Vážení návštevníci našej webovej stránky.
Dovoľte nám, aby sme Vás privítali, či už ste sa dostali
na našu stránku náhodne, alebo cielene. Kto sme?
Ľudia slobodní a chceme nimi aj zostať. Nechceme byť opantaní predsudkami, ani poverami.
Chceme byť rozhľadení, historicky zorientovaní. Nechceme byť manipulovaní a nie sme zakomplexovaní.
Sme svetskí humanisti a hrdí Slováci.
Pozývame Vás, zoznámte sa s NIFMV.




Júl 2009. Po dobrej skúsenosti z minulého roku si svetskí humanisti dali "zraz" v Trenčianskych Tepliciach. Doobedňajšie procedúry poobede vystriedali prednášky a poniektorí večer v diskotékovom rytme "leštili" tanečný parket. Prezreli sme si Most slávy, aby sme postáli na miestach, kde tabuľky so svojimi menami pripevňovali Sophia Lorenová, Jean Paul Belmondo, Geraldine Chaplinová a i.


Júl 2008. Trojdňový pobyt mladých slovenských humanistov vo Vysokých Tatrách. Záber z výletu v poľskom Zakopanom. Prednášky, diskusie na tému – svetský humanizmus sme spojili s poznávaním krás Vysokých Tatier, tak ako sa na vlastencov patrí.

Francois Marie Voltaire

21. 11. 1694 Paris - 30. 5. 1778 Paris

"Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi
budem brániť tvoje právo povedať to."

___________

"Mojim povolaním je hovoriť to, čo si myslím."

	Filozof, spisovateľ, historik a významný predstaviteľ osvietenstva.
	Jeho zbraňami boli pero a polemika.
	Bojoval proti cirkvi a politickému absolutizmu.
	Na rozdiel od J.J. Roussea zdôrazňoval hodnotu kultúry a vývin svetových dejín exponoval ako boj človeka za pokrok a vzdelanie.
	Celý život bojoval proti väčšine cirkevných dogmát a taktiež tvrdil, že organizovaná viera je klam.
	Bojoval tiež proti tomu, že Francúzi so šľachtickým titulom sú múdrejší a lepší ako tí ostatní z nižších tried bez šľachtického titulu.
	Vyzdvihoval vedecké poznanie sveta. Za zdroj učenia považoval pozorovanie a skúsenosť.
	Bojoval za slobodu slova a rovnosť občanov pred zákonom.
	Za úhlavného nepriateľa pokroku považoval cirkev.
	Terčom jeho satiry bolo kresťanstvo a katolícka cirkev.
	Celý život bojoval proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu, za realizáciu ideí "ríše rozumu".
	Voltaire časovo predišiel všetky významné osobnosti osvietenstva.

Myšlienkové a kultúrne hnutie, ktoré existovalo v 17. a 18. storočí a ktoré sa v Európe praktizovalo ako boj osvieteného rozumu proti nevedomosti a predsudkom. Jeho základom bol racionalizmus, teda dôvera v ľudský rozum a rozumové poznanie sveta. Za veľmi dôležité považuje výchovu človeka v duchu týchto predstáv. Mnohí odvrhli staré presvedčenie a začali sa spoliehať na osobné schopnosti. Niektoré predstavy osvietencov sa opierali o práce anglického filozofa Johna Locka, ktorý tvrdil, že všetci ľudia sú si rovní a že autorita vlády spočíva len v súhlase ovládaných. Tieto názory utvorili základ demokracie. Spoločenský život udržiaval osvietencov v intelektuálnom strehu. Traduje sa, že vyspelý intelektuálny život predlžuje ľudský život a mnohí z nich sa aj vysokého veku dožili. Materializmus, ktorí osvietenci vytvorili, mal byť kritikou idealistického myslenia, ale najmä náboženstva, intolerancie a fanatizmu. Autor knihy Nekorunovaný kráľ Európy L. Hubenak vo svojej knihe píše: "Osvietenci neboli veľkí preto, že horlili proti povere a mnohí boli ateisti, ale preto, že boli demokrati, že rozbíjali okovy tradičných povier a predsudkov, hlásali vládu rozumu, večnej spravodlivosti a nepopierateľných práv človeka". "K vymoženostiam osvietenskej doby patrí nie len zrušenie procesov proti čarodejniciam a kacírom, mučenie v súdnictve a náboženská diskriminácia inovercov vo verejnom živote, ale aj vybojovanie všeobecných ľudských práv, ktoré boli prvý raz zakotvené vo vyhlásení americkej nezávislosti v roku 1776 a v Deklarácii francúzskeho Národného zhromaždenia z 27. augusta 1783. Aj slobodný rozvoj vedy a celej novodobej kultúry má z väčšej časti základ v osvietenstve", ďalej píše L. Hubenak. Osvietenci vytvorili štýl slobodného a nezávislého človeka, spoliehajúceho sa na svoj rozum a svoju skúsenosť.



Svetský humanizmus je neteistický, nereligiózny etický svetonázor, ktorého základným princípom je ľudská bytosť, ktorá má právo a zodpovednosť dávať zmysel vlastnému životu. Zastáva názor budovať humánnu spoločnosť na etických princípoch. Spoločnosti založenej na ľudských a iných naturálnych hodnotách, s triezvym uvažovaním a slobodným bádaním, prostredníctvom ľudských schopností. Neakceptuje žiadny nadprirodzený pohľad na realitu.

NIFMV považuje humanizmus za absolútne svetský a nereligiózny, preto nemôže byť považovaný za náboženstvo.
NIFMV podporuje poskytovanie občianskych obradov a služieb, tradične poskytovaných náboženskými inštitúciami, avšak táto skutočnosť žiadnym spôsobom nepotvrdzuje, že humanizmus je náboženstvo.
NIFMV definuje humanizmus ako neodmysliteľne svetský, nereligiózny, neteistický a nenadprirodzený.
NIFMV považuje svetský humanizmus za racionálnu filozofiu, opierajúcu sa o vedu, inšpirovanú umením a motivovanú solidaritou.

1.	humanizmus sa zameriava na úplný rozvoj každej ľudskej bytosti,
2.	humanisti zastávajú najrozsiahlejšie využitie demokratických zásad vo všetkých medziľudských vzťahoch,
3.	humanisti hlásajú využívanie vedeckej metódy na rozpoznanie faktu a fikcie a napomáhať priaznivému a kreatívnemu využitiu vedy a technológie,
4.	humanizmus hlása dôstojnosť každej osoby, právo maximálnej možnej slobody tak, aby neobmedzoval práva iných,
5.	humanisti hlásajú ľudskú nezávislosť, potrebu vzájomného rešpektu a spriaznenosť všetkých ľudí,
6.	humanisti volajú po nepretržitom zlepšovaní spoločnosti, tak, že nikomu nemôžu byť upierané jeho základné životné potreby a podmienky tak, aby každá osoba mala príležitosti rozvíjať svoj plný potenciál,
7.	humanisti podporujú rozvoj a rozširovanie ľudských slobôd tak, ako je to vyjadrené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatých Valným zhromaždením OSN a ďalšími jej doplnkami,
8.	humanisti obhajujú mierové riešenie konfliktov medzi jednotlivcami a národmi,
9.	humanistická etika podporuje rozvoj pozitívneho potenciálu ľudskej povahy a schvaľuje prepojenie zmyslu zodpovednosti k samému sebe a ostatným osobám,
10.	základný princíp humanizmu je odmietanie vier založených na nedostatku overiteľných dôkazov, tiež viery založenej výhradne na dogme, zjaveniach, mysticizme, alebo na tých, ktoré sa odvolávajú na nadprirodzenosť,
11.	humanisti sa zameriavajú na to, že riešenie individuálnych a sociálnych problémov môže byť uskutočnené konaním človeka, inteligenciou, kritickým zmýšľaním v spojení s porovnávaním a empatiou ku všetkým živým bytostiam,
12.	humanisti hlásajú to, že ľudské bytosti sú plne súčasťou prírody a prežitie je založené na zdravej planéte, ktorú vytvárame my a všetky ostatné formy života prostredím, ktoré podporuje život.
13.	z pohľadu na svet a človeka v ňom humanisti považujú za potrebné humanizovať spoločnosť pred expanziou klerikalizmu, prejavom netolerancie a zaostalosti a dosiahnuť odluku cirkvi od štátu.
14.	humanisti považujú svoju participáciu v procese spravovania spoločnosti za demokratickú samozrejmosť.

to, že musíme akceptovať zodpovednosť za vlastné životy, mali by sme uznávať pozitívne ideály, mali by sme žiť život, ktorý plnohodnotne rešpektuje spolunažívanie s ostatnými. Humanista neuznáva existenciu "druhého sveta", preto chce žiť dôstojne, zodpovedne s optimizmom tu a teraz.

to, že potrebujeme ostatných musíme sa starať o ostatných, k ostatným sa správať tak, ako chceme, aby sa ostatní správali k nám, to znamená, že rešpekt, súcit a praktická pomoc sú základné hodnoty.

to, že komunity a spoločnosti potrebujú vyznávať pozitívne ideály. To, že všetky štáty majú prezentovať otvorené spoločnosti, v ktorých sú akceptované rozdiely v názoroch a životných štýloch. To, že štátne inštitúcie nepodporujú žiadnu záujmovú skupinu. To, že spoločnosti zaistia univerzálne ľudské práva a pomôžu ľuďom mať úplne rovnakú zodpovednosť na všetkých úrovniach v rámci komunity.

to, že budúcnosť ľudstva a prírody máme my plne v našich rukách, to, že jednotlivci a národy musia byť viac zodpovedné a kooperatívne k veciam, ktoré prinášajú hodnoty súčasnej a budúcim generáciám. To, že musíme zabezpečiť každému bezpečnosť a poukázať na zmysel kontrolovaného rastu populácie. To, že musíme zabezpečiť ekonomický a sociálny rast, rešpektuje hodnotu a nezávislosť všetkých foriem života.




Svetskí humanisti NIFMV podporujú tvorivé aktivity vedúce k ochrane a rozvoju národných hodnôt a šírenie myšlienky národovectva a vlastenectva. Nadväzujú tým na pozitívny vplyv osvietenských myšlienok a nárast národného uvedomovania v 18. a 19. storočí na Slovensku. Slováci v čase zjednocovania sa na novodobý národ boli pod sociálnym a národným tlakom Maďarov a Viedne. Oporou nebola šľachta ani buržoázia, či zemianstvo, tí zväčša boli cudzieho pôvodu. Uvedomelými činiteľmi vtedajšieho slovenského národného obrodenia boli vzdelanci, kňazi, učitelia, národní buditelia, čo prinieslo Slovákom kultúrne a spoločenské povznesenie. Anton Bernolák prvý uzákonil spisovnú slovenčinu, a tak povzniesol národný jazyk a výchovu ľudí v duchu osvietenských myšlienok. Vplyv osvietenstva na Slovensko, na rozvoj slovenskej národnej identity prinieslo uzákonenie spisovnej slovenčiny Ľudovítom Štúrom roku 1843, keď po dohode s Hurbanom a Hodžom prijali stredoslovenské nárečie za jazyk spisovný.
Ako moderní svetskí humanisti sme aj moderní vlastenci. Máme svoju vlasť úprimne radi. Hory, lesy, tatranské potoky i úrodné nížiny. Moderní sme preto, lebo chceme našu vlasť mať čistú, sociálne udržateľnú, kde vládne vysoká kvalita demokracie, dodržiavajú ľudské práva, kde solidarita vytlačí bezcitný egoizmus. Moderní vlastenci sme aj preto, že chceme svoju vlasť - Slovensko mať sociálne spravodlivé a kde sa neustále zvyšuje vzdelanosť a kultúrnosť.

Anton Bernolák



3. 10. 1762 Slanica na Orave - 15. 1. 1813 Nové Zámky



Ľudovít Štúr



28. 10. 1815 Uhrovec - 12. 1. 1856 Modra



Svetský humanizmus ako prejav svetonázoru na Slovensku má svoje historické miesto. Predstavitelia slovenského osvietenstva sú S. Tešedík ( pedagóg, publicista, národohospodár, evanjelický kňaz, najmä jeho skĺbovanie výchovy kresťanskej s osvietensko - racionálnou), J. Fándly (vlastenec, osvietenský kňaz a spisovateľ, smelý zástanca ľudu a budovateľ národnej vzdelanosti ). J. Kráľ (básnik - predstaviteľ slovenskej literatúry v európskom romantizme, burcovateľ národného povedomia a zástanca slovenskej samostatnosti) zase nositeľ humanizmu z obdobia pre Slovákov a Slovensko veľmi hodnotného, obdobia činnosti Ľ. Štúra, kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, učiteľa, spisovateľa a politika a jeho priateľov - slovenských národovcov.
Slovenskí osvietenskí humanisti vo svojej dobe boli odrazom slovenskej spoločnosti, jej vývoja - konzervatívny trend, ako produkt intelektuálne zaostávajúcejšieho Slovenska za pokrokovým myslením vo Francúzsku, Anglicku, či Nemecku. Intelektuáli vtedajšej doby boli kňazi, učitelia a národní buditelia, teda nezriedka kňazi, čo poznačilo aj charakter slovenského osvietenského humanizmu. Nedokázali prekročiť prah svojej viery. To však nemôže byť dôvodom na odmietanie týchto osobnosti, práve naopak slúži im ku cti, že v neľahkej dobe na Slovensku sa neraz dokázali vzoprieť nie len cirkevnej moci, ale aj mocným úradom (a tie mali veľmi často blízko k cirkvám), aby zdôraznili a povzniesli existenciu slovenského národa, napríklad uzákonením spisovnej slovenčiny, hlásením sa k slovanským národom, ale aj slovenskej samostatnosti a zbavovaním sa cudzích otrockých okov. Je na škodu, že slovenský národ mal svojich zástancov zväčša len z ich radov.











Samuel Tešedík



20. 4. 1742 Alberti (Maďarsko) - 27. 2. 1820 Szarvas (Maďarsko)



Juraj Fándly



21. 10. 1750 Častá - 7. 3. 1811 Doľany



Janko Kráľ



1822 Liptovský Mikuláš - 1872 Liptovský Mikuláš






Univ. Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc.
História vo svojej povahe združuje prinajmenej dve základné polohy: obsahuje to, čo sa udialo a už sa nikdy nebude opakovať, čo nenávratne odišlo. Druhá poloha histórie je vážnejšia: obsahuje to, čo každý človek a s ním i spoločnosť osobne prežila, čo si z prežitého, ale i poznaného osvojila a uložila do svojej osobnej skúsenosti, poznania, myslenia i pocitov. Túto druhú polohu histórie zvykneme nazývať aj ako historické vedomie. Ono stojí pri každom človeku ako tieň, ktorého sa nemožno zbaviť a ktorý vplýva, nezriedka i stojí priamo pri každodennom rozhodovaní v živote jedinca i spoločnosti. Živá, každodenná história je naša košeľa, ktorú si neobliekame len na sviatočné dni, ale predstavuje habitus celého ľudského i občianskeho života, ktorého sa nemožno zbaviť.

V Európe sa dnes zvykne hovoriť o kríze historizmu. Je isté, že sa dnes neopakuje 19. storočie kreujúce romantické legendy, báje, predstavy o dávnoveku. Naše racionálne storočie je prudko zahľadené do budúcnosti. Nemá príliš veľa času na obhliadanie sa do minulosti. Kedykoľvek však urobí konkrétny krok, či už pri objavovaní vesmíru, alebo pri skúmaní života v laboratórnej skúmavke nechtiac si uvedomuje, že nadväzuje na poznanie a skúsenosti početných generácií, obrovského množstva ľudskej práce, snaženia i odriekania, bez čoho by nebolo ani dnešnej vedecko-technickej revolúcie, pokroku i viery v budúcnosť. Spojenie minulosti a dneška je axiomatické. Bez človeka ako rozumného tvora niet dejín. Bez jeho historického poznania a získaných skúseností nemožno vlastne odpovedať na žiadnu otázku našej súčasnosti. História v takomto ponímaní modernému človekovi nielen spĺňa túžbu po poznaní, ktorá ho sprevádza od detského veku, ale umožňuje mu i pochopiť zväzky, ktoré spájajú jedinca s celým ľudským rodom. História dovoľuje človekovi našej doby ako rozumnej a slobodnej bytosti uvažovať o všetkom, čo je v hraniciach medzi životom a smrťou, čo je v hraniciach ľudského poznania, umožňuje mu a pomáha rozumne sa rozhodovať. Bez historického poznania - niet skutočného sebauvedomenia. Platí to nielen pre jedinca, ale i pre spoločenstvo, nevynímajúc spoločenstvo národného, či štátneho typu.

Historiografia zvykla deliť národy na "historické a nehistorické", čo ihneď insinuovalo delenie na národy "slávne a zanedbateľné", prinajhoršom na "malé a veľké". Slovensko a Slováci do tohto triedenia historikov často nebývali ani zahrnutí. Zostali dokonale zakrytí pred očami novodobej Európy. Ani sa nechce veriť, že päť a pol miliónový národ tak dlho zostával neobjavený, nepoznaný. Veď v Európe je 21 menších národov a štátov. A predsa, v mnohom platí konštatovanie francúzskeho profesora na Sorbonne Ernesta Denisa, ktoré napísal na prelome storočia v knihe "Otázka Rakúska - Slováci" : "Malý je počet tých, ktorí majú akú-takú predstavu o Slovákoch ... i obecenstvo vzdelané ich sotva pozná po mene a ťažko ich nachádza na mape". Denis sa domnieva, že lepšie sú informovaní Angličania, pre ktorých osudy Slovenska a Slovákov objasnil Seton-Watson. Ťažko rozhodnúť. No obraz o Slovensku a Slovákoch, tak ako ho vidí Denis, zostáva v hlavách mnohých obyvateľov dnešnej Európy. Považujú ich za národ bez dejín, národ prostých roľníkov a pastierov; ich spoločenská funkčnosť sa hľadá v tom, že sú schopní slúžiť vládnúcim národom. Takýto obraz večne zaostalého Slovenska sa začal rýchlo rozpadať len čo 1. januára 1993 Slovensko a Slováci vstúpili na novú politickú mapu Európy ako svojbytný národ a samostatný i nezávislý štát. Neviera v jeho budúcnosť sa rozsypala už v prvý deň jestvovania, keď nový štát - Slovenskú republiku uznalo 62 štátov sveta. Slováci vystúpili z historického zákrytu. Dôstojne, s pevnou vierou na úspech.

Ale aj pochybnosti sprevádzali prvé kroky Slovenskej republiky. V úvahách mnohých absentovala tradícia vlastnej štátnosti. Pragmatici nevideli dostatok pripravených kádrov viesť štát, iní neverili v hospodársku schopnosť, ďalším chýbali podmienky na vnútornú, či vonkajšiu obranu teritória, obavy vyvolávala i politická roztrieštenosť, silné reminiscencie čechoslovakizmu, atď., atď. Päť rokov jestvovania nového štátu ukázalo, že všetky i najpriateľskejšie mierené obavy sú bezpredmetné. Slovensko využilo dobrý inkubátor európskej demokracie a preukázalo pre mnohých neočakávanú a neobvyklú životaschopnosť dlho utláčaného a zaznávaného národa. Stabilizovalo vlastnú ekonomiku, zriadilo demokratický pluralitný systém na spôsob európskych štruktúr, zaručilo bezpečnosť a všetky občianske práva pre obyvateľov štátu. Vybudovalo diplomatickú štruktúru, ktorá mu pomáha komunikovať s mnohými štátmi sveta. Nový štát má i svoje problémy a nezakrýva ich. Zjavná je však vôľa i smer k vybudovaniu demokratického štátu európskeho typu, deklarovaná vôľa integrovať sa do európskych i transatlantických hospodárskych, politických i bezpečnostných štruktúr.

Nový štát navyše musí splniť i ďalšiu úlohu, ktorú mu európsky historizmus priam predpisuje: objasniť historické korene z ktorých vyšla idea vlastnej štátnosti, predstaviť vlastnú kultúru národa a jej miesto v štruktúre stredoeurópskej i celoeurópskej kultúry, objasniť historické korelácie vzťahov k bližším i ďalším susedom a tak postihnúť nielen materiálny, ale najmä duchovný majetok, s ktorým chce Slovensko a Slováci participovať na budúcnosti novej Európy. Zatiaľ slovenská veda i kultúra zahľadená viac do seba a svojich problémov nemala dosť síl predstaviť sa svetu, okrem toho nie je vždy ľahké porozumieť dejinám Slovenska a Slovákov, lebo majú zvláštne, v mnohom neopakovateľné miesto v kontexte dejín európskeho sveta. Pri porovnávaní nenájdeme európsky národ (azda len Íri), ktorý by sa v tak nepriaznivých podmienkach dokázal sformovať a konštituovať v plnoprávny etnický a politický celok - moderný národ . Viac ako krivolaká je cesta Slovákov k sebareflexii, k vlastnej identite a pritom celú svoju minulosť prežili v obkľúčení dobre známych európskych národov.

* * *

Geograficko-historický priestor pre Slovákov sa sformoval na strednom Dunaji s tlakom na vnútorný oblúk karpatského masívu. Ide o starý civilizovaný priestor obsadený ľuďmi od praveku, prakticky od hominizácie ľudstva. V čase, keď už história pomenováva jednotlivé etniká vieme, že tu sídlili Kelti, ktorí si v dnešnej Bratislave zriadili mocenské centrum so štátnou správou i mincovňou. Veľké Rímske impérium tiež bojovalo o tento kraj a jeho vojská prekročili až za Dunaj. Cisár Marcus Aurélius dokonca pri slovenskej rieke Hron písal svoje sentencie a iný cisár - Valentinus dokončil život v slovenskom Komárne. V dobe veľkého sťahovania národov sa touto krajinou prehnali mnohé germánske národy i tursko-tatárske spoločenstvá, ktoré z väčšej časti odtiahli na západ. V poslednej vlne sťahovania národov v tomto priestore sa usadzovali Slovania - predkovia Slovákov. V niekoľkých vlnách prišlo také množstvo Slovanov, že byzantský letopisec s údivom hovorí "ako by ich tu niekto rozosial". Od starej rímskej civilizácie, ako pričinliví ľudia, naučili sa mnohému: lepšie orať i siať, vyrábať kvalitnejšie železo, pestovať vinohrady a stavať pevnosti. V krátkej dobe, práve v oblasti bratislavskej brány, vybudovali zárodky prvého slovanského štátneho zoskupenia a na čelo si postavili kupca z ďalekého Francúzska, ktorý k nim vozieval v kupeckých karavánach luxusný tovar a najmä kvalitné zbrane. Tak vznikla v obrane proti Avarom Samova ríša (okolo r. 630), na ktorú nadviazal už celkom pevný politický útvar nazvaný byzantským cisárom Konštantínom Porphyrogenetom - Veľká Morava.

Od 5. storočia sa takto formoval sídliskový i geopolitický základ Slovenska a Slovákov. Napriek zložitým podmienkam, ktoré stredná Európa vo svojich dejinách prežila. Slováci kontinuitne obývajú tento priestor až do dnešných dní, v ňom pestujú svoj jazyk so všetkými osobitosťami, medzi slovanskými jazykmi, formujú svoju kultúrnu i národnú identitu. Je to ich, v plnom slova zmysle, vlasť - domovina.

Veľká Morava bola mocný štát, ktorý rýchlo vstúpil do európskej politiky a ktorým čulo komunikovalo i diplomatické centrum vtedajšieho sveta, pápežská kúria. Tento štát sa sformoval okolo dvoch centier - jedno bolo na južnej Morave (presné centrum nepoznáme) a druhé na západnom Slovensku, v dnešnom meste Nitra - v starých zápisoch Nitrava. Tu poznáme i meno prvého slovenského panovníka menom Pribina. Tento muž nechal na svojom majetku postaviť prvý kresťanský chrám, ktorý r. 828 vysvätil salzburský arcibiskup Adalram. A už r. 880 v tom istom meste vzniklo aj samostatné biskupstvo. Prvotné kresťanstvo sa dostáva teda na Slovensko skoro, veľmi skoro. Smerom z Ríma. ale aj z Konstantinopola. Na žiadosť panovníka Rastislava byzantský cisár Michal III. posiela na posilnenie kresťanstva na Veľkej Morave misiu vedenú dvoma bratmi Konštantínom (Cyrilom) a Metodom (r. 863). Tí pre potreby svojej misijnej práce vytvorili nové písmo, rešpektujúce fonetiku slovanských jazykov (hlaholika) a preložili i prepísali v ňom Písmo sväté. Rímski pápeži odobrili ich krok, keď pred tým sami obhájili svoj počin v Ríme. takto z potrieb a praxe veľkomoravského kresťanstva vznikol nový slovanský liturgický jazyk a veľmi rýchlo i svetská literatúra, nevynímajúc poéziu. Slovensko sa takto nielen prihlásilo k novému mravnému zákonu kresťanstva, ale stálo pri kolíske novej písomnej kultúry, ktorá dnes obsiahla časť juhovýchodnej i východnej Európy.

V dobe vlády kráľa Svätopluka, Veľká Morava sa rozšírila do Čiech, do Poľska, zaujala veľkú časť dnešného Maďarska, vtedy osídlenú Slovanmi, takže sa stala najmocnejším štátom v strednej Európe. Rímska kúria pomýšľa ponúknuť Svätoplukovi i cisársku európsku korunu. Jedinými konkurentmi mu boli východofranskí panovníci, Ľudovít Nemec, Karol III., či Arnulf. Po smrti Svätopluka sa však ríša dostala do krízy a za vlády jeho synov i zanikla.

Sú obdobia v dejinách každého národa, ktoré nemusia trvať dlho a predsa sú prelomové. Pre dejiny Slovákov je takýmto obdobím Veľká Morava, v ktorej za necelých sto rokov prežili svoje národné detstvo. Z tohto obdobia do širokej a trvalej národnej tradície Slovákov prešli dva javy:
cyrilometodská tradícia ako znak počiatkov príklonu ku kresťanstvu; pritom bolo vždy jasné, že tu Slováci i Moravania prekliesnili cestu pre ostatné slovanské i neslovanské národy strednej i východnej Európy.

Svätoplukovská tradícia štátnosti, ktorá sa stala medzi ľudom ešte populárnejšia, ako tradícia cyrilometodského vlastného kresťanstva, ktorú kňazi latinského obradu u nás tvrdo vtláčali do zabudnutia. Intelektuáli i cestovatelia, ktorí i dvesto rokov po smrti Svätopluka navštívili Slovensko zapísali, že medzi ľuďmi šíria speváci na spôsob trubadúrov (na Slovensku ich volajú "igrici" - po latinsky "ioculatores") piesne i povesti o veľkom Svätoplukovi. Národ si odovzdával tieto tradície ako štafetový kolík po stáročia, aby si ich od 17. storočia osvojili intelektuáli a v dobe barokového slavizmu i počiatkov národného obrodenia ju znova predložili národu ako živú vodu a spomienku na svoje národné a štátne detstvo, ako pamiatku na dni slobody a nezávislosti. Preto isto nie je náhodou, že obe zložky tejto veľkomoravskej tradície prekonali stáročia, aby sa objavili aj v preambule ústavy Slovenskej republiky a národ v slobodnej a nezávislej republike ich prijal za svoje.

* * *

Po rozpade Veľkej Moravy západnú časť krajiny si pripojil vznikajúci štát Čechov, Vislansko sa stalo súčasťou poľského štátu a na území starého Nitrianska a Zadunajska sa formoval uhorský štát. Od počiatku bol štátom mnohonárodnostným, pričom stále väčšiu úlohu zohrávalo spoločenstvo starých Maďarov zložené zo siedmych kmeňov, ktorých kedysi veľkomoravskí panovníci po r. 892 usadili v nížinách povodia rieky Tisy, aby tvorili ochrannú hrádzu ríše proti bulharskému štátu. Starí Maďari sa v počiatkoch pokúšali prebojovať do bohatšej západnej Európy a ich jazdci sa objavovali až v okolí Paríža a na svahoch Pyrenejí. Len čo však spojené európske vojská porazili ich bojové šíky, usadzovali sa Maďari v Podunajskej nížine. Od slovanského obyvateľstva sa naučili progresívnemu poľnohospodárstvu a a spoznali štruktúru štátneho zriadenia - čo doteraz zanechalo výrazné stopy v lexike maďarského jazyka. Nitrianske kniežatstvo ako najorganizovanejšia zložka starého Slovenska si v počiatkoch budovania uhorského štátu podržiavalo teritoriálnu i politickú autonómiu. Čoskoro ju však stratilo a celé Slovensko sa postupne včlenilo do uhorského štátu, kde prežilo svoju nezávideniahodnú tisícročnú púť. Slovákom sa nedostalo žiadnej teritoriálnej, politickej, náboženskej, či inej kultúrnej autonómie, čím sa stratili akékoľvek podmienky i priestor, v ktorom by mohli z času na čas nastupovať emancipačné podmienky akéhokoľvek typu, či zamerania.

Šťastím pre uhorský štát bola skutočnosť, že ho pod ochranu ako voľakedy Veľkú Moravu, vzala pápežská kúria. Tým sa i orientácia Slovenska obrátila na kresťanské vzdelanecké centrá západnej Európy. Študenti zo Slovenska sa objavujú od 13-teho storočia na univerzitách v Bologni a Padove, ako aj vo vzdialenom Paríži. Na Slovensku sa udomácňuje typ západoeurópskeho mesta, so slobodnou komunitou mešťanov, ktorí si i svoj vnútorný život organizujú podľa právnych sústav západoeurópskych miest. V slovenských mestách vznikajú prekrásne gotické kostoly a radnice a s nimi i primeraná zbožnosť i myslenie. Tak napríklad, keď si mešťania mesta Bardejov na východnej hranici Slovenska na rozhraní 14. a 15. storočia postavili v neskorogotickom štýle radnicu, do jej priečelia umiestnili sochu Rolanda. Je to posledný Roland smerom na východ, akoby tu končila západoeurópska civilizácia.

Slovensko a Slováci sa nikdy nevzpierali svojmu údelu: byť ochrancami východnej hranice západoeurópskej kresťanskej civilizácie. Slovensko dokázalo odraziť, alebo aspoň pacifikovať, či absorbovať nájazdy východných kočovných spoločenstiev, akými boli Avari, Maďari, Tatári, Kumáni, alebo neskôr osmanskí Turci. Je pritom pozoruhodné, že Slováci viac ako sto rokov udržiavali európsku hranicu proti rozpínavému osmanskému islamu a nepodľahli novému bohu tak, ako niektoré balkánske slovanské národy. V čase, keď po roku 1526 bránili túto hranicu, stavali prvé renesančné obranné pevnosti, ktoré nakreslili architekti v Itálii. Slovensko vtedy "hostilo" španielske, francúzske i nemecké vojská, ktoré sa len o málo lepšie správali, ako osmanskí Turci. Krajina zostala tak zničená a vyľudnená po tureckých vojnách, že od tej doby začína výrazné zaostávanie Slovenska za západnou Európou. Dovtedy rozdiely neboli príliš veľké, či rozhodujúce. Hory a neprístupné doliny zachraňovali Slovákov. Populácia v týchto horských krajoch, podobne ako v Pyrenejach, bola zásobárňou ľudskej práce pre nížiny a kotliny, zničené nekonečnými vojnami. Práve po tureckých vojnách nastupujú začiatky slovenskej diaspóry. Zatiaľ je to sťahovanie slovenskej chudoby do vyľudnených oblastí na juhu krajiny. Tak vznikali doteraz živé menšiny Slovákov v Juhoslávii, v Chorvátsku, v Rumunsku a najmä v Maďarsku, kde ony posilnili autochtónne slovenské obyvateľstvo, najmä v Zadunajsku, v oblasti Bukových hôr a Matry, ako aj v povodí Tisa. Až neskôr na túto vlnu vysídľovania nadviazala sociálna migrácia do zámoria. Dnes nájdeme Slovákov rozsídlených od Pacifiku po brehy Austrálie. Takmer polovica Slovákov, či sa už k nim hlási a či nie, žije mimo svojej vlasti. Na Slovensku sa s obľubou hovorieva, že až sa všetci Slováci, ktorí sú vo svete, zídu na Slovensku, tak bude naisto koniec sveta.

"Na vine je Voltaire, vinný je i Rousseau a svet okolo nich". Encyklopedisti preukázali svetu skutočne veľkú službu a spôsobili, že z ich myslenia i učenia vznikol súčasný demokratický svet. Pod Tatrami bolo málo mladíkov, ktorí čítali Filozofický slovník alebo Spoločenskú zmluvu. A z tých, ktorí sa zorganizovali okolo I. Martinoviča a nazývali sa uhorskými jakobínmi, siedmi odvisli na šibenici. Francúzski osvietenci mali však výborného, aj keď málo talentovaného žiaka. Bol ním cisár Jozef II. z Habsburského domu, ktorý svojimi reformami v náboženstve, územnej správe, reformami nevoľníctva i v jazyku národov žijúcich v monarchii nechtiac vyvolal záujem všetkých národov monarchie. Slováci, ktorí vošli do tohto prúdu, ( v celej Európe sa zvykne nazývať "národné obrodenie" ako jav pri formovaní moderných národov) to nemali ľahké. Šľachta, ktorá mala slovenský pôvod v priebehu storočí sa inkorporovala do stavovského "natio hungarica" a postupne sa maďarizovala a podporovala maďarské národné obrodenie. Pri absencii horných vrstiev feudálnej spoločnosti vedúcou silou slovenského národného obrodenia sa stala inteligencia, ktorá zväčša vzišla z plebejských vrstiev národa. To robí slovenské národné obrodenie od počiatku demokratickým, spoločensky otvoreným, európsky zvláštnym. Slovenská inteligencia vtedy najprv zviedla zápas s maďarskou historiografiou o počiatkoch a charaktere veľkomoravských dejín. Neskôr napísali prvú politickú obranu Slovákov ako národa - Baltazár Magin. Kodifikovali slovenský spisovný jazyk a Anton Bernolák napísal jeho prvú gramatiku a zostavil obrovský porovnávací slovník. Príslušníci bernolákovského hnutia, napospol katolícki kňazi, začali písať sériu náučných i praktických príručiek, ktorými sa usilovali vtiahnuť, dovtedy často negramotný ľud do zápasu o národ, teda o seba. Tým sa slovenské národné obrodenie stávalo širokým, ľudovým.

V druhej vlne na slovenských katolíkov nekonfrontačne nadviazali slovenskí evanjelici, mládež vychovaná v Bratislave, ktoré malo svojim obsahom charakter vysokej školy. Očarení Herderovým romantizmom nastolili už nielen kultúrny, ale i politický program pre oslobodenie a sebaurčenie Slovákov. Z lýcea takto vyšli muži, ktorých čoskoro poznal celý slovanský svet - Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Ľudovít Štúr a popri ňom i Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Janko Kráľ, Janko Francisci, Ján Botto a mnohí iní. Na rozdiel od mnohých, dokonca i z vlastných radov, jasne proklamovali, že Slováci nemôžu splynúť s Čechmi v jeden monolitný československý národ, hoci by im tým pomohli zbaviť sa nemeckej či rakúskej supremácie. Presadzovali svoje presvedčenie, že Slováci sú svojbytným samostatným národom so svojim slovenským jazykom. Jeho normu tentokrát na rozdiel od bernolákovčiny, vyvodili zo stredoslovenských nárečí. Martin Hattala napísal gramatiku nového spisovného jazyka a v ňom sa začali tlačiť slovenské časopisy, noviny, literatúra. Štúrovci svoj zápas posunuli na pôdu snemu, získali samostatné noviny a keď sa rúcala feudálna Európa v revolúcii 1848, zorganizovali i prvý ozbrojený boj za slobodu a práva Slovákov v uhorskom štáte. Ustanovili spolu so slovenskými katolíkmi politický orgán celonárodného typu - Národnú radu, zaviedli heraldický znak i zástavu Slovenska, ako aj národnú hymnu. Nie je náhodné, že všetky tieto javy sú súčasťou názvu, symbolov i hymny dnešnej Slovenskej republiky. S porážkou revolúcie v r. 1848 v Uhorsku bolo porazené i vzopnutie sa Slovákov. Veľkosť doby a nádej do budúcnosti ospieval len najtalentovanejší básnik doby, katolícky kňaz Ján Hollý, ktorý sa celý život nevzdialil zo svojej dedinskej fary. Je to už tak, že básnici majú dar od Boha, aby postihli i to, čo iní nevidia, aby vliali nádej najslabším. Čistá duša a vznešené srdce na obranu Slovákov však nestačili. Nastala tvrdá doba likvidácie národa, nastala doba programovej a násilnej asimilácie. Nastúpila maďarizácia nielen Slovákov, ale všetkých nemaďarských národov Uhorska.

Kvôli historickej pravde treba pripomenúť, že Slováci sa napriek všetkým porevolučným prenasledovaniam ešte raz pokúsili o zmierenie s maďarskou vládou. Deklaračnú formu ono dostalo na celonárodnom zhromaždení všetkých Slovákov v Turčianskom sv. Martine 6. 6. 1861. Na ľudovom zhromaždení odhlasovali a prijali "Memorandum". Už nechceli pretvoriť Uhorsko na federatívny štát ako v r. 1848. Uzmierili sa s jednotou kráľovstva - štátu. Požadovali však, aby tento štát prejavoval rovnakú lásku a porozumenie pre všetky národy v Uhorsku. "... sme tak národom ako Maďari ... a naše práva nesmú byť menšie než aké požíva ktorýkoľvek národ v monarchii; sloboda, rovnosť, bratstvo pre všetky národy, ktoré v ňom bývajú" - tak sa píše v Memorande. Slováci požadujú administratívne vyčlenenie Slovenska do tzv. "Okolia", prostriedky na zriadenie škôl, právnickú fakultu a katedru jazyka a literatúry na univerzite v Budapešti. Žiadajú slobodu používania slovenčiny v "Okolí", ale rešpektujú skutočnosť, že maďarčina má byť jednotnou štátnou úradnou rečou, tak ako už hlásali niektoré zákony prijaté po revolúcii. Budapešť však priam cynicky odmietla čo len prijať Memorandum na prečítanie. Delegácia Slovákov sa obrátila priamo do Viedne na čele s biskupom Štefanom Moysesom a politický odmäk dovolil, že Slováci si krátko na to zriadili národnú kultúrnu ustanovizeň Maticu slovenskú (1863), ako aj tri slovenské gymnáziá. Skutočne však len na krátko. Vláda Kolomana Tiszu, tieto inštitúcie dvojmiliónového národa zrušila a peňažnú základinu, na ktorú sa zozbieral národ zhabala.

Neústupčivosť maďarskej politiky v štáte, v ktorom takmer dve tretiny obyvateľstva tvorili nemaďarské národy, prevažne Slovania, spôsobila, že pri veľkej kataklizme, ktorú priniesla prvá svetová vojna, všetky nemaďarské národy hľadali cestu, ako uniknúť zo štátu, ktorý sami považovali za "žalár národov". A tak svojou cestou sa vydali Chorváti, Srbi, Rumuni a nakoniec i Slováci. Každý sa usiloval buď sám, buď v spojení s iným vytvoriť si svoj národný štát. Začali sa napĺňať odveké túžby.

* * *

História ešte dostatočne nezhodnotila, čo všetko pre Slovensko, ale aj pre usporiadanie pomerov v strednej Európe po r. 1918 urobili americkí Slováci. Hneď pri vypuknutí vojny zorganizovali dobrovoľnícke vojsko. Zhromaždili obrovské finančné prostriedky na domácu i európsku, najmä parížsku tlač, aby svet dobre poznal úskalia maďarskej politiky a ťažké postavenie Slovákov. Naprávali myslenie slovenských romantikov, ktorí mali oči obrátené k ruskému cárskemu dvoru a naivne odtiaľ očakávali spásu. Boli to americkí Slováci, ktorí pripravili a s vedúcim československého zahraničného odboja T. G. Masarykom i podpísali dohodu v Clevelande a neskôr precizovali i v Pittsburghu, najväčšom stredisku slovenských vysťahovalcov, dohoda o vytvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov v svojich upresneniach predstavovala typ konfederatívneho usporiadania s plnými a presne vymedzenými právami pre slovenský národ ako konštitutívny národ v novej republike. V takomto smere v Paríži pracoval i Slovák generál Milan Rastislav Štefánik, ktorý otváral dvere politických salónov tak pre T. G. Masaryka, ako aj pre E. Beneša, s ktorým sa však častejšie dostával do sporu. 28. 10. 1918 sa nová Československá republika prihlásila svetu ako prejav vôle oboch národov. Ľudia, ktorí dobre poznali psychiku Čechov, ako aj praktiky českej politiky už pred vznikom spoločného štátu varovali. Tak napríklad E. Denis v r. 1909 upozorňuje: "Úpadok a zotročenie Slovákov bolo by ináč pre Čechov nenapraviteľnou pohromou". A inde: "Slováci nájdu v kráľovstve svätováclavskom miesto, ktoré im prislúcha a slnko slobody rýchlo rozptýli nákazlivé výpary, ktoré zanechala maďarská korupcia. Kráľovstvu českému (Slováci) prinesú svoju mladosť a nadšenie, ktoré bude mierniť chúlostivú opatrnosť ich starších bratov... Otázka Slovenska má európsky význam a záchrana slovenských kmeňov je jednou z podmienok slobody sveta ..." (Otázka Rakúska. Slováci).

Všetky varovania boli márne. V prvej ústave Československej republiky (1920) Slovákom nepriznali ani existenciu samostatného národa. Hovorí sa v nej len o jednom národe "československom", čiže v praxi "českom". Skrachovaná maďarská politika obsiahnutá v hesle "jeden štát, jeden národ" našla svojich nepoučiteľných pokračovateľov. Popri nesporne mnohých pozitívach, ktoré nový štát pre Slovensko a Slovákov priniesol, a ktoré nemožno zabudnúť, zasial semeno rozkolu v najzákladnejšej otázke - v práve národa na sebaurčenie, čím bol naštrbený základný kameň demokracie. Slováci pritom neboli jediný problém etnickej povahy v Československej republike. Boli tu takmer 4 milióny autochtónnych Nemcov, ktorí sa taktiež uchádzali aspoň o menšinové práva v novom štáte a boli len málo vyslyšaní. Republika počas svojej dvadsaťročnej existencie prežívala preto mnoho kríz, ktoré sa skončili jej násilným rozpadom r. 1939. V čase, keď sa už zdalo, že Slováci dosiahli svoju sľúbenú i oprávnenú autonómiu, do stredoeurópskej politiky brutálne vstúpil Hitler a rozmetal jej celé potrianonske usporiadanie.

Odtrhnutím Čiech a Moravy, kde Hitler zriadil Protektorát Čiech a Moravy, Slovensko zostalo osihotené, vydané napospas fašistickému horthyovskému Maďarsku z juhu ako aj poľskej expanzii zo severu. S pochopiteľným porozumením prijalo samostatný štát z rúk a milosti Hitlera. Nemožno zabudnúť, že to bolo v čase, kedy ešte ani anglická, či francúzska politika jasne nepochopila Hitlerove zámery a v Mníchove mu pri riešení sudetskej otázky vyšla v ústrety. Spočiatku teda aj Slováci, ktorí po stáročia zápasili o svoju národnú a štátnu suverenitu, s úľavou prijali fakt nového štátu republikánskeho typu, v ktorom okrem vlády zriadili aj obvyklé inštitúcie, akým bol parlament a ústavný súd. Nový štát hneď od počiatku diplomaticky uznalo mnoho štátov, medzi inými jeho budúci najväčší kritik - Sovietsky zväz. Vatikánu konvenovalo, že na čelo štátu sa postavil v tom čase skúsený politik, nedávno minister zdravotníctva v Československej republike, kňaz J. Tiso. Pospolitý ľud prejavoval spokojnosť s riešením sociálnej otázky, na čo mal hospodársky dobre prosperujúci štát dostatok prostriedkov.

Štátny aparát novej republiky bol postupne viac a viac indokrinovaný myslením i politickou praxou Tretej ríše. Upustilo sa od politického pluralizmu a prisúval sa vodcovský princíp, udomácňoval sa rasizmus so všetkými jeho dôsledkami, nastúpil expanzionizmus s celou brutalitou dobyvačnej vojny. Všetku tieto javy boli psychickému i mravnému ustrojeniu slovenského človeka napospol cudzie. Kresťanské Slovensko vyznávalo tradičné ideály lásky k blížnemu, vždy žilo v multietnickom prostredí i obkľúčení, nikdy v dejinách nezdvihlo zbraň proti svojim susedom a nenárokovalo si ani piaď cudzej zeme. Preto bolo zákonité, že obyvateľstvo štátu sa stále viac a viac dostávalo do rozporu nielen s programom a politikou fašizmu, ale i s vlastnou vládou, ktorá mu nadbiehala. Vývoj vyústil do celonárodného Slovenského národného povstania v auguste roku 1944, ktoré sa stalo druhým najväčším ozbrojeným protifašistickým povstaním v Európe. Pritom jeho príprava, organizácia a vedenie vychádzalo viac z domácich zdrojov, ako z pomoci zahraničných exilových vlád. Treba len ľutovať, že vláda Slovenskej republiky sa neorientovala dostatočne a múdro v svetovej politickej situácii a hoci jednotlivci vo vláde skryto i podporili povstanie, vláda ako celok nedokázala zúžitkovať múdry krok svojho ľudu, a prostredníctvom ktorého mohla uhájiť i základné kamene štátnej samostatnosti. Kolaborácia s Hitlerom prakticky až do konca vojny odsunula tento štát a jeho politických reprezentantov do zabudnutia. Súčasná Slovenská republika sa kriticky vyrovnala s obdobím Slovenského štátu z rokov 1939-1945. V ničom nenadväzuje na tradície jeho štátnosti a naopak, Slovenské národné povstanie zaradila medzi štátne sviatky svojho národa. Z protifašistického odboja vzišiel duch novej Európy a Slovensko je jeho plnoprávnym dedičom. Slovenský národ vzišiel z druhej svetovej vojny ako národ víťazov, a nie porazených. Vedomie tohoto faktu stálo pri ňom aj v dobe, keď vedúci exilovej vlády E. Beneš v dohode s J. V. Stalinom prognostikovali podobu novej, v poradí už druhej Československej republiky.

Prvé zasadnutie československej povojnovej vlády v r. 1945 sa uskutočnilo na východnom Slovensku v Košiciach a preto i program, ktorý mal usporiadať vzťahy medzi oboma národmi v obnovenej republike nazvali Košický vládny program. V mnohom proklamoval federatívne prvky v obnovenom štáte a politicky vyznával tézu "rovný s rovným" ako princíp vzťahov oboch národov - slovenského i českého. Za krátku dobu však bolo všetko ináč.

Na Slovensko, ako do jedinej európskej krajiny prišiel komunizmus zo západu. V prvých demokratických povojnových voľbách v r. 1946 na Slovensku zvíťazila Demokratická strana s výsledkom vyše 60 %. V Čechách však jednoznačne voľby vyhrala Komunistická strana, ktorá už vo februári r. 1948 urobila prevrat a nastolila vládu a poriadok exportovaný od sovietskych komunistov. Pražské komunistické vedenie vyslovilo nedôveru slovenským komunistom, obvinilo ich z buržoázneho nacionalizmu, mnohých odsúdili na mnohoročný žalár (G. Husák, L. Novomeský a i.) a čelného predstaviteľa V. Clementisa dokonca nechali popraviť. Nastúpila doba okliešťovania práv a slobôd dohovorených pri vzniku novej Československej republiky, policajný teror, prenasledovania, politické procesy berijovskej proveniencie a doba krutého temna. Až koncom 60-tych rokov, keď po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu sa svet dozvedel o všetkých krivdách stalinskej epochy, došlo k pomalému politickému odmäku i v Československu. Obrodný socializmus tzv. Pražskej jari, na čele ktorého stál Slovák Alexander Dubček vytváral podmienky znova otvoriť jednu z najdemokratickejších požiadaviek doby - problém federatívneho usporiadania štátu. Nádejný proces však zastavili tanky Sovietov a spojencov a nastala tvrdá doba normalizácie.

Všeobecná kríza socializmu, ktorá prepukla vo všetkých komunistických krajinách, doviedla k tomu, že sa aj v Československu nenávidený systém rozsypal ako domček z karát. V eufórii z novej doby a ľahkého víťazstva nad komunizmom vzišla potreba usporiadať naštrbené vzťahy oboch národov v republike. Slováci očakávali, že sa bude pokračovať tam, kde pod pásmi tankov zahynula funkčná federácia. Česká politická reprezentácia nevynímajúc chartistov však oprašovala ideály masarykovskej republiky, čo nebola ochotná prijať žiadna politická skupina v pestrej palete slovenských strán. V denno-denných politických šarvátkach, v zápasoch o vnútornú štruktúru štátu, o kompetencie, oslabovali sa vzťahy vzájomnej náklonnosti oboch národov a vznikala zákonitá animozita, ktorá nezriedka prechádzala v nevraživosť. Po voľbách v roku 1992, keď sa na politickej scéne v Čechách a rovnako na Slovensku sformovali silné politické subjekty - Občianske demokratické združenie a Hnutie za nezávislé Slovensko dozrela politické klima riešiť i základnú otázku vzťahu oboch národov v republike. Hnutie za demokratické Slovensko suverénne voľby s programom nastolenia funkčnej konfederácie v republike. K takémuto riešeniu však chýbala na českej strane politická vôľa a tak došlo k dohode o rozdelení štátu na dve samostatné republiky ako subjekty, ktoré budú právnymi nástupcami bývalého štátu. Slúži ku cti vyspelého českého a slovenského národa, že vznik nových štátov, presnejšie rozdelenie sa udialo na parlamentnej pôde a v zložitých rokovaniach vlád. Nepochybnú zásluhu, ktorú raz história ocení, majú pragmatickí politici Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Nové štáty v Európe, ale i vo svete vznikali v bojoch, z prachu a popola, v krvi a odriekaní. U nás vznikli dva demokratické štáty, ktoré sa zrodili za rokovacími stolmi, pri vzniku ktorých nepadol nielen výstrel, ale prakticky ani facka. Európa získala novú, dovtedy nepoznanú skúsenosť, ktorá stále nie je dostatočne cenená. Slovensko nebolo na delenie republiky pripravené; ako slabší partner, veľa strácalo. Otvorene sa však postavilo k danej situácii a bez tradície i politických skúseností riešilo zložité otázky, ktoré život prinášal.

Prvého januára 1993 pribudol na politickej mape Európy nový štátny subjekt - Slovenská republika. Päť rokov jej života je krátka doba pre historika na jej kvalifikované hodnotenie. Možno však konštatovať, že novonarodené dieťa sa má k životu a dobre napreduje. Dožičme mu pokoja k práci, buďme mu pri pomoci veľkodušní. Vo výchove miesto zákazov a príkazov je účinnejšia tolerantnosť, veľkorysosť, uznanie.

Slováci v kontexte vývoja európskych národov dokázali nevšednú odolnosť. Za tisíc rokov v uhorskom štáte sa z nich nestali Maďari, počas 70-tich rokov v spoločnej Československej republike sa z nich nestali Čechoslováci, či Česi, ako sa o to usilovali mnohé štátne inštitúcie a ich protagonisti. Slovenský národ po zložitých a v mnohom neprajných podmienkach dozrieva v plnoprávny európsky národ a usiluje sa o naplnenie demokratických práv každého, čo ako malého národa: o svoju zvrchovanosť, o upevnenie vlastnej štátnosti, o vybudovanie demokratického prostredia, slúžiaceho všetkým obyvateľom štátu. Toto naplnenie historických túžob a programov nie je v rozpore s demokratickými tradíciami ani českého národa, ani nikoho zo susedných štátov, či národov.

Dejiny tohto národa poskytujú priam názornú učebnicu historickej sily a schopnosti, ktorá doviedla po zložitých cestách málo známe etnikum do podoby plnoprávneho národa súdobej Európy. Je to obraz národa, ktorý svojou tvorivosťou, silou i entuziazmom prekonáva nedostatky svojho historického marazmu, krívd, zaznávania a prehliadania. Slováci svojím kultúrnym habitom môžu stále viac a viac prispievať do pokladnice svetovej kultúry, umenia a čoskoro aj vedy. Ich dejiny sú ukážkou tvorivej sily sociálnej pospolitosti, ľudskej práce i pričinlivosti. Ak Slováci nájdu v sebe i potrebnú dávku vnútorného kriticizmu, znášanlivosti a vzájomnej tolerancie, ich história ukazuje na dobrú cestu do budúcnosti.

Bratislava 9. 11. 1997



Univ. Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc.

Slovensko, rovnako ako niektoré iné stredoeurópske krajiny, sa len veľmi ťažko vtesnáva do kultúrnohistorického pojmu románska doba, tak ako ho vypracovala nemecká umeleckohistorická škola a vsadila medzi 10.-13. storočie. Umenie včasného stredoveku, ktoré je na Slovensku úzko spojené s jestvovaním rozvinutej cirkevnej organizácie, začínalo už hlboko pred 10. storočím. Pritom čerpalo viac z prameňov južnej a juhovýchodnej Európy a až niekedy v 12. storočí sa naplno otočilo k Západu a sformovalo sa v svojbytný celok. V celom tomto období nestoja v popredí len abstraktné pojmy umenia, ale do života vstupuje celistvosť doby, keď sa cirkev stále podriaďuje úlohám štátu a štát pomocou cirkvi a jej ideových nástrojov formuje štruktúru novej rozdelenej spoločnosti. Tento historický osobitý charakter románskeho obdobia nie je akýmsi len slovenským špecifikom, ale zasahuje všetky stredoeurópske štáty či krajiny, ktoré majú základ vo veľkom stredoeurópskom štáte, ktorý historici tradične nazvali Veľká Morava. Vysoké výtvarné umenie do týchto krajín prinieslo veľkomoravské kresťanstvo a ono poznačilo chod nástupníckych štátov Veľkej Moravy, štátu uhorského, českého i poľského. Rázny nástup kresťanstva na strednom Dunaji už od 7. storočia spôsobil, že v týchto krajinách napríklad na rozdiel od lužických či kyjevských Slovanov nám nezostali takmer žiadne rezíduá starého pohanského umenia, nepoznáme éru tzv. "pohanských vzbúr" či výraznú kategóriu predkresťanského umenia. Hospodárske, politické i sociálne formy včasnostredovekého štátu úplne prekrývali a formovali nielen každodennú ľudovú kultúru, ale v mnohom vytvárali i svojbytné podmienky na prijatie vysokej európskej kultúry kresťanskej - románskej.

Predkovia Slovákov osídľovali vnútorný oblúk Karpát ako celistvé etnické spoločenstvo. Neklamným dôkazom je skutočnosť, že si ponechali aj celistvý názov.

Dnešné Slovensko bolo osídľované v poslednej vlne veľkého "sťahovania národov" z dvoch smerov, čo dnes reprezentuje aj dve spoločné nárečové skupiny: a) Prienikom cez karpatské priesmyky a brány, keď bola osídlená západoslovenská a východoslovenská nížina. V tejto súvislosti je len logické poznanie o spoločnom pôvode východoslovenských a západoslovenských nárečí. b) Veľká skupina našich predkov obchádza Karpaty a povodím Dunaja od juhu osídľuje stred Slovenska s jeho veľkými pásmi presahujúcimi dnes do územia Maďarskej republiky. Dnes už vieme, že odlišujúcim znakom tejto skupiny nie je len jazyk - nárečie, ale i materiálna kultúra.

Spoločné pre obe skupiny, čo napokon odlišuje predkov Slovákov od mnohých západných Slovanov, je bezprostredný kontakt s neskororímskou civilizáciou. Prejavuje sa to obsadzovaním neskororímskych murovaných burgusov, víl, pevností, preberaním obrovských skúseností, ku ktorým dospela rímska, vysoko stojaca, civilizácia vo všetkých odvetviach života. Kontakt či preberanie skúseností nastúpilo všade tam, kde jestvoval nositeľ tradície ako sprostredkovateľ. Z akulturačných výdobytkov treba na prvom mieste menovať obrábanie zeme, nové techniky roľníčenia, ktoré rozhodli o tom, že bola zabezpečená obživa obyvateľstva a materiálna základňa pre jeho reprodukciu. Práca rúk viedla k sociálnej polarizácii spoločnosti a rýchlo sa uplatňujú miestne kniežatá ako predstavitelia moci v danom regióne. Archeológovia ich nachádzajú v bohato vybavených hroboch už nielen na západnom Slovensku, ale i na severe Slovenska - v Blatnici a inde. A keďže vedia uživiť, obliecť a vyzbrojiť vojsko - svoju "družinu", stávajú sa rozhodujúcim činiteľom politickej moci. Spojenectvo takýchto kniežat z celého Slovenska rozhodlo o tom, že došlo ku vzniku politicko-vojenskému zväzu na obranu krajiny pred Avarmi, ktorí sa usadili v dnešnom strednom Maďarsku. Tak sa začínajú písať dejiny prvého historicky doloženého odboja u Slovanov, ktoré historiografia pozná ako Samovu ríšu. Samo - homo novus - teda kupec navštevujúci podunajských Slovanov a zásobujúci ich kvalitnými zbraňami a luxusným tovarom, sa stáva tým vojvodom, ktorý je hodný toho, aby si ho sami - t. j. kniežatá so svojimi družinami vybrali za kráľa a aby ich viedol v obrannej vojne proti Avarom. Nielen vojenské úspechy, ale najmä vnútorná organizácia krajiny rozhodli o tom, že Samova ríša sa sformovala do svojbytného politického útvaru predznamenávajúceho budúcnosť Slovanov. Ich vojenský, ale aj trvalý obchodný kontakt s Franskou ríšou kráľa Dagoberta naplno nasmeroval ich orientáciu na krajiny západnej, postrímskej Európy.

Historická unikátnosť, ako aj geografická nepevnosť, písomných prameňov viedla neskôr k veľkému zápasu o lokalizovanie Samovej ríše. Stránku vedy výrazne obrátila slovenská povojnová archeológia na čele s jej nestorom J. Eisnerom. Rozsiahle výskumy ukázali, že priestor trvalého stretu avarského a slovanského sveta prebieha prakticky po starej línii Limes Romanus, pokračuje v Poiplí a Potisí. Líniu predznačili nálezy zbraní, šperkov a celkovej industrie fransko-merovejského typu, ktoré sa koncentrujú na sever od tejto línie a mohli byť predmetom Samovho obchodného záujmu i karaván, ktoré sem putujú. Keď k týmto poznatkom pribudli rozsiahle, dnes už prakticky tisícové pohrebiská rozkladajúce sa v geopolitickom priestore Bratislavskej a Devínskej brány, vyslovil som tézu o možnosti lokalizovania centra Samovej ríše do tohto priestoru. Obrovská koncentrácia ľudského potenciálu to viac ako potvrdzovala a je v zhode s celistvým historickým poznaním, že centrá štátov nevznikajú na neosídlenej a nehostinnej periférii. A hoci boli pokusy oslabiť túto tézu, jej pravdivosť sa stále viac a viac potvrdzuje. Práve cez ňu možno veľmi dobre pochopiť aj nasledujúci politický vývoj smerujúci ku koncentrácii a vzniku veľkomoravského štátu. Na tých istých priestoroch, kam lokalizujeme Samovu ríšu, sa o poldruha storočia stihli sformovať už rozsiahle kniežacie zväzy určujúce politický život širokej krajiny. Formujú sa v povodí Moravy po jej oboch brehoch, v povodí Váhu a Nitry. Antropológovia, ktorí skúmali nebožtíkov v bohatých kniežacích hroboch najmä na Morave ukázali, že nejde o obyvateľstvo z prostredia severu, z prostredia ľudu žiarových hrobov a keramiky pražského typu, ale ide o ľudí vysokých, mocných, ktorí sem prišli z Podunajska. Všetky doterajšie poznatky smerujú k tomu, že sú to naši predkovia z nížin i kotlín celého Slovenska ako aj geograficky nedielnej južnej Moravy, ktoré stáli v odboji proti avarskej ríši a ktorí spoluúčinkovali aj na jej zániku po boku vojsk Karolovcov. Preto aj dobre rozumieme sťažnostiam avarských kaganov na Karolovom dvore , že Slovania ich utláčajú, znepokojujú a žiadajú ho, aby im ustanovil nové sídla. Aj preto im dal miesta až na hraniciach Sedmohradska a na druhej strane až na hraniciach Východnej marky, kde už koncentrovaného slovanského tlaku niet. V takomto lokalizovaní Samovej ríše logicky vystupuje politická organizácia Samovho štátneho zoskupenia ako prechodca už skutočnej veľkomoravskej štátnosti na juhu Slovenska a Moravy. Pravda, mnohé deje medzi týmito dvoma útvarmi sú nám ešte v mnohom zahmlené, nepoznané, dobre však osvetľujú skutočnosť, keď sa s Pribinom a Mojmírom stretávame ako s kniežatmi, ktoré už spravujú široké teritóriá a množstvo kmeňových kniežatstiev už z jedného centra moci.

Politická organizácia si vyžadovala i stredisko správy a moci. Bolo to miesto, kde sa schádzalo všeľudové zhromaždenie slobodných - veče, miesto, kde knieža vynášal súdy, riešil spory, kde rada starších rozhodovala o vojne a mieri, kde sa prinášali dary a obete bohom, kde sa slávili sviatky slnovratu, odbavovali postrižiny mladých a pod. Naši praktickí predkovia ako civilizácia hliny, dreva a kameňa na týchto politických centrách kraja postavili polyfunkčné zariadenia, ktoré dnes nazývame hradiská. Okrem všetkého, čo sme už spomenuli, slúžili v čase vojny ako refúgium pre obyvateľstvo zo širokého okolia, ktoré sa tu s celým majetkom a dobytkom utiahlo a bránilo pred nepriateľskými nájazdami. Hradiská predstavovali našu prvú veľkú či monumentálnu architektúru: vysoký obranný val nezriedka ochránený ešte i vodnou priekopou, v ňom zabudované strážne veže, vnútri kniežací palác - dvorec so zariadeniami pre družinu a dobytok. Časom pribudli i najnevyhnutnejší remeselníci, najmä výrobcovia zbraní, kováči, tesári a pod. Na hradiskové účely slúžili spočiatku halštatské opevnenia, alebo i staré rímske pevnosti. O hradiskách a ich podobe vo vnútrozemí zatiaľ vieme málo a nevylučujem, že archeológia nám zatiaľ ponúka aj nepresné datovanie. V každom prípade hradisko predstavuje prvú a najväčšiu predrománsku architektúru v našej krajine, ktorá bola funkčná aj v najbližších storočiach.

Meno nášho prvého slovenského kniežaťa Pribinu sa nám objavuje len akoby náhodou a s poznámkou, že na svojom majetku dal vybudovať kostol. Udialo sa to v meste Nitra (Nitrava) a zložitou cestou sme vypočítali, že to bolo v roku 828. Ak by kostol pre knieža, ktoré ešte samo nebolo kresťanom, nebol vysvätil sám titulár zo Salzburgu - Adalrám, klerik, ktorý spisoval obranu pre svoju diecézu, možno by problémy Pribinu a Mojmíra aj ponechal stranou.

Veľká vyhladzovacia vojna medzi Mojmírom a Pribinom, ktorej za obeť padli mnohé hradiská na Slovensku a ktoré už nikdy víťaz nedovolil obnoviť, sa diala pod plným dohľadom už všadeprítomnej franskej moci. Bola to ona, ktorá neobmedzene zasahovala do všetkých sporov a medzi iným i bez akéhokoľvek odporu ustanovila za veľkomoravského panovníka Rastislava. O to viac prekvapuje, že ani Ratbod, ani nikto vyšší vo Franskej ríši nezasiahol na obranu Pribinu, ako člena širšej rodiny. Naopak, franská moc ponechala voľnú ruku Mojmírovi, ktorého rod, ako sa dozvedáme z tradície, už dávnejšie pokrstil pasovský biskup Reginhard. Prijatie kresťanstva ako vyššej a písomnej kultúry bolo základným sprievodným znakom formovania nového štátu. Pritom nešlo o misie medzi pospolitým obyvateľstvom, ale knieža so svojimi veľmožmi prichádza a žiada o krst a prijatie celej svojej krajiny do zväzku kresťanských štátov. Duchovný rozmer tu nie je tým najpodstatnejším dôvodom. Politicky rozhodujúcim znakom je prihlásenie sa, stavba chrámu a povolenie kléru vykonávať obrady pre knieža a postupne i pre jeho ľud. Vstup kresťanstva a cirkevnej organizácie nepochybne stál pri základoch veľkomoravského štátu. Vonkajším prejavom kontinuity života a spoločnosti bola skutočnosť, že kostoly sa začali stavať na hradoch, teda v tej zložke štátnej organizácie, ktorá siahala na ekonomickú a správnu podstatu štátu. Tento krok kniežaťa rešpektovali aj veľmoži, ktorí stavali na centrálnych hradiskách svoje vlastné kostoly. Môžeme si tým vysvetliť jav, že na mnohých hradiskách nachádzame až "záplavu" cirkevných stavieb na malom ohradenom priestore. Ako správcu hradského cirkevného areálu ustanovuje panovník archipresbytera, čo je vhodná substitúcia ešte nejestvujúcej biskupskej organizácie.

S rozvíjajúcim sa veľkomoravským štátom, s upevňujúcim sa kresťanstvom, a najmä cirkevnou organizáciou, nastupujú aj problémy, ktoré sprevádzajú štát od jeho počiatku. Nielenže sa nedarí presadiť jednotu štátu, ale stále presakuje dualizmus, ktorý stál na jeho počiatku: Nitriansko versus Pomoravie. Túto bipolaritu umocňuje aj cirkevné delenie: salzburská diecéza uplatňuje svoje práva nielen na Zadunajsko, ale i Nitriansko. Pasovský biskup presadzuje svoje záujmy na Morave. K tomuto však pristupuje ešte ďalší, kultúrne produktívnejší a starý prúd kresťanstva z aquilejského patriarchátu a z byzantských enkláv na pobreží Jadranského mora. Z týchto priestorov prichádzajú zdatné stavebné huty s veľkými skúsenosťami rímskeho staviteľstva a pod rukami ich majstrov rastú prvé veľké hradné chrámy, baziliky, kláštorné kostoly a zrejme pod ich dozorom i neveľké dedinské kostolíky. V týchto končinách vznikajú i prvé texty v slovienskom jazyku určené pre misionársku prax, tak ako ich poznáme z Frizinských pamiatok.

Mnohostrannosť cirkevných záujmov neumožňuje vznik pevnej, centrálnej, pri panovníkovi a jeho politike stojacej "národnej" cirkvi. Rastislavov pokus o jej budovanie je síce rázny, ale celkom neuspel. Diplomacia oboch solúnskych bratov síce v Ríme našla vhodnú koexistenciu západného i východného kresťanstva pod patronátom Ríma, obhájila i pokus šíriť kresťanstvo u veľkomoravských Slovanov v im zrozumiteľnej reči (Metod bol dokonca potvrdený ako arcibiskup a po veľkých peripetiách i Svätoplukom dosadený za hlavu veľkomoravskej cirkvi), no všetky úspechy moravskej cyrilometodskej misie boli len dočasné. Namiesto suffragánov vedľa Metoda, vlastne proti nemu, je za biskupa v Nitre menovaný švábsky benediktín Wiching a s ním tu zrejme vzniká i kapitulská škola ako protiváha Metodovým žiakom. Vnútorný zápas podvojného kresťanstva a liturgie, do ktorého, ako je známe, musela vstupovať až pápežská kúria, nakoniec rozťal sám Svätopluk a skončilo sa to po smrti Metoda vyhnaním jeho žiakov. Bol to nevyhnutný krok k upevneniu štátu, ktorý Svätopluk podoprel žiadosťou k stolcu sv. Petra, a dal krajinu pod jeho priamu ochranu. Za to takmer získal cisársku korunu.

Ak sa s odstupom času pozeráme na veľkomoravský štát v časoch jeho najväčšieho rozkvetu, za vlády Svätopluka, vidíme, že tu vznikol mocenský útvar v strednej Európe, ktorý bol úplnou protiváhou Západu. Aj kultúrny habitus v mnohých jeho podobách položil základy, ktoré pretrvali dlhšie ako vlastný štát. Možno to bezpečne povedať o svojbytnej architektúre absorbujúcej mnohé európske podnety. Potvrdzuje to rozsiahle úžitkové umenie, dobre sledovateľné najmä v šperkárstve, s jeho byzantinizujúcimi tradíciami, ale najmä rozsiahla písomná kultúra v staroslovienskom jazyku, ktorú Metodovi žiaci rozniesli do mnohých slovanských krajín a ktorá sa stala veľkým kultúrnym dedičstvom cyrilometodskej tradície v jednej časti slovanského sveta. Mnohostranná pečať, ktorú vtlačil veľkomoravský štát do tradícií strednej Európy, je oveľa väčšia a mnohostrannejšia ako pripúšťali zakladatelia našej národnej historiografie.

Kríza veľkomoravského štátu, zápas Svätoplukových synov o moc, ale aj dvojitý vojenský tlak, do ktorého sa krajina dostávala, oslabovali štátnu celistvosť. K vyčerpávajúcim vojnám s franským vojskom čoskoro pribudli i útoky staromaďarských kmeňov z Potisia. Paradoxné pritom bolo, že to bol sám Svätopluk, ktorý tieto kmene rozbité Pečenehmi usadil v Potisí, aby ochraňovali jeho rozsiahly štát pred rozpínajúcim sa Bulharským štátom. V roku 892 ešte veľkomoravské vojská viedli úspešnú vojnu so svojimi nepriateľmi. O niekoľko rokov sa však už politická moc štátu zrútila. Svätopluk II. po prehratej bitke s bratom odišiel ku svojim franským ochrancom a Mojmír II. v neznámej vojne zahynul. Neskorá tradícia zapísaná kronikárom Šimonom z Kézy hovorí, že sa tak stalo v krutej bitke poniže Komárna, pri Bánhide. Skutočnosťou je, že vo veľkej bitke pod Bratislavou roku 907 už regulárne veľkomoravské vojská nebojujú.

Národná historiografia pád veľkomoravského štátu chápala v plnej svojej šírke ako akt straty vlastnej štátnosti. Pritom sa domnievala, že končí akási doba slovanskej národnej demokracie a nastupuje nový, slovanskej duši neprislúchajúci stavovský systém. Skutočnosťou je, že veľkomoravská tradícia, či už v jej kresťanskej-cyrilometodskej verzii, alebo v štátnom svätoplukovskom archetype, sa stala pre Slovákov trvalou, stáročia pretrvávajúcou tradíciou, na ktorej sa formoval novodobý slovenský národ. Z veľkomoravského štátu v oblasti hospodárskeho života, organizácie štátnej správy, kultúry zostalo viac, ako zaniklo. Preukázala to súčasná historiografia, keď sa hlbšie zaujímala o podobu začínajúcich nových štátov na teritóriu bývalej Veľkej Moravy - a to štátu českého, poľského a uhorského.

Pri vzniku uhorského štátu dlho panovala predstava, že jeho "zakladateľ" Štefan I. ho budoval podľa západného, franského vzoru. Pravdou je, že Štefan I. si nemohol brať vzor z organizácie štátu z čias Karola Veľkého, lebo okolo roku 1000 už takáto spoločnosť a štát na žiadnom Západe nejestvoval. Napriek tomu len pomaly a neochotne maďarská historiografia priznáva veľkomoravské podložie ako základy, na ktorých sa formoval uhorský, od svojho počiatku mnohonárodnostný štát. Už skutočnosť, že nevznikal na "pastierskych" priestoroch stredného a južného Maďarska, ale v Zadunajsku, Nitriansku a hornom Potisí, pričom centrami sa stali dve slovanské metropoly - Ostrihom a Stoličný Belehrad - to všetko ukazuje na agrárnu hospodársku podstatu štátu. Išlo totiž o územia, ktoré boli už za Veľkej Moravy obilnicami štátu, pričom aj Zadunajsko, fungovalo ako malý poľnohospodársky "štát" vedený Pribinom a jeho synom Koceľom. Každý štát je v svojej podstate koristnícky. Svojim obyvateľom síce prináša aj ochranu, no vyžaduje za to rôzne dane, dávky, služby či poplatky pre svoju vládnucu vrstu. Preto je v strede záujmu štátu vybudovanie organizovaného aparátu ako nástroja na vymáhanie spomenutých činností. Tu sú jasne vymodelované dve štruktúry: hradská organizácia, ktorá v ranouhorskom štáte nesie tiež pomenovanie komitátna a služobnícka organizácia. Na nich stojí stabilita štátu, možnosti jeho vnútornej i zahraničnej politiky. Obe štruktúry som už opísal a predstavil a vykonali sme i komparácie k českému a poľskému prostrediu, aby bol jasnejší ich veľkomoravský základ. Navyše treba pripomenúť, že tieto organizácie majú na čele pomerne rozvetvený "úradnícky aparát". Aj tento má od svojich počiatkov na Slovensku domáci pôvod. Už pri zániku veľkomoravského štátu časť veľmožov stojí v oponentúre, spája sa s maďarskými náčelníkmi, podniká s nimi lúpežné prepady po Európe a pri formovaní a stabilizovaní štátu zaujíma mnoho vládnucich miest v kráľovskom štátnom aparáte. Dnes vieme, že dokonca ešte dlho po zániku veľkomoravskej štátnosti sedí na svojich vybudovaných dvorcoch, hradoch a len postupne sa adaptuje na novú politickú štruktúru. Preto Štefan I. v ponaučeniach svojmu synovi Imrichovi pripomína mnohojazyčnosť svojho štátu a nabáda ho, aby ju rešpektoval.

Nitra, ako jedno zo stredísk rozpoltenej Veľkej Moravy si aj v ranouhorskom štáte ponecháva funkciu vojvodstva (ducatus) a prezentuje sa ako tertia pars regni. V skutočnosti je "druhou" vážnou stolicou moci, lebo tu sídli brat Štefana I. Michal a jeho potomstvo. Hra osudu chcela, že chlapci z tohto rodu, keď museli pre záchranu života ujsť do susedných krajín, si pri návrate si priviedli princezné z poľského a ruského kráľovského rodu. A kľukaté cesty života ukázali, že práve z tohto "slavizovaného" hniezda vyrástla celá dynastia Arpádovcov vypĺňajúca dejiny vládnej moci až po prah 14. storočia.

Pápežská diplomacia sa pokúša ku koncu Veľkej Moravy podporiť cirkevnú organizáciu. Vysiela delegáciu, tá zriaďuje za Mojmíra II. nové biskupstvá a zrejme tam chce dosadiť i titulárov. So zánikom štátnosti sa rozpadá i cirkevná organizácia, lebo je úzko a všestranne prepojená s vládnou mocou. Zánikom cirkevnej organizácie však nezaniká samotné kresťanstvo, ktoré sa už dostatočne rozšírilo i medzi pospolitý ľud. Aj dedinské kostoly, pokiaľ neľahli popolom, zostali na svojom mieste, rovnako ako cintoríny - už posvätené miesta posledného odpočinku. Pápežská diplomacia zvolila Ostrihom za stredisko, odkiaľ sa organizuje nová cirkevná štruktúra. Má pre to dosť dostatočne dôvody: je tu centrálne sídlo kniežaťa Gejzu a je to miesto zrejme posledného veľkomoravského biskupstva. Napredovanie kresťanstva brzdí usadzujúce sa maďarské obyvateľstvo, ktoré sa pomerne dlho pridržiava svojich pohanských kultov. Kráľovská moc síce nariaďuje, aby 10 dedín svojpomocou postavilo kostol, panovník mu dá majetok, biskup zas rúcha, knihy a kňaza. Kočujúce obyvateľstvo sa však nedržiava sa na jednom mieste, vzďaluje sa od kostola; nemá ešte návyky zasvätiť nedeľu. Jedno z nariadení uzákoňuje, že ak niekoho prichytia v nedeľu pracovať s dobytkom, voly mu majú odobrať a dať dedinčanom na zjedenie.

Kňazi si zasa sťažujú, že pri Božích službách sa mnohí nevhodne správajú, mrmlú, rušia, rozprávajú si všakovaké príhody. Vraj aj piesne, ktoré sa v nových kostoloch spievajú, nie sú najvhodnejšie. Cirkev pritom toleruje, že nedeľa sa súčasne stáva dňom miestneho trhu, obchodovania. Preto i v maďarskom jazyku dostala názov "vásárnap" - teda trhový deň.

Biskupské synody si veľmi ťažkajú na všetkých, ktorí majú v rukách držať opraty kresťanstva. Biskupi sa ženia a ich manželky utrácajú cirkevný majetok. Kňazstvo ako celok je v úbohom stave. Mnohí nevedia čítať a písať, a preto synoda nariaďuje, aby sa takíto nestávali kňazmi. Mnohí žijú v bigamii a čo je ešte horšie, chodia po krčmách, opíjajú sa, ba i kradnú. Synoda taxatívne vymenováva, čo urobiť s takým kňazom, ktorý ukradne sliepku či inú vec. Uhorská cirkev v mnohých svojich regiónoch to má skutočne ťažké. Cirkevní hodnostári na Štefanovom dvore mu poradili to, čo už pred ním vykonal veľkomoravský Svätopluk: dal svoje kráľovstvo pod priamu ochranu stolca sv. Petra. Štefanovi to vynieslo nielen kráľovskú korunu, ale odrazilo aj tlaky jeho pohanských súkmeňovcov (keď mu práve Nitrania pomohli poraziť pohanskú vzburu Kopáňa) a okrem toho zabezpečilo výraznú pomoc pápežskej kúrie pri všetkých problémoch tvoriaceho sa štátu. Zrejme z iniciatívy pápežských legátov dochádza k organizovaniu kvalitnejších kapitulárnych škôl. Kanonik spišskej kapituly Mutimír už v pozostalosti zanecháva dobrú a zrejme i početnú knižnicu. Aj písomná činnosť bratislavskej a nitrianskej kapituly svedčí o vzdelanom duchovenstve, o dobre vedenej kancelárii. Kúria zrejme pobáda i k vyššiemu vzdelaniu, lebo od 12. storočia už uhorské duchovenstvo našlo cesty na európske univerzity. Prví kronikári sú absolventmi univerzít v Paríži či Bologni a Padove.

Najväčšiu zásluhu na povznesení kresťanstva a celej jeho kultúry na Slovensku majú nepochybne kláštory. Najmä rád benediktínov je nielen dobrým hospodárom a priekopníkom nových metód v hospodárení i v remesle, ale pozoruhodná je jeho staviteľská i literárna aktivita. Pravidelná každoročná návšteva materského kláštora vytvára pravidelné spojivo s ostatnou západnou Európou, s jej materiálnou a duchovnou kultúrou. Tu začínajú skutočné cesty "romanizácie", ktorá si našla svoje objekty nielen v duchovnej, ale i svetskej kultúre. Obrazne povedané, už to nie je len "e" s chvostíkom - tzv. e caudata v zoborskej listine ako prejav francúzskej pisárskej školy, ale je to i stavebný zámer na monumentálnom Spišskom hrade. Slovensko sa vďaka "vysokej" kultúre, ale aj kultúre každodenného života a kultúre pracovitých rúk svojho obyvateľstva, stáva plnohodnotnou súčasťou kresťanského európskeho univerza.


Február 1999



Peter Šoltés

"Slováci sú miernej, pokojnej povahy. Slovák len zriedka pácha ťažké zločiny, je pracovitý, rozumný, súci na remeslá a pre vedu, je statočným vojakom. Naproti tomu je tvrdohlavý, zaliečavý, lakomý a nie je veľkým milovníkom čistoty," uvádza vo svojej Statistik des Königreichs Ungarns (1843) E. Fényes, keď sa pokúsil podať charakteristiku každého uhorského národa.

Od konca 18. storočia začali v Uhorsku vychádzať komplexné, encyklopedické diela, podávajúce ucelený obraz o vtedajšom stave kráľovstva, tzv. Štatistiky Uhorska. Aký bol obraz Slovákov v týchto dobových vedeckých prácach z konca 18. a prvej polovice 19. storočia? Aké názory prevládali u vtedajších vzdelancov? Aké pozitívne a aké negatívne vlastnosti nám ako národu pripisovali? Odpovede na tieto otázky si vyžadujú značnú mieru zovšeobecnenia, no napriek tomu môžu poskytnúť mnohé zaujímavé závery. Autorom prvej štatistiky bol kežmarský Nemec Martin Schwartner. Prvýkrát vyšla v roku 1798 v Pešti pod názvom Statistik des Königreichs Ungarn (druhé vydanie v rokoch 1809 a 1811) a mala veľký ohlas doma i v cudzine. V Uhorsku sa podľa nej dlho vyučovala štatistika a na viac ako polstoročie sa stala vzorom, podľa ktorého vznikol alebo z ktorých čerpal celý rad ďalších štatistických prác.

Uhorsko sa pre svoju prírodnú členitosť a rozmanitosť, ale aj preto, že ho obývalo 18 národov a národností, označovalo ako "ozajstná Európa v malom". Schwartner v úvode kapitoly o rozdielnosti obyvateľstva v Uhorsku podľa jazykov tvrdí, že "v žiadnej krajine sveta vari nie je udomácnených viac jazykov a preto aj viac národností ako v Uhorsku". Národy Uhorska sa delia na tzv. hlavné národy, ku ktorým patrili (v poradí): 1.Uhry alebo Maďari, 2. rôzne vetvy veľkého slovanského kmeňa - Slováci, Chorváti, Šoci (katolícki Srbi), Rácovia (pravoslávni Srbi), Slovinci, Bulhari, Rusíni, Čiernohorci, 3. Nemci, 4. Valasi (Rumuni). K vedľajším národom sa počítali Francúzi, Gréci, Macedónci alebo Cinzari, Arménci, Albánci (vtedy nazývaní Klementínci), Cigáni a Židia. Toto Schwartnerovo delenie prevzali neskorší autori a bez väčších zmien sa s ním stretávame i v neskorších dielach. Slováci boli teda uvádzaní v spoločnej skupine s ostatnými Slovanmi. Schwartner v kapitole o Slovanoch píše: "Tak rozdielny ako ich (Slovanov, pozn. autora) dialekt, sú rozličné aj ich mená, ktorými sa od seba navzájom odlišujú. Nazývajú sa Slaven (alebo ako sa oni sami volajú Slowak, plur. Slowacy), Russniaken, Croaten, Slavonier, Dalmatiner, Wandaln (Slovinci, pozn. autora) atď." Nielen otec uhorskej štatistiky, ale takmer všetci významní vzdelanci považovali Slovákov v prvej polovici 19. storočia za autochtónne obyvateľstvo. Podľa E. Fényesa, významného štatistika a geografa, sú Slováci v Uhorsku najstarším obyvateľstvom v krajine, ktoré tu žilo už v dobe príchodu Maďarov. Malo mocnú ríšu nazývanú Veľká Morava a v tej dobe boli po Maďaroch najpočetnejším národom. V ďalšom kľúčovom diele, v trojzväzkovej Etnografii Uhorska z rokov 1856 -1857, ktorej autorom bol sudetský Nemec Karí von Czornig, sú Slováci v Uhorsku považovaní za zvyšok Slovanov Veľkomoravskej ríše, ktorý vzrástol prisťahovalcami z Čiech a Moravy, z Poľska a Ruska a z časti aj poslovenčením Nemcov.

Častým predmetom pozornosti v uhorskej odbornej literatúre 19. storočia bola slovenská "rozpínavosť". Martin Schwartner sa vo svojej Statistik des Königreischs Ungarn vyjadril na margo tohto problému takto "Slováci v Uhorsku, nepochybne autochtónne obyvateľstvo (unstreitigen Autochtonen) ... majú spomedzi všetkých obyvateľov najväčšiu rozmnožovaciu silu (Fortpflanzungskraft), alebo prinajmenšom najväčšiu schopnosť získavať majetok (Attraction-Vermôgen); pretože tam, kde títo medzi Maďarmi a Nemcami raz zapustia korene, prestane sa Maďarovi alebo Nemcovi dariť a počas niekoľko málo generácií sa buď sám stane Slovákom, alebo vymrie." Schwartner si všimol aj malú početnosť maďarských rodín žijúcich na vidieku, ktoré "...v porovnaní s manželstvami Nemcov a Slovákov nie sú tak plodné. Maďarská sedliačka sa v prvých dvoch rokoch po svadbe hanbí porodiť (tento predsudok panuje aj medzi Slovenkami v Malohonte) a podobne ako teliatka, visia v Uhorsku aj deti oveľa dlhšie než je to potrebné na materských prsiach ". Nebezpečnosť Slovákov pre iné národy Uhorska konštatoval už v tridsiatych rokoch 18. storočia Matej Bel. V Notíciách Zemplínskej župy Bel hovorí o tom, ako veľmi ubúda maďarského národa, ktorý najviac ustupuje tam, kde žije s ostatnými národmi. "Zakiaľ u ostatných vidno tri, štyri až šesť detí, Maďari majú sotva jedno dve. V spoločnosti Slovákov nielen že prejdú na ich zvyky, ale po vymretí starých sami sa pomaly asimilujú na Slovákov. Nič iné si nezachovávajú zo svojho národa, iba ak to, že ešte doteraz rozumejú vlastnému jazyku a rovnako sa obliekajú, hoci aj odev pomaly zanechávajú a preberajú zvyky nových čias." Na inom mieste hovorí: "Slováci sa všade vzmáhajú a ako Maďarov ubúda, tak sa Slováci dostávajú dopredu, a keď aj nie bohatstvom, tak určite počtom, takže sotva nájdeš jednu obec bez Slovákov." O slovenských kolóniách, ktoré vznikli v Peštianskej župe, Bel v Notíciách Uhorska napísal, "kolónie, ktoré vznikli pred 20 -30 rokmi sa tak rozmnožili, že môžu vypúšťať nové kolónie ako včely roje". Len na tých miestach, kde sa Slováci usadili v čisto maďarskom prostredí, začlenili sa do ich spoločenstva a jazykom, oblečením i zvykmi sa asimilujú. Podlá Mateja Bela "to všetko slúži ponajviac na ich (Maďarov pozn. autora) záchranu, keďže Slováci takto asimilovaní na Maďarov sa rozmnožujú a zveľaďujú ak aj nie maďarskú krv, tak aspoň maďarský jazyk a zvyky, a keby nie maďarské, zachovali by slovenské potomstvo. Maďari totiž oveľa rýchlejšie upadajú." Vo väčšine uhorských žúp konštatuje, že kým maďarský a nemecký element je na ústupe, slovenský sa stále vzmáha. Tieto Belove správy o početnom i teritoriálnom náraste Slovákov preberali početní, neskorší autori a s podobnými názormi sa v uhorskej odbornej literatúre môžeme stretnúť až do polovice 19. storočia. Možno teda povedať, že vytrvalosť a životaschopnosť ľudových vrstiev boli častými vlastnosťami, ktoré boli Slovákom ako národu prisudzované. Dokladom tejto životaschopnosti bolo okrem asimilovania inoetnických ostrovov aj rozšírenie slovenského etnického územia v priebehu 18. a prvej polovice 19. storočia. Až umelé zásahy štátu a cieľavedomé opatrenia smerujúce k posilneniu maďarského etnika v uhorskej spoločnosti zastavili početný aj teritoriálny vzrast slovenského etnika.

Zaujímavé postrehy o vzťahu Slovákov k ich materinskému jazyku sa dozvieme od E. Fényesa z jeho Statistik des Königreichs Ungarns (1843): "Na svoj jazyk je (Slovák, pozn. autora) príliš vášnivo ("erleidenschaftlich") naviazaný, a tak kde žije vo väčšom počte, utláča ostatné národnosti." Len v tých oblastiach sa Slováci asimilujú, kde žijú medzi maďarskou väčšinou. Výnimku podľa Fényesa tvoria slovenskí evanjelici, ktorí "tvrdohlavo zotrvávajú pri svojom jazyku a napospol chcú ostať Slovákmi". Na porovnanie treba uviesť aj názor etnografa Jána Čaploviča, autora viacerých obranných, proti maďarizačných spisov, ktorý v 30-tych rokoch 19. storočia v diele Gemälde von Ungern (Obraz Uhorska) kritizoval ľahostajnosť Slovákov k svojmu jazyku i to, ako ochotne sa učia iným jazykom. "Žiaden národ v Uhorsku nie je tak ľahostajný k vlastnému jazyku ako Slováci v Uhorsku. Vzdelaní ľudia sa hanbia medzi sebou hovoriť po slovensky a používajú latinčinu alebo nemčinu." Čaplovičove slová však smerovali hlavne do radov inteligencie a šľachty, ktorá v snahe etablovať sa medzi uhorskou elitou bola nútená osvojiť si a používať úradný jazyk, -

Na záver sa ešte pristavíme pri údajoch o počte Slovákoch žijúcich na území Uhorska. Schwartner vo svojom diele, vychádzajúc z tereziánskeho zoznamu obcí z roku 1773 a z jozefínskeho sčítania obyvateľstva, neuvádza počet príslušníkov tej ktorej národnosti, ale len súčet obývaných usadlostí každej národnosti. V roku 1787 bolo podľa neho v Uhorsku spolu s Chorvátskom, Slavónskom a Dalmáciou 11 408 miest a obcí (bez slobodných kráľovských miest), z ktorých Slovania obývali 5 789, Maďari 3 668, Nemci 921 a Rumuni 1 024. Konkrétnejšie údaje môžeme nájsť u Fényesa, u ktorého však počet Slovákov v jednotlivých prácach značne mení. V skoršom 6-zväzkovom diele Terajší obraz Uhorska a k nemu pripojených provincií z hľadiska štatistického a zemepisného vydaného v rokoch 1826 - 1840 uvádza počet Slovákov 1 825 723, v Štatistike Uhorska z roku 1843 už len 1 687 256 a v práci Národnosti uhorskej ríše a ich počet podľa žúp a okresov z roku 1867, spracovanej však na poklade údajov zo sčítania ľudu z roku 1857, uvádza už len 1 505 368. Nacionálne motivované deformácie Fényesovych výpočtov národnostného zloženia Uhorska však potvrdzovali aj údaje skorších autorov, ako napríklad Jozefa Heina, ktorý v 1846 v Uhorsku narátal 1 836 070 Slovákov, tak i práce jeho súčasníkov. Napríklad rakúsky štatistik Adolf Ficker odhadoval v roku 1869, že Slováci v Uhorsku predstavujú približne 1 800 000 osôb a Karol Kelety o rok neskôr na 1 825 723. Posledne uvádzané čísla aj podľa najnovších výskumov zodpovedali realite.



Tibor Králik

Štátny znak Slovenska má za sebou bohatú históriu. Počas uplynulých stáročí prešiel niekoľkými zmenami, pričom nastoľuje nejednu otázku. Napríklad vznik trojvršia pod dvojramenným krížom, na ktoré dodnes nemáme uspokojivú odpoveď. Nezachovalo sa žiadne autentické vysvetlenie ako trojvršie vzniklo a čo znamená.

O dvojramennom kríži vieme, že sa používal v Byzancii a na Veľkú Moravu ho pravdepodobne priniesli Konštantín a Metod. Neskôr ho začali používať uhorskí králi. V 13. storočí uhorskí panovníci používali striedavo ako svoj erb, teda aj štátny znak, strieborný dvojramenný kríž voľne sa vznášajúci v červenom štíte, alebo tzv. arpádovské brvná (sedemkrát červeno-strieborne delený štít). Objavili sa aj snahy ukotviť vznášajúci sa dvojkríž a kládli sa podeň rôzne objekty. Najneskôr na začiatku 14. storočia sa ako podklad pre dvojramenný kríž ustálilo trojvršie z lomeného trojitého oblúka, ktoré sa odvtedy používa nepretržite. Trojvršie malo prirodzenú zelenú farbu.

Najrozšírenejší výklad trojvršia ako pohorí Tatra - Matra - Fatra vznikol až v 16.-17. storočí, teda oveľa neskôr ako samotné trojvršie a to ako opozitum k stotožňovaniu pruhov v znaku Uhorska s riekami Dunaj, Tisa, Dráva, Sáva, ktoré je doložené z 15. storočia. Je evidentné, že táto interpretácia nemôže súvisieť s pôvodným významom tohto symbolu. Tatra, Matra a Fatra sú pohoria, ktorými sa v slovenčine označuje skupina troch vrchov. Aj heraldická zásada, podľa ktorej znamenia v erbe musia byť síce v silne štylizovanej podobe, ale musí byť jednoznačne jasné o aký objekt ide, t. j. musí byť ľahko rozpoznateľný, odporuje tomu, aby bolo možné nejaký oblúk považovať za určité konkrétne pohorie. Ani rodiaci sa naturalizmus v začiatkoch 14. storočia neumožňuje považovať túto interpretáciu za odôvodnenú. V takzvanom neheraldickom období (prvé tri desaťročia 14. storočia), z ktorého vyrástol v Uhorsku celé ďalšie storočia pretrvávajúci naturalizmus, nastala po vymretí Arpádovcov (1301) nová politická situácia. Počas dynastických sporov si tie sídla, ktoré v tomto období nadobudli charakter plnoprávnych miest, volia vlastné symboly pre administratívnu činnosť - najmä pečatenie písomností. Aby sa vyhli štátnemu znaku (erbu panovníka), ktorý slúžil za vzor viacerým starším mestám, vyberajú si mestá neutrálny, neheraldický symbol - cirkevný motív (patrónov kostolov). Tieto cirkevné motívy zobrazené na pečatidlách miest nezodpovedajú základnej požiadavke heraldickej tvorby - nie sú štylizovanými skratkami. Nie sú znakmi, ktoré istú skutočnosť, či udalosť len symbolizujú, zastupujú. Sú naopak vyobrazeniami, ktoré sa usilujú skutočnosť viac, alebo menej verne zachytiť. Ak by bolo trojvršie koncipované v tomto duchu, muselo by byť pomerne presným zobrazením určitej reálie a nie abstrakciou pohorí. No kde hľadať toto reálne trojvršie, keď je jasné, že v takýchto prípadoch závisí od správneho smeru, z ktorého sa treba dívať, aby sa určitá skupina vrchov javila ako trojvršie?

Počiatok naturalizmu súvisiaci s prenikaním náboženských motívov do mestských symbolov by azda mohol ponúkať vysvetlenie podstavca pod krížom ako náboženského symbolu, ale rôzne podstavce sa vyskytovali už pred rokom 1301 (pred tzv. neheraldickým obdobím). Z náboženskej symboliky vychádza názor, ktorý považuje za najreálnejšiu interpretáciu trojvršia ako Golgoty - Kalvárie, symbolizovanej raz stupňami, inokedy trojvrším. Dvojitý kríž sa pritom poníma ako kríž vzkriesenia prostredníctvom Golgoty. Táto náboženská interpretácia však nedáva vysvetlenie premeny stupňov na oblúky trojvršia, ani prečo by malo trojvršie symbolizovať jeden vrch - Golgotu. Výskyt stupňov pod krížom možno dokumentovať podľa dostupných prameňov iba okrajovo a útržkovite. V publikácii Bauera (1983) je reprodukovaná knižná maľba byzantského pôvodu z obdobia okolo roku 985, ktorá zobrazuje VII. ekumenický koncil v Nikaii (787), kde bolo schválené uctievanie obrazov (koniec 1. ikonoklastického obdobia). V strede na lavici medzi sediacimi cirkevnými hodnostármi je dvojramenný kríž na podstavci pripomínajúcom malú trojstupňovú pyramídu s plochým vrcholom. Z jednoduchého bokorysu nevidno trojrozmernosť podstavca, ale jednotlivé stupne sú jasne oddelené rovnobežnými vodorovnými líniami v celej dĺžke stupňov a vytvárajú zreteľné tri poschodia. Rovanako zaujímavá je apsida kostola sv. Apollinaira v Classe pri Ravenne, ktorý bol vysvätený v roku 549 (v tom čase tu bol istý druh byzantskej kolónie). Jednoduchý kríž svetlej farby má bázu zapustenú pod povrch vrchného, stredného stupňa, až po úroveň oboch postranných stupňov. Teda podstavec je tvorený tmavými stupňami reprezentujúcimi dve roviny. Vrchný stupeň je nepomerne široký, akoby pôvodne mal byť na ňom ešte jeden stupeň, ale pre výšku kríža sa už sem nezmestil. V kostole sv. Eirené v Istanbule sa zachovala nástenná maľba jednoduchého kríža na podstavci, ktorá pochádza z obrazoboreckého obdobia okolo roku 750, keď boli na príkaz cisára Konštantína V. v kostoloch ničené obrazy Krista a svätých a nahrádzané krížom, resp. prírodnými motívmi a pod. Podstavec kríža má, či už počítané sprava, alebo zľava tri stupne, zvýraznené iba v obryse. Tri poschodia nimi vytvorené nie sú oddelené žiadnou vodorovnou líniou, ktorá by sa zachovala do súčasnosti.

Tieto vzory podstavcov pod krížom boli určite známe aj v západnej a strednej Európe. Iný typ podložky pod krížom možno nájsť na minciach. Na minci byzantského cisára Teofila (829 - 842) je zobrazený dvojramenný kríž a pod ním sú tri úzke obdĺžniky zoradené vodorovne nad sebou od najdlhšieho naspodu po najkratší pod krížom. Mince s podobným motívom vydal východofranský kráľ Ľudovít Nemec (842 - 867). Je na nich barličkový kríž, pod ktorým sú iba dva modifikované nerovnako dlhé vodorovné obdĺžniky s vyvýšenými hornými rohmi.

Byzanciou bol zrejme pri tvorbe svojho erbu inšpirovaný uhorský panovník Ondrej III. (1290 - 1301), posledný Arpádovec, ktorý bol vychovaný a istý čas žil v Benátkach. Tie, ako je známe, stáli na čele križiackych vojsk, ktoré v roku 1204 dobyli a vyplienili Konštantinopol. Je viac než pravdepodobné, že Ondrej sa v Benátkach oboznámil s kultúrou Byzancie prostredníctvom hojnej vojnovej koristi. Kontakty Uhorska s Byzanciou boli však v tých časoch aj bezprostrednejšie. Belo III. žil 11 rokov na dvore cisára Manuela I. (1143 - 1180), ktorého zásluhou sa stal uhorským kráľom. Cisár Isaakios Angelos spečatil spojenectvo s Belom III. sobášom s jeho dcérou a ďalší cisár Andronikos II. (1282 - 1328) mal za prvú manželku Annu Uhorskú, taktiež dcéru uhorského kráľa. Erb Ondreja III. má dvojramenný kríž umiestnený na podstavci, na jeho strednom vyššom stupni, rovnako širokom ako báza drieku kríža. Postranné stupne sú v jednej rovine, ale táto nie je zvýraznená ich prepojením. Oproti strednému stupňu sú asi dvakrát vyššie. Na vyobrazení denára Ondreja III. je kríž postavený na akomsi ťažko identifikovateľnom oblúku, resp. jeho časti (ak to nie je iba zvláštne zakončenie kríža). Zaujímavejší podstavec pod dvojramenný kríž si zvolila v svojej pečati manželka Ondreja III., poľská kňažná Fennena. Sú to tri skaly, ktoré už majú k trojvršiu bližšie ako stupne.

Na tomto mieste treba upozorniť na skutočnosť, že zachovanie určitých tradícií, myšlienok z obdobia Veľkej Moravy je možné predpokladať ešte dlhú dobu po rozpade štátnej moci Mojmírovcov po roku 906. Súveké správy o spustošení celej Veľkej Moravy starými Maďarmi nie sú presné. Týkajú sa viac východných oblastí, t. j. zhruba územia južného Slovenska po dolný tok Moravy, menej už severnej hornatej časti Slovenska a ešte menej západnej a severnej Moravy, ktorú spomína arabský písomný prameň z roku 942 ako suseda starých Maďarov, teda Maďarmi nezabratú. Celé územie dnešného Slovenska sa do uhorského štátu začleňovalo postupne a jeho hlavná fáza sa uskutočnila až na prelome 11. a 12. storočia. Fakticky však až do konca 13. storočia existovali na rozličných miestach Slovenska rozlične veľké, stále sa zmenšujúce obývané územia, ktoré ležali medzi obrannými zásekmi uhorského kráľovstva a jeho neskoršou severnou hranicou na Karpatoch. Dokonca je možné oprávnene predpokladať, že pred rokom 1000 patrila časť slovenského územia k ríši Přemyslovcov. Začiatkom 11. storočia okupoval severné Slovensko poľský panovník Boleslav Chrabrý a určitý čas rozšíril svoj vplyv až po Dunaj a Tisu. Až v roku 1018, kedy sa vzdal nárokov na väčšinu územia južne od hrebeňov Karpát v prospech Štefana I., začalo sa postupné pričleňovanie celého Slovenska k uhorskému štátu. Západné Slovensko bolo však ešte niekoľkokrát počas prvej polovice 11. storočia okupované českými vojskami. Na Slovensku, tak podľa uhorského Anonyma, ako aj podľa českého Kosmasa, možno považovať za isté že až do konca 12. storočia pretrvávala tradícia Svätoplukovej ríše aj s autonómnym postavením Nitrianska. Dôkazom toho je existencia Nitrianskeho vojvodstva v rámci uhorského kráľovstva. Na druhej strane treba predpokladať, že vedomosti o Veľkej Morave preniesli utečenci - najmä príslušníci vládnucej špičky a klérus, aj do Bulharska, Čiech, Poľska, Nemecka. V tomto kontexte je pozoruhodné objavenie sa dvojramenného kríža na troch skalách práve na pečatidle manželky Ondreja III., pôvodom Poľky.

Starí Maďari moravské centrá Veľkej Moravy nikdy nedobyli. Dôkazom toho je pretrvávajúca kontinuita osídlenia v pradávnej Nitre, na Bratislavskom hrade a podľa najnovších výskumov aj na Devíne. Pri vykopávkach sa našli stopy prítomnosti nájazdníkov, ktoré však neboli potvrdením úplného zničenia veľkomoravských centier. Našiel sa však dvojmetrový nános sterilného piesku, ktorý zaplnil voľakedajšie koryto rieky Moravy. Nános bez akýchkoľvek medzivrstiev musel vzniknúť vo veľmi krátkej dobe, pravdepodobne pri katastrofickej povodňovej vlne, ktorá prišla niekedy na začiatku 10. storočia a zmenila celý ráz krajiny. Pôvodne totiž Pomoravie nebolo bažinatým územím a v časoch Veľkej Moravy panovalo teplé klimatické obdobie. Dokazujú to mimo iného paleobotanické analýzy, podľa ktorých na brehoch Moravy rástli dreviny ako dub, brest a jaseň, ktoré sú viazané na pôdy iba zriedka zaplavované vodou, t. j. situované vyššie nad hladinou vody v rieke (na rozdiel od vŕbovo-topoľových lužných lesov). Aj uhorský Anonymus hovorí o zabratí veľkomoravských hradísk na území dnešného Slovenska, ale pri opise postupu starých Maďarov na západ píše, že sa dostali až k rieke Morave, k hradu menom Sárvár (t. j. hrad v močaristom území), ale sa ho nezmocnili.

Zdá sa, že vlastné trojvršie bolo prinesené do Uhorska zo západu - z Čiech. Ako prvý ho použil v uhorskom štátnom znaku Václav, syn českého kráľa Václava II., ktorý pri korunovácii za uhorského kráľa prijal meno Ladislav V. (1301 - 1305). Dvojitý kríž v jeho erbe stojí na strednom oblúku trojvršia, ktoré sa niekedy interpretuje aj ako koruna. Následník odstúpivšieho Ladislava V. Otto Bavorský (1305 - 1307) používal podobný erb, ale s dolnou časťou drieku kríža výrazne skrátenou. Ďalší panovník Karol Róbert (1308 - 1342) nepoužíval erb s dvojramenným krížom ani samostatne, ani na trojvrší. Možno aj preto, že Horné Uhorsko, tradične reprezentované dvojitým krížom, neovládal v čase nástupu na trón, keď sa rozhodovalo o štátnom erbe (dvojkríž je však na veľkých pečatiach). V tom čase bol totiž neobmedzeným pánom prevažnej časti západného a stredného Slovenska oligarcha Matúš Čák. Erb s dvojitým krížom na trojvrší sa opäť objavil až na pečatiach Ľudovíta Veľkého (1342 - 1382), následníka Karola Róberta a neskôr aj na pečatiach Žigmunda Luxemburského (1387 - 1437).

Vráťme sa však ešte k udalostiam okolo Václava - Ladislava V. O podmienkach jeho nástupu na uhorský trón išlo rokovať posolstvo na čele s jedným z najvýznamnejších uhorských oligarchov Matúšom Čákom Trenčianskym cez Trnavu, Bukovským priesmykom cez Malé Karpaty a ďalej cez Senicu a Holíč do Hodonína, kde sa stretlo s českým panovníkom Václavom II. a jeho 11-ročným synom. Tou istou cestou šiel sprievod s Václavom ochraňovaný vojskom Matúša Čáka cez územie Slovenska na korunováciu do stoličného Belehradu (dnešný Székesfehérvár). Táto cesta, od polovice 14. storočia nazývaná Česká cesta, bola významnou komunikáciou, ktorú ľudia používali od nepamäti, či už v mieri ako kupeckú cestu, alebo vo vojne na presuny vojsk. Nesmierny význam mala v časoch Veľkej Moravy, kedy tvorila os Mojmírovskej ríše ako spojnica dvoch mocenských centier Veľkej Moravy: dolného Pomoravia a Nitrianska. Jej trasa viedla z Nitry k vážskemu brodu pri hrade Šintava a odtiaľ cez Trnavu, Trstín, Bukovským (Biksádskym) priesmykom Malými Karpatami do Prieval a ďalej cez Jablonicu a Senicu do veľkomoravských stredísk na južnej Morave. Smerom na juh viedla cez Ostrihom na Balkán a ďalej až do Byzancie. Spojnica Ostrihom - Trnava - Morava bola najvýznamnejšou komunikáciou aj v 10. - 12. storočí. Význam tejto obchodnej trasy spájajúcej cez naše územie západnú Európu s Balkánom ešte vzrástol po roku 1335, keď Karol Róbert uzavrel spojeneckú zmluvu s Luxemburgovcami a dohodli sa na odklonení obchodnej dunajskej cesty, obídení Viedne cez Bukovský priesmyk.

Každý pútnik, vo všetkých dobách, mal pri dobrej viditeľnosti, idúc z Moravy po Českej ceste, už po prejdení Trnavy pred sebou výrazný orientačný bod. Za Šintavou už nebolo možné prehliadnuť geomorfologický útvar vynímajúci sa na rovinatom východe a označujúci polohu Nitry, nad ktorou sa vypína. Južná časť Tribeča, stojaca relatívne oddelene od ostatného pohoria sa z tohto uhla pohľadu zhutňuje do podoby asymetrického trojvršia s vrcholmi Žibrica, Zobor a Pyramída. Severná, od Zobora pomerne vzdialená Žibrica sa pri našom postupe smerom k Nitre dostáva zdanlivo čoraz bližšie k nemu, až s ním splýva sťaby ľavý vrchol, hoci trochu viac oddialený než pravý. Južný predvrchol Zobora - Pyramída - tvorí pravú časť trojvršia. Teda Žibricu, Zobor a Pyramídu vidno pri pohľade z významného úseku Českej cesty ako trojvršie, hoci mierne asymetrické, ale dobre možno rozoznať tri vrcholy so stredným, o niečo vyšším Zoborom. Nie je mysliteľné, aby tento útvar unikol pozornosti našich predkov, ktorí boli predsa len viac spätí s prírodou a krajinou ako my a pri putovaní mali oveľa viac času venovať sa okoliu a samozrejme využívali orientačné body v krajine tak na určenie smeru, ako aj vzdialenosti. Na Zobore bolo okrem toho v časoch veľkomoravských aj útočisko opevnené v neskorej dobe bronzovej a staršej dobe železnej. Samotný názov vrchu Zobor má pôvod v slove sbor - zbor. Je možné, že na dôležitých strategických bodoch Veľkej Moravy jestvovali zhromaždiská, nazývané rokoš (i rákoš), alebo sbor - zbor. Aj pre Moravanov z dolnomoravského centra Veľkej Moravy určite nemohla byť neznáma silueta vrchov nad druhým najvýznamnejším strediskom ich ríše.

Ako zaujímavosť, ktorá tiež môže mať svoj význam, možno uviesť erb Skalice s dvojramenným krížom na trojvrší, o ktorom píšu Kartous et al. (1991): "Historickou predlohou erbu je pečatidlo, doložené z 15. storočia, ktoré sa však formou svojho kruhopisu hlási do 14. storočia. Sám obsah skalického erbu je však ešte starší, keďže vychádza z podoby staršieho variantu uhorského štátneho znaku spred roku 1301." Erb Skalice má trojvršie ako jediný z erbov slovenských kráľovských miest, ktoré v rámci privilégií dostali v druhej polovici 13. storočia v období po tatárskom vpáde od panovníka právo používať erb odvodený od kráľovského (štátneho) erbu, v tom čase pozostávajúceho z dvojramenného kríža. Skalica je iba 6 km od Holíča, ktorým prechádzala Česká cesta do Hodonína. V rokoch 1311 - 1312 vlastnil hrad Holíč, popri iných hradoch na Záhorí (Branč, Korlátka, Šaštín, Plavecký hrad) a hrade Veselí nad Moravou Matúš Čák. Netreba asi pripomínať, že sa v jeho "zemi Matúšovej" a predtým v pohraničnom Nitrianskom vojvodstve mohlo zachovať veľa z veľkomoravských tradícií. Poddaní a drobná šľachta v jeho dŕžave boli prevažne slovenského pôvodu a jeho príbuzenské zväzky s moravskou šľachtou prinášali so sebou styky Slovenska so susednou Moravou. A tie sa realizovali aj Českou cestou.

Ak zložíme všetky tieto čriepky, črtá sa pred nami mozaika, ktorá azda nie je bez významu. Aj keď sa nejedná o archeologický artefakt, kopce južnej časti Tribeča, vypínajúce sa priamo nad staroslávnou Nitrou sú neprehliadnuteľnou realitou. Vidno ich nielen z niektorých úsekov cesty Trnava - Nitra (časť Českej cesty), ale za dobrej viditeľnosti (aká určite bývala častejšia pred niekoľkými storočiami) aj z diaľnice južne od Trnavy a ciest juhozápadne od Serede, no určite by sa našli aj iné podobné miesta. Nuž prečo by nemohli byť Žibrica a Zobor s Pyramídou tým predobrazom, z ktorého vznikli rôzne obmeny trojvršia a neskôr upadol do zabudnutia?



LADISLAV ŠVIHRAN, Plus 7dni

Naši národovci neraz s väčšou vervou bojovali proti sebe ako proti národnostnému a sociálnemu útlaku.

Brat bratovi je často najväčším nepriateľom. Závisť a nezdravá rivalita nie sú charakteristické iba pre dnešok. Potvrdzujú to aj naše národné dejiny. Význační muži našej histórie neraz ostrejšie bojovali proti sebe ako proti národným a sociálnym krivdám. Bajza, muž neústupčivý a márnomyseľný, prispel medziiným k tomu, aby sa jeho súkmeňovec Fándly ocitol vo väzení. Veľa útokov od svojich si užil Ján Kollár, ale aj on rozdával údery. Podobne ako Hurban a jeho syn Vajanský. Spor medzi Jurigom a Blahom sa ťahal dlhé roky a neraz nadobúdal hrozivé rozmery. Aj taká bola naša národná minulosť. V obdobiach, keď slovenský národ bol vystavený vojnovým útrapám, násilnej rekatolizácii, maďarizácii, biedil, keď bolo potrebné odvykať ho od pliagy alkoholizmu, šíriť v ňom vzdelanie a osvetu, medzi národovcami často akoby najdôležitejšie bolo navzájom sa osočovať, pošpiniť, poopľúvať, bojovať medzi sebou.

Náboženský, sociálny a národnostný útlak, vojny s Turkami, ďalšie o španielske a poľské dedičstvo a uprostred toho Matej Bel zanietene zhŕňajúci poznatky o Uhorsku, o jeho dejinách od čias prvého kráľa Štefana. Opísal všetkých štyridsaťosem stolíc, ale najmä slovenské, a vydal rozsiahle dielo dovtedy v Uhorsku nevídané-neslýchané. Práci nad ním venoval - ako o tom písal Márii Terézii - dvadsaťštyri rokov života. Zaslúžil si zaň všeobecné uznanie a podporu. Od mnohých ich aj dostal. Notície veľmi priaznivo prijal cisár Karol III., údaje do nich zbierali študenti, vzdelanci, stoliční úradníci, kňazi, dokonca aj katolícki. Neoblomným nepriateľom Belovho diela bol Daniel Fischer. Obaja sa narodili a žili na území Slovenska, obaja študovali na evanjelických univerzitách v Nemecku, obaja sa so zaujatím venovali vede a boli priekopníkmi modernej vedy v Uhorsku. Fischer ako lekár a prírodovedec sa zaoberal najmä chémiou a fyzikou. Nebolo vari prirodzené spojiť úsilie dvoch takých velikánov? Bel to navrhol už niekedy roku 1718. Fischer to surovo odmietol. Čože sa už môže farárko miešať do vedy? Bel sa o ich nezhodách trpko zmieňoval Jurajovi Bohušovi: "Ak by najšľachetnejší pán Fischer chcel so mnou spolupracovať, urobí skutok aj najhodnejší svojho mena, aj užitočný môjmu dielu. Pred dvoma rokmi som ho bol požiadal o pracovné spolčenie, ale on mi tak odpovedal, že ľahko si možno vybrať jeho mienku, ako by sa mal spolčiť najlepší muž s analfabetom. Ja som však svoje rozhorčenie potichu potlačil."

Keď Bel vydal roku 1723 podrobný plán vlastivedného výskumu Uhorska pod názvom Prodromus, čiže Posol starého a nového Uhorska, Fischer sa ešte väčšmi rozhneval. Uverejnil neľútostnú kritiku chystaného diela. Tvrdil, že Bel je odborne nespôsobilý. Fischer znova a znova útočil. Namiesto toho, aby v týchto krušných dobách pomáhal. S pribúdajúcimi rokmi pribudli aj ďalšie ťažkosti s vydávaním diela. Hoci cisár sľúbil finančnú podporu, neskôr ju zabúdal vyplácať. Bel ho musel financovať z vlastných peňazí. Zúfalý písal priateľovi Eliasovi Zablerovi do Dánska: "Zaiste vieš, dobrý priateľ, ako biedne musíme my tu v Uhorsku žiť i zomierať, ktorí sme v službách cirkvi. A aké osudy nás v budúcnosti očakávajú?" Ešte napísal: "A tak som o všetkých mojich synoch rozhodol... aby mohli žiť mimo vlasti..." Matej Bel, rodák z Očovej, vo svojej dobe najslávnejší vedec v Uhorsku, ktorého veľkosť uznalo aj UNESCO tým, že ho pri trojstom výročí narodenia zaradilo do programu svetových kultúrnych jubileí, dostal ranu z milosti roku 1920 od Jozefa Škultétyho, význačného muža našej histórie. Napísal o ňom: "Ja pokladám Bela za prvého a najhoršieho maďaróna slovenského. Z odrodených synov slovenských materí v devätnástom storočí neuškodil Slovákom ani jeden tak ako Bel už v osemnástom."

Jozef Miloslav Hurban sa ako dvadsaťdvaročný mladík vybral na cestu na Moravu a do Čiech. Mladá duša sa všetkým nadchýnala. Súmernými slovanskými tvárami, spanilými slovanskými devami, krásnymi slovanskými spevmi... V knihe vydanej pod názvom Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách neraz najvyššiu úctu prejavuje aj Jánovi Kollárovi, horlivému šíriteľovi slovanskej vzájomnosti. Často ho cituje, často obdivuje. Spomína "veľkosť jeho ducha", "dôstojnosť jeho charakteru", "rozsiahlosť jeho umenia a vedomostí". O niekoľko rokov sa Hurban dostal do ťažkého konfliktu s Kollárom. Vyčítal mu "jeho poeticko-rečnícke prepiatosti a paralelné krajnosti". I to, že "bez všetkej skromnosti sebe záslužne pripisuje, čo len môže z nášho slovenského života, a tak sa vypína samochválou nehodnou muža". I to, že "spevník, cirkev, pobožná túžba ľudu - toto všetko je pre p. Kollára len nástroj na vyvŕšenie sa na slovenských mužoch". Ani Kollár priveľmi nevážil slovo. Spočiatku uznával "slovenské nárečie", potom ho ostro odsudzoval. Bolo mu "trpáckou čarbaninou", "rečou luzy a černolidu, báčovčinou, krčmárčinou, smetiščinou, sviňarčinou". A tých, ktorí v tomto "nárečí" písali - teda Kuzmányho, Hodžu, Štúra, Chalupku - označil v brožúrke Hlasové za "zhnusených škrabákov, pamfletistov, zberbu". Roku 1851 Slovenskje Pohladi na vedi, umeňja a literatúru, ktoré redigoval Hurban, ostro zaútočili na Jána Kollára. Na franforce roztrhali jeho Slávy dcéru, čiže dielo, ktoré dodnes patrí k literárnym klenotom. V januári roku 1852 Ján Kollár umrel. Daniel Lichard, spisovateľ a novinár, prisúdil predčasnú Kollárovu smrť ustavičným polemikám. Napísal: "Kollára zavraždili surovosti Hurbanových Pohľadov." Nebola to síce pravda, ale stačilo to, aby sa spory medzi Hurbanom a Lichardom ešte vyostrili a pokračovali až do Štúrovej smrti. Zmierili sa až nad jeho hrobom a neskôr začali aj spolupracovať. Pravda, ani Kollár nebol priveľmi ohľaduplný, ba občas ani Lichard, inak muž zmierlivý. Kollár napríklad poslal Antona Bernoláka v básni rovno do pekla a Lichard napísal o Pohľadoch, že "predstavují smetiště lží a paškquilu, od nichž se musí člověk poctivý s odhnusením odvrátiť".

Začiatkom roku 1789 vyšla Jurajovi Fándlymu kniha Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom, kde sa dovoláva obrody národa, cirkvi i spoločenských pomerov. Spustili na neho hromy-blesky. Už zakrátko vyšli dva ostré anonymné pamflety proti nemu. Vyčítali mu, že chráni sedliacky stav, že bojuje proti mníšskym reholiam, že voči mníchom prejavuje nekresťanskú nenávisť. Fándlymu sa ušli nadávky "šaštínskych paulínov kraviarky syn", a preto div nie mechom praštený. Ale napísali o ňom aj, "že v prašivom plášti, v ktorom keď vyjde z domu, nech prší, alebo nie, vídaný ustavične býva". Na druhom z pamfletov sa podieľal asi aj Jozef Ignác Bajza, bojovník telom i dušou. Ten vyčítal Fándlymu najmä jeho jazyk. Dôverný rozhovor totiž vyšiel ako prvá kniha v bernolákovskej slovenčine, ktorej za základ poslúžilo západoslovenské nárečie. A Bajza sa s tým nemohol zmieriť. Dokonca upozornil trnavský vikariát na škodlivosť Fándlyho spisu. A tak konzistoriálna cirkevná rada nariadila - na základe udaní - vyšetrovanie. Neskôr odsúdila Fándlyho na štrnásť dní väzenia. Osobitne štedrý v rozdávaní úderov bol i Jozef Miloslav Hurban. Tomáš Winkler sa v diele Perom a mečom vyslovuje o ňom: "Koho si Hurban zoberie na mušku, tomu je beda." Beda je Lichardovi i Radlinskému, ktorí vo Viedni redigujú provládne Slovenské noviny. Vyjadruje sa o nich ako "o tých neslaných papuliach viedenských staroslovákov". Beda aj Jozefovi Viktorinimu, katolíckemu kňazovi, keď vydá almanach Lipa. Hoci od mladých rokov verne stál Hurbanovi po boku, Hurban ho obviní, že šíri "materializmus a neznabožstvo". Ich vzájomná polemika sa pričiní, že Viktorin sa vzdáva verejnej a literárnej činnosti. Ďalší sú pre Hurbana "haraburdáci", "belzebubovia". Juriga kontra Blaho: Pred prvou svetovou vojnou bok po boku obhajovali národné farby v uhorskom sneme iba dvaja Slováci: Ferdiš Juriga, katolícky farár vo Vajnoroch, a Pavol Blaho, lekár zo Skalice. Juriga, ktorý sa nebál ani čerta-diabla, s nesmiernou vehemenciou. Blaho nie až s takou. Bol to zmierlivý a činorodý muž, ktorý uprednostňoval ľudovýchovnú prácu a úsilie mravne obrodiť národ. Po vzniku Československej republiky boli potrebné sily každého roduverného. Veď ich na našom území bolo azda len niekoľko stoviek, čo sa mohli ujať zodpovednosti za krajinu. No sily dvoch význačných mužov sa odrazu vyčerpávali predovšetkým na vzájomné útoky. Juriga, stvorený na boj, ďalej bojoval. No najmä vo svojom záujme. Ustavične sa čohosi dožadoval. Medziiným odškodného za údajne vyrabovaný a zdemolovaný byt maďarónmi za revolučnej vlny, osobitne stotisíc od prezidenta Masaryka i nárokov na kultúrny dom v Skalici. Náklady na stavbu, dlhoročnú údržbu a opravy tohto dodnes obdivuhodného architektonického diela Dušana Jurkoviča hradil predovšetkým Pavol Blaho a jeho švagor, farár a dekan Ľudovít Okánik. Jeho stavbu by maďarská vrchnosť nebola povolila, a tak dostal názov Katolícky dom. A takisto z politických dôvodov ho zaknihovali ako majetok Spolku svätého Vincenta. Blaho chcel po odpočítaní nákladov odkúpiť kultúrny dom, no Ľudová strana, ktorej bol Juriga podpredsedom, si nárokovala všetky spolky a inštitúcie akokoľvek súvisiace s katolíckou cirkvou. Rozpútal sa zúrivý boj.

v novinách s neslýchanou prudkosťou: "A naposledy ti vravím, Paľo, nech tebe a tvojim potomkom jakživ nepríde na oko sen v dome tom, nemajte zdravie, nemajte pokoja v ňom, jestli ho chudobe svätého Vincenta nevrátite a v pokorných slzách verejné pokánie neučiníš za neblahú okatosť tvoju. A toho pokoja mať nebudete, o to sa postaráme my a chudoba skalická slovenská a každý poctivý človek, ktorý sa s ošklivosťou musí odvrátiť od takého činu a jeho páchateľov." Štefan Janšák, pamätník tých čias, v Blahovom životopise konštatuje: "Juriga si v článku vyskúšal a znova brilantne dokázal všetku svoju virtuozitu obyčajného dedinčana. Zasypal Blaha a Okánika najnevyberanejšími nadávkami, nesúcimi pečať gbelských záhumní (Juriga sa v Gbeloch narodil) a vajnorských dvorov." Pavol Blaho odpovedal v skalickej Slobode: "Jurigo! Slovenská žurnalistika bude sa hanbiť za sto rokov po tvojej smrti za obsah a tón tvojho článku. Nikdy Slovák nič podobné nenapísal. Nikdy Juriga proti Maďarom takto nezúril." Rozhorel sa súdny proces, ktorý trval roky. Viedli ho Blahovi potomkovia ešte aj po jeho smrti a vyhrali ho. Pavol Blaho bol neobyčajne populárny a azda ani nemal nepriateľa. Okrem Jurigu. Umrel roku 1927 ako šesťdesiatročný. O jeho skorú smrť sa pričinil - ako píše Janšák - neutíchajúci spor s Jurigom.