozrejme, neobraciam sa na ctihodného biskupa z Langres, vlastne na nikoho v tejto miestnosti, obraciam sa na stranu, ktorá ak nie redigovala, tak aspoň inšpirovala tento návrh zákona, na túto vyhasnutú a súčasne horlivú stranu, na klerikálnu stranu. Neviem, či je vo vláde, neviem, či je v parlamente, všade ju však cítim. Má dobrý sluch, počuje ma. Obraciam sa teda na klerikálnu stranu a vravím jej: Tento zákon je váš zákon. Poviem to úprimne, nedôverujem vám. Vzdelávať, to znamená budovať. Nedôverujem tomu, čo budujete. Nechcem vám zveriť vzdelávanie mládeže, detského ducha, rozvoj nových inteligencií, ktoré sa otvárajú pre život, nové generácie, budúcnosť Francúzska. Zveriť vám ju by znamenalo vydať vám ju. Nestačí mi, aby po nás prišli nové generácie, prajem si, aby nás nasledovali. Preto si pre ne neprajem ani vašu vedúcu ruku, ani váš dych. Nechcem, aby ste to, čo urobili naši otcovia, zničili! Po tej veľkej sláve nechcem túto veľkú hanbu. Váš zákon má masku. Hovoril jedno a urobil by druhé. Je to sluhovská myšlienka a dáva si výzor slobody. Je to konfiškácia, vydávajúca sa za dar. Nechcem ju. Máte to vo zvyku. Keď kujete reťaz, vravíte: Bude to sloboda! Keď obžalúvate, kričíte: Dávame amnestiu! Ach, veď ja si vás nemýlim s cirkvou, ako si nemýlim imelo s dubom. Ste parazitmi cirkvi, ste chorobou cirkvi (ako je imelo parazit stromov - pozn. prekl.). Ignác z Loyoly (zakladateľ rádu jezuitov - pozn. prekl.) je nepriateľom Ježiša. Vy nie ste veriaci, ste sektári náboženstva, ktorému nerozumiete.


KLERIKÁLNA STRANA CHCE ZAVRIEŤ MYŠLIENKU DO DOGMY


Hovoríte o náboženskej výchove! Viete vy, čo je ozajstná náboženská výchova, pred ktorou sa treba pokloniť, ktorú neslobodno vyrušiť? To je milosrdná sestra pri posteli umierajúceho. To je brat sústrasti vykupujúci otroka. To je Vincent de Paul privinujúci si na hruď nájdené dieťa. To je marseilleský biskup medzi postihnutými morom. To je parížsky arcibiskup, s úsmevom prichádzajúci do toho strašného predmestia Saint-Antoine, so zdvihnutým krížom utišujúci občiansku vojnu a nestarajúci sa, že tam môže nájsť smrť, hlavné je, že prináša mier. To je ozajstná náboženská výchova, to je skutočná náboženská výchova, hlboká, účinná a ľudová; našťastie pre náboženstvo a pre ľudstvo vytvára viac kresťanov, ako ich vy ničíte! Ach, poznáme vás! Poznáme klerikálnu stranu! Je to stará strana a má veľké skúsenosti. Ona stráži prístup k pravej viere. To ona vynašla tie dva zázračné stavy pravdy, nevedomosť a omyl. Ona zakazuje vede a géniovi ísť ďalej ako učí misál, ona chce zavrieť myšlienku do dogmy. Proti jej vôli urobila inteligencia Európy všetok svoj pokrok. Jej dejiny sú vpísané do dejín ľudského pokroku, ale sú na jeho rube. To ona vyšľahala prútmi Prinelliho, keď povedal, že hviezdy nepadajú. To ona sedemkrát mučila Campanellu, keď tvrdil, že počet svetov je nekonečný a prehliadol tajomstvo stvorenia. To ona prenasledovala Harveya zato, že dokázal, ako prúdi krv. Na základe príbehu o Jozuovi dala Galilea do väzenia, na základe príbehu svätého Pavla uväznila Krištofa Kolumba. Bolo bezbožnosťou odhaliť zákony neba, bolo kacírstvom objaviť Nový svet. V mene náboženstva exkomunikovala Pascala, v mene morálky Montaigna, a v mene obidvoch Moliéra. Ach, nech ste, kto ste, poznáme vás, čo sa voláte katolíckou stranou a ste klerikálnou stranou, dobre vás poznáme. Už dávno sa proti vám búri ľudské svedomie a pýta sa vás: Čo odo mňa chcete? Už dávno sa pokúšate dať ducha ľudského do klady! Vy by ste chceli byť učiteľmi výchovy a vzdelávania. A niet básnika, niet spisovateľa, niet filozofa, niet mysliteľa, ktorého by ste prijali! Čo bolo kedy napísané, vymyslené, vysnívané, odvodené, vysvetlené, predstavené, géniami vynájdené, poklady civilizácie, stáročné dedičstvá generácií, spoločné vlastníctvo inteligencií, to všetko predsa odmietate! Keby ste mali pred očami ľudský mozog otvorený na niektorej strane ako knihu, robili by ste v ňom škrty: Priznajte sa! A vy sa dožadujete slobody vzdelávania! Buďme seriózni a dohodnime sa na tom, akej slobody sa to dožadujete: veď to je sloboda nevychovávať! Ach, vy chcete, aby sa vám národ zveril do výchovy. Dobre. Pozrime sa na vašich žiakov. Pozrime sa na vaše produkty. Čo ste to spravili z Talianska? Alebo zo Španielska? Už storočia máte v rukách k dispozícii vo vašich školách, pod vašou trstenicou tieto dva veľké národy, slávne medzi slávnymi; čo ste to z nich urobili? Poviem vám to. Vašou vinou Taliansko, ktorého meno dnes nemôže žiaden mysliaci človek vysloviť bez nevýslovnej bolesti, Taliansko, táto matka géniov a národov, ktorá pokryla svet očarujúcimi zázrakmi poézie a umenia, Taliansko, ktoré naučilo ľudský rod čítať - toto Taliansko dnes nevie čítať! Áno, Taliansko je dnes spomedzi všetkých európskych národov štát, v ktorom vie čítať najmenej občanov! Španielsko, nádherne obohacované Španielsko, ktoré dostalo ešte od Rimanov svoju prvú kultúru, od Arabov druhú, od Prozreteľnosti napriek vám dokonca Nový svet, Ameriku, toto Španielsko stratilo vašou vinou, v dôsledku vášho ohlupovania, ktorým je jarmo degradácie a zmenšovania, šťavu moci, prevzatú od Rimanov, aj génia umení, ktorého malo od Arabov, za čo všetko ďakovalo Bohu, na výmenu za všetko, čo vašou vinou stratilo, dostalo od vás inkvizíciu. Inkvizíciu sa niektorí vaši ľudia pokúšajú ospravedlniť s cudnou bojazlivosťou, ktorú im pripočítavam k dobru. Inkvizíciu, ktorá upálila na hranici päť miliónov ľudí! Inkvizíciu, ktorá vykopávala mŕtvych, aby ich ako kacírov upálila. Svedkami sú Urgel a Arnauld, knieža de Forcalquier. Inkvizíciu, ktorá deti kacírov vyhlasovala až do druhej generácie za nehanebné a nehodné akejkoľvek verejnej pocty; výnimku dostali len tie deti, ktoré udali svojich rodičov - tak to stojí v zatykačoch. Inkvizíciu, ktorá ešte vo chvíli, keď toto hovorím, drží vo vatikánskej knižnici zapečatené a pod zámkom Indexu Galileiho spisy. Pravda je, aby ste uchlácholili Španielsko zato, čo ste mu vzali, dali ste mu prívlastok "katolícke". Katolícke Španielsko! To sú vaše vrcholné diela. Plameň, ktorý sa volal Taliansko, ste uhasili. Kolos, ktorým bolo Španielsko, ste podmínovali. Z jedného ostal popol, z druhého zrúcaniny. To ste urobili z dvoch kedysi veľkých národov. Čo chcete urobiť z Francúzska? Aha, veď vy prichádzate z Ríma: blahoželám vám. Mali ste tam predsa pekný úspech! Zapchali ste ústa rímskemu ľudu; teraz chcete potrestať francúzsky národ. Rozumiem, to je ešte krajšie, to pokúša, ale majte sa na pozore, tento chudák je ešte celkom živým levom. Na koho sa hneváte? Poviem vám to: na ľudský rozum. Prečo? Pretože prináša deň. Chcete, aby som vám povedal, čo sa vám nepáči? To ohromné množstvo svetla slobody, ktoré vychádza z Francúzska z troch storočí, svetla, ktoré je dnes oslepujúcejšie ako bolo kedykoľvek predtým; svetla, ktoré robí francúzsky národ osvecujúcim, takže na tvárach všetkých národov sveta vidno jas Francúzska. A práve toto žiarenie Francúzska, toto svetlo slobody, priame, ale neprichádzajúce z Ríma, prichádzajúce od Boha, toto svetlo chcete uhasiť. A my ho chceme zachovať!


GÉNIOVIA UMLČANÍ KOSTOLNÍKMI!


Odmietam váš zákon. Odmietam ho, pretože konfiškuje základné vzdelávanie, pretože degraduje stredné vzdelávanie, pretože znižuje úroveň vedy, pretože zmenšuje môj národ. Odmietam ho, pretože patrím medzi tých, ktorým zovrie srdce a zapáli sa čelo zakaždým, keď sa Francúzsko z nejakej príčiny zmenší, či je to už územne, ako to bolo po dohodách z roku 1815, alebo intelektuálne, ako by to bolo na základe vášho zákona! Páni, prv než skončím, dovoľte mi, aby som z výšky tejto tribúny dal klerikálnej strane, strane, ktorá sa nás mieni zmocniť, vážnu radu. Nechýba jej šikovnosť. Keď jej pomôžu okolnosti, je silná, veľmi silná, príliš silná! Ovláda umenie, ako držať národ v neurčitom poľutovaniahodnom stave, ktorý nie je smrť, ale už ani nie život. A nazýva to vládnutím. To je vláda prostredníctvom letargie. Nech si však dáva pozor, lebo Francúzsku sa niečo také nepáči. Je to nebezpečná hra, ak sa mu dá uvidieť, čo by ho čakalo, čo len cez polootvorené dvere: suverénna sakristia, zradená sloboda, porazená a poviazaná sloboda, potrhané knihy, nedeľná kázeň ako náhrada za tlač, tmavá noc v mysliach vyvolaná tieňmi čiernych sután, géniovia umlčaní kostolníkmi! Veru je to tak, klerikálna strana je šikovná, to však nebráni tomu, aby nebola naivná. Veru je to tak, obáva sa socializmu! Vidí, že vlna odporu proti tomu, čo hovorí, stúpa, kladie jej do cesty akúsi prekážku dobrého videnia! Vidí, že vlna stúpa a predstavuje si, že spoločnosť zachránia jej obranné kombinácie sociálnej pretvárky a materiálneho odporu - ak postaví všade tam, kde nie je žandár, jezuitu. Aká je to úbohosť! Opakujem, nech si dá pozor, devätnáste storočie jej nepraje, nemala by byť zatvrdnutá, mala by sa vzdať úmyslu ovládnuť túto veľkú epochu plnú hlbokých a nových inštinktov, lebo ich môže len nakrátko spojiť a nerozumne vyvolať reakciu z obávanej strany; môžu z toho povstať strašné udalosti. Áno, systém, ktorý vyťahuje na svetlo, trvám na tom, je nebezpečný: je to vzdelávanie sakristie a vláda spovednice. (Dlhé prerušenie. Výkriky: Volať ho na poriadok! Viacerí poslanci pravice povstávajú. Prezident a p. Hugo sa dohovárajú, ale to sa nedá rozumieť. Prudké hádky.) Rečník sa ozýva obrátený smerom k pravici: Páni, vravíte, že veľmi chcete slobodu vzdelávania; pokúste sa pripustiť slobodu rečnenia na tejto tribúne. A to na základe doktrín, ktoré nezlomná a fatálna logika zameriava proti ľuďom a zvyšuje ich zlo, doktrín, ktoré vyvolávajú hrôzu pri pohľade do histórie ! Rečník je prerušovaný: Páni, povedal som, že klerikálna strana nás obsadzuje. Bojujem proti tomu a vo chvíli, keď táto strana kladie ruku na zákon, mám ako zákonodarca právo preskúmať tento zákon a preskúmať túto stranu. Nezabránite mi urobiť to! Pokračujem: Áno, opakujem, že s týmto systémom, s touto doktrínou a s touto históriou vyvolá klerikálna strana všade, kamkoľvek príde, revolúcie; všade sa budú vyhýbať Torquemadovi (hlavný inkvizítor, dominikánsky mních - poz. prekl.) a bude z toho Robespierre.


NECHAJTE PÔSOBIŤ NÁRODNÚ INTELIGENCIU


Ukázal som, čo robí zo strany, ktorá si dala názov katolícka, vážne verejné nebezpečenstvo. A tí, čo sa tak ako ja v mene štátov obávajú anarchických prevratov a zneváženia kňazov, volajú na poplach už pri pomyslení na to. Neumlčíte ma. Krik a hluk prekrývajú síce môj hlas. Páni, hovorím k vám nie ako agitátor, ale ako čestný človek! Čo sa dá robiť, nechcete počuť hlas, ktorý rozhodne bráni slobodu. Medzi nami rozhodne ľud! Páni, posledné slovo. Francúzsko potrebuje poriadok, ale živý poriadok, ktorým je pokrok. Je to poriadok, vznikajúci z normálneho, pokojného, prirodzeného rastu ľudu; vznikajúci z jeho činov a myšlienok pri plnom pôsobení národnej inteligencie. A to je úplný opak vášho zákona! Som z tých, čo prajú tomuto ušľachtilému národu slobodu a nie útlak, pokračujúci rast a nie umenšovanie, moc a nie sluhovstvo, veľkosť a nie ničotu! Hľa, aké zákony nám prinášate! Hľa, ako vládnuci, ako zákonodarcovia nás chcete zastaviť! Chcete zastaviť Francúzsko! Chcete zatvrdiť ľudskú myseľ na kameň, zadusiť božskú pochodeň, zhmotniť ducha! Či nevidíte znaky doby, v ktorej žijete? Potom ste vo svojom storočí cudzincami! Hľa, v tomto storočí, veľkom storočí noviniek, udalostí, objavov, výdobytkov, vy snívate o nehybnosti. V storočí nádeje vyhlasujete slávu beznádeji! Sťa námahou zlomení hádžete na zem slávu, myšlienku, inteligenciu, pokrok, budúcnosť a vravíte: máme toho dosť! Nechoďme ďalej, zastavme sa! Takže nevidíte, že všetko okolo vás ide, hýbe sa, lieni sa, rastie, mení sa a obnovuje, všade, aj nad vami, aj pod vami! Ó, vy sa chcete zastaviť a aj nás chcete zastaviť! Dobre! Opakujem vám s veľkou bolesťou, ja, ktorý nemám rád katastrofy a pády, varujem vás smrteľne vážne: Ak nechcete pokrok, budete mať revolúcie! Ľuďom, ktorí sú dosť šialení na to, aby povedali, že ľudstvo nepôjde dopredu, Boh odpovedá zemou, ktorá sa trasie.

Demokracia - slovo dnes často používané predovšetkým medzi politikmi. Poznajú však jeho prvotný a pravý význam? Demokraciu dali svetu starí Gréci. Grécko bolo prvou krajinou, kde sa občania mohli zúčastňovať na správe verejných vecí. Grécka antická civilizácia sa svojím umením, filozofiou a vedou stala spolu s kresťanstvom základom, na ktorom stavala dnešná západoeurópska kultúra. Keď roku 449 p. n. l. skončili Atény boje s Perziou a roku 445 p. n. l. uzavreli tridsaťročný mier so Spartou, (ktorý však vydržal iba 14 rokov), začalo sa pre ne významné obdobie, prerušené až roku 431 p. n. l. novou vojnou so Spartou. Toto obdobie, nazývané aj zlatý vek Atén, sa spája s menom významného štátnika a demokrata - Perikla. Jeho vláda znamenala vrchol aténskeho demokratického štátu a aténskej moci v Grécku. Bola tiež jedným z vrcholov klasickej gréckej, ale predovšetkým aténskej kultúry.

Aténska demokracia však nemala podobu dnešnej zastupiteľskej demokracie. Bola priama. Na kontrole nad zahraničnou i vnútornou politikou štátu sa podieľal priamo ľud sám. Jej existencia však bola historicky obmedzená. Spôsobovala to spätosť s triednou štruktúrou gréckej spoločnosti a existencia vzťahov nadvlády a podriadenosti medzi spoločenskými triedami vo vnútri štátu, ako aj medzi jednotlivými mestskými štátmi ako celkami. Ďalším momentom, ktorý výrazne zasahoval do demokracie Atén, bolo občianske právo. To priznávalo účasť na demokratickom zriadení iba určitej časti obyvateľstva, ktoré trvale sídlilo na území Atén. Okrem toho tu bola rozsiahla aténska ríša (tvorili ju Atény a ich spojenci, ktorí platili Aténam finančné poplatky) a Atény ako politické a kultúrne centrum priťahovali významné osobnosti z celého Grécka.

PERIKLES


Vnútorný politický vývoj v Aténach v 5. storočí p. n. l. vrcholil práve v dobe Periklovej (495-429 p. n. l.), ktorý sa po zavraždení Efialta stal vodcom aténskej demokracie. Efialtés, podľa Aristotela človek neúplatný a vo verejných veciach spravodlivý a podľa Plutarcha, gréckeho dejepisca - autora slávnych životopisov - postrach aristokratov (Aténčania sa v tom čase delili na demokratov a aristokratov). Uskutočnil to, na čo sa ostatní štátnici pripravovali desaťročia a nikdy nenašli odvahu, aby spravili ten osudný čin. Až Efialtés si dovolil zvrhnúť aeropag - starú váženú inštitúciu. Jej právomoci prešli na Radu pätsto a ľudové výbory. Jeho vraždu sa nepodarilo nikdy úplne objasniť. Možno prekážal práve tým, ktorých odstavil a ktorí sa s tým nemohli nikdy zmieriť. Nič sa však nezmenilo tak, ako vrahovia pravdepodobne dúfali. Svojím činom iba uvoľnili miesto ešte väčšej osobnosti - Periklovi. Jeho otec Xanthippos velil gréckemu loďstvu v bitke pri Mykale a matka Agarista bola príbuzná aténskeho reformátora Kleisthena a pochádzala z rodu Alkmeónovcov. Rodom teda patril k aristokracii, ale presvedčením bol demokrat. Podľa Plutarcha patril k "najurodzenejším rodom v Aténach". Jedným z jeho vychovávateľov bol aj známy filozof Anaxagoras.

Perikles sa ukázal ako prezieravý politik, skvelý rečník a všestranne vzdelaný človek. Vo svojom dome prijímal najvýznamnejších učencov, spisovateľov a umelcov. Politikou orientovanou na posilnenie námornej moci Atén a na rozšírenie obchodných stykov sa stal populárny v širokých občianskych kruhoch. Politickou činnosťou vyjadroval záujmy väčšiny aténskych občanov a preto bol od roku 443 p. n. l. pätnásť rokov každoročne volený do funkcie stratéga. Navyše vraj spĺňal najprísnejšie kritériá telesnej dokonalosti podľa gréckych predstáv.


OBNOVA VLASTI


Po grécko-perzských vojnách zostali zo starých Atén iba ruiny. Skaza neobišla ani Akropolu a jej bohov. To však nemenilo nič na tom, že sa sem obyvatelia hrnuli v šíkoch. V tej dobe ich počet vzrástol asi na stotisíc. Gréci milovali krásu a Aténčania Atény. Z tejto kombinácie nemohlo vzísť nič iné iba ešte väčšia a pompéznejšia krása. Perikles začal s nákladnou opravou mesta a z popola povstali ešte krajšie, monumentálnejšie a ešte hrozivejšie Atény. Na uliciach panoval čulý stavebný ruch a pri troche šťastia ste mohli stretnúť Myróna, Feidia či Iktina, tvorcu Partenónu, alebo historika Herodota a filozofov Anaxagora a Protagora. Rozkvet prežívalo aj divadelné umenie, bez ktorého by Gréci nedokázali žiť. Milovali zábavu a tvorcov, ktorých Perikles zasypal zlatom. Bojovníka od Platají a Salaminy - dramatika Aischyla a o 29 rokov mladšieho Sofokla, po ktorých prišli rovnakí velikáni a majstri pera - Euripides a Aristofanes. Atény sa hemžili pestrou zmesou ľudí - remeselníci, umelci, predavači, návštevníci obdivujúci ruch ľudského mraveniska. Z Atén sa stalo veľkomesto s množstvom anonymných jedincov, ktorí spolu tvorili nestabilnú masu nazývanú proletariát. Nikto už nespomínal na slávnu a bohatú minulosť, dôležitý bol zajtrajšok. A Perikles dokonale ovládal myslenie tejto masy. Aby ju dokázal ovládať, nesnažil sa obmedzovať jej práva, ale i naopak. Každý deň ju ohromoval nevídanými novinkami, poskytoval jej nové možnosti a výhody. Lenže, ako to už býva, nič nie je také dokonalé ako sa na prvý pohľad zdá. Všetky doteraz nepoznané vymoženosti mohli užívať iba občania Atén. Plnoprávnym občanom bol iba ten, koho otec aj matka boli Aténčania (dovtedy bol rozhodujúci iba pôvod otca). Tak každý siedmy občan dostal úrad ako člen poroty. Šesťtisíc vylosovaných občanov sa striedalo ako členovia právneho výboru. Päťsto ich striedavo zasadalo v Rade päťsto. Všetci sa pokladali za kompetentných rozhodovať o veciach, ktoré im boli dovtedy neprístupné a na míle vzdialené. Odrazu bol každý vynikajúcim politikom s právom rozhodovania o zajtrajšku. Ak náhodou o politickú činnosť nemali práve záujem, jednoducho zaplatili do štátnej pokladnice pokutu a na jeden deň mali pokoj.

Perikles zaviedol pre každého z týchto občanov denný plat, diéty, ktoré vystačili na živobytie. Peniaze sa dali zarobiť aj návštevou dionýzovských slávností. Stačilo sa v štátnej službe posadiť do hľadiska a smiať sa. Na prácu už zostali iba cudzinci a otroci. Takéto zaobchádzanie s peniazmi si žiadalo neustále príjmy do štátnej pokladnice. Najjednoduchší spôsob na ich získanie bol stále existujúci Aticko-delfský námorný spolok, pôvodne založený na ochranu maloázijských gréckych štátov proti Peržanom. Spoločná pokladnica už dávno nebola na ostrove Delos, ale v Aténach. A tak sa mohlo budovať, obliekať domy do mramoru, stavať kolosálny Partenón, zabávať sa a tešiť sa z toľkej krásy. Tento pokoj občas narušili menšie vojenské strety s okolitými štátmi. Do neúspešného boja sa pustili so Spartou a keď boli porazení Peržanmi, boli nútení zamyslieť sa nad svojou zahraničnou politikou. Hrozba spojenia Sparty s Peržanmi bola veľká. Mier so Spartou sa podarilo uzavrieť až navrátilcovi povolanému z vyhnanstva - Kimónovi.

Aj mocní tohto sveta robia chyby. Periklova prišla práve pri vyjednávaní s Perziou. Uzavretie mieru s krajinou, proti ktorej bol vytvorený obranný námorný spolok, znamenal hrôzu pre Atény. Mierom získali iónske mestá slobodu a Peržania Cyprus. Na čo je v čase mieru dobrý obranný spolok? Na to, aby sa rozpustil. Po uzavretí mieru s Perziou z neho postupne odstúpili takmer všetky iónske štáty. Atény stratili svojich, aj keď niektorých nedobrovoľných, ale predsa len spojencov, a čo viac, skončil sa stály prílev kapitálu do aténskej pokladnice. Tu niekde sa začína aj koniec aténskej nádhery. Roku 431 p. n. l. totiž vypukla peloponézska vojna. Začala sa celkom nenápadne. Aténčania, predovšetkým Perikles, ktorý vydal nezmyselný zákon proti Meggare, pretože sa pridala na stranu Sparty, sa ju pokúsili hospodársky zničiť zákazom vstupu jej občanov do Atiky po mori aj po súši. Sparťania boli ešte pokojní. Ale keď sa Atény pokúsili urobiť to isté s Korintom, povstali do zbrane. Začala dlhá a krvavá vojna, v ktorej sa šťastie klonilo raz na jednu, raz na druhú stranu.


POLITICKÉ ORGÁNY


V polovici 5. storočia p. n. l. Perikles uskutočnil množstvo opatrení, ktorými zaviedol nové poriadky a rušil staré zákony obmedzujúce demokraciu. Politicky i organizačne sa posilňovala rozhodujúca úloha ľudu (demos). Demokracia sa uskutočňovala prostredníctvom snemu ako najvyššieho politického orgánu a ľudových porotných súdov. Úradníci boli takmer všetci volení losovaním, čím sa nahradilo hlasovanie. Snem (ekklesia) volil hlasovaním iba tých úradníkov - odborníkov, predovšetkým stratégov, finančných úradníkov, staviteľov a pod. Zároveň bol postupne znižovaný alebo úplne rušený majetkový cenzus potrebný pre zastávanie úradov. Aktívnu účasť na správe štátu aj menej majetným občanom zaistilo zavedenie diét pre úradníkov a porotcov. Členovia ľudového snemu boli všetci plnoprávni občania - muži, ktorí dosiahli vek dvadsať rokov a neboli súdnym rozhodnutím zbavení občianskych práv. Snem sa schádzal štyridsaťkrát do roka v Aténach. Tým však bola obmedzená účasť, pretože asi iba jedna tretina občanov bývala v Aténach, a tak sa zasadania namiesto tridsaťtisíc zúčasťnovalo iba päťtisíc občanov. Pri dôležitých rozhodnutiach však bola potrebná účasť šesťtisíc občanov, čo sa dalo hlavne v kritických situáciách ľahko dosiahnuť.

Snem bol jediným zákonodarným orgánom a rozhodoval o všetkých dôležitých záležitostiach, ako bolo vyhlásenie vojny, podpísanie mieru a zahraničných zmlúv. Rovnako rozhodoval v otázkach financií, náboženstva a problémoch zásobovania Atén obilím. V čase medzi zasadaniami snemu riadila aténsky štát Rada päťsto (členovia museli byť starší ako tridsať rokov). Spolupráca rady a snemu odstraňovala do určitej miery ťažkopádnosť priamej demokracie a umožňovala jej fungovanie. Okrem toho existovala tzv. žaloba z nezákonnosti, ktorú mohol vzniesť každý občan proti navrhnutému zákonu, ktorý podľa neho odporoval demokracii.

Najvyššími úradníkmi sa stalo desať stratégov volených na jeden rok. Ich činnosť kontrolovala rada a snem, ktorý jediný ich mohol odvolať. Okrem toho existovalo niekoľko nižších úradníkov volených žrebom spravidla na jeden rok, ktorí tvorili kolégium. Mali na starosti zásobovanie, kontrolu trhu, riadili verejné stavby a zabezpečovali poriadok v meste.

Porotný súd skladajúci sa zo šesťtisíc vylosovaných členov starších ako tridsať rokov tvoril najvyšší súdny orgán heliaiu. Proti rozsudkom porotných súdov a snemu sa nebolo možné odvolať.


BRATOVRAŽEDNÁ VOJNA


"V nijakej inej vojne nedobyli a nevyľudnili toľko miest, nech ju viedli Heléni proti barbarom, alebo Heléni medzi sebou, ani nevyhnali a nevyvraždili toľko ľudí, či už v samotnej vojne alebo v občianskych rozbrojoch," píše o peloponézskej vojne jej svedok a historik Thukydides a pokračuje: "Najpodstatnejšou jej príčinou, o ktorej sa však najmenej hovorilo, bolo podľa môjho názoru to, že moc Aténčanov rástla, takže vzbudzovala obavy Sparťanov, a to ich pohlo k vojne." Zo začiatku, hoci Atény mali prevahu na mori a Sparta na súši, boli sily súperov vyrovnané. Atény dokonca disponovali geniálnym opevneným systémom, ktorý tvorili ešte Themistoklove hradby, potom Dlhé múry postavené Periklom a spájajúce mesto s prístavom Peiraiom a Falérsky múr chrániaci ich druhý prístav.

Začiatok vojny charakterizovali striedavé úspechy bojujúcich strán. Kým Sparťania pustošili Atiku, Aténčania sa pohybovali pozdĺž pobrežia Peloponézu. Obyvatelia zo zničených častí Atiky sa hrnuli do Atén. Tie začali praskať vo švíkoch. Preľudnené mesto obohnané nezničiteľným opevnením predsa len jeden nepriateľ porazil. Mor. Priviezli ho vojaci na lodiach a začal si vyberať daň. Je iróniou, že slávni a mocní končia potupnou smrťou nehodnou ich veľkosti. Mor vyvolal v meste paniku, občania žiadali uzavrieť mier so Spartou. Perikles odmietol. Obvinili ho z chybného vedenia vojny, vyhlásili ho za príčinu nešťastia a zbavili úradu. Podarilo sa mu však obhájiť svoje konanie pred ľudovým snemom a opäť bol zvolený za stratéga. To bolo jeho posledné víťazstvo. Tichému zabijakovi v druhom roku vojny roku 429 p. n. l. podľahol aj slávny a vznešený Perikles.


KLADY A ZÁPORY


Ešte v prvom roku vojny v slávnostnej reči nad padlými definoval Perikles podstatu demokratickej ústavy. Jeho slová nám sprostredkoval Thukydides. Nesmieme zabúdať, že to nie je priama reč Periklova, ale historikova osobná interpretácia, ovplyvnená jeho názormi a vnímaním doby, pričom treba podotknúť, že demokraciu nepokladal práve za najlepší systém. V reči, ktorú vkladá Periklovi do úst, však vyzdvihol iba klady ústavy. Na zápory akosi zabudol. Bolo to Thukydidovým zámerom? Ústava sa týkala iba občanov. Iba im poskytovala výhody a povinnosti. Bola niečím úplne iným, dovtedy neznámym, a preto pre ostatných Grékov nepochopiteľným. "Svojím zriadením slúžime príkladom druhým..., toto zriadenie sa volá demokracia, vláda ľudu, lebo štát spravujú viacerí, nie zopár jednotlivcov..., všetci občania majú rovnaké práva keď ide o súkromné záujmy, pokiaľ ide o veci spoločného záujmu, pri výbere do verejných úradov má každý prednosť podľa toho, v čom vyniká, podľa schopností, a nie podľa príslušnosti k istej skupine..., sme slobodní občania..., vyhýbame sa sporom so susedmi..., vo verejnom živote neporušujeme zákony..., podriaďujeme sa úradníkom a zákonom... Aby som sa mal stručne vyjadriť, naše mesto je školou celého Grécka a podľa môjho názoru je každý z nás schopný prejaviť sa ako osobnosť v akejkoľvek ľudskej činnosti, a platí to najväčšmi v oblasti citov a duševnej činnosti." To sú iba úryvky z údajnej Periklovej slávnostnej reči. Samá chvála, ani náznak záporných stránok demokracie. A predsa aj ona mala svoje negatíva. Uskutočňovala sa v otrokárskom štáte, kde ženy, cudzinci a otroci nemali žiadne práva. Zaujímavé postoje mal o pár rokov neskôr slávny filozof Aristoteles. Politiku považoval za najvyššiu z vied, ktorá v sebe abstrahuje všetky ostatné vedy. Schopnosť riadiť si verejné veci prostredníctvom politiky bola podľa neho známkou civilizácie. V diele Politika hodnotí režimy ako dobré a zlé. Za najlepší medzi dobrými režimami považuje monarchiu. Druhou najlepšou je vláda aristokracie, najhoršou medzi dobrými je kombinácia oligarchie a demokracie. Samotnú demokraciu považuje za najlepší zo zlých režimov. Podľa neho v demokracii ide o vládu neveľmi vzdelanej, neveľmi vychovanej a neveľmi majetnej väčšiny, ktorej záujmom je vyciciavanie bohatých. Horším systém ako demokracia je už iba vláda oligarchie a tyrania. Čiže existujú aj lepšie systémy ako demokracia. Sú však veľmi neisté a krátkodobé.

Grécka demokracia sa po smrti Perikla neudržala. Moc prevzala tyranizujúca oligarchia. Slabosť aténskej demokracie sa ukázala aj vo vojne so Spartou, ktorú Atény roku 404 p. n. l. prehrali, keď sa podľa Thukydida morálka podlomila a "každý myslel skôr na to, ako vybŕdnuť so zdravou kožou, než ako splniť svoju povinnosť voči štátu."

Perikles, ako bolo povedané, pochádzal z aristokratickej rodiny. Svôj pôvod nemohol poprieť a bol ním do určitej miery ovplyvnený. Dokázal sa natoľko odosobniť, aby odrazu zavrhol svoje spoločenské postavenie, aby sa stal zástancom demokracie, ktorej základy už vlastne položil Efialtés? Ak by Efialtés neodstavil dovtedy mocný aeropág, spravil by to Perikles? Našiel by odvahu, aby zaprel vlastný stav? Ak by nepotreboval silné loďstvo, kde bol potrebný stále väčší počet vesliarov z chudobných vrstiev obyvateľstva, povzniesol by túto vrstu chudobných ľudí a urobil by z nich rovnocenných občanov? Otázka občianstva zostáva tiež zaujímavou kapitolou jeho politiky. Svojím nariadením vylúčil možnosť získania občianstva ľuďom, ktorých matka bola cudzinka. Tak Atény možno prišli o veľa skvelých ľudí, ktorí iba kvôli pôvodu neboli uznaní za rovnoprávnych občanov. A ako by bola skončila Peloponézska vojna, ak by nebol zomrel skôr, ako sa mohla úplne rozpútať? Napriek všetkému dala aténska demokracia základ dnešnej modernej domokracii, ktorá je, či chceme alebo nechceme, napriek viacerým chybám najspravodlivejším politickým systémom pre súčasné ľudstvo.

Zdroj: Historická revue 12/2002